V záverečnom diele o príbehoch Lyry a Willa sa dočkáme napínavého vyvrcholenia. Lyra sa spolu s Willom pomocou magického noža dostáva do mnohých svetov, okrem iného aj do sveta mŕtvych. Pri hľadaní podstaty tajomného prachu či tieňov im v ďalšom svete pomáha aj doktorka Mary Maloneová.

Lyrin otec, lord Asriel, sa zatiaľ pripravuje na posledný veľký boj s Vládcom.

Podarí sa Lyre včas odhaliť, čo stojí za prachom ?

Porazí lord Asriel Vládcu, ktorý sa vyhlasuje za Stvoriteľa sveta? Odpovede na tieto otázky sa dozviete v poslednej časti tohto napínavého príbehu.

Vyšlo:

ZLATÝ KOMPAS (1. diel)

MAGICKÝ NÔŽ (2. diel)

PHILIP PULLMAN

JANTÁROVÝ ĎALEKOHĽAD

Philip Pullman

THE AMBER SPYGLASS

Z anglického originálu Philip Pullman:

The Amber Spyglass (Scholastic Childrens Books, London 2000)

preložila Tamara Chovanová.

Redigovala Oľga Kralovičová. Verše prebásnila Jana Kantorová-Báliková.

Ilustrácia na obálke Jacek Kovalski.

Výtvarná redaktorka Viera Fabianová.

Technická redaktorka Renáta Hrabušická.

Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava, v roku 2003

ako svoju 1621. publikáciu.

Zalomenie do strán Ikar, a. s., Bratislava.

Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN 80-551-0557-X

Oslávme jeho moc, milosť, čo svetom šíri, jeho šat svetlo je, baldachýn priestor číry, a jeho hnevom sa búrkové mračná sýtia, temná je jeho púť na krídlach hromobitia.

Robert Grant, Dávne i dnešné chválospevy

Ó, hviezdy,

nepramení z vás milencova túžba

po tvári najdrahšej? Nevzniká jeho tajné poňatie

súladu jej čŕt z čírych konštelácií?

Rainer Maria Rilke, Tretia duinská elégia

Zo všetkého, čo tvorí život, stúpa ľahký opar, večer je chladný, jemný, plný anjelov zadúšajúcich život. Všetky fabriky sú vysvietené, hlahol nevypočutý, a konečne sme spolu, hoci vzdialení.

John Ashbery, Člen spoločenstva zo zbierky Rieky a pohoria

1

Zakliata spiaca panna

TU DRAVÉ ŠELMY

Z HLBOKÝCH VYŠLI

ÚKRYTOV A NAŠLI PANNU

V RÍŠI SNOV.

WILLIAM BLAKE

V údolí posiatom tieňmi rododendronov, neďaleko pásma snehu, kde v prameni žblnkotala mliečnobiela voda z topiaceho sa snehu a pomedzi obrovské borovice poletovali holubice a stehlíky, sa nachádzala jaskyňa, napoly skrytá pod skalným previsom a hŕbou nehybného lístia, nahromadeného pod ním.

Les sa ozýval zvukmi: pomedzi skaly zurčal prameň, vo vetvách ihličnanov šumel vietor, hmyz bzučal, drobné lesné cicavce na seba pokrikovali, vtáky vyspevovali. A z času na čas sa pri silnejšom nápore vetra vetvy cédra či borovice o seba obtreli a zabručali ako violončelo.

Toto miesto bolo prežiarené slnečným jasom, vždy posiate jeho škvrnami; lúče citrónovozlatej žiary dopadali na lesnú zem medzi pásy a jazierka hnedozeleného tieňa; a svetlo nikdy nebolo nehybné, nikdy nepostalo, pretože vo vrcholcoch stromov sa často vznášala hmla, menila ho na perleťový lesk a zahalila každú šišku vlhkosťou, ktorá sa ligotala, keď sa hmla zdvihla. Niekedy sa vlhkosť oblakov zrazila do drobných kvapiek jemného dažďa, ktorý sa skôr vznášal, než padal a pritom potichu šuchotal v miliónoch ihličiek.

Popri potoku sa ťahal úzky chodník, ktorý viedol z osady – v skutočnosti len hŕstky chatrčí pastierov dobytka – na úpätí hory k napoly zničenej svätyni pri ľadovci na samom konci údolia, na miesto, kde vo večných vetroch z vysokých hôr viali vyblednuté hodvábne zástavy a kam zbožní dedinčania kládli obety v podobe jačmenných koláčikov a vysušených čajových lístkov. Zvláštna kombinácia svetla, ľadu a pary vytvárala nad údolím večné dúhy.

Jaskyňa ležala kúsok nad chodníkom. Pred mnohými rokmi v nej žil svätý muž, meditoval, postil sa a modlil, a to miesto ľudia uctievali na jeho pamiatku. Jaskyňa bola asi desať metrov hlboká a suchá: ideálny brloh pre medveďa alebo vlka, ale jediné bytosti, ktoré tam celé roky žili, boli vtáky a netopiere.

Lenže tvor, ktorý sa krčil v jej vchode, šibal čiernymi očami z jednej strany na druhú, citlivé uši mal nastražené a nebol to ani vták, ani netopier. Slnečné svetlo v plnej sile dopadalo na jeho ligotavú zlatú srsť a v opičích rukách obracal šišku, ostrými prstami otrhával šupinky a vyberal sladké oriešky.

Za ním, tesne za hranicou, kam dosiahlo slnko, pani Coulte-rová zohrievala v malom hrnci na kerosínovom variči vodu. Jej démon varovne zamrmlal a pani Coulterová zdvihla pohľad.

Po lesnej cestičke prichádzala malá dedinčanka. Pani Coulterová vedela, kto to je: Ama jej už niekolko dní nosila jedlo. Keď pani Coulterová prišla, všedcým jasne dala na vedomie, že je svätá žena, oddáva sa meditácii a modlitbám a zložila sľub, že nikdy neprehovorí s mužom. Ama bola jediná osoba, ktorej návštevy prijímala.

Tentoraz však dievčatko nebolo samo. Bol s ním jeho otec, a kým Ama stúpala k jaskyni, on čakal obďaleč.

Ama prišla ku vchodu do jaskyne a uklonila sa.

„Posiela ma otec a verí vo vašu dobrú vôľu,“ povedala.

„Vitaj, dieťa,“ odvetila pani Coulterová.

Dievča prinieslo batôžtek z vyblednutého plátna a položilo ho pani Coulterovej k nohám. Potom jej podalo kytičku kvetov, zo desať veterníc zviazaných bavlnkou, a rozhovorilo sa rýchlym, nervóznym hlasom. Pani Coulterová trochu rozumela jazyku týchto horalov, ale nebolo by dobre, keby dala najavo nakoľko. A tak sa usmiala a naznačila dievčaťu, aby zatvorilo ústa a pozorovalo ich dvoch démonov. Zlatý opičiak vystieral malú čiernu ruku a Amin démon – motýlia samička, trepotal krídlami čoraz bližšie a bližšie, až sa napokon usadil na tvrdom ukazováku.

Opičiak si ho pomaly zdvihol k uchu a pani Coulterová cítila, ako sa jej do mysle vlieva tenučký prúd porozumenia a objasňuje slová dievčaťa. Dedinčania sa tešia, že svätá žena ako ona našla útočisko v ich jaskyni, ale povráva sa, že má so sebou spoločníčku, ktorá je nevedno prečo nebezpečná a mocná.

Dedinčania sa preto boja. Je tá druhá bytosť paňou, alebo služobníčkou pani Coulterovej? Chce im ublížiť? Prečo tam vlastne je? Zdržia sa dlho? Ama tlmočila tieto otázky plné obáv.

Keď do vedomia pani Coulterovej prenikalo démonovo poro-

zumenie, zišla jej na um nová odpoveď. Mohla by povedať pravdu. Prirodzene, nie celú, ale aspoň časť. V duchu sa pri tom pomyslení trochu zasmiala, na hlase jej to však nebolo poznať, keď vysvetľovala:

„Áno, je tu so mnou niekto. Ale netreba sa ničoho báť. Je to moja dcéra, kliatba ju uspala. Skrývame sa tu pred čarodejníkom, ktorý ju zaklial, a ja sa usilujem vyliečiť ju a chrániť, aby jej nikto neublížil. Poď sa na ňu pozrieť, ak chceš.“

Hoci Amu tichý hlas pani Coulterovej sčasti upokojil, aj tak sa ešte bála. A keď počula o čarodejníkoch a kliatbach, hrôza, ktorú cítila, sa len znásobila. Zlatý opičiak však držal jej démona veľmi nežne, a okrem toho bola aj zvedavá, a tak nasledovala pani Coulterovú do jaskyne.

Jej otec dolu na cestičke pokročil dopredu a jeho démon -vrana, zo dva razy zamával krídlami, ale on zostal na mieste.

Pani Coulterová zažala sviečku, pretože svetla rýchlo ubúdalo, a zaviedla Amu do zadnej časti jaskyne. Oči dievčatka sa v prítmí výrazne ligotali a ono neprestajne pritískalo prsty na palce, aby tým zmiatlo zlých duchov, a tak zahnalo nebezpečenstvo.

„Vidíš?“ povedala pani Coulterová. „Nikomu nemôže ublížiť. Niet sa čoho báť.“

Ama pozrela na postavu v spacom vaku. Dievča bolo staršie ako ona, možno aj o tri-štyri roky. Vlasy takej farby Ama jakživ nevidela – svetlé, žltohnedé ako levia hriva. Pery malo dievčatko pevne stisnuté a hlboko spalo, o tom nebolo pochýb, pretože démon jej ležal zvinutý a v bezvedomí okolo krku. Vyzeral asi ako mangusta, ale mal farbu červeného zlata a bol menší. Zlatý opičiak nežne pohládzal kožušinu medzi ušami spiaceho démona a Ama videla, že bytosť podobná manguste sa nepokojne zahniezdila a drsným hlasom krátko zamňaukala. Amin démon v podobe myšiaka sa pritisol Ame na krk a ustráchané jej vykúkal pomedzi vlasy.

„Môžeš otcovi povedať, čo si videla,“ pokračovala pani Coulterová. „Nie je tu nijaký zlý duch. Iba moja dcéra uspatá kliatbou, o ktorú sa starám. Ale prosím ťa, Ama, povedz otcovi, že to musí zostať tajomstvom. Nikto okrem vás dvoch nesmie vedieť, že Lyra je tu. Keby čarodejník zistil, kde je, vyhľadal by ju a zničil ju, aj mňa, aj všetko naokolo. Takže pst! Povedz to otcovi, a nikomu inému!“

Kľakla si vedľa Lyry, odhrnula jej z tváre vlhké vlasy, potom sa zohla a pobozkala dcéru na líce. Napokon zdvihla smutné a milujúce oči a usmiala sa na Amu tak statočne a s takým porozumením, až dievčatko cítilo, ako sa mu oči zaliali slzami.

Keď sa vracali k východu z jaskyne, pani Coulterová chytila Amu za ruku. Videla, že otec dievčatka úzkostlivo hľadí hore. Žena spojila ruky, uklonila sa mu a on jej gesto s úľavou opätoval, zatiaľ čo jeho dcéra sa uklonila pani Coulterovej a očarovanému dievčaťu, zvrtla sa a v súmraku sa rozbehla dolu kopcom. Otec s dcérou sa znova uklonili smerom k jaskyni a potom zmizli v šere hustých rododendronov.

Pani Coulterová sa vrátila k variču, kde už voda takmer vrela.

Čupla si, rozmrvila do nej akési suché listy, dve štipky z tohto vrecka, jedna z tamtoho, a pridala tri kvapky svetložltého oleja. Rázne to zamiešala a v duchu rátala, kým neprešlo päť minút. Potom vzala hrniec z variča, sadla si a čakala, kým tekutina nevychladne.

Okolo nej ležala časť výstroja z tábora pri modrom jazere, kde umrel sir Charles Latrom: spací vak, batoh s rezervným oblečením, potreby na umývanie a podobne. Mala aj plátenný kufrík s tvrdým dreveným rámom, vypchatý kapokom, obsahujúci rozličné nástroje. A pištoľ y puzdre.

Odvar v riedkom vzduchu rýchlo chladol, a len čo mal teplotu krvi, opatrne ho naliala do kovového pohára a odniesla ho do zadnej časti jaskyne. Démon – opičiak, pustil na zem borovicovú šišku a šiel s ňou.

Pani Coulterová opatrne položila pohár na nízku skalu a kľakla si vedľa spiacej Lyry. Zlatý opičiak sa učupil z druhej strany, pripravený schmatnúť Pantalaimona, keby sa zobudil.

Lyra mala vlasy vlhké a oči sa jej za zatvorenými viečkami pohybovali. Začala sa hniezdiť: pani Coulterová cítila, ako sa jej za-trepotali viečka, keď ju pobozkala, a vedela, že už nepotrvá dlho, a Lyra sa celkom zobudí.

Vložila dievčaťu pod hlavu ruku a druhou jej odhrnula z čela vlhké pramene vlasov. Lyra pootvorila pery a ticho zastonala. Pantalaimon sa posunul trochu bližšie na jej hruď. Zlatý opičiak nespúšťal oči z Lyrinho démona a malými čiernymi prstami šklbol okraj spacieho vaku.

Stačil však jediný pohľad pani Coulterovej, pustil ho a odtiahol sa na šírku dlane. Žena nežne nadvihla dcéru, takže Lyra mala plecia nad zemou, no hlava jej ovisla a vtedy sa nadýchla, pootvorila oči, no viečka mala ťažké a chveli sa jej.

„Roger,“ zamrmlala. „Roger… kde si… nevidím…“

„Pssst,“ zašepkala jej matka, „pssst, drahá moja, vypi to.“

Pridržala pohár Lyre pri ústach a naklonila ho, aby kvapka zvlažila dievčaťu pery. Lyrin jazyk ju zacítil a pohol sa, aby ju oblizol, a potom jej pani Coulterová veľmi opatrne tenkým prúdom liala tekutinu do úst a vždy počkala, kým neprehltne, až potom jej dala ďalší glg.

Trvalo to niekoľko minút, ale nakoniec bol pohár prázdny a pani Coulterová znova dcéru uložila. Len čo Lyrina hlava ležala na zemi, Pantalaimon sa jej znova ovinul okolo krku. Cervenozlatú kožušinu mal rovnako vlhkú ako ona vlasy. Obaja znova tvrdo zaspali.

Zlatý opičiak odskackal ku vchodu do jaskyne a opäť si sadol a pozoroval cestičku. Pani Coulterová namočila flanelovú handričku do nádoby so studenou vodou a utrela Lyre tvár, potom rozopla spací vak a umyla jej ruky, krk a plecia, pretože Lyra bola celá rozhorúčená. Nato vzala do ruky hrebeň a jemne rozčesala Lyre zamotané vlasy, začesala jej ich z čela a urobila úhľadnú cestičku.

Spací vak nechala otvorený, aby sa dievča trochu ochladilo, a rozviazala batôžtek, ktorý priniesla Ama: niekoľko plochých bochníkov chleba, kocku zlisovaných čajových lístkov, lepkavú ryžu, zabalenú vo veľkom liste. Bol najvyšší čas rozložiť oheň. Chlad hôr v noci prenikal do kostí. Usilovne narezala suché práchno, naukladala drevo a škrtla zápalkou. Musí vyriešiť aj ďalší problém – zásoby zápaliek sa míňajú a kerosín do variča tiež. Odteraz musí nechať oheň horieť vo dne v noci.

Jej démon bol nespokojný. Nepáčilo sa mu, čo robí v jaskyni, a keď sa pokúsil vyjadriť svoje obavy, odohnala ho. Obrátil sa jej chrbtom a v každej črte tela sa mu zračilo opovrhnutie, keď odhadzoval do tmy šupinky z borovicovej šišky. Ona si ho však nevšímala a vytrvalo a zručne zakladala oheň a potom dala variť vodu na čaj.

Jeho pochybovačnosť na ňu však zapôsobila, a keď mrvila do vody tmavosivú čajovú tehličku, uvažovala, čo to, preboha, robí, či sa zbláznila, a znova rozmýšľala, čo by sa stalo, keby sa o tom dozvedela cirkev. Zlatý opičiak mal pravdu. Neskrývala iba Lýru: zakrývala si aj oči.

Z tmy sa vynoril chlapec, s nádejou a vystrašený, a stále dookola šepkal:

„Lyra… Lyra… Lyra…“

Za ním stáli dalšie postavy, ešte nejasnejšie ako on, ešte mlcanli-vejsie. Zdalo sa, že to je rovnaká spoločnosť rovnakého druhu bytostí, nemali však ani viditeľné tváre, ani neprehovorili. Chlapcov hlas ani chvíľu neznel jasnejšie než šepot, a tvár mal zastretú a rozmazanú ako čosi napoly zabudnuté.

„Lyra… Lyra…“

Kde sú?

Na veľkej planine, kde z oblohy tmavej ako železo nesvieti nijaké svetlo a kde z každej strany zahaľuje obzor hmla. Zem je holá, rovná, udupaná miliónmi nôh, hoci tie nohy vážia menej ako pierko. Takže ju musel udupať čas, aj keď čas sa na tomto mieste zastavil. Jednoducho to bolo tak. Toto bol koniec všetkých miest, posledný zo všetkých svetov.

„Lyra…“

Kde sú?

Sú uväznení. Ktosi spáchal zločin, hoci nikto nevedel aký, ani kto ho spáchal, či aká autorita vyniesla rozsudok.

Prečo ten chlapec stále volá Lyrino meno?

Nádej.

Kto sú?

Duchovia.

Lyra sa ich nemohla dotknúť, aj keď sa usilovala. Jej zmätené ruky prechádzali cez nich, a ten chlapec tam stál a nariekal.

„Roger,“ ozvala sa, no jej hlas znel iba ako šepot, „ach, Roger, kde si? Aké je to miesto?“

„Je to svet mŕtvych, Lyra, neviem, čo robiť, neviem, či som tu naveky, a neviem, či som urobil niečo zlé, veď som sa usiloval byť dobrý, ale nenávidím ho, bojím sa toho všetkého, nenávidím to…“

A Lyra povedala: „Ja…“

2

Balthamos a Baruch

…lebo NEJAKÝ

DUCH PREŠIEL POPRED moju tvár.

DUPKOM VSTALI VLASY

na MOJOM TELE…

KNIHA JÓBOVA

Buď ticho,“ povedal Will. „Len buď ticho. Neruš ma.“ Bolo to krátko po tom, ako uniesli Lýru, po tom, čo Will zišiel z vrcholu hory, kde bosorka zabila jeho otca. Will zažal malý plechový lampáš, ktorý vybral z otcovho batoha, použil suché zápalky, čo našiel pri ňom, a čupol si v závetrí skaly, aby otvoril Lyrin plecniak.

Zdravou rukou siahol dnu a našiel ťažký alethiomer, zabalený v zamate. Ligotal sa vo svetle lampáša a on ho ukázal dvom tvarom, ktoré stáli za ním a hovorili si anjeli.

„Viete z toho čítať?“ spýtal sa.

„Nie,“ odpovedal mu hlas. „Poď s nami. Musíš ísť s nami. Ideme k lordovi Asrielovi.“

„Kto vám kázal sledovať môjho otca? Podľa vás nevedel, že ho sledujete. Ale on to vedel,“ vyčítal im Will neľútostne. „Povedal mi, aby som vás očakával. Vedel viac, ako ste si mysleli. Kto vás poslal?“

„Nikto nás neposlal,“ odvetil hlas. „Chceme slúžiť lordovi Asrielovi. A čo chcel ten mŕtvy muž, čo máš urobiť s nožom?“

Will zaváhal.

„Vravel, že ho mám odniesť lordovi Asrielovi,“ priznal.

„Tak poď s nami.“

„Nie, nemôžem, kým nenájdem Lýru.“

Znova zabalil alethiomer do zamatu a vložil ho do batoha. Zapol ho, prehodil si cez plecia otcov ťažký plášť proti dažďu a čupiac vytrvalo hľadel na dva tiene.

„Hovoríte pravdu?“ spýtal sa.

„Áno.“

„Takže ste silnejší, alebo slabší ako ľudské bytosti?“

„Slabší. Vy máte skutočné telo, my nie. Ale aj tak musíš ísť s nami.“

„Nie. Ak som silnejší, musíte poslúchať vy mňa. Okrem toho mám nôž. A tak vám môžem prikázať: pomôžte mi nájsť Lýru. Je mi jedno, ako dlho to potrvá, najprv ju nájdem a potom pôjdem k lordovi Asrielovi.“

Dve postavy chvíľu mlčali. Potom odleteli kúsok ďalej a rozprávali sa, ale Will nepočul ani slovo.

Napokon sa vrátili a ozvalo sa:

„No dobre. Robíš chybu, ale nedal si nám na výber. Pomôžeme ti nájsť to dieťa.“

Will sa pokúsil preniknúť pohľadom cez tmu a chcel ich vidieť jasnejšie, ale zrak mu zastrel dážď.

„Poďte bližšie, nech vás vidím,“ povedal.

Pristúpili k nemu, ale akoby boli ešte nejasnejší.

„Uvidím vás v dennom svetle lepšie?“

„Nie, horšie. Medzi anjelmi nemáme vysoké postavenie.“

„No, ak vás nevidím ja, neuvidí vás ani nikto iný, takže môžete zostať ukrytí. Choďte sa pozrieť, kam zmizla Lyra. Bola pri nej žena, bude s ňou aj teraz, a tá ju uniesla. Choďte ju pohľadať a potom sa vráťte a poviete mi, čo ste našli.“

Anjeli sa vzniesli do búrky a zmizli. Will cítil, ako naňho doľahla nesmierne pochmúrna ťažoba. Pred zápasom s otcom mal málo sily, no teraz bol takmer v koncoch. Túžil iba zatvoriť oči, oťažené a boľavé od plaču.

Pretiahol si plášť cez hlavu, pritisol si batoh na hruď a v okamihu zaspal.

„Nikde,“ povedal hlas.

Will ho počul v hlbokom spánku a s námahou sa usiloval zobudiť. Nakoniec (a trvalo to takmer minútu, lebo spal veľmi tvrdo) sa mu podarilo otvoriť oči do jasného rána.

„Kde ste?“ spýtal sa.

„Vedľa teba,“ odvetil anjel. „Tu.“

Slnko práve vyšlo a skaly porastené lišajníkmi a machom sviežo a jasne žiarili v rannom svetle, on však nikde nijakú postavu nevidel.

„Hovoril som, že v dennom svetle nás uvidíš ťažšie,“ pokračo-

val hlas. „Najlepšie sme viditeľní v pološere, na svitaní alebo za súmraku, potom v tme a najhoršie v slnečnom svetle. Prehľadali sme s mojím spoločníkom úbočia, no nenašli sme ženu ani dieťa. Je tam však jazero s modrou vodou, kde zrejme táborili. Videli sme tam mŕtveho muža a bosorku, ktorú vycicali fantómovia.“

„Mŕtvy muž? Ako vyzerá?“

„Šesťdesiatnik. Tučný, s hladkou pokožkou. Striebristé vlasy. V drahom obleku, obklopený ťažkou vôňou.“

„Sir Charles,“ povedal Will. „To je on. Pani Coulterová ho zrejme zabila. No, aspoň čosi dobré.“

„Zanechala stopy. Môj spoločník ich sledoval, a keď zistí, kam išla, vráti sa. Ja zostanem pri tebe.“

Will vstal a poobzeral sa. Búrka prečistila vzduch, ráno bolo svieže a jasné, takže pohľad, ktorý sa mu naskytol, bol o to desi-vejší: na okolí ležali telá niekoľkých bosoriek, ktoré sprevádzali jeho a Lýru na stretnutie s otcom. Tvár jednej z nich už surovo trhala zobákom vrana a hore krúžil väčší vták, ktorý akoby si vyberal najbohatšiu hostinu.

Will si postupne poprezeral všetky telá, ale ani jedno z nich nepatrilo Serafine Pekkale, kráľovnej klanu bosoriek, Lyrinej veľkej priateľke. Potom si spomenul, že tesne pred večerom náhle odišla vybaviť nejakú záležitosť.

Možno je teda ešte nažive. Tá myšlienka ho potešila a on prehľadával obzor, či ju niekde nezbadá. Nevidel však nič, iba čistý vzduch a všade, kam pozrel, ostré skaly.

„Kde si?“ spýtal sa anjela.

„Vedľa teba,“ ozval sa hlas, „ako vždy.“

Will sa pozrel doľava, odkiaľ prichádzal hlas, ale nič nevidel.

„Takže nikto ťa nevidí. Počuli by ťa aj iní tak dobre ako ja?“

„Ak šepkám, tak nie,“ odvrkol anjel podráždene.

„Ako sa voláš? Máte vôbec nejaké mená?“

„Áno, máme. Ja sa volám Balthamos. Môj spoločník je Baruch.“

Will zvažoval, čo robiť. Keď si vyberiete z viacerých možných ciest jednu, všetky ostatné zmiznú ako plameň a ani čo by nikdy neexistovali. V tej chvíli existovali všetky Willove možnosti naraz. Lenže ak chcel, aby existovali naďalej, nesmel by nič urobiť. Napokon si musí vybrať.

„Zídeme z hory,“ povedal. „Pôjdeme k tomu jazeru. Možno tam nájdem niečo, čo môžem použiť. A okrem toho som vy-

smädol. Vyberiem sa cestou, ktorú považujem za správnu, a vy ma môžete viesť, ak pôjdem zle.“

Až keď Will niekoľko minút kráčal dolu skalnatým svahom, ktorým neviedla nijaká cestička, uvedomil si, že ruka ho už nebolí. Vlastne odkedy sa zobudil, na ranu si nespomenul.

Zastal a pozrel na drsnú látku, ktorou mu ju otec po boji obviazal. Bola mastná od hojivej mastičky, ale nikde nebolo ani stopy po krvi. Pretože rana neprestajne krvácala, odkedy prišiel o prsty, bola to taká vítaná zmena, až mu srdce poskočilo od radosti.

Skúsil pohnúť prstami. Pravda, rany ešte vždy boleli, ale bola to akási iná bolesť: nie hlboká, pri ktorej z neho unikal život, cítil, že je slabšia, tupšia. Zdalo sa mu, akoby sa rany naozaj hojili. Vdaka otcovi. Zaklínadlá bosoriek nepomohli, zato otec ho vyliečil.

Natešene znova vykročil dolu kopcom.

Trvalo mu tri hodiny, kým prišiel k modrému jazierku, a niekoľko ráz ho anjel musel usmerniť. Keď k nemu dorazil, ústa mal vyprahnuté od smädu a v slnečnej páľave ho plášť ťažil a bolo mu v ňom horúco, hoci keď ho odložil, prestal ho chrániť a holé ruky aj krk ho pálili. Plášť aj ruksak odhodil na zem, prebehol tých posledných pár metrov k vode, ponoril si do nej tvár a hltal jeden mrazivý dúšok za druhým. Voda bola taká studená, až ho boleli zuby aj hlava.

Keď si uhasil smäd, sadol si a poobzeral sa. Predchádzajúci deň nebol schopný nič si všímať, ale teraz jasnejšie videl sýtu farbu vody a naokolo počul prenikavý bzukot hmyzu.

„Balthamos?“

„Vždy tu.“

„Kde je ten mŕtvy muž?“

„Vpravo za vysokou skalou.“

„Sú naokolo nejakí fantómovia?“

„Nie, ani jeden.“

Will zdvihol batoh aj plášť a vykročil po okraji jazierka ku skale, ktorú spomínal Balthamos.

Za ňou sa rozkladal malý tábor s piatimi či šiestimi stanmi a zvyškami ohnísk. Will pre istotu postupoval opatrne, keby náhodou ešte niekto žil a skrýval sa tam.

Ale ticho bolo také hlboké, že bolo počuť iba šuchotajúci hmyz. Stany boli nehybné, voda pokojná, iba na mieste, kde pil, ešte vždy trochu rozčerená. Keď sa mu pri nohe zrazu pohlo čosi zelené, strhol sa, ale bola to iba jašterička.

Stany boli zhotovené z maskovacieho materiálu, ktorý sa len väčšmi vynímal medzi červenými skalami. Nazrel do prvého a zistil, že je prázdny. Druhý takisto, ale v treťom našiel čosi cenné: ešus a škatuľku zápaliek. Okrem toho tam bol kus tmavej hmoty, dlhý a hrubý ako jeho predlaktie. Najprv si myslel, že je to koža, ale na svetle videl, že je to sušené mäso.

Koniec koncov, má nôž. Odrezal si tenký plátok a zistil, že sa dá žuť, je trochu slané, ale veľmi chutné. Mäso aj zápalky spolu s ešusom vložil do batoha a prehľadal aj ostatné stany, ale našiel ich prázdne.

Najväčší si nechával na koniec.

„Tam je ten mŕtvy muž?“ adresoval vzduchu.

„Áno,“ odvetil Balthamos. „Otrávili ho.“

Will opatrne prešiel okolo vchodu obráteného k jazeru. Vedľa prevrátenej plátennej stoličky ležalo telo muža, ktorý bol vo Wil-lovom svete známy ako sir Charles Latrom a v Lyrinom ako lord Boreal, muž, ktorý jej ukradol alethiomer, a tá krádež priviedla Willa k magickému nožu. Sir Charles bol úlisný, nečestný a mocný, a teraz je mŕtvy. Tvár mal nepekne skrivenú a Will sa na ňu nechcel dívať, ale pohľad do stanu mu prezradil, že je tam množstvo vecí, ktoré si môže odniesť, a preto prekročil telo, aby všetko podrobne preskúmal.

Jeho otec, vojak, výskumník, by presne vedel, čo vziať. WU iba odhadoval. Vzal malú lupu v oceľovej škatuľke, lebo ju mohol použiť na zakladanie ohňa, aby ušetril zápalky, klbko pevného povrazu, liatinovú poľnú fľašu na vodu, oveľa ľahšiu, ako bola jeho fľaša z kozej kože, a plechový hrnček, malý ďalekohľad, rolku zlatých mincí velkosti mužského palca, zabalenú v papieri, príručnú lekárničku, tabletky na čistenie vody, balíček kávy, tri balíčky lisovaného sušeného ovocia, vrecko sušienok z ovsených vločiek, šesť matových tyčiniek, balíček háčikov na ryby a nylonové lanko a napokon zápisník s dvoma ceruzkami a malú elektrickú baterku.

Všetko uložil do batoha, odrezal si ďalší plátok mäsa, napil sa z jazera, potom si naplnil aj poľnú fľašu a povedal Balthamovi:

„Myslíš, že potrebujem ešte niečo iné?“

„Zišlo by sa ti trochu rozumu,“ znela odpoveď, „aby si vedel rozoznať múdrosť, vážiť si ju a poslúchať.“

„Ty si múdry?“

„Oveľa múdrejší ako ty.“

„Vieš, ja to nemôžem posúdiť. Si muž? Hovoríš ako muž.“

„Baruch bol muž. Ja nie. Teraz je anjelom.“

„Takže…“ Will prestal ukladať veci v batohu tak, aby tie najťažšie boli naspodku, a usiloval sa vidieť anjela. Márne. „Takže on bol muž,“ pokračoval, „a potom… Keď ľudia umrú, stanú sa z nich anjeli?“

„Nie vždy. Vlastne väčšinou nie… Veľmi zriedkakedy.“

,A kedy teda žil?“

„Zhruba pred štyritisíc rokmi. Ja som oveľa starší.“

„Zil v mojom svete? Alebo v Lyrinom? Alebo v tomto?“

„V tvojom. Ale existuje obrovské množstvo svetov. To vieš.“

„No ako sa z ľudí stanú anjeli?“

,Aký zmysel má táto metafyzická úvaha?“

„Len to chcem vedieť.“

„Radšej sa venuj svojej úlohe. Okradol si mŕtveho muža, máš všetky hračky, ktoré potrebuješ, aby si zostal nažive. Môžeme sa teraz pohnúť ďalej?“

„Keď budem vedieť, ktorým smerom sa vydať.“

„Nech pôjdeme kamkoľvek, Baruch nás nájde.“

„Takže nás nájde, aj keď zostaneme tu. Ešte musím urobiť zopár vecí.“

Will si sadol na miesto, odkiaľ nevidel telo sira Charlesa, a zjedol tri kúsky matovej tyčinky. Úžasné, aký osviežený a posilnený sa cítil, keď sa zasýtil. Potom znova pozrel na alethiomer. Tridsaťšesť drobných obrázkov, namaľovaných na slonovine, každý dokonale jasný: toto je bezpochyby dieťa, toto bábka, tamto bochník chleba a tak ďalej. Je však záhadou, čo tie obrázky znamenajú.

,Ako z nich Lyra čítala?“ spýtal sa Balthamosa.

„Je možné, že si to vymýšľala. Tí, čo používajú tieto prístroje, dlhé roky študovali, no aj tak im rozumejú iba s pomocou mnohých príručiek.“

„Ona si to nevymýšľala. Skutočne z neho čítala. Povedala mi veci, ktoré ináč nemohla vedieť.“

„Ubezpečujem ťa, že potom je to pre mňa rovnakou záhadou,“ odvetil anjel.

Keď sa Will díval na alethiomer, spomenul si na čosi, čo mu Lyra povedala o tom, ako z neho číta: ak chce, aby to fungovalo, jej myseľ musí byť v istom stave. Jemu to zase pomáhalo vnímať tajomstvá striebornej čepele.

Zo zvedavosti vytiahol nôž a vyrezal pred sebou okienko. Nevidel cezeň nič, iba modravý vzduch, ale dolu, hlboko dolu bola krajina so stromami a pólami. Bezpochyby jeho vlastný svet.

Takže hory v tomto svete nezodpovedajú horám v jeho svete. Zatvoril okienko a prvý raz pritom použil ľavú ruku. Ako sa len potešil, že ňou znova môže hýbať!

A potom mu zrazu čosi napadlo, a to tak sčista jasná, až mu to prichodilo ako elektrický šok.

Ak je také množstvo svetov, prečo nôž otvára okno iba medzi týmto a jeho svetom?

Určite by mohol vyrezať otvor aj do niektorého iného.

Znova zdvihol nôž a sústredil myseľ na špičku čepele, ako mu radil Giacomo Paradisi, až kým sa jeho vedomie neprenieslo až medzi atómy a on cítil vo vzduchu každú drobnú prekážku a vlnku.

Namiesto aby zarezal ako zvyčajne, len čo sa nôž prvý raz zastavil, nechal ho prenikať ďalej a ďalej. Akoby sledoval rad stehov, a pritom sa ich dotýkal tak zľahka, že ani jeden nepoškodil.

„Čo to robíš?“ spýtal sa hlas zo vzduchu a vrátil ho do skutočnosti.

„Skúmam,“ odvetil Will. „Mlč a odstúp nabok. Ak sa priblížiš, porežem ťa, a keď ťa nevidím, nemôžem sa ti vyhnúť.“

Balthamos potichu nespokojne zamrmlal. Will znova zdvihol nôž a cítil drobné zastavenia a prekážky. Bolo ich oveľa viac, ako si myslel. Keď ich nahmatával bez potreby okamžite rezať, zisťoval, že každé je iné: toto bolo tvrdé a presne ohraničené, tamto mäkké, tretie klzké, štvrté drobivé a krehké…

Niektoré nahmatal ľahšie, iné ťažšie, a keďže už poznal odpoveď, prerezal sa do jedného sveta, aby si bol istý: znova do svojho vlastného.

Zatvoril ho a špičkou noža sa usiloval nahmatať inú kvalitu. Našiel jednu, ktorá bola pružná a odolná, a prenikol cez ňu nožom.

Áno! To, čo videl cez toto okno, nebol jeho svet: zem tu bola bližšie a krajinu netvorili zelené polia a živé ploty, ale púšť so zvlnenými dunami.

Zatvoril ho a otvoril ďalšie: zadymený vzduch nad priemyselným mestom, s radom zachmúrených robotníkov, vlečúcich sa do továrne.

Aj toto okno zatvoril a precitol. Trochu sa mu krútila hlava. Po prvý raz čiastočne pochopil skutočnú moc noža a teraz ho veľmi opatrne položil na skalu pred sebou.

„Chceš tu zostať celý deň?“ spýtal sa Balthamos.

„Rozmýšľam. Z jedného sveta do druhého môžeš ľahko prechádzať iba vtedy, ak je v nich zem na tom istom mieste. Možno sú také miesta, a práve tam najčastejšie vzniká prierez… Okrem toho musíš špičkou spoznať svoj svet, inak sa nikdy nevrátiš späť. Budeš navždy stratený.“

„Isteže. Ale mohli by sme…?“

,A musíš vedieť, ktorý svet má zem na tom istom mieste, inak by nemalo zmysel otvárať ho,“ povedal Will rovnako pre seba ako pre anjela. „Takže to nie je také ľahké, ako som si myslel. Možno sme v Oxforde a Cittágazze mali šťastie. Ale ja iba…“

Znova vzal do ruky nôž. Okrem jasného a zreteľného pocitu, ktorý vnímal, keď sa dotkol bodu, z ktorého sa mu otvorí jeho svet, zmocnil sa ho ešte iný pocit: akoby počul ozvenu, akoby udrel do mohutného dreveného bubna, ibaže, samozrejme, prišla ako každá iná v podobe jemnulinkého pohybu v prázdnom vzduchu.

Tam je. Nahmatal inde a znova to tam bolo.

Prerezal sa dnu a zistil, že jeho odhad bol správny. Ozvena znamenala, že zem vo svete, ktorý otvoril, bola na tom istom mieste ako v tomto svete. Hľadel na trávnatú zvažujúcu sa lúku pod zatiahnutou oblohou, na ktorej sa páslo stádo pokojných zvierat, aké jakživ nevidel, bytostí veľkosti bizóna so širokými rohmi, strapatou modrou srsťou a s hrebeňom tvrdých chlpov na chrbte.

Vstúpil dnu. Najbližšie zviera bez známky zvedavosti zdvihlo hlavu a znova obrátilo pozornosť k tráve. Will nechal okno otvorené a na lúke v inom svete nahmatal špičkou noža známe trhlinky a vyskúšal ich.

Áno, otvoril svoj svet aj z tohto sveta a ešte vždy bol vysoko nad farmami a živými plotmi. Ľahko nájde aj pevnú ozvenu, ktorá znamenala svet Cittágazze, čo práve opustil.

Will sa s hlbokým pocitom úľavy vrátil do tábora pri jazere a všetko za sebou pozatváral. Teraz už vedel nájsť cestu domov, teraz sa už nestratí a môže sa skryť, keď bude treba, a bezpečne sa presúvať.

Cím viac sa dozvedal, tým sa cítil silnejší. Strčil nôž do puzdra za pásom a prehodil si batoh cez plece.

„Tak čo, už si pripravený?“ ozval sa uštipačný hlas.

„Áno. Vysvetlím ti to, ak chceš, ale nezdá sa mi, že by ťa to veľmi zaujímalo.“

„Ach, všetko, čo robíš, ma neskutočne fascinuje. Ale zo mňa si nič nerob. Čo povieš ľuďom, ktorí prichádzajú?“

Will sa prekvapene obzrel. Dolu na cestičke sa vinul rad pocestných s koňmi obťažkanými nákladom, ktorý vytrvalo napredoval hore k jazeru. Ešte ho nezbadali, ale ak zostane, kde je, čoskoro si ho všimnú.

Zobral otcov plášť, ktorý rozprestrel na skalu. Keď už vyschol, nebol taký ťažký. Will sa poobzeral: nebolo tam už nič, čo by mohol vziať.

„Poďme ďalej,“ povedal.

Bol by si rád previazal obväz, ale to môže počkať. Vydal sa po okraji jazera, preč od pocestných, a anjel ho nasledoval, v jasnom vzduchu neviditeľný.

Po dlhom čase zišli z holej hory na výbežok porastený trávou a zakrpatenými rododendronmi. Will už túžil oddýchnuť si a čoskoro sa rozhodol zastať.

Anjel toho veľa nenahovoril. Z času na čas povedal: „Nie tadiaľ,“ alebo: „Naľavo je ľahšia cestička,“ a Will jeho radu prijal. No v skutočnosti sa pohyboval iba preto, aby sa pohyboval a aby sa čo najväčšmi vzdialil od pocestných, pretože kým sa nevráti druhý anjel s novými správami, mohol pokojne zostať, kde bol.

Keď slnko zapadalo, zdalo sa mu, že vidí svojho zvláštneho spoločníka. Vo svetle akoby sa chvel obrys človeka a vzduch v tom obryse bol hustejší.

„Balthamos?“ ozval sa. „Chcem nájsť potok. Nie je tu niekde nejaký?“

„V polovici svahu je prameň,“ odvetil anjel, „povyše tamtých stromov.“

„Ďakujem.“

Will našiel prameň, schuti sa napil a naplnil si poľnú fľašku. Ale prv ako sa stihol vrátiť k lesíku, Balthamos vykríkol, a Will videl, ako jeho obrys krížom cez svah kamsi trieli. Zbadal len záblesk pohybu a anjel bol viditeľnejší, keď nepozeral priamo naňho. Zdalo sa však, že zastal a počúva a potom sa vrhol do vzduchu a rýchlo priskočil k Willovi.

„Tu!“ zvolal a konečne jeho hlas neznel odmietavo a uštipač-

ne. „Tadiaľto šiel Baruch! A je tu aj jedno z tých okien, takmer neviditeľné. Poď, poď. Rýchlo.“

Will ho dychtivo nasledoval a zabudol na únavu. Keď prišiel k oknu, zistil, že vedie do pochmúrnej krajiny podobnej tundre, ktorá bola plochejšia ako hornatý svet Cittágazze, chladnejšia a obloha v nej bola zatiahnutá. Vošiel dnu a Balthamos ho okamžite nasledoval.

„Čo je to za svet?“ spýtal sa Will.

„Svet toho dievčaťa. Tadiaľto vstúpili. A Baruch ich nasledoval.“

„Ako vieš, kde je? Čítaš mu myšlienky?“

„Pravdaže mu čítam myšlienky. Nech ide kamkoľvek, moja duša ide s ním. Cítime sa ako jeden, aj keď sme dvaja.“

Will sa poobzeral. Nikde nebolo ani stopy po ľudskom živote, a len čo svetlo pohaslo, začalo byť čoraz mrazivejšie.

„Nechcem tu spať,“ vyhlásil. „Na noc pôjdeme do sveta Ci'gazze a ráno sa sem vrátime. Tam je aspoň drevo a môžem si rozložiť oheň. A keď teraz viem, ako nahmatať jej svet, nájdem ho nožom… Ach, Balthamos. Môžeš na seba vziať inú podobu?“

„A to už prečo?“

„V tomto svete majú ľudské bytosti démonov, a keď nijakého nebudem mať, budem im podozrivý. Lyra sa ma preto spočiatku bála. Takže ak máme cestovať po jej svete, musíš predstierať, že si môj démon, a vziať na seba podobu nejakého zvieraťa. Možno vtáka. Potom by si aspoň mohol lietať.“

„Ach, to je otrava.“

„Tak môžeš?“

„Mohol by som…“

„Tak to teda urob. Chcem to vidieť.“

Obrys anjela akoby zhustol, vírivo sa roztočil vo vzduchu a vzápätí Willovi pri nohách pristál drozd.

„Posaď sa mi na plece,“ povedal Will.

Vták tak urobil a prehovoril známym kyslým tónom anjela:

„Urobím to, iba keď to bude absolútne nevyhnutné. Je to nevýslovné ponižujúce.“

„Smola,“ odvetil Will. „Kedykoľvek v tomto svete uvidíme ľudí, musíš byť vtákom. Nemá zmysel sa hádať. Urob to.“

Drozd mu odletel z pleca, stratil sa vo vzduchu a vtom sa znova zjavil anjel a v pološere bolo vidieť, že sa mračí. Prv ako z to-

ho sveta vyšli, Will sa poobzeral, ovoniaval vzduch a hodnotil svet, kde bola Lyra v zajatí.

„Kde je teraz tvoj spoločník?“ spýtal sa.

„Nasleduje tú ženu na juh.“

„Ráno sa aj my vydáme tým smerom.“

Na druhý deň Will kráčal celé hodiny, a nikoho nevidel. Krajinu tvorili zväčša nízke kopce pokryté krátkou suchou trávou, a kedykoľvek sa ocitol na nejakom vyvýšenom bode, obzeral sa po stopách ľudského osídlenia, nijaké však nevidel. Jedinou obmenou v zaprášenej hnedozelenej prázdnote bol vzdialený tmavozelený fľak, ku ktorému zamieril, lebo Balthamos povedal, že je to les a je tam i rieka. Keď bolo slnko v zenite, pokúsil sa pospať si medzi nízkymi krami, ale nedarilo sa mu to. S blížiacim sa večerom ho čoraz väčšmi boleli nohy a bol unavený.

„Postupujeme pomaly,“ poznamenal Balthamos kyslo.

„Nemôžem si pomôcť,“ odvetil Will. „Ak nevieš povedať nič užitočné, radšej nehovor.“

Kým prišiel k okraju lesa, slnko už bolo nízko a vo vzduchu sa vznášalo toľko peľu, že niekoľko ráz kýchol a vystrašil vtáka, ktorý s krikom vyletel odkiaľsi zblízka.

„To bola prvá živá bytosť, ktorú som dnes videl,“ poznamenal Will.

„Kde sa utáboríš?“ spýtal sa Balthamos.

Anjel bol teraz v dlhých tieňoch stromov z času na čas viditeľný. Z toho, čo Will videl z jeho tváre, usúdil, že je nadurdený.

„Budem sa musieť zastaviť niekde tu,“ povedal Will. „Mohol by si mi pomôcť nájsť dobré miesto. Počujem potok — skús ho pohľadať.“

Anjel zmizol. Will sa cez nízke chumáče vresu a vachty plahočil ďalej, želal si, aby tam bola aspoň cestička, po ktorej by mohol kráčať, a s obavami sledoval svetlo. Čím skôr sa musí rozhodnúť, kde sa zastaví, inak ho tma donúti zastať, a nebude si môcť vybrať miesto.

„Doľava,“ ozval sa Balthamos kúsok od neho. „Je tam potok a spadnutý strom vhodný na založenie ohňa. Tadiaľto…“

Will nasledoval hlas anjela a čoskoro našiel miesto, ktoré opísal. Pomedzi machom obrastené skaly rýchlo špľachotal potok

a strácal sa ponad previs v úzkej tmavej rokline, zahalenej konármi stromov. Popri potoku sa rozkladal trávnatý breh, ktorý prechádzal do kríkov a podrastu.

Prv ako si dovolil oddychovať, vydal sa zbierať drevo a čoskoro natrafil na kruh obhorených kameňov ležiacich v tráve, kde si kedysi dávno niekto rozložil oheň. Nazbieral kopu vetvičiek a hrubších konárov, nožom ich orezal na potrebnú dĺžku a potom sa pokúsil ich zapáliť. Nevedel poriadne, ako na to, a minul niekoľko zápaliek, kým sa mu podarilo prebrať plamienky k životu.

Anjel ho blahosklonne pozoroval.

Keď už oheň horel, Will zjedol dve ovsené sušienky, trochu sušeného mäsa a kúsok matovej tyčinky, a zapil to studenou vodou. Balthamos mlčky sedel obďaleč a napokon sa Will spýtal:

„Budeš ma celý čas pozorovať? Neboj sa, nikam neodídem.“

„Čakám na Barucha. Čoskoro sa vráti a potom si ťa nebudem všímať, ak chceš.“

„Nechceš sa najesť?“

Balthamos sa trochu pohol. Bol v pokušení.

„Totiž, neviem, či vôbec jedávaš,“ pokračoval Will, „ale keby si niečo chcel, nech sa páči, ponúkni sa.“

„Čo je to?“ spýtal sa anjel prieberčivo a ukázal na matovú tyčinku.

„Myslím, že zväčša cukor a mäta. Nech sa páči.“

Will odlomil kocku a podal mu ju. Balthamos naklonil hlavu a ovoňal. Potom vzal kocku do ruky a Will na dlani cítil, že jeho prsty sú ľahké a studené.

„Myslím, že to ma zasýti,“ povedal. „Jeden kúsok je práve dosť, ďakujem.“

Sadol si a obhrýzal kúsok tyčinky. Will zistil, že ak sa pozerá na oheň a anjela má na okraji videnia, vidí ho zreteľnejšie.

„Kde je Baruch?“ spýtal sa. „Môžete sa dorozumievať?“

„Cítim, že je blízko. Čoskoro tu bude. Keď sa vráti, porozprávame sa. To je najlepšie.“

Ani nie o desať minút sa k nim doiesol tichý šum krídel a Balthamos nedočkavo vstal. Vzápätí sa už anjeli objímali a Will, hľadiac do plameňov, videl, ako sa majú radi. Bolo to viac ako láska, oni sa vášnivo milovali.

Baruch sa usadil vedľa svojho spoločníka a Will prehrabol oheň, takže sa okolo nich vzniesol oblak dymu. Vďaka nemu sa

ich telá zvýraznili a Will prvý raz oboch anjelov uvidel jasne. Bal-thamos bol štíhlejší, úzke krídla mal elegantne zložené za plecami a na tvári výraz, v ktorom sa miešalo povýšené opovrhnutie s nežnou, vrúcnou náklonnosťou, akoby chcel milovať všetky veci, keby mu jeho prirodzenosť dovolila zabudnúť na ich nedostatky. Bolo však jasné, že na Baruchovi nedostatky nevidí. Baruch vyzeral mladší, napokon Balthamos to aj tvrdil, a postavou mocnejší, krídla mal snehobiele a mohutné. Bol prostejší a hľadel na Bal-thamosa ako na žriedlo všetkých vedomostí a radosti. Will si uvedomil, že ho to fascinuje, a dojímala ho ich vzájomná láska.

„Zistil si, kde je Lyra?“ spýtal sa, lebo sa už nevedel dočkať správ.

„Áno,“ odvetil Baruch. „Veľmi vysoko, takmer pri ľadovci, je himalájske údolie, kde ľad mení svetlo na dúhu. Nakreslím ti na zemi mapku, aby si sa nezmýlil. Dievča je zajatkyňou jednej ženy, ktorá ju schováva v jaskyni medzi stromami a udržuje ju v spánku.“

„V spánku? A tá žena je sama? Nie sú s ňou vojaci?“

„Áno, je sama. Skrýva sa.“

„Lyre sa nič nestalo?“

„Nie. Iba spí a sníva. Ukážem ti, kde sú.“

Baruch bledým prstom nakreslil na holej zemi pri ohni mapku. Will vybral zápisník a presne si ju odkreslil. Bol na nej ľadovec zvláštneho haditého tvaru, ktorý sa vinul medzi tromi rovnakými horskými vrcholmi.

„Teraz si to priblížime,“ vysvetľoval anjel. „Údolie s jaskyňou sa tiahne z ľavej strany ľadovca a preteká cezeň voda z topiaceho sa ľadu. Tu je koniec údolia…“

Nakreslil ďalšiu mapku a Will si aj tú odkreslil. A potom tretiu a Baruch to miesto zakaždým väčšmi priblížil, až mal Will pocit, že tam bez ťažkostí trafí — pravda, pokiaľ prejde päť či šesťtisíc kilometrov medzi tundrou a horami. Nôž bol dobrý na prechádzanie z jedného sveta do druhého, ale nevedel v nich zmenšovať vzdialenosti.

„Neďaleko ľadovca je svätyňa, s červenými hodvábnymi vlajkami, sčasti potrhanými od vetra,“ ukončil svoje rozprávanie Baruch. ,A malé dievča nosí do jaskyne jedlo. Ľudia si myslia, že žena je svätica, ktorá im požehná, ak sa o ňu budú starať.“

„Skutočne?“ povedal Will. ,A ona sa skrýva… Tomu nerozumiem. Skrýva sa pred cirkvou?“

„Vyzerá to tak.“

Will mapky starostlivo poskladal a odložil si ich. V plechovom hrnčeku na kameňoch pri ohni sa mu zohriala voda, nasypal do nej pomletú kávu, zamiešal ju paličkou a omotal si ruku vreckovkou, aby mohol hrnček chytiť a napiť sa.

Na ohni prehorela palička a zosunula sa, ozval sa nočný vták.

Will nechápal, prečo zrazu obaja anjeli pozreli hore tým istým smerom. Sledoval ich pohľad, ale nič nevidel. Raz to urobila jeho mačka: prebrala sa z driemot a pozorovala čosi alebo kohosi neviditeľného, kto vstúpil do miestnosti a prešiel cez ňu. Vtedy sa mu zježili vlasy a to isté sa mu stalo aj teraz.

„Zahas oheň,“ zašepkal Baruch.

Will zdravou rukou schmatol trochu zeme a udusil plamene. Okamžite mu až do kostí prenikol chlad a zachvel sa. Zakrútil sa do plášťa a znova pozrel hore.

Teraz už čosi videl: nad oblakmi žiaril akýsi tvar a nebol to mesiac.

Počul, že Baruch zamrmlal: „Koč? Je to možné?“

„Čo je to?“ zašepkal Will.

Baruch sa naklonil k nemu a takisto šeptom odpovedal: „Vedia, že sme tu. Našli nás. Will, vezmi svoj nôž a…“

Prv ako dohovoril, čosi zletelo z oblohy a vrazilo do Baltha-mosa. Baruch na to v zlomku sekundy skočil a Balthamos sa krútil, aby si vyslobodil krídla. Tri bytosti sa v tme metali sem a ta ako veľké sršne zachytené do siete obrovského pavúka, nevydávali však pritom nijaké zvuky: keď zápasili, Will počul iba pukot vetvičiek a šuchot lístia.

Nemohol použiť nôž: všetci sa pohybovali priveľmi rýchlo. Namiesto toho vytiahol z batohu elektrickú baterku a rozsvietil ju.

Nikto z nich to nečakal. Útočník prudko zdvihol krídla, Balthamos si zakryl oči rukou a iba Baruch bol natolko duchaprítomný, že neprestal bojovať. No Will teraz videl, kto bol ten nepriateľ: iný anjel, oveľa väčší a silnejší ako oni, a Baruch mu rukou zakrýval ústa.

„Will!“ vykríkol Baruch. „Nôž — prerež cestu von…“

V tej istej chvíli sa útočník vyslobodil z Baruchových rúk a zvolal: „Lord regent! Mám ich!“

Jeho hlas až tak zunel Willovi v hlave. Jakživ nepočul taký výkrik. O chvíľu by už bol anjel vyskočil do vzduchu, ale Will odhodil baterku a vrhol sa k nemu. Pred časom zabil útesového du-

cha, lenže bolo oveľa ťažšie použiť nôž proti bytosti podobnej jemu. Predsa však zovrel v rukách trepotajúce sa krídla a znova a znova ťal do peria, až kým sa vo vzduchu nevznášali víriace biele vločky, a dokonca i v mäteži búrlivých pocitov si pamätal Bal-thamosove slová: Ty máš skutočné telo, my nie. Ľudské bytosti sú naozaj silnejšie ako anjeli: dotlačil anjela k zemi.

Útočník ešte vždy kričal hlasom, ktorý trhal uši: „Lord regent! Ku mne, ku mne!“

Willovi sa podarilo úchytkom pozrieť hore a videl, ako sa oblaky hmýria a víria a tá žiara – čosi nesmierne – bola čoraz silnejšia, akoby samotné oblaky svietili energiou ako plazma.

Balthamos vykríkol: „Will, poďme preč a prerež cestu, prv ako príde…“

Anjel však úporné zápasil, už si vyslobodil jedno krídlo, zdvíhal sa zo zeme a Will musel buď vydržať, alebo ho celkom pustiť. Ba-ruch mu priskočil na pomoc a tlačil útočníkovi hlavu stále dozadu.

„Nie!“ znova skríkol Balthamos. „Nie! Nie!“

Vrhol sa na Willa, triasol mu ramenom, plecom, rukami a útočník sa usiloval znova vykríknuť, ale na ústach mal Baru-chovu ruku. Zhora sa ozvalo hlboké chvenie, čosi ako silné dynamo, a to tak ticho, že ho takmer nebolo počuť, hoci sa od neho otriasali až atómy vzduchu a Willovi tuhla krv v žilách.

„Prichádza…“ takmer vzlykol Balthamos a jeho strach sa čiastočne preniesol aj na Willa. „Prosím, prosím, Will…“

Will pozrel hore.

Oblaky sa rozdeľovali a cez tmavú medzeru sa rútila postava: spočiatku malá, ale ako sa blížila, zo sekundy na sekundu rástla a bola čoraz impozantnejšia. So zjavnou zlobou mierila na nich. Will si bol istý, že jej vidí oči.

„Will, musíš,“ naliehal Baruch.

Will vstal a chcel povedať: „Pevne ho drž,“ ale ako mu tie slová zišli na um, anjel klesol na zem, rozplynul sa ako hmla a bol preč. Will sa obzeral okolo seba, cítil sa hlúpo a mizerne.

„Zabil som ho?“ spýtal sa otrasený.

„Musel si,“ odvetil Baruch. „Ale teraz…“

„Nenávidím to,“ zvolal Will rozvášnené, „skutočne, skutočne nenávidím to zabíjanie! Kedy to prestane?“

„Musíme ísť,“ povedal Balthamos chabo. „Rýchlo, Will, rýchlo, prosím ťa…“ Obaja boli na smrť vyľakaní.

Will špičkou noža hmatal vo vzduchu: nech je ten svet akýkoľvek, len aby sa dostali z tohto. Rýchlo zarezal a pozrel hore: ten druhý anjel z nebies bude už o pár sekúnd pri nich a jeho výraz bol desivý. Dokonca aj na tú diaľku a v tej náhlivosti „Will cítil, ako si ho prezerá od hlavy po päty akýsi obrovský, surový a nemilosrdný intelekt.

Navyše mal kopiju – a už dvíhal ruku, že ju vrhne…

Za tú chvíľku, kým sa anjel vystrel a napriahol sa, aby vrhol zbraň, Will preliezol za Baruchom a Balthamosom cez okno vo vzduchu a zatvoril ho. Keď prstami zatláčal posledný kúsok, pocítil tlak vzduchu, ale stihol prejsť do bezpečia: bola to kopija, ktorá by ho bola v tom druhom svete prebodla.

Ocitli sa na piesčitej pláži pod trblietavým mesiacom. Kúsok ďalej vo vnútrozemí rástli obrovské papradbvité stromy, nízke duny sa ťahali celé kilometre popri pobreží. Bolo tam horúco a vlhko.

„Kto to bol?“ spýtal sa roztrasený Will a obrátil sa k anjelom.

„Metatron,“ odvetil Balthamos. „Mal si…“

„Metatron? Kto je to? Prečo zaútočil? A neklam.“

„Musíme mu to povedať,“ vysvetľoval Baruch spoločníkovi. „Už si to mal urobiť.“

„Áno, mal som,“ súhlasil Balthamos, „ale hneval som sa naňho a nevedel som sa ťa dočkať.“

„Tak mi to povedzte teraz,“ nástojil Will. „A pamätajte, zbytočne by ste mi hovorili, čo mám robiť – ani trochu mi na tom nezáleží, ani trochu. Mne záleží iba na Lyre a na mojej matke. A to,“ dodal, obrátený k Balthamosovi, „je zmyslom celej tejto metafyzickej špekulácie, ako si to nazval.“

„Myslím, že by sme ti mali povedať istú vec,“ začal Baruch. „Will, pre toto sme ťa hľadali a pre toto ťa musíme odviesť k lordovi Asrielovi. Objavili sme tajomstvo kráľovstva – sveta Vládcu – a musíme mu ho odhaliť. Sme tu v bezpečí?“ spýtal sa a poobzeral sa okolo seba. „Nedá sa dostať dnu?“

„Toto je iný svet. Iný vesmír.“

Piesok, na ktorom stáli, bol jemný a svah neďalekej duny lákavý. V mesačnom svete videli na kilometre ďaleko. Boli celkom sami.

„Tak mi to teda povedzte,“ vyzval ich Will. „Prezraďte mi, kto je Metatron a aké je to tajomstvo. Prečo mu ten anjel hovoril lord regent? A čo je to Vládca? Je to Boh?“

Sadol si a dvaja anjeli, ktorých obrysy boli teraz v mesačnom svite zreteľnejšie ako doteraz, si prisadli k nemu.

Balthamos ticho spustil: „Vládca, Boh, Stvoriteľ, Pán, Jahve, El, Adonai, Kráľ, Otec, Všemohúci – dal si všetky tie mená. Lenže on nikdy nebol stvoriteľ. Bol anjel ako my – pravda, prvý anjel a najmocnejší, ale bol stvorený z prachu ako my, no prachJe len označenie toho, čo sa stane, keď hmota začne chápať samu seba. Hmota má rada hmotu. Usiluje sa dozvedieť o sebe viac a vznikne prach. Prví anjeli sa zhmotnili z prachu a Vládca bol prvý z nich. Tým, ktorí prišli po ňom, povedal, že ich stvoril, ale bolo to klamstvo. Jedna z tých, ktorí prišli neskôr, bola múdrejšia ako on a odhalila pravdu, preto ju vyhnal. My jej stále slúžime. A Vládca ešte vždy vládne v kráľovstve a Metatron je jeho regent, zástupca. Ale nemôžeme ti povedať všetko, čo sme objavili v Oblačnej hore. Navzájom sme si prisahali, že ako prvý sa to dozvie lord Asriel.“

„Tak mi povedzte, čo môžete. Nenechávajte ma v nevedomosti.“

„Našli sme cestu do Oblačnej hory,“ povedal Baruch a vzápätí pokračoval, „prepáč, používame tie výrazy priveľmi ľahko. Niekedy sa volá aj Koč. Vieš, nie je upevnený, pohybuje sa z miesta na miesto. Kam sa pohne, tam je srdce jeho kráľovstva, jeho citadela, jeho palác. Keď bol Vládca mladý, nebola hora obklopená mrakmi, ale postupom času ich okolo seba čoraz väčšmi zhromažďoval. Nikto už tisícky rokov nevidel vrchol. A tak je jeho citadela teraz známa ako Oblačná hora.“

„Čo ste tam našli?“

„Vládca sídli v komnate v samom srdci hory. Nemohli sme sa k nemu priblížiť, ale videli sme ho. Jeho moc…“

„Ako som už naznačil, veľkú časť svojej moci zveril Metatro-novi,“ skočil mu do reči Balthamos. „Videl si, aký je. Už sme pred ním kedysi unikli a teraz nás znova videl, ba čo viac, videl aj teba a tvoj nôž. Hovoril som…“

„Balthamos,“ dohováral mu jemne Baruch, „nehreš Willa. Potrebujeme jeho pomoc a nemôžeš mu vyčítať, že to nevie, veď ako dlho trvalo nám, kým sme to zistili.“

Balthamos odvrátil pohľad.

„Takže mi neprezradíte svoje tajomstvo?“ spýtal sa Will. „No dobre. Tak mi teda povedzte, čo sa stane, keď umrieme.“

Balthamos naňho prekvapene pozrel.

„No, existuje svet mŕtvych,“ povedal Baruch. „Nikto nevie, kde je a čo sa tam deje. Môj duch tam vďaka Balthamosovi nik-

dy nebol. Ja som to, čo kedysi bolo Baruchovým duchom. Svet mŕtvych je pre nás jednoducho zahalený temnotou.“

„Je to väzenský tábor,“ ozval sa Balthamos. „Vládca ho založil ešte v dávnych vekoch. Prečo to chceš vedieť? Keď príde tvoj čas, uvidíš ho.“

„Pretože mi práve umrel otec. Bol by mi povedal všetko, čo vedel, keby ho neboli zabili. Hovoríte, že je to svet – myslíte svet ako tento, iný vesmír?“

Balthamos pozrel na Barucha, ktorý pokrčil plecami.

,A čo sa deje vo svete mŕtvych?“ pokračoval Will.

„To sa nedá povedať,“ odvetil Baruch. „Všetko okolo toho sveta je zahalené tajomstvom. Dokonca ani cirkev to nevie. Hovorí svojim veriacim, že budú žiť v nebi, ale to je klamstvo. Keby ľudia skutočne vedeli…“

„A duch môjho otca šiel ta.“

„Bezpochyby, tak ako nespočetné milióny tých, čo umreli pred ním.“

Will cítil, ako sa jeho predstavivosť chveje.

„Prečo ste so svojím veľkým tajomstvom, nech je to čokoľvek, nešli rovno za lordom Asrielom, namiesto aby ste hľadali mňa?“ spýtal sa Will.

„Neboli sme si istí,“ odvetil Balthamos, „či nám uverí, pokiaľ mu neprinesieme dôkaz o svojich dobrých úmysloch. Dvaja anjeli nízkeho rádu v porovnaní s mocou, s ktorou má do činenia – prečo by nás mal brať vážne? Ale keby sme mu priniesli nôž a priviedli jeho nositeľa, možno by nás počúval. Ten nôž je mocná zbraň a lord Asriel by bol rád, keby ťa mal po svojom boku.“

„Prepáčte,“ vyhlásil Will, „ale mne sa to zdá chabé. Ak veríte vo svoje tajomstvo, nepotrebujete zámienku, aby ste šli za lordom Asrielom.“

„Máme ešte jeden dôvod,“ povedal Baruch. „Vedeli sme, že Metatron nás bude prenasledovať, a chceli sme si byť istí, že nôž sa nedostane do jeho rúk. Keby sme ťa vedeli presvedčiť, aby si šiel najprv za lordom Asrielom, potom by aspoň…“

„Ach, nie, to neprichádza do úvahy,“ namietol Will. „Vy mi hľadanie Lyry len sťažujete, a nie uľahčujete. Ona je pre mňa to najdôležitejšie a vy na ňu úplne zabúdate. Zato ja nie. Choďte si za svojím lordom Asrielom a mňa nechajte na pokoji. Donúťte ho, aby vás vypočul. Zaletíte k nemu oveľa rýchlejšie, ako viem

ja chodiť, a nech sa deje čokolvek, ja najprv nájdem Lýru. Tak už radšej choďte. Nechajte ma.“

„Ale ty ma potrebuješ,“ rýchlo namietol Baruch, „lebo môžem predstierať, že som tvoj démon, inak by si bol v Lyrinom svete nápadný.“

Will bol taký nahnevaný, že sa nezmohol na slovo. Vstal, prešiel dvadsať krokov po hlbokom jemnom piesku a potom zastal, pretože horúčava a vlhkosť ho omračovali.

Obzrel sa a videl, že anjeli sa rozprávajú, a potom k nemu prišli, pokorní a rozpačití, ale aj hrdí.

„Mrzí nás to,“ začal Baruch. „Zájdem za lordom Asrielom sám, odovzdám mu našu informáciu a požiadam ho, aby ti poslal pomoc pri hľadaní svojej dcéry. Ak budem dobre navigovať, let mi potrvá dva dni.“

„Ja zostanem s tebou, Will,“ povedal Balthamos.

„Hm, ďakujem,“ odvetil Will.

Anjeli sa objali. Potom Baruch oblapil Willa a pobozkal ho na obe líca. Ten bozk bol ľahký a chladný ako Balthamosove ruky.

,Ak pôjdeme ďalej za Lýrou, nájdeš nás?“ spýtal sa Will.

„Balthamos sa mi nikdy nestratí,“ ubezpečil ho Baruch a odstúpil.

Potom vyskočil do vzduchu, rýchlo vzlietol k oblohe a stratil sa medzi roztrúsenými hviezdami. Balthamos za ním hľadel so zúfalou túžbou.

„Prespíme tu, alebo sa pohneme ďalej?“ ozval sa napokon a obrátil sa k Willovi.

„Prespíme tu,“ odvetil Will.

„Tak teda spi a ja ťa postrážim pred nebezpečenstvom. Will, správal som sa k tebe nepekne a to nebolo správne. Máš velké bremeno a mal by som ti pomáhať, nie ťa hrešiť. Odteraz sa pokúsim byť k tebe milší.“

A tak si Will ľahol na teplý piesok a uvedomoval si, že kdesi obďaleč anjel drží stráž. Ale bola to slabá útecha.

„Dostanem nás odtiaľto, Roger, sľubujem. A som si istá, že Will prichádza.“

Nerozumel. Roztiahol bledé ruky a pokrútil hlavou.

„Neviem, kto to je, ale nepríde sem, „povedal, „a keď príde, nebude ma poznať.“

„Prichádza za mnou,“ odvetila, „a ja a Will, ach, neviem ako, ale prisahám, že ti pomôžeme. Nezabúdaj, že na našej strane sú aj iní. Serafina, Iorek a

3

Zdochlinárky

RYTIER JE DÁVNO Z TOHTO SVETA PREČ A ZHRDZAVEL

už jeho DOBRÝ MEČ,

NO VERÍM, ŽE JE MEDZI SVÄTÝMI, TYM KONČÍM SVOJU REČ.

S, T. COLERIDGE

Serafina Pekkala, kráľovná klanu bosoriek od jazera Enara, s plačom letela zahmlenou arktickou oblohou. Plakala od zúrivosti, strachu a výčitiek svedomia: zúrila na tú ženskú Coulterovú a zaprisahávala sa, že ju zabije, bála sa, čo sa deje s jej milovanou krajinou, a mala výčitky svedomia… Tým sa bude venovať neskôr.

Medzitým pozerala na topiacu sa ľadovú pokrývku, zaplavené lesy v nížinách, vzdúvajúce sa more, a pichlo ju pri srdci.

Ale nezastavila sa, aby navštívila rodný kraj, utešila a povzbudila sestry. Namiesto toho letela ďalej na sever, do hmiel a víchric v okolí Svalbardu, do kráľovstva Ioreka Byrnisona, opancierovaného medveďa.

Ledva spoznala hlavný ostrov. Hory boli holé a čierne a iba pár skrytých údolí odvrátených od slnka si zachovalo v tienistých kútoch trochu snehu. A vôbec, čo tu v tomto ročnom období robí slnko? Celá príroda je naruby.

Trvalo jej takmer celý deň, kým našla medvedieho kráľa. Zbadala ho medzi skalami na severnom kraji ostrova, ako rýchlo pláva za mrožom. Medvedom sa vo vode zabíjalo ťažšie: keď bola zem pokrytá ľadom a veľké morské cicavce sa vynárali na povrch, aby sa nadýchali, medvede mali výhodu, že boli maskované a ich korisť bola mimo svojho živlu. Tak to aj malo byť.

Iorek Byrnison však bol hladný, a ani bodajúce kly mohutného mroža ho nemohli odradiť. Serafina sledovala, ako tie bytosti zápasia a biela morská pena sa mení na červenú, a potom videla, ako Iorek ťahá mŕtve telo z vln na širokú skalnatú plošinu a z úctivej diaľky ho pozorujú tri líšky so strapatými kožuchmi, ktoré čakali, kedy sa aj im ujde z hostiny.

Keď medvedí kráľ dojedol, Serafina zletela k nemu, aby sa s ním porozprávala. Teraz prišiel čas vyrovnať sa s výčitkami svedomia.

„Kráľ Iorek Byrnison,“ ozvala sa, „môžem s tebou hovoriť, prosím ťa? Zbrane odkladám na zem.“

Položila luk a šípy na mokrú skalu medzi nimi. Iorek na ne vrhol krátky pohľad a ona vedela, že keby sa mu na tvári zračili nejaké emócie, bolo by to prekvapenie.

„Hovor, Serafina Pekkala,“ zavrčal. „Nikdy sme spolu predsa nebojovali, či áno?“

„Kráľ Iorek, zlyhala som, pokiaľ išlo o tvojho priateľa Leeho Scoresbyho.“

Malé čierne oči medveďa a zakrvavená papuľa zmeraveli. Videla, ako mu vietor na chrbte rozvieva končeky krémovej srsti. Nič nepovedal.

„Pán Scoresby je mŕtvy,“ pokračovala Serafina. „Prv ako som sa s ním rozlúčila, dala som mu kvet, ktorým ma mohol v prípade potreby privolať. Počula som jeho volanie a priletela som k nemu, ale už bolo neskoro. Zomrel v boji proti oddielu Mos-kovijčanov, ale neviem nič o tom, čo ich tam priviedlo, ani prečo ich zadržiaval, keď mohol ľahko utiecť. Kráľ Iorek, sužujú ma nesmierne výčitky svedomia.“

„Kde sa to stalo?“ spýtal sa Iorek Byrnison.

„V inom svete. Chvíľu mi potrvá, kým ti to vysvetlím.“

„Tak začni.“

Povedala mu, že Lee Scoresby sa podujal hľadať muža známeho pod menom Stanislaus Grumman. Porozprávala mu, ako lord Asriel porušil bariéru medzi svetmi a aké to malo dôsledky – napríklad topenie ľadu. Povedala mu, že bosorka Ruta Skadi letela za anjelmi, a pokúsila sa opísať medvediemu kráľovi tie lietajúce bytosti, ako ich Ruta opísala jej: ako z nich vyžaruje svetlo, aký krištáľovo priezračný je ich zjav, aké sú bezhranične múdre.

Potom opísala, čo našla, keď priletela na Leeho volanie.

„Začarovala som jeho telo, aby som zabránila rozkladu,“ vysvetľovala mu. „Vydrží, kým ho neuvidíš, ak si to budeš želať. Ale veľmi ma to trápi, kráľ Iorek. Všetko ma trápi, ale najmä toto.“

„Kde je dieťa?“

„Nechala som dievčatko u mojich sestier, lebo som musela odpovedať na Leeho volanie.“

„V tom istom svete?“

„Áno, v tom istom.“

„Ako sa ta odtiaľto dostanem?“

Vysvetlila mu to. Iorek Byrnison bezvýrazné počúval a potom povedal: „Pôjdem sa pozrieť na Leeho Scoresbyho. A potom musím ísť na juh.“

„Na juh?“

„Z týchto končín zmizol ľad. Rozmýšľal som nad tým, Serafi-na Pekkala. Prenajal som si loď.“

Tri líštičky trpezlivo čakali. Dve z nich ležali s hlavami na labách, pozorovali, a tretia sedela a počúvala rozhovor. Arktické líšky, známe ako zdochlinárky, pochytili trochu z reči, ale mozgy mali uspôsobené tak, že rozumeli iba vetám v prítomnom čase. Väčšina z toho, čo Serafina a Iorek hovorili, bol pre nich len bezvýznamný hluk. Okrem toho, keď hovorili, väčšinou klamali, takže bolo jedno, či opakovali, čo počuli: nikto nevedel rozlíšiť, čo je pravda, hoci dôverčiví útesoví duchovia väčšine z toho verili a nikdy sa nepoučili zo svojho sklamania. Medvede aj bosorky boli zvyknuté na to, že líšky ich rozhovory ohlodajú ako zdochliny, ktorými sa živia.

„A čo ty, Serafina Pekkala?“ pokračoval Iorek. „Čo teraz urobíš ty?“

„Idem hľadať cigojínov,“ povedala. „Myslím, že ich budeme potrebovať.“

„Lorda Faa,“ odvetil medveď. „Áno, sú to dobrí bojovníci. Veľa šťastia.“

Odvrátil sa, bez čľupnutia vklzol do vody a rovnomernými zábermi začal neúnavne plávať k novému svetu.

O nejaký čas Iorek Byrnison kráčal cez sčernený podrast a skaly rozpukané horúčavou na okraji spáleného lesa. Slnko sa mračilo cez dymový opar, ale on si nevšímal horúčavu, tak ako si nevšímal uhoľný prach, ktorý mu začiernil biely kožuch, a pakomáre, čo márne hľadali kožu, do ktorej by mohli bodnúť.

Prešiel kus cesty a v jednej chvíli zistil, že preplával do iného sveta. Všimol si, že voda má inú chuť aj teplota vzduchu je iná, ale vzduch sa ešte vždy dal dýchať a voda držala jeho telo nad hladinou, a tak plával ďalej a teraz za sebou zanechal more a bol tak-

mer pri mieste, ktoré mu opísala Serafina Pekkala. Obzeral sa okolo seba a čiernymi očami hľadel na vápencové útesy nad sebou.

Medzi okrajom spáleného lesa a horami bol skalnatý svah s mohutnými balvanmi a štrkom, posiaty spáleným a poskrúcaným kovom: trámami a podperami nejakého zložitého stroja. Io-rek Byrnison na ne pozeral nielen ako kováč, ale aj ako bojovník, no nič z tých úlomkov nemohol použiť. Mocnou labou prešiel po podpere, ktorá nebola taká zničená ako ostatné, a keď cítil, aký je kov krehký, okamžite sa od neho odvrátil a znova si obzeral horskú stenu.

Potom zbadal, čo hľadal: úzku roklinu vedúcu pomedzi rozčesnuté steny a pri vstupe do nej veľký nízky balvan.

Pokojne zamieril k nemu. V tom tichu pod jeho obrovskými labami hlasno pukali suché kosti, pretože tam umrelo množstvo mužov, ktorých dočista obhrýzli kojoty, šupy a iné menšie zvery. Ale veľký medveď si ich nevšímal a opatrne kráčal ku skale. Cesta bola sypká a on ťažký a sutiny sa mu neraz pohli pod labami a v kúdole prachu a štrku ho stiahli dolu. No len čo skízol, znova sa neúnavne, trpezlivo začal štverať hore, až kým neprišiel na skalu, ktorá už tvorila pevný podklad.

Balvan bol rozrytý stopami po guľkách. Všetko, čo mu bosorka povedala, bolo pravda. A akoby na potvrdenie jej slov v pukline skaly celkom nečakane kvitla malá arktická kvetinka, fialový lomikameň, ktorú tam bosorka zasadila ako znamenie.

Iorek Byrnison zamieril k hornej strane skaly. Bol to dobrý úkryt pred nepriateľom prichádzajúcim zdola, ale nie dokonalý, pretože medzi krupobitím guliek, čo ju rozryli, bolo pár takých, ktoré našli svoj cieľ a zostali v tele muža, meravo ležiaceho v tieni.

Bolo to nehybné telo, nie kostra, pretože bosorka ho začarovala, aby zabránila rozkladu. Iorek videl tvár svojho starého priateľa, strhanú a napätú od bolesti, i diery v oblečení po guľkách, ktoré ho zasiahli. Bosorkine čary nepôsobili na krv, ktorá sa pritom vyliala, a hmyz, slnko a vietor ju načisto rozptýlili. Lee Scoresby nevyzeral, akoby spal, ani akoby našiel pokoj. Vyzeral ako muž, ktorý umrel v boji, ale pritom vedel, že jeho zápas bol úspešný.

Keďže texaský aviatik bol jedným z mala ľudí, ktorých si Iorek v živote vážil, prijal mužov posledný dar. Šikovným pohy-

bom láb strhol z mŕtveho oblečenie, jediným rezom otvoril telo a začal sa hostiť na mase a krvi svojho starého priateľa. Bolo to po dlhých dňoch jeho prvé jedlo a on bol hladný.

No v mysli kráľa medveďov sa tkala spletitá sieť myšlienok, v ktorej bolo viac nitiek, nielen hlad a uspokojenie. Bola tam spomienka na malú Lýru, ktorú pomenoval Zlatoústa a ktorú naposledy videl, ako prechádza po krehkom snehovom moste cez trhlinu na jeho ostrove Svalbarde. Myslel i na rozruch medzi bosorkami, chýry o zmluvách, spojenectvách a vojne. Uvažoval aj nad neuveriteľnou existenciou tohto nového sveta i nad bosorki-ným tvrdením, že je ešte veľa iných svetov a ich osud nejako závisí od toho dievčaťa.

Trápilo ho i topenie ľadu. On a jeho národ žili na ľade, ľad bol ich domov, ich pevnosť. Od rozsiahlych meteorologických porúch v Arktíde ľad začal miznúť a Iorek vedel, že musí pre svoj národ nájsť miesto obklopené ľadom, inak vyhynie. Lee mu kedysi povedal, že na juhu sú také vysoké hory, že ponad ne ne-preletí dokonca ani jeho balón, a ich vrcholy po celý rok pokrýva sneh a ľad. Jeho najbližšou úlohou bude preskúmať tie hory.

Teraz sa však jeho srdca zmocnil jednoduchší, jasný, tvrdý a neotrasiteľný pocit: túžba po pomste. Lee Scoresby, ktorý vo svojom balóne zachránil Ioreka pred nebezpečenstvom a bojoval po jeho boku v Arktíde v jeho svete, umrel. Iorek ho pomstí. Telo toho dobrého muža mu nielen dodá výživu, ale zároveň mu nedopraje pokoj, kým sa nepreleje tolko krvi, že jeho duša sa neuspokojí.

Keď Iorek dojedal, práve zapadalo slnko a vzduch sa ochladzoval. Medveď pozbieral zostatky na jednu kopu, kvet zovrel do papule a pustil ho na ne, ako to robievali ľudia. Bosorkino čaro sa porušilo, zvyšky Leeho tela boli teraz pre každého, kto príde. Čoskoro sa na ňom bude popásať zo desať rozličných živočíšnych druhov.

Potom sa Iorek pobral dolu kopcom k móru, smerom na juh.

Utesoví duchovia mali radi líšky, ak sa k nim dostali. Tie malé bytosti boli prešibané a ťažko sa lovili, ale mäso mali jemné a páchnuce.

Prv ako útesový duch zabil túto, nechal ju rozprávať a smial sa na jej hlúpom bľabotaní.

„Medveď musí ísť na juh! Prisahám! Bosorka je utrápená! Pravda! Prisahám! Sľubujem!“

„Medvede nechodia na juh, ty špina klamárska!“ „Je to pravda! Medvedí kráľ musí ísť na juh! Ukazujem ti mroža – dobrého tučného…“ „Medvedí kráľ ide na juh?“

„A lietajúce veci majú poklad! Lietajúce veci – anjeli – krištáľový poklad!“

„Lietajúce veci – ako útesoví duchovia? Poklad?“ „Ako svetlo, nie ako útesový duch. Bohatí! Krištáľ! A bosorka utrápená — ľutuje – Scoresby mŕtvy…“

„Mŕtvy? Muž s balónom je mŕtvy?“ Smiech útesového ducha sa ozýval medzi suchými útesmi.

„Bosorka zabije – Scoresby mŕtvy, medvedí kráľ ide na juh…“ „Scoresby je mŕtvy! Ha, ha, Scoresby je mŕtvy!“ Utesový duch odtrhol líške hlavu a pobil sa s bratmi o jej vnútornosti.

prídu, určite prídu!“

„Ale kde si ty, Lyra?“

Na to nemala odpoveď. „Myslím, že snívam, Roger,“ iba toľko povedala.

Za malým chlapcom videla dalsích duchov, desiatky, stovky, hlava pri hlave, nakúkali bližšie a počúvali každé slovo.

„A tá žena?“ spýtal sa Roger. „Dúfam, že nie je mŕtva. Dúfam, že zostane nažive čo najdlhšie. Pretože ak príde sem dolu, nebudeme sa mať kde skryť a vezme si nás navždy. To jediné je dobré na tom, že som mŕtvy, a ona nie. No viem, že jedného dňa bude…“ Lyra sa vyplašila.

„Myslím, že snívam a neviem, kde je!“ povedala. „Je niekde nablízku a nemôžem

4

Ama a netopiere

LEŽALA, AKOBY POČAS

HRANIA Z NEJ ŽIVOT

VYSKOČIL ZNENAZDANIA,

a vráti sa späť

Z DIALNYCH PRIESTOROV,

ALE NIE priskoro.

EMILY DICKINSONOVÁ

Pastierova dcéra Ama si niesla v pamäti obraz spiaceho dievčaťa. Neprestajne naň myslela. Ani na okamih nepochybovala o tom, že pani Coulterová jej hovorila pravdu. Čarodejníci bezpochyby existujú a je celkom pravdepodobné, že na niekoho uvrhnú kliatbu spánku a matka sa bude o svoju dcéru oddane a nežne starať. Ama cítila k tej krásnej žene v jaskyni a jej zakliatej dcére obdiv, ktorý hraničil priam s uctievaním.

Chodila do malého údolia tak často, ako sa dalo, vybavovala pre ženu rozličné službičky alebo jednoducho prišla len pohovoriť si a počúvať, lebo žena rozprávala krásne príbehy. Znova a znova dúfala, že zazrie spiace dievča, ale stalo sa to iba raz a ona sa zmierila s tým, že pravdepodobne jej to žena už viac nedovolí.

Keď dojila ovce, alebo mykala a priadla vlnu, či drvila jačmeň na pečenie chleba, neprestajne myslela na kliatbu a uvažovala, prečo sa to stalo. Pani Coulterová jej to neprezradila, a tak si Ama mohla predstavovať čokoľvek.

Jedného dňa vzala plochý chlieb osladený medom a vydala sa na trojhodinovú cestu do Čo-Lung-Se, kde bol kláštor. Prehováraním, vďaka trpezlivosti i tomu, že podplatila vrátnika bochníkom medového chleba, sa jej podarilo získať audienciu u veľkého liečiteľa Pagdzina tulku, ktorý len pred rokom vyliečil bielu horúčku, keď náhle prepukla medzi ľudom, a bol bezhranične múdry.

Ama vstúpila do cely veľkého muža, veľmi hlboko sa mu uklonila a čo najpokornejšie mu ponúkla zvyšné bochníky medového chleba. Mníchov démon – netopier začal divo poletovať okolo nej a vyľakal jej démona Kulanga, ktorý sa jej skryl vo vlasoch,

ale Ama sa usilovala ani nepohnúť a mlčala, kým neprehovoril Pagdzin tulku.

„Áno, dieťa? Rýchlo, rýchlo,“ povedal a dlhá sivá brada mu pri každom slove poskakovala.

V prítmí z neho vlastne videla iba tú bradu a ligotavé oči. Jeho démon sa usadil na tráme nad ním, a keď konečne meravo visel, prehovorila: „Prosím ťa, Pagdzin tulku, chcem získať múdrosť. Rada by som vedela čarovať a zaklínať. Môžeš ma to naučiť?“

„Nie,“ odvetil.

Očakávala to. „Mohol by si mi teda povedať, ako vyliečiť jednu vec?“ spýtala sa pokorne.

„Možno. Ale nič ti neprezradím. Dám ti medecínu, no nepoviem ti tajomstvo.“

„Dobre, ďakujem, je to veľké požehnanie,“ povedala a niekoľko ráz sa uklonila.

„O akú chorobu ide a kto ju má?“ spýtal sa starec.

„Je to spavá choroba,“ vysvetľovala Ama. „Dostal ju syn otcovho bratanca.“

Vedela, že bude najmúdrejšie zmeniť pohlavie trpiaceho pre prípad, že by liečiteľ počul o žene v jaskyni.

„Koľko má ten chlapec rokov?“

„Je o tri roky starší ako ja, Pagdzin tulku, „odhadla, „takže má dvanásť rokov. Spí a spí a nemôže sa zobudiť.“

„Prečo za mnou neprišli jeho rodičia? Prečo poslali teba?“

„Pretože bývajú ďaleko na opačnej strane mojej dediny a sú veľmi chudobní, Pagdzin tulku. O chorobe svojho príbuzného som sa dozvedela len včera a hneď som sa vybrala požiadať ťa o radu.“

„Mal by som pacienta vidieť, dôkladne ho vyšetriť a zistiť postavenie planét v hodine, keď upadol do spánku. Takéto veci nemožno robiť náhlivo.“

„Nemôžeš mi dať so sebou nejakú medecínu?“

Démon – netopier spadol z trámu, tesne nad zemou však za-trepotal čiernymi krídlami a ticho poletoval hore-dolu po miestnosti tak rýchlo, že ho Ama nemohla sledovať. Jasné oči liečiteľa však presne vedeli, kadiaľ lieta, a keď sa znova zavesil na trám dolu hlavou a zahalil sa do tmavých krídel, starec vstal a chodil od poličky k poličke, od džbána k džbánu, od škatuľky ku škatuľke, tu nabral za lyžičku prášku, tam pridal štipku byliniek v takom poradí, v akom sa pri nich zastavil démon.

Všetky prísady vysypal do mažiara, rozdrvil ich a pritom si mrmlal zaklínadlo. Nato s cinkotom oklepal tíčik o okraj mažiara, zbavil ho posledných zrniek, vzal štetec a atrament a na papier napísal nejaké písmená. Keď sa atrament usušil, presýpal prášok na nápis a rýchlo papier zložil do štvorcového balíčka.

„Povedz im, nech tento prášok spiacemu chlapcovi po troškách vtierajú štetcom do nosných dierok, aby ho vdýchol,“ vysvetľoval jej, „a preberie sa. Treba to robiť veľmi opatrne. Keby mu dali naraz priveľa, zadusí sa. Nech použijú ten najjemnejší štetec.“

„Ďakujem, Pagdzin tulku,“ povedala Ama, vzala si balíček a vložila si ho do vrecka najspodnejšej košele. „Skoda, že pre teba nemám ešte jeden medový chlieb.“

„Jeden stačí,“ odvetil liečiteľ „Teraz choď, a keď prídeš nabudúce, povedz mi celú pravdu, nie iba časť.“

Ama sa zahanbila a uklonila sa veľmi hlboko, aby zakryla rozpaky. Dúfala, že neprezradila priveľa.

Nasledujúci večer, len čo mohla, vybrala sa do údolia so sladkou ryžou zabalenou v ovocnom liste. Nevedela sa dočkať, kedy žene povie, čo urobila, a odovzdá jej medecínu. Žena ju určite pochváli a poďakuje sa jej, ale predovšetkým túžila, aby sa zakliate dievča prebralo zo spánku a rozprávalo sa s ňou. Mohli by sa spriateliť!

No keď na cestičke zabočila za roh a pozrela hore, pri vchode do jaskyne nevidela ani zlatého opičiaka, ani trpezlivú ženu. Bolo tam pusto. Posledných pár metrov prebehla v strachu, že odišli navždy – ale stolička, na ktorej žena sedávala, tam ešte vždy bola a takisto potreby na varenie a všetko ostatné.

Ama pozrela hlbšie do tmavej jaskyne a srdce jej prudko búši-lo. Spiace dievča sa určite ešte neprebralo: Ama v šere videla obrysy spacieho vaku, svetlejšiu škvrnu, ktorú tvorili vlasy dievčaťa, a bielu krivku jej spiaceho démona.

Prikradla sa trochu bližšie. Nebolo pochýb – odišli a zakliate dievča nechali samo.

Ame čosi zišlo na um: čo keby ju zobudila ona, prv ako sa žena vráti…

Nestihla sa však ani nadchnúť tou myšlienkou, keď začula vonku na cestičke zvuky, a tak sa aj s démonom previnilo vrhla

za skalu na boku jaskyne. Nemala by tam byť. Špehuje. To nie je správne.

Zlatý opičiak už čupel vo vchode, vetril a otáčal hlavu dopra-va-doľava. Ama videla, ako čerí ostré zuby, a cítila, že jej vlastný démon v podobe myšiaka sa zahrabal pod šaty a trasie sa.

„Čo je?“ oslovila žena opičiaka a v jaskyni potemnelo, keď zaclonila vchod. „Vari tu bolo dievča? Áno – nechala tu jedlo. Ale nemala vojsť dnu. Musíme jej povedať, nech necháva jedlo vonku na cestičke.“

Žena ani nepozrela na spiace dievča, zastavila sa pri ohni, aby ho prebrala k životu, a dala naň zohrievať hrniec vody, zatiaľ čo jej démon sa učupil obďaleč a hľadel ponad cestičku. Z času na čas vstal, poobzeral sa po jaskyni a Ama, nepohodlne stlačená v úzkej skrýši, trpko ľutovala, že šla dnu a nepočkala vonku. Ako dlho zostane v tejto pasci?

Žena zamiešala do zohrievajúcej sa vody akési bylinky a prášky. Ama cítila trpké vône, ktoré sa z vody vyparovali. Potom sa zo zadnej časti jaskyne ozvali zvuky: dievča mrmlalo a hniezdilo sa. Ama sa obzrela a videla, ako sa zakliate dievča prehadzuje zboka nabok, zakrýva si oči rukou. Zobúdzalo sa!

No žena si to nevšímala!

Počula to, lebo nakrátko zdvihla pohľad, ale hneď sa sústredila na bylinky a vriacu vodu. Naliala odvar do vysokého pohára, nechala ho odstáť a až potom sa plne venovala prebúdzajúcemu sa dievčaťu.

Ama nerozumela jej slovám, ale počúvala ich čoraz začudova-nejšie a podozrievavejšie.

„Ticho, drahá moja,“ hovorila žena. „Netráp sa. Si v bezpečí.“

„Roger…“ mrmlalo dievča, napoly prebraté, „Serafina! Kam odišiel Roger? Kde je?“

„Nie je tu nikto, iba my,“ povedala jej matka spevavým tónom. „Nadvihni sa, a mama ťa poumýva… Pod, zlato moje…“

Ama pozorovala, ako sa dievča stonajúc usiluje prebrať a odstrčiť matku. Žena namočila do misky s vodou špongiu, pretrela dievčaťu tvár a telo a potom ho vyutierala dosucha.

Medzitým sa dievča už takmer prebralo a žena sa musela poponáhľať.

„Kde je Serafina? A Will? Pomoc, pomoc! Nechcem spať -Nie, nie! Nebudem! Nie!“

Žena držala pohár v oceľovo pevnej ruke, zatiaľ čo druhou sa pokúšala nadvihnúť Lyre hlavu.

„Nehýb sa, drahá – len pokoj – ticho – vypi čaj…“

Ale dievča začalo okolo seba rozhadzovať rukami, takmer nápoj vylialo a čoraz hlasnejšie vykrikovalo:

„Nechajte ma na pokoji! Chcem odísť! Pustite ma! Will, Will, pomôž mi – ach, pomôž mi…“

Žena ju pevne chytila za vlasy, nasilu jej zaklonila hlavu a pritisla jej pohár na ústa.

„Nebudem piť! Opovážte sa ma dotknúť, a Iorek vám odtrhne hlavu! Ach, Iorek, kde si? Iorek Byrnison! Pomôž mi, Iorek! Nechcem – nechcem…“

Stačilo, aby žena povedala zlatému opičiakovi slovo, a ten skočil na Lyrinho démona a zovrel ho pevnými čiernymi prstami. Ama jakživ nevidela, aby démon menil podoby tak rýchlo: mač-ka-had-potkan-líška-vták-vlk-gepard-jašterica-tchor…

Ale opičiak nepopustil zovretie a napokon sa Pantalaimon premenil na dikobraza.

Vtedy opičiak zaškriekal a pustil ho. Z laby mu trčali tri dlhé ostne. Pani Coulterová vycerila zuby a voľnou rukou silno plesla Lýru po tvári. Po tom zlostnom údere spakruky Lyra ovisla, a kým sa spamätala, mala pohár pri ústach a musela sa napiť, inak by sa zadusila.

Ama by si bola najradšej zapchala uši: nevládala počúvať to preglganie, plač, vzlyky, prosby, dávenie. Ale pomaličky ustávali a už len občas sa ozval rozochvený vzlyk dievčaťa, ktoré znova upadalo do spánku. Naozaj je zakliate? Skôr otrávené! Ten zradný spánok spôsobili drogy! Ama videla, ako sa dievčaťu pri krku zjavil biely pruh, keď sa jej démon s námahou zmenil na dlhého skrúteného tvora so snehobielou srsťou, trblietavými čiernymi očami a chvostom s čiernym končekom, a uložil sa jej pri krku.

Žena ticho spievala upokojujúce uspávanky, odhŕnala dievčaťu vlasy z čela, osúšala mu rozhorúčenú tvár, pohmkávala si piesne, ktorých slová nevedela, čo pochopila aj Ama, pretože spievala iba nezmyselné slabiky, la-la-la, ha-ha-ha, a len nezrozumiteľne bľabotala sladkým hlasom.

Nakoniec stíchla a potom urobila čosi zaujímavé: vzala nož-ničky, ostrihala dievčaťu vlasy a obracala mu hlavu zboka nabok, aby bol výsledný efekt čo najlepší. Nato vzala jednu tmavoplavú

kader a vložila si ju do zlatého puzdra, ktoré jej viselo na krku. Ame bolo jasné prečo: chce s ním ďalej čarovať. Ale žena si ho najprv priložila k perám… Bolo to naozaj čudné.

Zlatý opičiak si vytiahol posledný osteň dikobraza a povedal čosi žene, ktorá sa načiahla a odtrhla zo stropu jaskyne visiaceho netopiera. Malý čierny tvor trepotal krídlami a pišťal tenulinkým hláskom, ktorý až pichal Amu v ušiach, a potom videla, ako žena podala netopiera svojmu démonovi, ktorý toľko ťahal jeho čierne krídlo, až kým sa nezlomilo a neviselo na bielej šľache, zatiaľ čo umierajúci netopier škriekal a jeho druhovia vystrašene a zmätene poletovali dookola. Puk – puk – zlatý opičiak trhal drobného tvora úd po úde a žena pritom len zasnene ležala na spacom vaku pri ohni a pomaly jedla tabuľku chokolatl.

Čas plynul. Deň pohasínal, na oblohu vystúpil mesiac a žena aj jej démon zaspali.

Ama sa celá boľavá a meravá vykradla zo svojho úkrytu, po špičkách prešla okolo spáčov a nenarobila ani najmenší šuchot, kým nebola v polovici cesty.

Poháňaná strachom bežala po úzkej cestičke a jej démon v podobe výra sa na tichých krídlach vznášal vedľa nej. Čistý chladný vzduch, ustavičný pohyb vrcholcov stromov, žiara oblakov, postriebrených mesiacom na pozadí tmavej oblohy, a milióny hviezd ju trochu upokojili.

Keď uvidela hŕstku kamenných domcov, zastala a démon sa jej usadil na pästi.

„Klamala!“ zvolala Ama. „Ona nám klamala! Čo urobíme, Kulang? Môžeme to povedať tatovi? Čo urobíme?“

„Nehovor nič,“ povedal démon. „Boli by z toho iba ďalšie problémy. Máme medecínu. Môžeme ju prebrať zo spánku. Vrátime sa ta, keď bude žena preč, zobudíme dievča a odvedieme ho odtiaľ.“

Tá predstava ich oboch naplnila strachom. Ale už to vyslovili nahlas, papierový balíček ležal bezpečne v Aminom vrecku a oni vedeli, ako ho použiť.

sa zobudiť, nevidím ju — myslím, že je blízko — ublížila, mi…“ ,*Ach, Lyra, neboj sa! Ak sa budeš aj ty báť, zbláznim sa…“ Chceli sa pevne chytiť jeden druhého, ale ruky len prechádzali vzduchom. Lyra sa pokúšala povedať, čo má na mysli, a v tme mu šepkala tesne pri bledej tváričke:

„Len sa usilujem zobudiť — veľmi sa bojím, že budem spať celý život a potom umriem — chcem sa predtým prebrať! Aj keby to bolo iba na hodinu, len aby som normálne žila a bdela — veď ani neviem, či je to skutočnosť, alebo nie — ale pomôžem ti, Roger! Prisahám, že ti pomôžem!“

„Lenže ak snívaš, Lyra, možno tomu nebudeš veriť, keď sa zobudíš. Keby sa to stalo mne, myslel by som si, že to bol iba sen. „ „Nie!“povedala rozohnené a

5

Diamantová veža

ROZPÚTAL voči

VLÁDE PÁNOVEJ

A TRÓNU V NEBI

NAMYSLENÝ BOJ.

JOHN MILTON

Po celej dĺžke obrovského kaňonu sa rozkladalo jazero tekutej síry, uvoľňovalo svoje smradľavé výpary v náhlych výbuchoch a bránilo v ceste osamelej okrídlenej postave, ktorá stála na jeho brehu.

Keby ten tvor zamieril k oblohe, nepriateľskí špehovia, ktorí ho spozorovali, ale stratili z dohľadu, by ho okamžite znova našli. Lenže ak zostane na zemi, dlho mu potrvá, kým prejde cez túto nechutnú dieru, a jeho správa by možno prišla neskoro.

Musí riskovať. Počkal, kým sa zo žltej hladiny neuvoľnil oblak smradľavého dymu, a vrhol sa do jeho hustého stredu.

Štyri páry očí v rozličných častiach oblohy videli ten rýchly pohyb a okamžite sa v zadymenom vzduchu zatrepotali štyri páry krídel a niesli pozorovateľov k oblaku.

Potom sa začal lov, pri ktorom prenasledovatelia nevideli korisť a korisť nevidela celkom nič. Ten, kto sa na opačnom konci jazera vynorí z oblaku prvý, bude mať výhodu, ktorá môže znamenať prežitie, alebo úspešné zabitie.

Osamelý letec mal smolu, vynoril sa na čistom vzduchu pár sekúnd po tom, ako jeden z jeho prenasledovateľov. Okamžite sa pustili do bitky, pričom za oboma sa ťahali prúdy omračujúcich výparov a obom sa z nich krútila hlava. Prenasledovaný mal spočiatku prevahu, ale potom sa z oblaku vynoril ďalší prenasledovateľ a v rýchlom a zúrivom boji sa všetci traja krútili vo vzduchu ako šľahajúce plamene, stúpali a padali a znova stúpali, až napokon spadli medzi skaly na opačnom brehu. Druhí dvaja lovci sa z oblaku vôbec nevynorili.

Na západnom konci zubatého horského hrebeňa, na vrchole, z ktorého bol široký výhľad na okolitú planinu a údolia rozkladajúce sa za ňou, vyrastala z hory čadičová pevnosť, ani čo by ju bola pred miliónmi rokov vyvrhla nejaká sopka.

V rozľahlých jaskyniach pod jej vypínajúcimi sa múrmi boli uskladnené a označené najrozličnejšie zásoby. V arzenáloch a skladoch munície sa kalibrovali, nabíjali a skúšali vojnové stroje. V továrni pod horou sopečné ohne kŕmili obrovské vyhne, v ktorých sa roztápal fosfor a titán a vyrábali sa z neho zliatiny, aké do tých čias neboli známe a nepoužívali sa.

Na najodkrytejšej strane pevnosti, hlboko v tieni oporného piliera, kde sa mohutné múry kolmo dvíhali z prastarých prúdov lávy, bola malá brána, tajný východ z pevnosti, kde vo dne v noci stála hliadka a vyšetrovala každého, kto chcel vojsť dnu.

Kým sa hore na hradbách striedali hliadky, strážca podupával a rukami v rukaviciach si šúchal ramená, aby sa zahrial, pretože bola najchladnejšia hodina noci a kerosínový plamienok v horáku vedľa neho nevydával nijaké teplo. O desať minút ho však vystriedajú a on sa už tešil na šálku chokolatL, tabak a predovšetkým na posteľ.

Ani trochu neočakával, že niekto zabúcha na dvere.

Bol však ostražitý a rýchlo otvoril priezor, pričom zároveň povolil kohútik, ktorý reguloval prívod kerosínu do horáku na vonkajšom opornom múre. Vo svetle plameňa uvidel tri postavy zahalené v plášťoch s kapucňami, a medzi nimi štvrtú, ktorá mala neurčitý tvar a vyzerala chorá alebo zranená.

Muž vpredu si zložil z hlavy kapucňu. Strážca tú tvár poznal, ale napriek tomu muž povedal heslo a pokračoval: „Našli sme ho pri sírovom jazere. Hovorí, že sa volá Baruch. Má súrnu správu pre lorda Asriela.“

Strážca odhasproval bránu a jeho démon – suka teriéra sa zachvel, keď tri postavy s ťažkosťami prechádzali so svojím bremenom cez úzky vchod. Potom démon mimovoľne ticho zavyl, ale rýchlo zmĺkol, keď strážca videl, že postava, ktorú priniesli dnu, je zranený anjel: síce anjel nízkeho rádu a s malou mocou, ale predsa len anjel.

„Uložte ho do strážnice,“ povedal im strážca, a kým to urobili, pokrútil kľukou telefónu a službukonajúcemu dôstojníkovi ohlásil, čo sa deje.

Na najvyššej hradbe pevnosti sa týčila diamantová veža. Iba jedno schodište viedlo do miestností, z ktorých bol výhľad na sever, juh, východ i západ. V najväčšej stál stôl, stoličky a truhlica s mapami, v ďalšej bolo poľné lôžko. K izbám patrila aj malá kúpeľňa.

Lord Asriel sedel v diamantovej veži a ponad kopu rozhádzaných papierov hľadel na veliteľa svojich špiónov. Nad stolom visela kerosínová lampa a v koši horelo uhlie, chrániace pred krutým nočným chladom. Na konzole na dverách sedel malý modrý jastrab.

Veliteľ špiónov sa volal lord Roke. Na pohľad bol neobyčajný: nie vyšší ako dlaň lorda Asriela a štíhly ako vážka, ale ostatní velitelia lorda Asriela sa k nemu správali s hlbokou úctou, lebo v ostrohách na pätách mal jedovaté žihadlo.

Zvyčajne sedával na stole a toho, kto sa k nemu nesprával nanajvýš zdvorilo, povýšenecky odbil svojím zlomyseľným jazykom. On a bytosti jeho druhu, Gallivespijčania, nemali veľa vlastností dobrých špehov, pravda, okrem svojej drobnej postavy: boli takí hrdí a urážliví, že by nikdy neboli nenápadní, keby boli vysokí ako lord Asriel.

„Áno,“ povedal jasným, prenikavým hlasom a oči sa mu leskli ako kvapky atramentu, „vaša dcéra, lord Asriel. Viem o nej. Očividne viac ako vy.“

Lord Asriel pozrel priamo naňho a malý muž okamžite vedel, že zneužil zdvorilosť svojho veliteľa: sila pohľadu lorda Asriela ho doslova odsotila, takže stratil rovnováhu a musel sa rukou zachytiť jeho vínového pohára. O chvíľu sa však už lord Asriel tváril mierne a cnostné, celkom ako by sa tvárila jeho dcéra, no lord Roke už bol opatrnejší.

„O tom nepochybujem, lord Roke,“ povedal lord Asriel. „Ale z neznámych dôvodov je to dievča stredobodom pozornosti cirkvi a ja chcem vedieť prečo. Čo o nej hovoria?“

„Magistérium sa vášnivo dohaduje: jedni hovoria to, druhí skúmajú čosi iné, a všetci sa usilujú tajiť svoje objavy pred ostatnými. Najaktívnejšími vetvami sú Cirkevný disciplinárny súd a Spoločnosť pôsobenia Svätého Ducha,“ vysvetľoval lord Roke, „a ja mám špehov v každej z nich.“

„Takže ste sa stali členom Spoločnosti?“ spýtal sa lord Asriel. „Blahoželám. Kedysi boli nepreniknuteľní.“

„Mojím špehom v Spoločnosti je lady Salmakia,“ povedal lord

Roke, „veľmi šikovná agentka. Je tam istý kňaz, ktorého démona – myš lady oslovila, keď obaja spali. Moja agentka navrhla, aby kňaz uskutočnil zakázaný rituál, ktorým sa vyvoláva stelesnenie Múdrosti. V kritickom okamihu sa lady Salmakia pred ním zjavila. Kňaz si teraz myslí, že môže komunikovať s Múdrosťou, kedy sa mu zachce, že má podobu Gallivespijčana a prebýva v jeho knižnici.“

Lord Asriel sa usmial a spýtal sa: „Čo sa dozvedela?“

„Spoločnosť si myslí, že vaša dcéra je najdôležitejšie dieťa všetkých čias. Domnievajú sa, že po dlhom čase nastane veľká kríza a osud všetkého bude závisieť od toho, ako sa v tej chvíli zachová. Pokiaľ ide o Cirkevný disciplinárny súd, momentálne vypočúva svedkov z Bolvangaru a iných miest. Môj špeh na tomto súde, rytier Tialys, je so mnou v dennom styku prostredníctvom magnetitového rezonátora, a podrobne ma informuje o ich zisteniach. Skrátka, povedal by som, že Spoločnosť pôsobenia Svätého Ducha veľmi skoro odhalí, kde vaša dcéra je, ale nič s tým neurobí. Cirkevnému súdu to potrvá trochu dlhšie, zato však bude konať rozhodne a okamžite.“

„Len čo sa dozviete viac, oznámte mi to.“

Lord Roke sa uklonil, luskol prstami a malý modrý jastrab sediaci na konzole pri dverách rozprestrel krídla a zlietol na stôl. Mal sedlo, uzdu a strmene. Lord Roke mu v okamihu vyskočil na chrbát a vyleteli von oknom, ktoré im lord Asriel otvoril dokorán.

Chvíľu ho napriek mrazivému vzduchu nechal otvorené, opieral sa o sedadlo pod oknom a hral sa s ušami démona —snežnej leopardice.

„Prišla za mnou na Svalbard a ja som si ju nevšímal,“ povedal. „Pamätáš sa na ten šok… Potreboval som obetu, a prvé dieťa, ktoré mi prišlo do cesty, bola moja vlastná dcéra… Ale keď som si uvedomil, že je s ňou ešte ten chlapec, a teda je v bezpečí, odľah-lo mi. Bola to osudová chyba? Potom som ju už ani na okamih nebral do úvahy, ale je dôležitá, Stelmaria!“

„Uvažujme jasne,“ odvetil démon. „Čo vie robiť?“

„Robiť – nevie toho veľa. Vie vôbec niečo?“

„Vie čítať z alethiomeru, má prístup k vedomostiam.“

„To nie je nič zvláštne. Majú ho aj iní. Kde, dopekla, môže byť?“

Na dvere za jeho chrbtom ktosi zaklopal a on sa okamžite zvrtol.

„Pane,“ povedal dôstojník, ktorý vstúpil dnu, „k západnej bráne práve prišiel anjel. Je zranený a trvá na tom, že s vami musí hovoriť.“

O malú chvíľu už Baruch ležal na poľnom lôžku, ktoré priniesli do hlavnej miestnosti. Povolali službukonajúceho lekára, ale bolo jasné, že anjel nemá veľkú nádej: bol vážne zranený, krídla mal roztrhané a oči zakalené.

Lord Asriel si sadol na stoličku pri jeho lôžku a hodil na uhlíky v koši za hrsť byliniek. Ako už zistil Will pri dyme z ohňa, malo to taký účinok, že anjelove obrysy sa zvýraznili, takže ho videl zreteľnejšie.

„Tak, pane,“ oslovil ho, „čo ste mi prišli povedať?“

„Tri veci. Prosím, dovoľte, aby som vám ich všetky tri povedal, prv ako prehovoríte vy. Volám sa Baruch. Spolu s mojím spoločníkom Balthamosom patríme k strane rebelov, takže len čo ste vyvesili svoju vlajku, pritiahla nás. Ale chceli sme vám priniesť niečo hodnotné, pretože máme len veľmi malú moc a iba prednedávnom sa nám podarilo dostať sa do srdca Oblačnej hory, Vládcovej pevnosti v jeho kráľovstve. A tam sme sa dozvedeli…“

Musel sa na chvíľu odmlčať, aby vdýchol dym z byliniek, ktorý akoby ho upokojil. Potom pokračoval:

„Dozvedeli sme sa pravdu o Vládcovi. Zistili sme, že sa utiahol do krištáľovej komnaty hlboko v útrobách Oblačnej hory a že už neriadi chod kráľovstva. Namiesto toho sa oddáva úvahám o hlbších tajomstvách. Namiesto neho vládne anjel zvaný Metatron. Dobre ho poznám, hoci keď som sa s ním zoznámil…“

Baruchov hlas zanikol. Lordovi Asrielovi blčali oči, ale zahryzol si do jazyka a počkal, kým Baruch nepokračoval:

„Metatron je hrdý,“ povedal anjel, keď sa mu vrátilo trochu sily, „a je bezhranične ctižiadostivý. Vládca si ho vybral pred štyritisíc rokmi za svojho nástupcu a spolu kujú plány. Teraz majú nový plán, ktorý sa nám s mojím spoločníkom podarilo odhaliť. Vládca sa domnieva, že bytosti každého druhu, ktoré majú vlastné vedomie, sa stali nebezpečne nezávislé, a tak Metatron bude oveľa aktívnejšie zasahovať do ľudských záležitostí. Má v úmysle tajne premiestniť Vládcu z Oblačnej hory do trvalej pevnosti niekde inde a premeniť horu na vojnový stroj. Myslí si, že cirkvi vo

všetkých svetoch sú skorumpované a slabé a sú priveľmi ochotné robiť kompromisy… Chce v každom svete založiť trvalú inkvizíciu, riadenú priamo z kráľovstva. A pri svojom prvom vojnovom ťažení chce zničiť vašu republiku…“

Obaja sa chveli, jeden od slabosti, druhý od rozrušenia.

Baruch pozbieral posledné sily a pokračoval:

„Druhá vec je táto: existuje nôž, ktorým sa dá prerezať otvor medzi svetmi, i čokoľvek v rámci nich. Jeho moc je neobmedzená, ale iba v rukách toho, kto ho vie používať. A tou osobou je chlapec…“

Anjel sa znova musel odmlčať a oddýchnuť si. Bol vystrašený, cítil, ako sa rozplýva. Lord Asriel videl, že zo všetkých síl sa usiluje vydržať, a napäto zvieral opierky stoličky, až kým Baruch nenašiel silu pokračovať:

„Teraz je s tým chlapcom môj spoločník. Chceli sme ho priviesť rovno k vám, ale odmietol, pretože… Toto je tretia vec, ktorú vám musím povedať: je priateľom vašej dcéry. A nechce k vám prísť, kým ju nenájde. Ona je…“

„Kto je ten chlapec?“

„Syn šamana Stanislausa Grummana.“

Lorda Asriela to tak prekvapilo, že nevdojak vstal a okolo anjela sa rozvírili kúdoly dymu.

„Grumman mal syna?“

„Grumman sa nenarodil vo vašom svete a v skutočnosti sa nevolal Grumman. Mňa a môjho spoločníka k nemu priviedla jeho túžba nájsť ten nôž. Nasledovali sme ho, lebo sme vedeli, že nás dovedie k nožu a jeho nositeľovi, a mali sme v úmysle priviesť nositeľa noža k vám. Ale chlapec odmietol…“

Baruch znova musel zmĺknuť. Lord Asriel sa opäť usadil, preklínajúc svoju netrpezlivosť, a hodil na oheň ďalšie bylinky. Jeho démon ležal obďaleč, pomaly pohyboval chvostom po dubovej dlážke a zlaté oči ani na chvíľu nespúšťal z anjelovej ubolenej tváre. Baruch sa niekoľko ráz pomaly nadýchol, ale lord Asriel statočne mlčal. V miestnosti sa ozývalo iba plieskanie lana na vlajkovom stožiari nad ich hlavami.

„Len si oddýchnite, pane,“ povedal lord Asriel láskavo. „Viete, kde je moja dcéra?“

„V Himalájach… vo svojom vlastnom svete,“ zašepkal Baruch. „Vo veľkých horách. V jaskyni pri dúhovom údolí…“

„Ďaleko odtiaľto v oboch svetoch. Leteli ste rýchlo.“

„Je to jediný dar, ktorý mám,“ odvetil Baruch, „okrem lásky k Balthamosovi, ktorého už nikdy neuvidím.“

„No ak ste ju vy našli tak ľahko…“

„Potom ju nájde aj ktorýkoľvek iný anjel.“

Lord Asriel vzal z truhlice s mapami veľký atlas, otvoril ho a prezeral si stránky, na ktorých boli zobrazené Himaláje.

„Môžete to upresniť?“ požiadal ho. „Môžete mi ukázať kde presne?“

„S tým nožom…“ usiloval sa povedať Baruch a lord Asriel si uvedomil, že mu myseľ blúdi. „S tým nožom môže kedykoľvek vstúpiť do ktoréhokoľvek sveta a opustiť ho… Volá sa Will. Ale on a Balthamos sú v nebezpečenstve. Metatron vie, že poznáme jeho tajomstvo. Prenasledovali nás… Dostali ma samého na hraniciach vášho sveta… Bol som jeho brat… Tak sme našli cestu k nemu na Oblačnú horu. Metatron bol kedysi Enoch, syn Jare-da, syna Mahalela… Enoch mal veľa manželiek. Mal rád ženské telo… Môj brat Enoch ma vyhnal, pretože som… Ach, môj drahý Balthamos…“

„Kde je to dievča?“

„Áno. Áno. V jaskyni… jej matka… údolie vetra a dúhy… otrhané zástavy na svätyni…“

Nadvihol sa, aby pozrel na atlas.

Vtedy rýchlo vstal démon – snežná leopardica a priskočil k dverám, no už bolo neskoro: vojenský sluha, ktorý zaklopal, otvoril bez čakania. Tak sa to robilo, nebola to ničia chyba. Len čo lord Asriel zbadal výraz na tvári vojaka, ktorý hľadel poza neho, obrátil sa a zistil, že Baruch sa až chveje od napätia, aby udržal svoju zranenú podobu pokope. Tá námaha však bola nad jeho sily. Prievan, ktorý vletel cez otvorené dvere, sa dostal až nad posteľ a čiastočky anjelovej podoby, uvoľnené ubúdajúcimi silami, sa zdvihli do výšky a zmizli.

„Balthamos!“ ozval sa šepot zo vzduchu.

Lord Asriel položil ruku démonovi na krk, a ten cítil, ako sa chveje, a upokojil ho. Obrátil sa k vojenskému sluhovi.

„Môj pane, prosím vás o…“

„Nebola to tvoja vina. Odovzdaj môj pozdrav kráľovi Ogun-wemu. Bol by som rád, keby sem on i ostatní moji velitelia mohli okamžite prísť. Okrem toho by som chcel, aby prišiel aj pán

Basilides s alethiomerom. Nakoniec chcem, aby vyzbrojili a natankovali gyroptery druhej eskadry a aby tankovací zepelín okamžite vzlietol a zamieril na juhozápad. Ďalšie príkazy vydám, keď budú vo vzduchu.“

Vojenský sluha zasalutoval, ešte raz rýchlo a celý nesvoj pozrel na prázdnu posteľ, vyšiel a zatvoril dvere.

Lord Asriel poklopkával po stole mosadzným odpichovacím kružidlom a šiel otvoriť južné okno. Hlboko dolu ožarovali a za-dymovali tmavý vzduch večné ohne, a dokonca aj v tejto veľkej výške bolo vo svišťaní vetra počuť buchot kladív.

„No, dozvedeli sme sa pomerne veľa, Stelmaria,“ povedal ticho.

„Ale nie dosť.“

Znova sa ozvalo klopanie na dvere a vošiel dnu alethiometrik. Bol to bledý muž v strednom veku, volal sa Teukros Basilides a jeho démonom bola slávica.

„Pán Basilides, dobrý večer vám želám,“ povedal lord Asriel. „Máme problém a bol by som rád, keby ste mohli odložiť všetko ostatné nabok, kým ho nevyriešime…“

Porozprával mu, čo povedal Baruch, a ukázal mu atlas.

„Presne stanovte polohu jaskyne,“ požiadal ho. „Určte súradnice čo najpresnejšie. Toto je najdôležitejšia úloha, akou som vás kedy poveril. Začnite okamžite, prosím.“

zadupala nohami tak silno, až ju to zabolelo aj v sne. „Neveríš, že to urobím, Roger, tak to nehovor. Ale preberiem sa a nezabudnem, uvidíš.“

Poobzerala sa okolo seba, ale videla len doširoka otvorené oci a beznádejné tváre, bledé, tmavé, staré, mladé, všetci mŕtvi sa usilovali pretlačiť bližšie, mlkvi a užialení.

Rogerova tvár bola iná. Jedine v jeho výraze sa zračila nádej.

„Prečo sa tak tváriš?“ spýtala sa. „Prečo nie si neštástný ako oni? Prečo si nestratil nádej?“

A on povedal: „Pretože

6

Preventívne rozhrešenie

ODPUSTKY, ÚĽAVY

A RUŽENCE sú

diVýlľl VETROM IBA

NA POSMECH.

JOHN MILTON

Tak, brat Pavel,“ povedal vyšetrovateľ Cirkevného disciplinárneho súdu, „chcem, aby ste si čo najpresnejšie spomenuli na slová, ktoré povedala bosorka na lodi.“

Dvanásti členovia súdu v tlmenom popoludňajšom svetle hľadeli na kňaza, ich posledného svedka. Kňaz vyzeral ako učenec a jeho démon mal podobu žaby. Súd v tomto prípade už osem dní vypočúval svedkov v starobylom Kolégiu svätého Hieronyma s vysokými vežami.

„Neviem si presne spomenúť na slová bosorky,“ odvetil brat Pavel unavene. „Ako som už včera naznačil súdu, nikdy predtým som nevidel mučenie a bolo mi z neho zle a na zamdlenie. Takže vám neviem povedať, čo presne hovorila, spomínam si však na význam jej slov. Bosorka vravela, že v dievčati menom Lyra severné klany spoznali objekt veštby, ktorú poznali oddávna. Udajne má moc urobiť osudné rozhodnutie, od ktorého závisí budúcnosť všetkých svetov. Okrem toho existuje meno, ktoré by nám pripomenulo podobný prípad, a za to by ju cirkev nenávidela a bála sa jej.“

„Prezradila bosorka to meno?“

„Nie. Prv ako ho stihla vysloviť, ju iná bosorka, ktorá bola prítomná v neviditeľnej podobe, zabila a utiekla.“

„Takže pri tej príležitosti tá Coulterová nemohla počuť to meno?“

„Presne tak.“

„A krátko nato pani Coulterová odišla?“

„Tak je.“

„Čo ste zistili potom?“

„Dopočul som sa, že dievča odišlo do iného sveta trhlinou, ktorú otvoril lord Asriel, a že tam získalo pomoc chlapca, ktorý vlastní, alebo aspoň používa, nôž, čo má mimoriadnu moc,“ vysvetľoval brat Pavel. Potom si nervózne odkašlal a pokračoval: „Môžem pred týmto súdom hovoriť otvorene?“

„Celkom otvorene, brat Pavel,“ ozval sa drsným jasným hlasom predseda. „Nepotrestáme vás za to, ak nám poviete, čo ste počuli. Pokračujte, prosím.“

Kňaz sa uspokojil a pokračoval:

„Nôž, ktorý vlastní ten chlapec, je schopný robiť otvory medzi svetmi. Okrem toho má ešte väčšiu moc – prosím, znova by som rád zdôraznil, že sa bojím toho, čo hovorím… Je schopný zabiť najvyšších anjelov aj to, čo je vyššie ako oni. Neexistuje nič, čo by ten nôž nevedel zničiť.“

Muž sa triasol a potil a jeho démon — žaba od rozrušenia spadol z okraja svedeckej lavice. Brat Pavel zhíkol od bolesti, rýchlo démona zdvihol a dal mu napiť vody z pohára pred sebou.

„Vypytovali ste sa na to dievča?“ ozval sa vyšetrovateľ. „Zistili ste meno, o ktorom hovorila bosorka?“

„Áno, zistil. Znova by som bol rád, keby ma súd mohol ubezpečiť, že…“

„Ubezpečujeme vás,“ vyštekol predseda. „Nebojte sa. Nie ste kacír. Oznámte nám, čo ste počuli, a už nestrácajte čas.“

„Úprimne sa ospravedlňujem. To dievča je v postavení Evy, manželky Adama, matky nás všetkých a príčiny všetkých hriechov.“

Stenografky, ktoré zapisovali každé slovo, boli mníšky rádu svätého Filomeia, zaviazané mlčanlivosťou. Ale pri slovách brata Pavla jedna z nich pridusené zhíkla a obe sa prežehnali. Brat Pavel sa zahniezdil a pokračoval:

„Prosím, nezabúdajte – alethiomer nepredpovedá, len hovorí: ,Ak sa stanú isté veci, potom následky budú…' a tak ďalej. A hovorí, že ak sa dievča dostane do pokušenia ako Eva, potom ju pravdepodobne čaká pád. Od tohto výsledku závisí… všetko. A ak k tomu pokušeniu príde a dieťa mu podľahne, potom zvíťazí prach a hriech.“

V súdnej sieni zavládlo ticho. Bledé slnečné svetlo, ktoré prenikalo cez okná z oloveného skla, obsahovalo vo svojich šikmých lúčoch milióny zlatých častíc, ale to bol prach, nie prach. Hoci

nejeden člen súdu v nich videl obraz toho neviditeľného prachu, ktorý sa usádzal na každej ľudskej bytosti, akokoľvek poslušne dodržiavala zákony.

,A nakoniec, brat Pavel,“ ozval sa znova vyšetrovateľ, „povedzte nám, kde sa teraz to dievča nachádza.“

„Je v rukách pani Coulterovej,“ odvetil brat Pavel. „A sú v Hi-malájach. To je zatiaľ všetko, čo vám viem povedať. Okamžite pôjdem zistiť presnejšiu polohu toho miesta, a len čo sa ju dozviem, oznámim to súdu, ale…“

Zarazil sa, prikrčený od strachu, a trasúcou sa rukou si priložil k perám pohár.

„Áno, brat Pavel?“ zasiahol otec MacPhail. „Nič nezatajujte.“

„Som presvedčený, otec predseda, že Spoločnosť činnosti Svätého Ducha vie o celej veci viac ako ja.“

Hlas brata Pavla bol taký slabý, že hraničil so šepotom.

„Skutočne?“ spýtal sa predseda a z gániacich očí mu vyžarovala vášeň.

Démon brata Pavla ticho zamrnčal. Kňaz vedel o rivalite medzi rozličnými vetvami magistéria a bolo mu jasné, že by bolo nebezpečné dostať sa do ich krížovej paľby. Ale ešte nebezpečnejšie by bolo zatajiť, čo vie.

„Domnievam sa,“ pokračoval a celý sa triasol, „že sú oveľa bližšie k zisteniu, kde presne to dieťa je. Majú iné zdroje vedomostí, ktoré sú mne neprístupné.“

„Iste,“ prikývol vyšetrovateľ. „A alethiomer o tom niečo povedal?“

,Áno, povedal.“

„No dobre. Brat Pavel, urobíte najlepšie, ak budete pokračovať vo svojom skúmaní. Keby ste potrebovali akúkoľvek pomoc kňazov alebo tajomníkov, stačí povedať. Prosím, môžete ísť.“

Brat Pavel sa uklonil, s démonom — žabou na pleci si pozbieral poznámky a vyšiel zo súdnej siene. Mníšky si ohýbali prsty.

Otec MacPhail zaklopal ceruzkou na dubovú lavicu pred sebou.

„Sestra Agnes, sestra Monica,“ povedal, „môžete odísť. Prepis textu mi, prosím, prineste do konca dňa.“

Dve mníšky sa uklonili a odišli.

„Páni,“ povedal predseda, lebo tak sa navzájom oslovovali na Cirkevnom disciplinárnom súde, „presunieme sa do inej miestnosti.“

Dvanásti členovia, od najstaršieho otca Makepweho, starca s vodnatými očami, po najmladšieho otca Gomeza, bledého a trasúceho sa od fanatizmu, si pozbierali poznámky a nasledovali predsedu do radnej siene, kde mohli sedieť pri stole zoči-vo-či a rozprávať sa v najprísnejšom súkromí.

Súčasný predseda Cirkevného disciplinárneho súdu bol Škót a volal sa Hugh MacPhail. Bol zvolený v mladom veku. Predsedovia zostávali vo funkcii celý život a on mal iba štyridsať, preto sa dalo očakávať, že otec MacPhail bude ešte dlhé roky usmerňovať osud Cirkevného disciplinárneho súdu, a tým aj celej cirkvi. Mal pochmúrne črty, vysokú, impozantnú postavu, hrivu vlnitých sivých vlasov a bol by tučný, keby nepodriadil svoje telo krutej disciplíne: pil iba vodu, jedol iba chlieb a ovocie a denne cvičil pod vedením trénera špičkových atlétov. V dôsledku toho bol vycivený, vráskavý a nepokojný. Jeho démon mal podobu jašterice.

Len čo sa usadili, otec MacPhail povedal:

„Teda takto sa veci majú. Musíme mať na pamäti niekoľko bodov. Po prvé, lord Asriel. Bosorka priateľsky naklonená cirkvi hlási, že zhromažďuje velkú armádu, vrátane síl, ktoré sú možno anjelského pôvodu. Pokiaľ bosorka vie, je nepriateľsky zameraný voči cirkvi i voči samému Vládcovi.

Po druhé, Obetná rada. Ich kroky pri zakladaní výskumného programu v Bolvangare a financovaní činnosti pani Coulterovej naznačujú ich snahu nahradiť Cirkevný disciplinárny súd ako najmocnejšie a najúčinnejšie rameno Svätej cirkvi. Predbehli nás, páni. Konali bezohľadne a šikovne. Zasluhujeme si trest za to, že sme to dopustili. O chvíľu sa vrátim k tomu, čo sa s tým dá robiť.

Po tretie, chlapec, o ktorom hovoril brat Pavel vo svojom svedectve, s nožom, čo je schopný robiť mimoriadne veci. Jednoznačne ho musíme vypátrať a čo najskôr sa noža zmocniť. Po štvrté, prach. Urobil som kroky, aby som zistil, čo o ňom Obetná rada zistila. Jedného z experimentujúcich teológov v Bolvangare presvedčili, aby nám prezradil, čo presne objavili. Dnes popoludní sa s ním dolu porozprávam.“

Zo dvaja kňazi sa nespokojne zahniezdili, pretože „dolu“ znamenalo pivnice pod budovou: miestnosti vykladané bielymi obkladačkami so zásuvkami na antarický prúd, zvukotesné a s dokonalým odtokom.

„Ale nech sa o prachu dozvieme čokoľvek,“ pokračoval predseda, „musíme mať neochvejne na pamäti náš cieľ. Obetná rada sa usilovala pochopiť účinky prachu: my ho musíme celkom zničiť. Nič viac a nič menej. Ak v záujme zničenia prachu musíme zničiť aj Obetnú radu, kolégium biskupov, každý jeden úrad, ktorého prostredníctvom Svätá cirkev vykonáva svoju prácu pre Vládcu – nech je tak. Je možné, páni, že Svätá cirkev vznikla len preto, aby uskutočnila túto úlohu a pri jej výkone zanikla. Ale radšej svet bez cirkvi a bez prachu, než svet, v ktorom každý deň musíme zvádzať boj pod ohavným bremenom hriechu. Radšej svet očistený od toho všetkého!“

Otcovi Gomezovi až tak planuli oči, keď vášnivo prikyvoval.

,A napokon,“ pokračoval otec MacPhail, „to dievča. Myslím, že je to ešte vždy len dieťa. Táto Eva, ktorá sa dostane do pokušenia a ktorá, ak máme usudzovať podľa minulosti, padne a jej pád zničí nás všetkých. Páni, spomedzi všetkých spôsobov, ako sa vyrovnať s problémom, ktorý pre nás predstavuje, navrhujem najradikálnejší a verím, že so mnou budete súhlasiť. Navrhujem, aby sme za ňou poslali muža, aby ju našiel a zabil, prv než sa dostane do pokušenia.“

„Otec predseda,“ okamžite sa ozval otec Gomez, „po celý svoj dospelý život som denne vykonával preventívne tresty. Študoval som, cvičil…“

Predseda zdvihol ruku. Preventívny trest a rozhrešenie boli doktríny, ktoré skúmal a vyvinul Cirkevný disciplinárny súd, širšia cirkev ich však nepoznala. Zahŕňali pokánie za ešte nespáchané hriechy, intenzívne a vášnivé pokánie sprevádzané bičovaním a sebatrýznením akoby na úver. Keď pokánie dosiahlo primeranú úroveň za konkrétny hriech, kajúcnik dostal vopred rozhrešenie, hoci možno daný hriech nikdy v živote nespácha. Niekedy bolo napríklad potrebné zabíjať ľudí. Vraha to trápilo oveľa menej, keď to robil v stave milosti.

„Myslel som na vás,“ povedal otec MacPhail láskavo. „Mám súhlas súdu? Áno. Keď otec Gomez s naším požehnaním odíde, ocitne sa celkom sám, nebudeme ho môcť nijako zastihnúť ani odvolať. Nech sa inak stane čokoľvek, on poletí ako Boží lúč rovno k tomu dieťaťu a zasiahne ho. Bude neviditeľný. Príde v noci ako anjel, ktorý spôsobil skazu Asýrčanov, bude mlčať. Bolo by pre nás všetkých oveľa lepšie, keby bol nejaký otec Gomez aj v rajskej záhrade! Nikdy by sme neboli opustili raj.“

Mladý kňaz sa takmer rozplakal od hrdosti. Súd mu dal svoje požehnanie.

A v najtmavšom kúte stropu, skrytý medzi tmavými dubovými trámami, sedel muž, ktorý nebol väčší ako dlaň. Na pätách mal ostrohy a počul každé slovo, ktoré sa vyrieklo.

V pivniciach stál pod holou žiarovkou muž z Bolvangaru, oblečený iba v špinavej bielej košeli a voľných nohaviciach bez opaska, jednou rukou si držal nohavice a druhou démona – zajačicu. Pred ním, na jedinej stoličke, sedel otec MacPhail.

„Doktor Cooper,“ začal predseda, „sadnite si.“

Nebolo tam nič okrem spomínanej stoličky, drevenej prične a vedra. Predsedov hlas sa nepríjemne odrážal od stien a stropu, obložených bielymi obkladačkami.

Doktor Cooper si sadol na pričňu. Nevedel odtrhnúť pohľad od vyciveného, sivovlasého predsedu. Oblizol si vysušené pery a čakal, aké nové nepríjemnosti ho čakajú.

„Teda vám sa takmer podarilo oddeliť dieťa od jeho démona?“ spýtal sa otec MacPhail.

Doktor Cooper roztrasené odpovedal: „Usúdili sme, že nemá zmysel čakať, keďže ten experiment sa mal tak či tak uskutočniť, a umiestnili sme dieťa do experimentálnej komory, ale vtedy osobne zasiahla pani Coulterová a vzala dieťa do svojich komnát.“

Démon – zajačica otvoril okrúhle oči a vystrašene pozrel na predsedu, potom ich znova zatvoril a skryl si tvár.

„To muselo byť veľmi vyčerpávajúce,“ povedal otec MacPhail.

„Celý program bol mimoriadne náročný,“ doktor Cooper rýchlo súhlasil.

„Prekvapuje ma, že ste nepožiadali o pomoc Cirkevný disciplinárny súd. My máme silné nervy.“

„My… ja… my sme vyrozumeli, že ten program povolila… Bola to záležitosť Obetnej rady, ale povedali nám, že získala súhlas Cirkevného disciplinárneho súdu. Inak by sme sa na tom nikdy nezúčastnili. Nikdy!“

„Nie, pravdaže nie. A teraz iná vec. Vedeli ste niečo o predmete výskumov lorda Asriela?“ spýtal sa otec MacPhail, a tým prešiel na skutočný dôvod svojej návštevy pivnice. „Alebo o tom,

čo mohlo byť zdrojom kolosálnej energie, ktorú sa mu podarilo uvoľniť na Svalbarde?“

Doktor Cooper preglgol. V intenzívnom tichu mu z brady spadla na betónovú dlážku kvapka potu a obaja muži to jasne počuli.

„Nuž…“ začal, „jeden z nášho tímu postrehol, že pri procese odsekávania sa uvoľnila energia. Na jej ovládnutie by bola potrebná obrovská sila, ale tak ako atómový výbuch spôsobujú konvenčné výbušniny, dalo by sa to urobiť sústredením silného an-tarického prúdu… V každom prípade ho nebrali vážne. Ja som jeho myšlienkam nevenoval pozornosť,“ dodal vážne, „lebo som vedel, že bez povolenia môžu byť kacírske.“

„Veľmi múdro. A čo ten kolega? Kde je teraz?“

„Bol jedným z tých, ktorí umreli pri útoku.“

Predseda sa usmial. Bol to taký láskavý výraz, že démon doktora Coopera sa zachvel a oprel sa mu na hruď.

„Odvahu, doktor Cooper,“ povedal otec MacPhail. „Potrebujeme, aby ste boli silný a statočný! Treba vykonať veľkú prácu, vybojovať velký boj. Musíte si zaslúžiť odpustenie Vládcu tým, že s nami budete plne spolupracovať, nič nebudete zatajovať, dokonca ani žiadne výstredné nápady a klebety. Teraz chcem, aby ste všetku svoju pozornosť zamerali na to, čo hovoril váš kolega. Robil nejaké pokusy? Zanechal poznámky? Zdôveril sa niekomu inému? Aké zariadenie používal? Myslite na všetko, doktor Cooper. Dáme vám pero a papier a dostatok času.

Táto miestnosť nie je veľmi pohodlná. Presťahujeme vás do nejakej vhodnejšej. Potrebujete nejaké špeciálne zariadenie? Chcete radšej písať pri obyčajnom alebo písacom stole? Dáme vám písací stroj? Alebo by ste možno radšej diktovali stenografke?

Oznámte strážam, čo potrebujete, a všetko budete mať. Ale chcem, aby ste v každej chvíli mysleli na svojho kolegu, doktor Cooper, a na jeho teóriu. Vašou velkou úlohou je spomenúť si, a ak to bude potrebné, znovu objaviť, čo vedel. Keď vám bude jasné, aké nástroje potrebujete, dostanete aj tie. Máte pred sebou veľkú úlohu, doktor Cooper! Je to pre vás požehnanie, že sme vás ňou poverili! Poďakujte sa Vládcovi.“

„Ďakujem, otec predseda. Ďakujem.“

Filozof si chytil voľný pás nohavíc, vstal a takmer si to neuvedomujúc znova a znova sa ukláňal, keď predseda Cirkevného disciplinárneho súdu odchádzal z jeho cely.

V ten večer rytier Tialys, gallivespijský špeh, prechádzal cestičkami a ulicami Ženevy, aby sa stretol so svojou kolegyňou lady Salmakiou. Pre oboch to bola nebezpečná cesta, nebezpečná však aj pre každého, kto by ich napadol, ale pre malých Gallivespijčanov rozhodne predstavovala veľké nebezpečenstvo. Pod ich ostrohami zahynula nejedna túlavá mačka, ale iba pred týždňom rytier takmer prišiel o ruku, keď naňho zaútočil prašivý pes. Zachránila ho iba rýchla reakcia lady Salmakie.

Stretli sa na siedmom zo svojich dohodnutých miest, medzi koreňmi platana na ošumelom malom námestí, a povedali si novinky. Kontaktná osoba lady Salmakie v Spoločnosti jej prezradila, že krátko predtým dostali priateľské pozvanie od predsedu Disciplinárneho súdu, aby prišli prediskutovať otázky obojstranného záujmu.

„Rýchla práca,“ povedal rytier. „Ale stavím sto ku jednej, že im nepovedia o svojom vrahovi.“

Porozprával jej o pláne na zabitie Lyry. Neprekvapilo ju to.

„Je to logické,“ odvetila. „Tí ľudia rozmýšľajú veľmi logicky. Tialys, myslíš, že niekedy uvidíme to dieťa?“

„Neviem, ale rád by som. Veľa šťastia, Salmakia. Zajtra pri fontáne.“

Pri tej krátkej výmene názorov zostala nevypovedaná jedna vec, o ktorej nikdy nehovorili – aký krátky je ich život v porovnaní s ľudským. Gallivespijčania sa dožívali deviatich, desiatich rokov, málokedy viac, a Tialys aj Salmakia už mali osem. Nebáli sa staroby, ich ľud umieral náhle v plnej sile a rozpuku a ich detstvo bolo veľmi krátke. Ale v porovnaní s nimi by život dieťaťa ako Lyra siahal tak ďaleko do budúcnosti, ako život bosoriek presahoval Lyrin.

Rytier sa vrátil do Kolégia svätého Hieronyma a začal písať odkaz, ktorý pošle lordovi Rokovi na magnetitový rezonátor.

Kým sa rytier na schôdzke rozprával s lady Salmakiou, predseda poslal po otca Gomeza. V jeho pracovni sa spolu hodinu modlili a potom dal otec MacPhail mladému kňazovi preventívne rozhrešenie, vďaka ktorému vražda Lyry nebude vôbec vraždou. Otec Gomez akoby sa celý zmenil. Od istoty, ktorá mu prúdila v žilách, sa mu rozžiarili oči.

Prediskutovali praktické otázky, peniaze a podobne, a potom predseda povedal: „Keď odtiaľto odídete, otec Gomez, budete navždy načisto odrezaný od akejkoľvek pomoci, ktorú by sme vám mohli poskytnúť. Nikdy sa nesmiete vrátiť späť. Nikdy sa vám neozveme. Nemôžem vám dať lepšiu radu, iba vám poviem: nehľadajte to dieťa. Tak by ste sa prezradili. Hľadajte pokušiteľ-ku. Nasledujte pokušiteľku a ona vás zavedie k dieťaťu.“

„Ona?“ spýtal sa šokovane otec Gomez.

„Áno, ona,“ odvetil otec MacPhail. „To sme sa dozvedeli z alethiomeru. Svet, z ktorého tá pokušiteľka pochádza, je dosť zvláštny. Uvidíte mnohé veci, ktoré vás šokujú a ohromia, otec Gomez. Nedajte sa ich zvláštnosťou odpútať od posvätnej úlohy, ktorú máte splniť. Verím,“ dodal láskavo, „v silu vašej viery. Táto žena putuje, vedená silami zla, na miesto, kde nakoniec môže nájsť dieťa včas, aby ho uviedla do pokušenia. Samozrejme, len vtedy, ak sa nám nepodarí odstrániť dieťa z miesta, kde sa teraz nachádza. To je naším prvoradým plánom. Vy, otec Gomez, ste našou zárukou, že ak sa to nepodarí, pekelné mocnosti napriek tomu nezvíťažia.“

Otec Gomez prikývol. Jeho démon – samička veľkého zeleného chrobáka, hrajúca dúhovými farbami, zatrepal krovkami.

Predseda otvoril zásuvku a podal mladému kňazovi zložený balíček papierov.

„Tu je všetko, čo vieme o tej žene,“ povedal, „o svete, z ktorého pochádza, a o mieste, kde ju naposledy videli. Prečítajte si to dobre, drahý Luis, a choďte, dávam vám svoje požehnanie.“

Nikdy predtým kňaza neoslovil jeho vlastným menom. Otec Gomez cítil, ako ho v očiach štípu slzy hrdosti, keď predsedu na rozlúčku pobozkal.

ty si Lyra.“

Vtedy si uvedomila, čo to znamená. Dokonca i v sne sa jej krútila hlava, cítila, ako sa jej na pleciach usadila veľká tárcha. A aby bola ešte ťažšia, znova na ňu prichádzal spánok a Rogerova tvár sa strácala v tieňoch.

„Nuž… viem… Na našej strane sú rozliční ľudia, ako napríklad doktorka Maloneovd… Vieš, Roger, že existuje ešte jeden Oxford, celkom ako ten náš? Tak ona… našla som ju v… Ona nám pomôže… Ale v skutočnosti existuje iba jedna osoba, ktorá…“

Teraz už chlapca skoro vôbec nevidela a jej myšlienky sa roztrá-cali ako ovce po poli.

,Ale môžeme mu dôverovať. Roger, prisahám, „povedala s námahou,

7

Mary, sama

NAKONIEC VZIŠLI

stromy mohutné, čo ako V TANCI ŠÍRILI svoj plod.

JOHN MILTON

Takmer v tom istom čase bola pokušiteľka, ktorú sa vybral hľadať otec Gomez, sama v pokušení.

„Ďakujem, nie, nie, to stačí, viac naozaj nepotrebujem, ďakujem,“ povedala doktorka Mary Maloneová starému manželskému páru v ich olivovom háji, keď sa jej usilovali naložiť viac jedla, ako uniesla.

Žili tu osamelí, bezdetní a báli sa fantómov, ktorých videli medzi striebornozelenými stromami. Ale keď Mary Maloneová kráčala s batohom po ceste, fantómovia sa zľakli a zmizli. Starí manželia privítali Mary vo svojom domčeku uprostred viníc, ponúkli ju vínom, syrom, chlebom a olivami a teraz ju nechceli pustiť.

„Musím ísť ďalej,“ opakovala Mary, „ďakujem, boli ste ku mne veľmi láskaví – už viac neunesiem – no dobre, ešte malý kúsok syra – ďakujem…“

Očividne ju považovali za ochranu proti fantómom. Želala si, aby ňou bola. Za ten týždeň vo svete Cittägazze videla práve dosť skazy, dosť dospelých vycicaných fantómami a potulujúcich sa, rabujúcich detí, a tak mala hrôzu z tých éterických upírov. Vedela len toľko, že keď sa k nim priblížila, zmizli. Lenže nemohla zostať pri každom, kto ju potreboval, musela ísť ďalej.

Našla miesto na posledný kúsok kozieho syra zabalený vo vi-ničovom liste, znova sa uklonila a naposledy sa napila z prameňa, ktorý zurčal medzi sivými skalami. Potom jemne spojila dlane, ako to robili starí manželia, energicky sa zvrtla na päte a odišla.

Vyzerala rozhodnejšie, než sa cítila. Posledná komunikácia

s existenciami, ktorým hovorila častice tieňov a ktoré Lyra nazývala prach, bola na obrazovke jej počítača a ten podľa ich pokynu zničila. Teraz nevedela, čo si počať. Povedali jej, aby prešla cez otvor v Oxforde, v ktorom žila, v Oxforde Willovho sveta, čo aj urobila – a v tomto zvláštnom inom svete sa jej od údivu krútila hlava a celá sa triasla. Okrem toho bolo jej jedinou úlohou nájsť chlapca a dievča a potom zahrať hada, nech to znamenalo čokoľvek.

A tak kráčala, objavovala, vypytovala sa a nič nenachádzala. No keď teraz vykročila po cestičke z olivového hája, pomyslela si, že musí vyhľadať radu.

Len čo bola dosť ďaleko od farmy, aby si mohla byť istá, že ju nikto nevyruší, sadla si pod borovicu a otvorila ruksak. Na samom spodku, zabalená v hodvábnej šatke, ležala kniha, ktorú mala už dvadsať rokov: komentár k čínskej metóde veštenia, I-ťing.

Vzala si ju so sebou z dvoch dôvodov. Prvý bol sentimentálny: kedysi ju dostala od starého otca a ako školáčka ju často používala. Druhý dôvod súvisel s Lýrou, ktorá sa pri prvej návšteve Marinho laboratória spýtala: „Čo je to?“ a ukázala na plagát na dverách, ktorý zobrazoval symboly z I-ťing. A krátko nato, pri svojom nevšednom čítaní z obrazovky počítača, sa Lyra dozvedela (ako tvrdila), it prach sa prihovára ľudským bytostiam mnohými spôsobmi a jedným z nich je čínska metóda, ktorá používa tieto symboly.

A tak keď sa Mary Maloneová narýchlo balila pred odchodom zo svojho sveta, vzala si so sebou Knihu premien, ako sa nazývala, a stebla myšieho chvosta, ktorými si pomáhala pri čítaní. Teraz nastal čas, aby ich použila.

Rozprestrela hodváb na zemi a začala steblá-paličky deliť a rátať, znovu delila a rátala, odkladala nabok, čo tak často robievala ako zvedavé mladé dievča, ale odvtedy sa tomu nevenovala. Už takmer zabudla, ako sa to robí, ale čoskoro sa jej rituál vynoril v pamäti a spolu s ním pocit pokoja a sústredenej pozornosti, ktorá hrala takú dôležitú úlohu pri rozhovoroch s tieňmi.

Nakoniec dospela k číslam, ktoré označovali hexagram, čo jej vyšiel, skupinu šiestich prerušovaných alebo súvislých čiar, a potom si vyhľadala ich význam. Toto bola náročná časť, lebo Kniha premien sa vyjadrovala veľmi záhadne.

Čítala:

Ak sa obrátiš k vrcholu, aby ti zabezpečil výživu, prinesie ti to šťastie. Sleduj všetko ostrým pohľadom ako tiger s nenásytnou túžbou.

To sa jej zdalo povzbudivé. Čítala ďalej, riadiac sa komentárom v bludisku, ktorým ju viedol, až kým neprišla k slovám: Hora je nehybná, znamená cestičku, drobné kamene, dvere a otvory.

Musela hádať. Zmienka o „otvoroch“ jej pripomenula záhadné okno vo vzduchu, ktorým vošla do tohto sveta. A prvé slová akoby naznačovali, že má ísť hore.

Zmätená i povzbudená zabalila knihu a stebla myšieho chvosta a vydala sa po cestičke.

O štyri hodiny jej bolo veľmi horúco a zmáhala ju únava. Slnko viselo nízko nad horizontom. Hrboľatá cesta, po ktorej kráčala, sa stratila, a ona čoraz neistejšie stúpala pomedzi skotúľané balvany a menšie skaly. Naľavo sa svah zvažoval k olivovým a citró-novníkovým hájom, zle ošetrovaným viniciam a opusteným veterným mlynom, ležiacim v nejasnom večernom svetle. Napravo, pod drobiacim sa vápencovým útesom, boli drobné skaly a štrk.

Mary unavene znova zdvihla batoh a položila nohu na ďalší plochý kameň — ale prv ako preniesla váhu, zarazila sa. Svetlo zachytávalo čosi zvláštne. Zatienila si oči pred lesknúcou sa sutinou a usilovala sa znova to nájsť.

A bolo to tam: akoby vo vzduchu len tak visela sklená tabla, ibaže to sklo nezachytávalo odrazy. Bol to len štvorec odlišnej kvality. A vtedy si spomenula, čo sa hovorilo v I-ťing: cestička, drobné kamene, dvere a otvory.

Bolo to okno ako na Sunderland Avenue. Videla ho iba vďaka svetlu: keby bolo slnko o trochu vyššie, pravdepodobne by ho nezbadala.

Pristúpila k tomu kúsku vzduchu s vášnivou zvedavosťou, pretože nemala čas obzerať si to prvé okno, musela odtiaľ čo najskôr odísť. Toto si však podrobne prezrela, obišla ho, aby videla, že z druhej strany je neviditeľné, a všimla si absolútny rozdiel me-

dzi týmto a tamtým. Myseľ jej takmer vybuchla od vzrušenia, že také veci existujú.

Nositeľ noža, ktorý toto okno urobil asi v čase americkej revolúcie, bol veľmi nepozorný a nezavrel ho, ale aspoň ho vyrezal na mieste veľmi podobnom svetu na tejto strane: pri skalnej stene. No skala na druhej strane bola iná, nebol to vápenec, ale žula, a keď Mary prešla cez okno do nového sveta, neocitla sa na úpätí vysokej skaly, ale takmer na vrchole nevysokého brala, z ktorého bol výhľad na šíru planinu.

Aj tu bol večer a Mary si sadla, aby sa nadýchala, odpočinula si a vychutnala ten zázrak bez náhlenia.

Šíre zlaté svetlo a nekonečná préria alebo savana, akú vo svojom svete jakživ nevidela. Hoci préria bola zväčša porastená nízkou trávou hnedo-zeleno-okrovo-žlto-zlatých odtieňov a veľmi jemne sa vlnila, čo večerné svetlo ešte zvýrazňovalo, bola popretkávaná akoby kamennými riekami so svetlosivým povrchom.

Okrem toho sa na planine kde-tu vypínali skupinky vysokán-skych stromov, aké Mary ešte v živote nevidela. Keď bola kedysi v Kalifornii na konferencii o fyzike, našla si čas, aby sa pozrela aj na vysoké sekvoje, ktoré ju ohromili. Lenže tieto neznáme stromy boli prinajmenšom dvojnásobne vyššie ako sekvoje. Mali husté, tmavozelené lístie a mohutné kmene zlatočervené v sýtom večernom svetle.

Navyše sa na prérii pásli stáda tvorov, ktoré nevidela jasne, lebo boli priveľmi ďaleko. Ich pohyb sa jej zdal čudný, ale nevedela prečo.

Bola do krajnosti unavená, a okrem toho hladná a smädná. Kdesi neďaleko počula vítaný žblnkot prameňa a o malú chvíľu ho našla. Z machom obrastenej pukliny vyvierala číra voda a po svahu stekal drobný potôčik. Vďačne sa napila dlhými dúškami, naplnila si fľaše a potom sa rozhodla urobiť si pohodlie, lebo rýchlo sadala noc.

Zabalená v spacom vaku sa oprela o skalu, zjedla trochu chleba a kozieho syra a potom tvrdo zaspala.

Keď sa prebudila, do tváre jej svietilo ranné slnko. Vzduch bol chladný a na vlasoch a spacom vaku sa jej usadili drobné kvapôčky rosy. Pár minút vychutnávala tú sviežosť a cítila sa ako prvá ľudská bytosť na svete.

Sadla si, zívla, popreťahovala sa a umyla sa v ľadovom potoku a potom zjedla pár sušených fíg a obzerala sa okolo seba.

Za malou vyvýšeninou, na ktorej sa ocitla, sa krajina pomaly zvažovala dolu a potom sa znova dvíhala. Najlepší výhľad mala pred sebou ponad nekonečnú prériu. Dlhé tiene stromov teraz smerovali k nej a pred nimi videla kŕdle vtákov, takých drobných v porovnaní so zeleným baldachýnom, že vyzerali ako zrnká prachu.

Znova si zbalila batoh a zišla do tvrdej hustej trávy prérie a zamierila k najbližšej skupinke stromov, asi šesť až osem kilometrov vzdialenej.

Tráva jej bola po kolená a rástli v nej nizučké kríčky, ktoré jej ledva siahali po členky a vyzerali skoro ako borievka. Boli tam aj kvety podobné divým makom, iskerníkom, nevädziam, ktoré dodávali krajine farby. A potom uvidela včelu veľkú ako posledný článok jej palca, ktorá si sadla na modrú hlávku kvetu a ten sa pod ňou sklonil a rozhojdal. Ale keď sa vynorila spomedzi lupienkov a zase vzlietla, Mary zbadala, že to nie je hmyz, lebo o chvíľu si sadla na jej ruku, veľmi jemne sa dotkla dlhým ihlo-vitým zobákom jej kože, a keď nenašla nektár, znova odletela. Bol to miniatúrny kolibrík a jeho krídla s bronzovým perím sa pohybovali tak rýchlo, že ich takmer ani nevidela.

Ako by jej len každý biológ na svete závidel a rád by videl to, čo sa naskytalo jej očiam!

Pohla sa a pomaly sa blížila k stádam pášucich sa bytostí, ktoré videla predchádzajúci večer a ktorých pohyb ju miatol, aj keď nevedela prečo. Boli veľké asi ako jelene alebo antilopy, podobne sfarbené, ale keď videla usporiadanie ich nôh, zastala a pretrela si oči. Rástli im v tvare kosoštvorca: dve v strede, jedna vpredu a jedna pod chvostom, takže zvieratá sa pohybovali zvláštne hojdavo. Mary túžila preskúmať ich kostru a zistiť, ako také usporiadanie funguje.

Pokiaľ išlo o pasúce sa bytosti, prezerali si ju bez najmenšej zvedavosti a netvárili sa vyplašené. Rada by k nim bola podišla bližšie a lepšie sa im prizrela, ale bolo čoraz horúcejšie a lákal ju tieň vysokých stromov. Koniec koncov, času má dosť.

Čoskoro vyšla z trávy do jednej z tých kamenných riek, čo videla z kopca: ďalšia vec, nad ktorou sa mohla čudovať.

Kedysi to možno bol akýsi prúd lávy. Základná farba bola tmavá, takmer čierna, ale povrch svetlejší, akoby zodratý. Pás bol

taký hladký ako dobrá diaľnica v Marinom svete a rozhodne sa po ňom kráčalo ľahšie ako po tráve.

Vybrala sa po tom, na ktorý vyšla a ktorý sa v širokom oblúku vinul k stromom. Čím bola bližšie, tým väčšmi ju ohromovali obrovské kmene, ktoré boli podľa jej odhadu široké ako dom, v ktorom bývala, a vysoké ako, vysoké ako… Nevedela to ani odhadnúť.

Keď prišla k prvému kmeňu, oprela si dlane o hlboko rozrytú zlatočervenú kôru. Zem bola po členky pokrytá hnedými kostrami listov, dlhými ako jej chodidlo, ale jemnými a voňavými. Čoskoro ju obklopil oblak lietajúceho hmyzu podobného pako-márovi, ako aj kŕdeľ drobných kolibríkov, priletel žltý motýľ s rozpätím krídel ako jej dlaň a nepríjemne veľa plaziacich sa tvorov. Vzduch sa ozýval bzukotom a fidlikaním.

Mary kráčala po hájiku a cítila sa ako v katedrále: vládol tam rovnaký pokoj, nad sebou mala rovnakú klenbu a cítila rovnakú bázeň.

Cesta jej trvala dlhšie, ako si myslela. Pomaly sa blížilo poludnie, lebo lúče svetla, ktoré prenikali cez koruny stromov, boli takmer kolmé. Mary ospanlivo uvažovala, prečo sa tie pasúce bytosti neskryjú v najväčšej horúčave do tieňa stromov.

Čoskoro to zistila.

Bolo jej tak horúco, že sa už nevládala ani pohnúť, a tak si ľahla medzi korene jedného z obrovských stromov, hlavu si položila na batoh a zadriemala.

Oči mala zatvorené asi dvadsať minút a ešte celkom nespala, keď sa zrazu kdesi blízko ozval dunivý buchot, pri ktorom sa triasla zem.

Potom znova. Mary si vyplašené sadla, prebrala sa a uvidela akýsi pohyb, Vysvitlo, že po zemi sa kotúľal akýsi okrúhly predmet s priemerom asi jeden meter, potom zastal a spadol nabok.

Nato o kus ďalej spadol ďalší. Mary videla, ako tá mohutná vec padá a narazila do koreňov najbližšieho stromu, pripomínajúcich oporné piliere, a potom sa odkotúľala.

Pri predstave, že čosi také spadne na ňu, si rýchlo zbalila batoh a vybehla z hájika. Čo to bolo? Tobolky so semenami?

S pohľadom upretým hore sa znova odvážila ísť pod baldachýn stromov, aby sa pozrela na najbližší zo spadnutých predmetov. Vykotúľala ho z hájika a položila na trávu, aby si ho lepšie obzrela.

Bol dokonale okrúhly a hrubý na šírku dlane. V strede, kde bol prirastený k stromu, mal preliačinu. Nebol ťažký, ale nesmierne tvrdý a pokrytý vláknitými chlpmi, ktoré ležali po obvode, takže mohla rukou prechádzať ľahko jedným smerom, opačným však nie. Skúsila zarezať do povrchu nožom, ale nezanechal tam nijakú stopu.

Zdalo sa jej, že prsty má hladšie. Ovoňala si ich: pod pachom prachu cítila jemnú vôňu. Znova pozrela na tobolku. V strede sa trochu leskla, a keď sa jej znova dotkla, prsty sa jej kĺzali. Tobolka vylučovala akýsi olej.

Mary ju položila na zem a uvažovala, ako sa asi vyvinul tento svet.

Ak bol jej odhad o týchto svetoch správny a boli to mnohopočetné svety predpovedané kvantovou teóriou, potom niektoré z nich sa zrejme odštiepili od jej sveta oveľa skôr ako iné. V tomto svete evolúcia očividne uprednostnila obrovské stromy a veľké bytosti s kosoštvorcovou stavbou tela.

Začínala, si uvedomovať, aký obmedzený je jej vedecký obzor. Nijaká botanika, geológia, biológia – bola nevedomá ako malé dieťa.

A potom začula tiché dunenie, ale nevedela určiť, odkiaľ prichádza, až kým nezbadala, že po jednej z ciest sa pohybuje oblak prachu a mieri ku skupine stromov a k nej. Bol asi kilometer ďaleko, ale pohyboval sa rýchlo a ona sa zrazu zľakla.

Rozbehla sa nazad do hájika. Našla si úzky priestor medzi dvoma veľkými koreňmi, vtlačila sa doň a vykúkala na blížiaci sa oblak prachu.

Z toho, čo videla, sa jej zakrútila hlava. Najprv to vyzeralo ako motorkárska banda. Potom si pomyslela, že je to stádo zvierat na kolesách. Lenže to predsa nie je možné. Nijaké zviera nemôže mať kolesá. Klame ju zrak. No neklamal.

Prišlo ich zo desať. Boli zhruba rovnako veľké ako pasúce sa tvory, ale štíhlejšie a sivé, na hlavách mali rohy a krátke choboty ako slony. Hoci aj ony mali nohy usporiadané do kosoštvorca, na prednej a zadnej nohe sa im ktovieako vyvinulo koleso.

Lenže kolesá v prírode neexistujú, namietala v duchu. Nemôžu. Potrebujú os a ložisko, ktoré sú úplne oddelené od rotujúcej časti. Také niečo neprichádza do úvahy, je to nemožné…

Keď napokon zvieratá zastali asi päťdesiat metrov od nej a prach sa usadil, zrazu pochopila a neubránila sa radostnému smiechu.

Tie kolesá boli tobolky. Dokonale okrúhle, nesmierne tvrdé a ľahké – človek by to lepšie nevymyslel. Tie tvory si pazúry prednej a zadnej nohy prestrčili do stredu tobolky, dvoma bočnými nohami sa odrážali od zeme a tak sa pohybovali. Mary nevychádzala z údivu, ale zároveň sa jej zmocnila aj úzkosť, lebo ich rohy vyzerali hrozivo ostré a dokonca aj na tú diaľku im videla v očiach inteligenciu a zvedavosť.

Hľadali ju.

Jeden z nich si všimol tobolku, ktorú vykotúľala z hájika, a zamieril k nej. Keď ta prišiel, nadvihol ju chobotom a odkotúľal k svojim spoločníkom.

Tvory sa zhromaždili okolo tobolky a zľahka sa jej dotýkali mocnými, ohybnými chobotmi. Ich tiché mliaskanie a húkanie si Mary vysvetľovala ako prejavy nesúhlasu. Niekto na to siahal, a to sa nemá.

Potom si pomyslela: prišla som sem za istým účelom, aj keď teraz ho nechápem. Musím byť statočná. Chopiť sa iniciatívy.

A tak vstala a neveľmi isto zakričala:

„Tu som. Prezerala som si vašu tobolku. Mrzí ma to. Prosím, neublížte mi.“

Okamžite sa otočili a pozreli na ňu s vytrčenými chobotmi a lesknúcimi sa očami. Všetky mali nastražené uši.

Vystúpila z ochrany koreňov a postavila sa rovno pred ne. Vystrela ruky a uvedomila si, že také gesto možno nič neznamená pre bytosti, ktoré nemajú ruky. Ale nič iné nemohla urobiť. Zdvihla zo zeme batoh, prešla cez trávu a vykročila na cestu.

Zblízka – ani nie z piatich krokov – ich videla oveľa lepšie, ale jej pozornosť upútalo čosi živé v ich pohľade, ich inteligencia. Tieto bytosti sa tak odlišovali od pášucich sa bytostí ako človek od kravy.

Mary ukázala na seba a povedala: „Mary.“

Najbližšia bytosť sa za ňou načiahla chobotom. Podišla bližšie a zviera sa jej dotklo hrude, kam ukázala, a z hrdla mu vyšiel hlas: „Mery.“

„Co ste?“ spýtala sa a zviera odpovedalo: „Coste?“

Na to mohla povedať iba: „Ja som človek.“

„Jasom lovek,“ zopakovala bytosť a potom sa stalo čosi ešte čudnejšie: bytosti sa zasmiali.

Okolie očí sa im zvrásnilo, a mávali chobotmi a pohadzovali

hlavami, z hrdiel im vychádzali nepochybné zvuky veselosti. Nemohla si pomôcť, aj ona sa zasmiala.

Potom k nej pristúpila ďalšia bytosť a chobotom sa dotkla jej ruky. Mary ponúkla jemnému, skúmavému dotyku aj druhú ruku.

„Ach,“ povedala, „vy cítite olej z tobolky.“

„Opolky,“ opakovala bytosť.

„Ak viete vydávať zvuky môjho jazyka, možno sa jedného dňa dorozumieme. Bohvie ako. Mary,“ povedala a znova ukázala na seba.

Nič. Pozorovali ju. Zopakovala to: „Mary.“

Najbližšia bytosť sa dotkla chobotom vlastnej hrude a prehovorila. Boli to dve alebo tri slabiky? Bytosť znova prehovorila a tentoraz sa Mary veľmi usilovala vydať rovnaké zvuky: „Mule-fa,“ povedala skusmo.

Ostatné zopakovali „mulefa“ jej hlasom, smiali sa a akoby si doberali bytosť, ktorá sa s ňou rozprávala. „Mulefa!“ zopakovali znova, akoby to bol dobrý vtip.

„No, ak sa viete smiať, predpokladám, že ma nezjete,“ povedala Mary. A od tej chvíle zavládla medzi nimi uvoľnená a priateľská atmosféra a ona už nebola nervózna.

Aj zo skupinky opadlo napätie: mali prácu, nepotulovali sa bez cieľa. Mary si všimla, že jedna z bytostí má na chrbte sedlo alebo batoh, dve ďalšie naň vyložili tobolku a šikovnými pohybmi chobota ju pripevnili popruhmi. Keď stáli nehybne, bočnými nohami udržiavali rovnováhu, a keď sa pohybovali, menili smer prednou a zadnou nohou. Ich pohyby mali v sebe veľký pôvab a silu.

Jedna z bytostí sa odviezla ku kraju cesty, zdvihla chobot a zatrúbila. Stádo pášucich sa bytostí zdvihlo hlavy a poklusom sa pustilo k nim. Keď prišli, trpezlivo ostali stáť na kraji v tráve a dovolili bytostiam na kolesách, aby pomaly chodili pomedzi ne, kontrolovali ich, dotýkali sa ich, rátali.

Potom si Mary všimla, že jedna z bytostí na kolesách siahla pasúcej sa bytosti na brucho a podojila ju chobotom, potom sa odviezla k Mary a opatrne zdvihla chobot k Mariným ústam.

Mary sa spočiatku zdráhala, ale bytosť na kolesách na ňu hľadela s očakávaním, a tak otvorila ústa. Bytosť jej vstrekla do nich trochu sladkého riedkeho mlieka, hľadela, ako ho preglgla, a dávala jej znova a znova. To gesto bolo také múdre a láskavé, že Ma-

ry impulzívne objala hlavu bytosti rukami a pobozkala ju. Zacítila horúcu zaprášenú kožu, pod ňou tvrdé kosti a veľkú silu svalov chobota.

Potom vodca ticho zatrúbil a pasúce sa bytosti odišli. Mulefo-via sa chystali na odchod. Mary sa tešila, že ju prijali, a zmocnil sa jej smútok, že odchádzajú, ale potom ju prekvapili.

Jedna z bytostí sa prikrčila, kľakla si na cestu, gestikulovala chobotom a ostatné jej kývali a pozývali ju… Nebolo pochýb: ponúkali jej, že ju odnesú.

Ďalšia bytosť jej vzala batoh, pripevnila ho na sedlo tretej a Mary nešikovne vyliezla na chrbát kľačiacej bytosti a uvažovala, kam si dať nohy — dopredu alebo dozadu? A čoho sa bude držať?

No prv ako to vyriešila, bytosť vstala, skupina vyrazila po ceste a Mary s nimi.

pretože je to Will“

8

Vodka

CUDZINCOM

som BOL

v cudzej

KRAJINE.

EXODUS

Balthamos cítil Baruchovu smrť vo chvíli, keď umrel. Nahlas vykríkol, vrhol sa do nočného vzduchu nad tundrou, trepotal krídlami a zmučene vzlykal v oblakoch. Dlho mu trvalo, kým sa upokojil a vrátil k Willovi, ktorý bol hore a s nožom v ruke žmúril do vlhkej, mrazivej tmy. Vrátili sa do Lyrinho sveta.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Will, keď sa anjel zjavil pri ňom a celý sa chvel. „Hrozí nám nebezpečenstvo? Postav sa za mňa…“

„Baruch je mŕtvy,“ zvolal Balthamos, „môj drahý Baruch je mŕtvy…“

„Kedy umrel? Kde?“

Ale to Balthamos nevedel. Len cítil, akoby ho pripravili o polovicu srdca. Nevedel obsedieť na mieste: znova vzlietol hore k oblohe, akoby hľadal Barucha v oblakoch, kričal, plakal, kričal. A potom sa ho zmocnil pocit viny a zaletel za Willom, aby mu povedal, nech sa skryje a je ticho, a sľúbil, že ho bude neúnavne strážiť. Nato ho ťarcha smútku pritlačila k zemi a spomínal si na každý Baruchov prejav láskavosti a odvahy. Boli ich tisíce a on na žiadny z nich nezabudol. Plakal, že život takej šľachetnej bytosti nemal nikdy vyhasnúť, a znova vzlietol k oblohe, bezhlavo sa vrhal všetkými smermi, šialený a zdrvený žiaľom, preklínal samotný vzduch, oblaky, hviezdy.

Napokon Will povedal: „Balthamos, poď sem.“

Anjel na jeho rozkaz prišiel a tváril sa bezmocne. V krutom chlade pochmúrnej tundry sa chlapec pod plášťom triasol, ale povedal mu: „Teraz musíš byť ticho. Vieš, mohli by nás napadnúť všelijaké tvory, keď začujú hluk. Keď budeš nablízku, môžem ťa ochrániť nožom, ale ak na teba zaútočia tam hore, veľmi ti nepomôžem. A ak aj ty zomrieš, to je môj koniec. Balthamos, potrebujem, aby si ma doviedol k Lyre. Prosím ťa, na to nezabúdaj. Baruch bol silný – buď aj ty silný. Buď ako on, kvôli mne.“

Balthamos najprv nepovedal ani slovo, ale potom sa ozval: „Áno. Áno, samozrejme, že musím. Teraz si pospi, Will, a ja ťa budem strážiť. Nesklamem ťa.“

Will mu dôveroval, iné mu neostávalo. A okamžite znova zaspal.

Keď sa prebudil, premočený od rosy a premrznutý na kosť, anjel stál obďaleč. Slnko práve vychádzalo a trstinu aj močiarne rastliny požiarilo svojou žiarou.

Prv ako sa Will stihol pohnúť, Balthamos povedal: „Rozhodol som sa, čo musím spraviť. Budem pri tebe vo dne v noci a budem to robiť s radosťou a ochotne, už kvôli Baruchovi. Dovediem ťa k Lyre, ak to bude možné, a potom vás oboch zavediem k lordovi Asrielovi. Žijem tisícky rokov, a ak ma nezabijú, budem žiť ešte ďalšie tisícky. Ale jakživ som nestretol bytosť, ktorá by vo mne vyvolala takú horúcu túžbu konať dobro alebo byť láskavý ako Baruch. Veľa ráz som zlyhal, ale jeho dobrota ma vždy vyslobodila. Keď tu už nie je, musím to skúsiť bez neho. Možno občas zlyhám, ale aj tak sa o to budem pokúšať.“

„Baruch by bol na teba hrdý,“ povedal Will a celý sa triasol.

„Mám zaletieť dopredu a zistiť, kde sme?“

„Áno,“ súhlasil Will, „vyleť vysoko a povedz mi, ako vyzerá krajina ďalej. Potrvá nám večnosť, kým prejdeme tieto močariny.“

Balthamos vzlietol do vzduchu. Nepovedal Willovi všetko, čo ho znepokojovalo, lebo nechcel, aby si robil starosti. Ale vedel, že anjel Metatron, regent, pred ktorým sa im len tak-tak podarilo uniknúť, si Willovu tvár vryl do pamäti. A nielen jeho tvár, ale všetko, čo boli anjeli schopní vidieť, vrátane častí, ktoré si neuvedomoval ani sám Will, ako napríklad tú stránku jeho prirodzenosti, ktorú by Lyra nazvala jeho démonom. Willovi teraz hrozilo od Metatrona veľké nebezpečenstvo a raz mu to Balthamos bude musieť povedať. Zatiaľ však nie. Bolo to priveľmi ťažké.

Will pochopil, že sa rýchlejšie zahreje chôdzou, než keby zbieral drevo a čakal, kým sa rozhorí oheň, a tak si jednoducho prehodil batoh cez plecia, všetko zahalil do plášťa a vydal sa na juh. Našiel cestičku, blatistú, s vyjazdenými koľajami a výmoľmi, tak-

že niekedy tadiaľto chodili ľudia. Ale rovný obzor sa na každej strane rozprestieral doďaleka a on vôbec nemal pocit, že by postupoval.

Po čase, keď sa väčšmi rozvidnelo, sa vedľa neho ozval Baltha-mosov hlas.

„Asi pol dňa cesty odtiaľto je široká rieka a mesto s prístavom, kde kotvia lode. Vyletel som dosť vysoko a videl som, že rieka plynie ďaleko zo severu na juh. Keby sa ti podarilo dostať na loď, napredoval by si oveľa rýchlejšie.“

„Dobre,“ odvetil Will. „A táto cestička vedie do mesta?“

„Prechádza cez dedinu s kostolom, farmami a sadmi a potom pokračuje do mesta.“

„Ktovie, akým jazykom tam hovoria. Dúfam, že ma nezavrú do väzenia, ak ho nebudem ovládať.“

„Ako tvoj démon,“ povedal Balthamos, „budem prekladať všetko, čo povieš. Naučil som sa veľa ľudských jazykov. Určite budem ovládať aj ten, ktorým hovoria v tejto krajine.“

Will kráčal ďalej. Bola to fádna, mechanická námaha, ale aspoň sa pohyboval a každý krok ho privádzal bližšie k Lyre.

Dedina bola ošarpaná: stála tam hŕstka drevených budov s ohradami, v ktorých boli soby, a keď sa blížili, všetky psy sa rozštekali. Z plechových komínov stúpal dym a visel nízko nad šindľovými strechami. Zem bola ťažká a lepila sa mu na nohy. V poslednom čase tu očividne boli záplavy: na stenách domov zostali do výšky polovice dverí stopy po blate a polámané drevené trámy a voľne visiace pláty zhrdzaveného plechu prezrádzali, kde kedysi stáli kôlne, verandy a hospodárske budovy, ktoré odniesla voda.

To však nebolo na tomto mieste najzvláštnejšie. Spočiatku si Will myslel, že stráca rovnováhu. Dokonca sa raz či dva razy za-tackal. Budovy boli o tri alebo štyri stupne vychýlené z kolmej polohy a všetky sa nakláňali tým istým smerom. Kupola kostolíka bola nepekne prasknutá. Vari tu bolo zemetrasenie?

Psy štekali hystericky zúrivo, ale neodvážili sa priblížiť. Balthamos sa premenil na démona a vzal na seba podobu veľkej snehobielej suky s čiernymi očami, hustou srsťou a pevne zvinutým chvostom. A tak škaredo ceril zuby, že skutočné psy sa držali v úctivej vzdialenosti. Boli chudé a prašivé a tých pár sobov, ktoré Will videl, malo chrastavú kožu a boli nepokojné.

Will zastal uprostred dediny, poobzeral sa a uvažoval, ktorým smerom sa pustiť. Ako tam stál, zjavili sa dvaja-traja muži a ci-veli naňho. Boli to prví ľudia, ktorých videl v Lyrinom svete. Mali oblečené hrubé kožuchy, na nohách zablatené čižmy, na hlavách kožušinové čiapky a netvárili sa priateľsky.

Biela suka sa zmenila na vrabčicu a priletela Willovi na plece. Nikto ani okom nežmurkol: každý z tých mužov mal démona a ako si Will všimol, väčšinou to boli suky. Tak to v tomto svete fungovalo. Balthamos mu na pleci zašepkal: „Pohni sa. Nepozeraj im do očí. Skloň hlavu. To je prejav úcty.“

Will kráčal ďalej. Vedel sa tváriť nenápadne, mal na to mimoriadny talent. Kým prišiel k mužom, tí už o neho stratili záujem. Ale vtedy sa otvorili dvere na najväčšom dome pri ceste a ktosi hlasno zakričal.

Balthamos ticho povedal: „Kňaz. Musíš byť k nemu zdvorilý. Obráť sa a ukloň.“

Will to urobil. Kňaz bol obrovský muž so sivou bradou, oblečenú mal čiernu sutanu a na pleci démona – vranu. Nepokojnými očami si premeriaval Willovu tvár a postavu a všetko si pozorne všímal. Kývol na Willa.

Will zamieril k dverám a znova sa uklonil.

Kňaz čosi povedal a Balthamos zamrmlal: „Spytuje sa, odkiaľ si prišiel. Povedz, čo chceš.“

„Hovorím po anglicky,“ povedal Will pomaly a jasne. „Nepoznám žiadny iný jazyk.“

„Á, po anglicky!“ zvolal kňaz radostne tým istým jazykom. „Milý mladý muž! Vitaj v našej dedine, v našom malom Cho-lodnom, kde už nie je nič kolmé! Ako sa voláš a kam ideš?“

„Volám sa Will a idem na sever. Stratil som rodinu a usilujem sa ju znova nájsť.“

„Tak potom poď dnu a daj si malé občerstvenie,“ ponúkol kňaz, položil Willovi na plece ťažkú ruku a vtiahol ho dnu.

Mužov démon — vrana prejavoval o Balthamosa živý záujem. Ale anjel to vyriešil: premenil sa na myš a vklzol Willovi pod košeľu, akoby sa hanbil.

Kňaz Willa zaviedol do salónu presiaknutého tabakovým dymom, kde na príručnom stolíku ticho stúpala para zo samovaru z liateho železa.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa kňaz. „Zopakuj mi to.“

„Will Parry. Ale neviem, ako mám oslovovať vás.“

,Atéc Semion,“ povedal kňaz, a keď viedol Willa k stoličke, hladkal ho po ramene. ,Atéc znamená otec. Som kňaz cirkvi svätej. Krstným menom som Semion a môj otec bol Boris, takže som Semion Borisovič. Ako sa volá tvoj otec?“

„John Parry.“

„John je Ivan. Takže ty si Will Ivanovič a ja som otec Semion Borisovič. Odkiaľ prichádzaš, Will Ivanovič, a kam ideš?“

„Stratil som sa,“ povedal Will. „Cestoval som s rodinou na juh. Môj otec je vojak, ale bol na výskumoch v Arktíde a potom sa čosi stalo a stratili sme sa navzájom. Preto putujem na juh, lebo viem, že tam sme mali namierené.“

Kňaz roztiahol ruky a zvolal: „Vojak? Bádateľ z Anglicka? Nikto taký zaujímavý už celé storočia nekráčal po prašných cestách Cholodného, ale v týchto pohnutých časoch nemôžeme vedieť, či sa zajtra nezjaví. Si u nás vítaný návštevník, Will Ivanovič. Musíš zostať na noc v mojom dome, porozprávame sa a aj sa na-jeme. Lýdia Alexandrovna!“ zakričal.

Do izby ticho vkročila staršia žena. Kňaz jej povedal čosi po rusky, ona prikývla, vzala pohár a naliala doň horúci čaj zo samovaru. Priniesla pohár Willovi a s ním aj tanierik s džemom a striebornou lyžičkou.

„Ďakujem,“ povedal Will.

„Tá zaváranina je na osladenie čaju,“ vysvetľoval kňaz. „Lýdia Alexandrovna ju uvarila z čučoriedok.“

Výsledkom bolo, že čaj bol priečne sladký, ale aj trpký, no Will ho aj tak vypil. Kňaz sa stále predkláňal a zblízka si ho prezeral, chytal mu ruky, či mu nie je zima, a pohladkal ho po kolene. Will chcel odpútať jeho pozornosť od seba a spýtal sa, prečo sú všetky budovy naklonené.

„Bolo tu zemetrasenie,“ odvetil kňaz. „Všetko je predpovedané v Apokalypse svätého Jána. Mohutná rieka kúsok odtiaľto kedysi tiekla na sever do Arktického mora. Tisícky a tisícky rokov plynula na sever z hôr strednej Ázie, odkedy Boh Všemohúci stvoril zem. Ale keď sa zem zachvela a prišli hmly a záplavy, všetko sa zmenilo, veľká rieka asi týždeň tiekla na juh a potom sa znova obrátila na sever. Svet je obrátený hore nohami. Kde si bol, keď nastalo to veľké zemetrasenie?“

„Ďaleko odtiaľto,“ povedal Will. „Nevedel som, čo sa deje.

Keď sa hmla rozišla, bol som bez rodiny a teraz neviem, kde som. Prezradili ste mi názov dediny, ale kde to je? Kde sme?“

„Prines mi tú veľkú knihu, čo leží na spodnej polici,“ povedal Semion Borisovič. „Ukážem ti to.“

Kňaz si pritiahol stoličku k stolu, oblizol si prsty a začal obracať stránky veľkého atlasu.

„Tu sme,“ povedal a špinavým nechtom ukázal na miesto v strednej Sibíri, ďaleko na východ od Uralu. Neďaleká rieka tiekla, ako kňaz spomínal, zo severnej časti tibetských hôr až do Arktického mora. Will sa lepšie pozrel na Himaláje, ale nevidel nič, čo by sa podobalo mape, ktorú nakreslil Baruch.

Semion Borisovič rozprával a rozprával, mámil z Willa podrobnosti o jeho živote, rodine, domove a Will, skúsený klamár, mu odpovedal dostatočne obsiahlo. Potom gazdiná priniesla polievku z červenej repy a tmavý chlieb, a keď sa kňaz pomodlil, pustili sa do jedla.

„Tak ako strávime deň, Will Ivanovič?“ spýtal sa Semion Borisovič. „Zahráme si karty, alebo sa budeme rozprávať?“

Priniesol ďalší pohár čaju zo samovaru a Will si ho váhavo vzal.

„Neviem hrať karty,“ odvetil, „ale rád by som čo najskôr pokračoval v ceste. Keby som šiel napríklad k rieke, myslíte, že by som sa dostal na parník, ktorý sa plaví na juh?“

Kňazova mohutná tvár sa zamračila a letmo sa prežehnal.

„V meste sa vyskytol problém,“ povedal. „Lýdia Alexandrovna tam má sestru, ktorá k nám prišla a hovorila, že na rieke je loď a vezie proti prúdu medvede. Opancierované medvede. Pochádzajú z Arktídy. Keď si bol na severe, nevidel si opancierované medvede?“

Kňaz bol podozrievavý a Balthamos ticho, aby to počul len Will, zašepkal: „Buď opatrný.“ Will okamžite vedel, prečo to povedal: srdce sa mu prudko rozbúšilo, keď Semion Borisovič spomenul medvede, pre to, čo mu o nich prezradila Lyra. Nesmie dať najavo svoje pocity.

„Boli sme ďaleko od Svalbardu a medvede sa zaoberali vlastnými záležitosťami,“ odvetil.

„Áno, počul som,“ povedal kňaz a Willovi odľahlo. „No teraz opúšťajú svoj domov a prichádzajú na juh. Majú loď, no obyvatelia mesta im nedovolia doplniť si palivo. Boja sa ich. A oprávnene – sú to deti diabla. Všetko, čo pochádza zo severu, je dia-

bolské. Ako bosorky — dcéry zla! Cirkev ich už dávno mala všetky vyhubiť. S bosorkami radšej nemaj nič do činenia, Will Iva-novič, počuješ ma? Vieš, čo urobia, keď dospeješ do správneho veku? Pokúsia sa ťa zviesť. Použijú všetky rafinované zradné spôsoby, aké poznajú, jemnú pokožku, sladký hlas, a vezmú ti semeno – vieš, ako to myslím – vycicajú ťa a nechajú ťa prázdneho! Vezmú ti budúcnosť, deti, ktoré by si mohol mať, a nič ti nenechajú. Mali by ich všetky odsúdiť na smrť.“

Kňaz sa načiahol na poličku vedľa svojej stoličky a vzal odtiaľ fľašu a dva poháriky.

„Teraz ti ponúknem čosi na pitie, Will Ivanovič,“ povedal. „Si mladý, takže radšej nie veľa pohárikov. Ale dospievaš, a preto potrebuješ poznať niektoré veci, ako napríklad chuť vodky. Lýdia Alexandrovna vlani nazbierala plody, ja som z nich vyrobil pálenku a v tejto fľaši je výsledok, jediné miesto, kde atéc Semion Bo-risovič a Lýdia Alexandrovna ležia spolu!“

Zasmial sa, otvoril fľašu a nalial do každého pohárika po okraj. Takéto reči sa Willovi protivili. Čo má robiť? Ako by mohol odmietnuť piť, aby kňaza neurazil?

,Atéc Semion,“ povedal a vstal, „ste veľmi láskavý a rád by som zostal a ochutnal váš nápoj a počúval vaše slová, pretože rozprávate veľmi zaujímavo. Ale pochopte, som nešťastný, že som stratil rodinu, a neviem sa dočkať, kedy ju znova nájdem, takže sa musím pohnúť ďalej, aj keď by som veľmi rád zostal.“

Kňaz zošpúlil pery v húštine brady a zamračil sa, ale potom pokrčil plecami a povedal: „No, tak teda choď, keď musíš. Ale prv ako odídeš, musíš si vypiť vodku. Obráť to do seba na jeden glg. Takto.“

Vypil obsah pohára na jediný hit, potom zdvihol svoje mohutné telo a postavil sa veľmi blízko Willa. V jeho tučných špinavých prstoch vyzeral pohárik drobný, ale bol po okraj plný čistého alkoholu a Will cítil ťažkú vôňu nápoja a pach potu a jedla z mužovej sutany, a prišlo mu zle, prv ako nápoj vypil.

„Pi, Will Ivanovič!“ zvolal kňaz hrozivo energicky.

Will zdvihol pohárik a bez váhania preglgol ohnivú, olejovú tekutinu na jeden dúšok. Teraz musí zo všetkých síl bojovať, aby nevracal.

Musel však prestať ešte jednu ťažkú chvíľu. Semion Borisovič sa predklonil zo svojej výšky a chytil Willa za obe plecia.

„Chlapče môj,“ povedal, zatvoril oči a začal odriekať modlitbu alebo žalm. Vychádzali z neho silné výpary tabaku, alkoholu a potu a bol tak blízko, že jeho hustá brada sa dotýkala Willovej tváre. Will zadržal dych.

Kňazove ruky skízli Willovi na chrbát a vzápätí ho už Semion Borisovič mocne objímal a bozkával na líca, na pravé, na ľavé a znova na pravé. Will cítil, ako mu Balthamos zaťal drobné pazúry do pleca, a ani sa nepohol. Hlava sa mu krútila, v žalúdku ho pálilo, ale nehýbal sa.

Konečne sa to skončilo, kňaz odstúpil a odtisol ho od seba.

„Tak choď,“ povedal, „choď na juh, Will Ivanovič. Chod.“

Will si vzal plášť a plecniak a usiloval sa kráčať rovno, keď odchádzal z kňazovho domu a pustil sa po ceste z dediny.

Will kráčal dve hodiny, cítil, ako nevoľnosť pomaly ustupuje a namiesto nej pociťoval dunivú bolesť hlavy. Balthamos ho donútil v jednej chvíli zastať, priložil mu studené ruky na krk a čelo a bolesť trochu poľavila. Ale Will si sľúbil, že už v živote nebude piť vodku.

Neskoro popoludní sa cestička rozšírila, vynorila sa spomedzi trstiny a Will pred sebou uvidel mesto a za ním takú rozľahlú vodnú hladinu, akoby to bolo more.

Aj z diaľky videl, že v meste sú problémy. Spoza striech stúpali kúdoly dymu a o pár sekúnd sa ozvalo dunenie dela.

„Balthamos,“ povedal, „musíš byť znova démonom. Drž sa nablízku a dávaj pozor na nebezpečenstvo.“

Will prišiel na okraj špinavého mestečka, kde sa budovy nakláňali ešte nebezpečnejšie ako v dedine a kde záplavy nechali bla-tové stopy na stenách vysoko nad Willovou hlavou. Okraj mesta bol opustený, ale ako sa blížil k rieke, výkriky a streľba silneli.

Konečne natrafil na ľudí: niektorí pozerali z okien na vyšších poschodiach, iní bojazlivo naťahovali krky spoza rohov, aby dovideli na nábrežie, kde sa nad strechami týčili kovové prsty žeriavov a stožiare veľkých plavidiel.

Vtom múrmi otriasol výbuch a z neďalekého okna vypadlo sklo. Ľudia sa stiahli dnu, ale potom znova vykukli von a do zadymeného vzduchu sa ozvali ďalšie výkriky.

Will prišiel na roh ulice a poobzeral sa po nábreží. Keď sa dym

a prach trochu rozptýlili, uvidel kus od brehu jednu hrdzavejúcu loď, ktorú posádka udržiavala proti prúdu rieky, a v prístave dav ľudí ozbrojených puškami a pištoľami a obklopujúcich veľké delo, z ktorého znova zadunelo. Vyletel z neho ohnivý záblesk, delo sa myklo dozadu a pri lodi mohutne vyšplechla voda.

Will si zaclonil oči. Na lodi boli postavy, ale pretrel si oči, hoci vedel, čo má očakávať. Neboli to ľudia. Boli to obrovské kovové bytosti, alebo tvory v ťažkom brnení a na prednej palube zrazu rozkvitol žiarivý ohnivý kvet a ľudia vyplašené kričali. Oheň vyletel do vzduchu, stúpal vyššie, blížil sa, sršali z neho iskry a dym a potom dopadol pri dele a vyšľahli z neho plamene. Muži sa s krikom rozbehli na všetky strany, niektorí sa horiaci vrhli do vody a prúd ich strhol a odniesol.

Will našiel neďaleko muža, ktorý vyzeral ako učiteľ, a spýtal sa ho:

„Hovoríte po anglicky?“

„Áno, áno, isteže…“

„Čo sa deje?“

„Medvede zaútočili a my sa usilujeme brániť, ale je to ťažké, máme iba jedno delo a…“

Ohňomet na lodi vypustil ďalšiu ohnivú strelu a tentoraz dopadla ešte bližšie k delu. Tri veľké výbuchy, ktoré nasledovali takmer vzápätí, ukázali, že zasiahla muníciu, a ostreľovači rýchlo odskočili, takže hlaveň klesla k zemi.

„Ach,“ lamentoval muž, „to nie je dobre, nemôžu strieľať…“

Veliteľ lode zamieril s plavidlom k brehu. Ľudia vydesene a zúfalo kričali, najmä keď na prednej palube vykvitol ďalší ohnivý kvet, a niektorí z tých, čo mali pušky, jeden-dva razy vystrelili a dali sa na útek. Ale tentoraz medvede neodpovedali paľbou, loď čoskoro dorazila do prístavu a jej motory mali čo robiť, aby ju udržali proti prúdu.

Dvaja námorníci (ľudia, nie medvede) zoskočili na breh, aby priviazali laná k stĺpikom, a obyvatelia mesta nahnevane zašumeli, keď videli zradcov z radov ľudí. Námorníci si to nevšímali, ale bežali spustiť lodný mostík.

Keď sa obrátili, že sa vrátia na palubu, odkiaľsi z Willovej blízkosti sa ozval výstrel a jeden z námorníkov padol. Jeho démon -čajka zmizol, ako keď sfúknete plameň sviečky.

Medvede reagovali nesmierne zúrivo. Okamžite znova zapálili ohňomet, obrátili ho k brehu, do výšky vyletela ohnivá masa

a v stovkách plamienkov sa rozpŕchla po strechách domov. Na lodnom mostíku sa zjavil medveď väčší ako ostatné, stelesnenie železnej moci, a dážď guliek, ktorý ho zasypal, len bezmocne svišťal a bubnoval, ale nepodarilo sa mu urobiť ani len dierku v mohutnom pancieri.

„Prečo útočia na mesto?“ spýtal sa Will muža stojaceho vedľa neho.

„Chcú palivo. Ale my s medveďmi neobchodujeme. Keď teraz opúšťajú svoje kráľovstvo a plavia sa proti prúdu rieky, ktovie, čo urobia? Tak proti nim musíme bojovať. Piráti – lupiči…“

Veľký medveď zišiel po lodnom mostíku a za ním sa tlačili ďalší, takí ťažkí, až sa loď naklonila. Will videl, že muži v prístave sa vrátili k delu a nabíjajú ho.

Čosi mu napadlo a rozbehol sa na nábrežie, rovno do prázdneho priestoru medzi ostreľovačov a medveďa.

„Počkajte!“ zakričal. „Prestaňte strieľať. Dovoľte, aby som sa porozprával s tým medveďom.“

Všetci náhle zmeraveli, prekvapení tým bláznivým správaním. Medveď, ktorý zbieral silu, aby sa vrhol na ostreľovačov, zostal stáť na mieste, ale celé telo sa mu chvelo od zúrivosti. Obrovské pazúry sa zaborili do zeme a čierne oči mu pod železnou prilbou sršali hnevom.

„Kto si? Čo chceš?“ zahrmel po anglicky, lebo Will prehovoril tým jazykom.

Prizerajúci sa ľudia na seba zmätene hľadeli a tí, ktorí rozumeli, prekladali ostatným.

„Budem s tebou bojovať,“ zvolal Will, „a ak podľahneš, potom musí boj prestať.“

Medveď sa ani nepohol. Keď ľudia porozumeli, čo Will hovorí, začali naňho vykrikovať a vybuchli posmešným smiechom. Netrvalo to však dlho, lebo Will sa obrátil k davu, zahľadel sa naň chladnými očami a ani sa nepohol, až kým smiech neustal. Cítil, ako sa Balthamos – drozdica na jeho pleci chveje.

Keď ľudia stíchli, zakričal: „Ak medveď podľahne, musíte súhlasiť, že im predáte palivo. Oni sa potom pustia ďalej po rieke a vám dajú pokoj. Musíte s tým súhlasiť. Ak nie, všetkých vás zničia.“

Vedel, že obrovský medveď stojí iba pár metrov za jeho chrbtom, ale neobrátil sa. Pozoroval obyvateľov mesta, ako sa rozprá-

vajú, gestikulujú, hádajú, a po dlhej chvíli sa ozval hlas: „Chlapče! Donúť medveďa, aby s tým súhlasil…“

Will sa zvrtol. Sťažka preglgol, zhlboka sa nadýchol a zakričal:

„Medveď! Musíš súhlasiť! Ak mi podľahneš, boj musí prestať, vy si môžete kúpiť palivo a v mieri sa vydať ďalej po rieke.“

„To je vylúčené,“ zahrmel medveď. „Bola by to hanba bojovať s tebou. Si slabý ako ustrica vytiahnutá z mušle. Nemôžem s tebou bojovať.“

„Súhlasím,“ povedal Will a všetku pozornosť teraz sústredil na velkú zúrivú bytosť pred sebou. „Vôbec by to nebol spravodlivý boj. Ty máš pancier, a ja nie. Jediným chmatom laby by si mi mohol odtrhnúť hlavu. Tak sa postaráme, aby to bolo spravodlivejšie. Daj mi ktorýkoľvek kus svojho panciera. Napríklad prilbu. Potom to bude vyrovnanejšie a nemusíš sa hanbiť so mnou bojovať.“

Medveď vyceril zuby, čím dal najavo nenávisť, zúrivosť, opovrhnutie, ale zdvihol velkú labu a odopol retiazku, ktorou bola upevnená prilba.

Celé nábrežie zašumelo. Nikto neprehovoril, nikto sa ani nepohol. Bolo im jasné, že sa deje čosi nevídané, ale nevedeli čo. Bolo počuť iba špľachot vody narážajúcej do drevených pilierov, hučanie lodného motora a neúnavný škrek čajok vysoko nad hlavou. A potom sa ozvalo hlasné rinčanie, keď medveď hodil prilbu Willovi k nohám.

Will položil plecniak na zem a chytil prilbu za okraj. Ledva ju udvihol. Pozostávala z jediného kusa tmavého železa, navrchu mala diery na oči a naspodku mohutnú retiazku. Bola dlhá ako Willovo predlaktie a hrubá ako jeho palec.

„Takže toto je tvoje brnenie,“ povedal Will. „No, nezdá sa mi veľmi pevné. Neviem, či sa naň môžem spoľahnúť. Uvidíme.“

Vytiahol z plecniaka nôž, priložil čepeľ na prednú časť prilby a kus z nej odkrojil, akoby krájal maslo.

„Myslel som si to,“ povedal a krájal znova a znova. Za minútu zmenil mohutnú prilbu na kopu odrezkov. Vystrel sa a za hrsť ich podal medveďovi.

„To bol tvoj pancier,“ vyhlásil a s rinčaním pustil tie kúsky k svojim nohám, „a toto je môj nôž. A kedže tvoja prilba mi bola nanič, musím bojovať bez nej. Si pripravený, medveď? Myslím, že sily sú vyrovnané. Mohol by som ti odťať hlavu jediným seknutím noža.“

Nikto sa ani nepohol. Medveďovi horeli čierne oči a Will cítil, ako mu po chrbte steká pot.

Potom medveď pohol hlavou. Pokrútil ňou a o krok ustúpil.

„To je priveľmi silná zbraň,“ povedal. „Proti nej nemôžem bojovať. Chlapče, zvíťazil si.“

Will vedel, že ľudia okamžite začnú vykrikovať, húkať a pískať, a preto sotva medveď dopovedal „zvíťazil si“, zvrtol sa a zakričal, aby ich utíšil:

„Teraz musíte dodržať dohodu. Postarajte sa o ranených a začnite opravovať budovy. A potom dovoľte, aby loď zakotvila a naložila palivo.“

Vedel, že chvíľu potrvá, kým to ľudia preložia a správa sa rozšíri medzi prizerajúcim sa obyvateľstvom mesta, a vedel aj to, že to zdržanie zabráni prejavom úľavy a hnevu, tak ako piesčité brehy brzdia tok rieky. Medveď to všetko pozoroval, videl, čo chlapec robí a prečo, a chápal ešte lepšie ako sám Will, čo sa mu podarilo.

Will vrátil nôž do batoha, znova sa na seba s medveďom pozreli, ale tentoraz inak. Pristúpili k sebe a medvede na palube začali demontovať ohňomet. K brehu zamierili ďalšie dve lode.

Niektorí ľudia na nábreží začali odpratávať trosky, ale mnohí podišli bližšie, aby si obzreli Willa, zvedaví na chlapca, ktorému sa podarilo zvíťaziť nad medveďom. Bol najvyšší čas, aby sa Will stal znova nenápadný, a tak použil čaro, ktorým roky odvádzal zvedavé pohľady od svojej matky a vďaka tomu boli v bezpečí. Pravda, nebolo to nijaké čaro, ale jednoducho iba spôsob správania. Mlčal a tváril sa nenápadne a bezvýrazné, a čochvíľa už nebol pre ľudí taký zaujímavý a príťažlivý. Ľudí toto nudné dieťa prestalo baviť, odvrátili sa a zabudli naňho.

Ale medveď nebol človek a videl, čo sa deje. Pochopil, že to je dalšia mimoriadna Willova schopnosť. Podišiel bližšie, ticho sa mu prihovoril a jeho hlas dunel tak hlboko ako lodné motory.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa.

„Will Parry. Môžeš si vyrobiť ďalšiu prilbu?“

„Áno. O čo ti ide?“

„Plavíte sa proti prúdu. Chcem ísť s vami. Mám namierené do hôr a to je najrýchlejšia cesta. Vezmete ma na palubu?“

„Áno. Rád by som videl ten nôž.“

„Ukážem ho iba medveďovi, ktorému môžem dôverovať. Po-

čul som o jednom dôveryhodnom. Je to kráľ medveďov a priateľ dievčaťa, ktoré idem do hôr hľadať. Volá sa Lyra Zlatoústa. A ten medveď sa volá Iorek Byrnison.“

„Ja som Iorek Byrnison,“ odvetil medveď.

„Viem to,“ povedal Will.

Loď nakladala palivo. Pristavili k nej nákladné autá a sklopili korby, takže uhlie s dunením padalo do útrob lode a do výšky stúpal čierny prach. Obyvatelia mesta, zaujatí zametaním skla a dohadovaním sa o cene paliva, si nevšimli, že Will nasleduje medvedieho kráľa po lodnom mostíku na palubu lode.

9

Proti prúdu rieky

A MYSEĽ DOSTANE

sa do tieňa,

KTORÝ JE AKO

MRAČNO vprostred dňa.

EMILY DICKINSONOVÁ

Ukáž mi ten nôž,“ povedal lorek Byrnison. „Vyznám sa v kovoch. Nič, čo je zo železa alebo ocele, nie je pre medveďa záhadou. Ale jakživ som nevidel nôž, ako je tvoj, a rád by som si ho prezrel zblízka.“

Will a medvedí kráľ stáli na prednej palube riečneho parníka v hrejivých lúčoch zapadajúceho slnka a loď rýchlo napredovala proti prúdu rieky. Mali dostatok uhlia aj jedla, a Will a lorek Byrnison si znova jeden druhého obzerali.

Will podal Iorekovi rúčku noža a medveď ju jemne chytil do laby. Jeho palcový pazúr bol postavený proti štyrom prsrovým, takže mohol narábať s predmetmi rovnako šikovne ako človek. Teraz obracal nôž zo všetkých strán, zdvihol ho k očiam, nastavil ho proti svetlu a na kuse železa vyskúšal čepeľ — oceľovú čepeľ.

„Touto hranou čepele si mi rozrezal pancier,“ povedal. „Tá druhá je veľmi zvláštna. Neviem, čo to je, čo dokáže a ako ju vyrobili. Ale chcel by som tomu rozumieť. Ako si k tomu nožu prišiel?“

Will mu vyrozprával väčšinu z toho, čo sa stalo, a vynechal iba to, čo sa týkalo jeho: jeho matky, muža, ktorého zabil, a jeho otca.

„Keď si oň bojoval, prišiel si o dva prsty?“ spýtal sa medveď. „Ukáž mi tú ranu.“

Will vystrel ruku. Vďaka otcovej mastičke sa rana dobre hoji-la, ale ešte vždy bola veľmi citlivá. Medveď k nej privoňal.

„Mach krvistav,“ povedal, „a ešte čosi, čo neviem určiť. Kto ti to dal?“

„Muž, ktorý mi povedal, čo mám urobiť s tým nožom. Mal v škatuľke akúsi masť, ktorá tú ranu zahojila. Pokúšali sa o to aj bosorky, ale ich čary neúčinkovali.“

„A čo ti povedal? Čo máš urobiť s tým nožom?“ spýtal sa Io-rek Byrnison a opatrne ho vrátil Willovi.

„Mám ho použiť vo vojne na strane lorda Asriela,“ odvetil Will. „Ale najprv musím vyslobodiť Lýru Zlatoústu.“

„Potom ti pomôžeme,“ povedal medveď a Willovi srdce poskočilo od radosti.

V priebehu ďalších dní sa Will dozvedel, prečo sa medvede vybrali na cestu do strednej Ázie, tak ďaleko od svojho domova.

Od katastrofy, pri ktorej sa otvorili svety, sa začal polárny ľad topiť a vo vode sa zjavili nové zvláštne prúdy. Kedže medvede boli závislé od ľadu a bytostí, ktoré žili v studenom oceáne, pochopili, že by čoskoro hladovali, keby zostali tam, kde sú. A ako rozumné bytosti sa rozhodli na to reagovať. Musia sa presťahovať na miesta, kde je dostatok snehu a ľadu. Pôjdu do najvyšších hôr, na hrebene, ktoré siahajú po oblohu, síce na druhom konci sveta, ale sú neotrasiteľné, večné a pokryté hlbokým snehom. Premenia sa z vodných medveďov na horské, a to na tak dlho, kým sa svet znova nevráti do starých koľají.

„Takže vy nebojujete?“ spýtal sa Will.

„Naši starí nepriatelia zmizli spolu s mrožmi a tuleňmi. Ak natrafíme na nových, vieme bojovať.“

„Myslel som, že sa chystá veľká vojna, do ktorej sa zapoja úplne všetci. Na čej strane by si v tom prípade bojoval?“

„Na strane, ktorá by poskytla medveďom výhody. Ako ináč? Ale vážim si aj zopár takých, čo nie sú medvede. Jedným z nich bol muž, ktorý lietal na balóne. Už je mŕtvy. Ďalšia je bosorka Serafina Pekkala. Tretie je to dievča Lyra Zlatoústa. Takže najprv by som urobil všetko pre dobro medveďov a potom všetko, čo prospeje dievčaťu alebo bosorke, alebo čím by som pomstil svojho mŕtveho kamaráta Leeho Scoresbyho. Preto ti pomôžem zachrániť Lýru z rúk tej hroznej Coulterovej.“

Porozprával Willovi, ako spolu s niekoľkými poddanými preplával k ústiu rieky, zaplatil za prenajatie tejto lode zlatom, najal si posádku, využil vysychanie Arktického mora a plavil sa po rieke tak ďaleko do vnútrozemia, ako sa dalo – a keďže rieka pramenila na severných úpätiach hôr, ktoré hľadali, a tam väznili aj Lýru, všetko sa zatiaľ vyvíjalo dobre.

A tak čas ubiehal.

Počas dňa Will driemal na palube, odpočíval, naberal silu, pretože telo i dušu mal do krajnosti vyčerpané. Pozoroval, ako sa mení scenéria a zvlnená step prechádza do trávnatých kopcov a potom do vyvýšenín popretínaných roklinami a kataraktmi. A loď sa ešte vždy plavila na juh.

Zo slušnosti sa rozprával s kapitánom a posádkou, ale kedže nebol schopný baviť sa s neznámymi ľuďmi uvoľnene ako Lyra, nevedel, čo im má povedať. V každom prípade oňho neprejavovali veľký záujem. Robili si len svoju prácu, a keď sa skončí, poberú sa svojou cestou a ani sa neobzrú. A okrem toho, medvede sa im napriek všetkému zlatu veľmi nepozdávali. Will bol cudzinec, a pokiaľ platil za jedlo, nezáležalo im na tom, čo robí. Okrem toho mal čudného démona, ktorý sa veľmi podobal na démona bosoriek: niekedy ho videli a inokedy akoby zmizol. Boli poverčiví ako väčšina námorníkov a radšej ho nechali na pokoji.

Balthamos sa takisto správal ticho. Niekedy naňho doľahol taký veľký žiaľ, že sa s ním nevedel vyrovnať, opustil loď a lietal vysoko medzi oblakmi, hľadajúc kúsok svetla a vzduchu, padajúce hviezdy alebo tlakové hrebene, ktoré by mu pripomenuli zážitky s Baruchom. Keď v noci rozprával v tmavej kajute, v ktorej spal Will, iba oznamoval, kam sa dostali a ako ďaleko ešte leží údolie s jaskyňou. Možno si myslel, že Will ho nechápe, hoci keby uňho hľadal súcit, našiel by ho viac ako dosť. Bol čoraz strohejší a formálnejší, aj keď nikdy nie sarkastický. No aspoň plnil svoj sľub.

Pokiaľ išlo o Ioreka, priam posadnuto skúmal nôž. Hľadel naň celé hodiny, skúšal obe hrany, ohýbal ho, nastavoval ho do svetla, dotýkal sa ho jazykom, ovoniaval ho, dokonca počúval zvuky, ktoré vydával, keď pretínal vzduch. Will sa o nôž neobával, lebo Iorek bol očividne mimoriadne zručný, a nebál sa ani o Ioreka, lebo jeho mohutné laby sa pohybovali veľmi šikovne.

Nakoniec Iorek podišiel k Willovi a povedal: „Tá druhá hrana vie robiť čosi, čo si mi nepovedal. Čo je to a ako to funguje?“

„Tu ti to nemôžem ukázať,“ odvetil Will, „lebo loď sa pohybuje. Len čo zastaneme, predvediem ti to.“

„Myslím na to,“ pokračoval medveď, „ale nechápem, čo mi to chodí po rozume. Nikdy som nič čudnejšie nevidel.“

A keď ho vracal Willovi, v hlbokých čiernych očiach sa mu tajil nevyspytateľný pohľad.

Rieka medzičasom zmenila farbu, pretože sa stretávala so zvyškami prvých záplavových vôd, ktoré stekali z Arktídy. Will videl, že zemetrasenie malo na rôznych miestach zeme odlišné následky. Dedina za dedinou stáli hlboko vo vode a stovky ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou, sa usilovali na člnoch zachrániť, čo sa dalo. Zem tu musela trochu poklesnúť, lebo rieka sa rozšírila a spomalila a parníku sa len ťažko udržiaval kurz v tom širokom a búrlivom prúde. Vzduch tu bol horúcejší, slnko vyššie na oblohe a medvede sa museli ochladzovať. Niektoré plávali popri parníku a v tejto cudzej zemi cítili vôňu rodných vôd.

Ale napokon sa rieka zúžila, znova sa prehĺbila a čoskoro pred nimi začali vyrastať hory veľkej stredoázijskej náhornej plošiny. Jedného dňa zbadal Will na obzore biely lem a pozoroval, ako rastie a rastie, rozdeľuje sa na rozličné vrcholy a hrebene, ktoré boli také vysoké, až sa zdalo, akoby boli na dosah ruky – iba pár kilometrov odtiaľ, ale pritom boli ešte vždy veľmi ďaleko. Tie hory jednoducho boli obrovské, a ako sa k nim blížili, zdali sa z hodiny na hodinu vyššie.

Väčšina medveďov nikdy nevidela hory, iba skaliská na svojom ostrove Svalbarde, a zmĺkli, keď hľadeli na gigantické hradby.

„Čo tam budeme loviť, Iorek Byrnison?“ spýtal sa jeden z nich. „Sú v horách tulene? Ako budeme žiť?“

„Je tam ľad a sneh,“ odvetil kráľ. „Bude nám tam dobre. A je tam dostatok divej zveri. Na istý čas sa náš život zmení. Ale prežijeme, a keď sa všetko vráti do starých koľají a Arktída znova zamrzne, živí a zdraví sa vrátime do svojho domova. Keby sme tam zostali, hladovali by sme. Pripravte sa na zvláštny nový spôsob života, medvede moje.“

Nakoniec sa už parník nemohol plaviť ďalej, pretože v tomto úseku sa riečne koryto zúžilo a bolo celkom plytké. Kormidelník zastavil v spodnej časti údolia, ktoré by bolo normálne vystlané trávou a horskými kvetmi, kde rieka vytvárala meandre na štrkovom podloží. Teraz sa však údolie zmenilo na jazero a kapitán vyhlásil, že sa neodváži ísť ďalej, lebo za týmto úsekom už nebude pod kýlom dosť vody, napriek silným záplavám zo severu.

A tak zatiahli na okraj údolia, kde skalná vyvrenina vytvárala akési prístavisko, a vylodili sa.

„Kde sme teraz?“ spýtal sa Will kapitána, ktorého znalosti angličtiny boli dosť obmedzené.

Kapitán našiel otrhanú starú mapu, ukázal na ňu fajkou a povedal: „Toto údolie teraz byť. Ty vzala a išla ďalej.“

„Ďakujem veľmi pekne,“ odvetil Will a uvažoval, či mu nemá ponúknuť peniaze, ale kapitán sa odvrátil, aby dozeral na vylo-ďovanie.

Zanedlho už stálo približne tridsať medveďov aj so všetkým brnením na úzkom brehu. Kapitán zavelil a loď sa začala nemotorne otáčať, manévrovať do stredu prúdu a zahúkala, čo sa ešte dlho ozývalo po celom údolí.

Will si sadol na skalu a hľadel na mapu. Ak sa nemýlil, údolie, kde držali Lýru v zajatí, ležalo podľa anjela kdesi na juhovýchod a najlepšia cesta viedla cez priesmyk Sungčen.

„Medvede, dobre si obzrite toto miesto,“ povedal Iorek Byr-nison svojim poddaným. „Keď nadíde čas, aby sme sa vrátili do Arktídy, zhromaždíme sa tu. Teraz si choďte každý svojou cestou, lovte, jedzte a žite. Nebojujte. Nie sme tu preto, aby sme bojovali. Keby hrozila vojna, zvolám vás.“

Medvede boli zväčša samotári a schádzali sa dokopy iba v časoch vojny alebo nevyhnutnosti. Keď sa teraz ocitli na okraji krajiny snehu, už sa nevedeli dočkať, kedy vyrazia a každý ju sám začne skúmať.

„Tak teda poď, Will,“ povedal Iorek Byrnison, „nájdeme Lýru.“

Will zdvihol plecniak a vyrazili.

Prvá časť cesty bola príjemná. Slnko hrialo, ale ihličnany a rododendrony ich chránili pred horúčavou a vzduch bol svieži a jasný. Zem bola skalnatá, ale skaly pokrýval mach a ihličie a svahy, po ktorých stúpali, neboli veľmi strmé. Will vychutnával pohyb. Za tie dni, čo bol nútený odpočívať na lodi, sa mu obnovili sily. Keď sa stretol s Iorekom Byrnisonom, už čerpal zo dna. On to nevedel, ale medveď áno.

Len čo osameli, Will ukázal Iorekovi, ako funguje druhá hrana noža. Otvoril svet, kde sa ukázal tropický dažďový prales, z ktorého stúpali do riedkeho horského vzduchu výpary presiaknuté ťažkou vôňou. Iorek to sústredene pozoroval, labou sa dotkol okraja okna, oňuchal si ju a vstúpil do horúceho vlhkého vzduchu, aby sa poobzeral. Willovi, ktorý zostal vonku, hlasno doliehali do uší škreky opíc, štebot vtákov, kŕkanie žiab a nepretržité kvapkanie zrážajúcej sa vlhkosti.

Potom sa Iorek vrátil, sledoval, ako Will zatvára okno, požia-

dal ho, či si môže znova obzrieť ten nôž, a hľadel naň tak zblízka, až sa Will bál, že si poreže oko. Dlhú chvíľu ho skúmal a vrátil mu ho so slovami: „Mal som pravdu. Proti tomuto som nemal šancu.“

Pohli sa ďalej a veľa toho nenahovorili, čo im obom vyhovovalo. Iorek Byrnison chytil gazelu a takmer celú ju zjedol, len najjemnejšie mäso nechal Willovi, aby si ho upiekol. Keď prišli k dedine, Iorek zostal čakať v lese a Will vymenil jednu zo svojich zlatých mincí za plochý chlieb, sušené ovocie, čižmy z kože jaká a vestu z ovčej kožušiny, pretože v noci už bývalo chladno.

Dokonca sa spýtal aj na dúhové údolie. Balthamos mu pomohol tak, že na seba vzal podobu vrany, lebo aj muž, s ktorým sa Will zhováral, mal démona vranu. Vďaka nemu sa ľahšie dorozumeli a Will dostal jasné pokyny, ktoré mu mohli pomôcť.

Boli to ďalšie tri dni cesty. Nuž, pomaly sa tam blížili.

A rovnako ostatní.

Sily lorda Asriela, eskadra gyropterov a zepelín s palivom sa dostali k otvoru medzi svetmi, k prielomu v oblohe nad Svalbar-dom. Ešte mali pred sebou veľmi dlhú cestu, ale leteli bez zastavenia, iba občas urobili základnú údržbu, a veliteľ, africký kráľ Ogunwe, bol dva razy denne v styku s čadičovou pevnosťou. Na palube svojho gyroptera mal gallivespijského operátora magneti-tového rezonátora, vďaka ktorému sa rovnako rýchlo ako lord Asriel dozvedel, čo sa deje inde.

Správy boli znepokojujúce. Malá špiónka lady Salmakia pozorovala z úkrytu, ako sa dve mocné ramená cirkvi, Cirkevný disciplinárny súd a Spoločnosť činnosti Svätého Ducha, dohodli, že odložia nezhody nabok a podelia sa navzájom o vedomosti. Spoločnosť mala rýchlejšieho a šikovnejšieho alethiometrika, než bol brat Pavel, a vďaka nemu teraz Disciplinárny súd presne vedel, kde je Lyra, ba čo viac, vedel aj to, že lord Asriel poslal jednotky na jej vyslobodenie. Súd nestrácal čas, vyčlenil letku zepelínov a ešte v ten deň začal prápor švajčiarskej gardy nastupovať na palubu zepelínov, čakajúcich v nehybnom vzduchu pri Ženevskom jazere.

Obidve strany si teda uvedomovali, že tá druhá tiež smeruje k jaskyni v horách. A vedeli, že kto sa tam dostane prvý, bude mať výhodu, čo však nebolo jednoduché: gyroptery lorda Asrie-

la boli rýchlejšie ako zepelíny Disciplinárneho súdu, ale čakala ich dlhšia cesta a boli obmedzené rýchlosťou ich vlastného zepe-línu s palivom.

Okrem toho bolo treba brať do úvahy ďalšiu vec: nech sa Lyry zmocní ako prvý ktokoľvek, bude sa musieť prebojovať cez druhú silu. Pre Disciplinárny súd to bude o to jednoduchšie, že nemusí dbať na Lyrinu bezpečnosť. Leteli ta, aby ju zabili.

Zepelín vezúci predsedu Disciplinárneho súdu mal na palube aj iných cestujúcich, ktorých on nepoznal. Rytier Tialys dostal rozkaz na svoj magnetitový rezonátor, aby sa aj s lady Salmakiou prepašovali na palubu. Keď zepelíny dorazia do údolia, kde držali v zajatí Lýru, mali sa každý na vlastnú päsť dostať do jaskyne a čo najlepšie ju ochraňovať, kým ju neprídu zachrániť ozbrojené sily kráľa Ogunweho. Jej bezpečnosť bola nadovšetko dôležitá.

Pre špehov bolo riskantné nalodiť sa na palubu, predovšetkým vzhľadom na zariadenie, ktoré museli niesť. Okrem magnetito-vého rezonátora boli najdôležitejšími súčasťami ich výbavy dve larvy hmyzu a jedlo. Keď sa z lariev vyliahne dospelý hmyz, bude sa podobať na vážky, ale nebudú to vážky, aké poznajú ľudia Wil-lovho alebo Lyrinho sveta. Gallivespijčania tieto bytosti starostlivo kŕmili a hmyz jednotlivých kmeňov sa od seba líšil. Kmeň rytiera Tialysa pestoval mocné červeno-žlto pásikavé vážky s obrovským ničivým apetítom, zatiaľ čo vážka lady Salmakie bude štíhla, rýchly tvor s oceľovomodrým telom, ktoré v tme svieti.

Obaja špehovia boli vybavení množstvom týchto lariev, ktoré pri kŕmení starostlivo regulovaným množstvom oleja a medu mohli buď iba udržiavať pri živote, alebo ich rýchlo priviesť do štádia dospelosti. Tialys a Salmakia mali tridsaťšesť hodín, v závislosti od vetra, aby teraz larvy vypestovali, pretože zhruba toľko potrvá let, a oni potrebovali, aby sa larvy vyliahli, prv ako zepelíny pristanú.

Rytier a jeho kolegyňa objavili nepovšimnutý priestor za priehradkou a čo najbezpečnejšie sa tam usadili, kým do zepelínu nastupovali cestujúci a tankoval palivo. Potom motory zahučali, až sa krehká konštrukcia otriasala od jedného konca po druhý, keď ju pozemná obsluha odviazala, a osem zepelínov vzlietlo k nočnej oblohe.

Gallivespijčania by také prirovnanie považovali za smrteľnú urážku, ale boli schopní skryť sa dobre ako potkany. Zo svojej skrýše mali možnosť si všeličo vypočuť a každú hodinu sa spojili s lordom Rokom, ktorý bol na palube gyroptera kráľa Ogunweho.

O jednej veci sa však na zepelíne už viac dozvedieť nemohli, lebo predseda o tom vôbec nehovoril, a to bola otázka vraha, otca Gomeza, ktorý už dostal rozhrešenie za hriech, čo mal spáchať, ak sa Disciplinárnemu súdu nepodarí splniť jeho poslanie. Otec Gomez bol kdesi inde a vôbec nikto ho nesledoval.

10

Kolesá

hľa, OBLÁČIK ako dlaň

VYSTUPUJE

Od MORA.

KNIHA KRÁĽOV I.

A no,“ povedalo červenovlasé dievča v záhrade opusteného . kasína. „Videli sme ju, aj ja, aj Paolo sme ju videli. Prechádzala tadiaľto pred mnohými dňami.“

„Spomínate si, ako vyzerala?“ spýtal sa otec Gomez.

„Bolo jej horúco,“ odvetil chlapček. „Tvár mala poriadne spotenú.“

„Koľko mala podľa vás rokov?“

„Asi…“ uvažovalo dievča, „možno štyridsať alebo päťdesiat. Nevideli sme ju veľmi zblízka. Mohla mať aj tridsať. Ale bola roz-horúčená, ako hovoril Paolo, a niesla veľký ruksak, oveľa väčší, ako je ten váš. Takýto velikánsky…“

Paolo jej čosi zašepkal a pritom po očku pozrel na kňaza. Do tváre mu žiarilo slnko.

„Áno,“ súhlasilo dievča netrpezlivo, „viem. Fantómovia,“ povedalo otcovi Gomezovi, „vôbec sa nebála fantómov. Jednoducho prešla cez mesto bez najmenších obáv. Ešte nikdy som nevidela dospelého človeka, ktorý by sa ich nebál. Dokonca vyzerala, akoby o nich ani nevedela. Tak ako vy,“ dodala a vyzývavo naňho pozrela.

„Ja toho veľa neviem,“ pripustil otec Gomez mierne.

Chlapec potiahol dievča za rukáv a znova mu čosi zašepkal.

„Paolo hovorí,“ povedala kňazovi, „že podľa neho vám ide o to, aby ste znova získali nôž.“

Otec Gomez cítil, ako mu naskočili zimomriavky. Spomenul si na svedectvo otca Pavla pred Disciplinárnym súdom. Toto musí byť ten nôž, o ktorom hovoril.

„Získam ho, ak sa bude dať,“ odvetil. „Ten nôž pochádza odtiaľto, však?“

„Z Torre degli Angeli,“ povedalo dievča a ukázalo na štvor-hrannú kamennú vežu nad červenohnedými strechami. Chvela sa v poludňajšej žiare. „A chlapec, ktorý ho ukradol, zabil nášho brata Tullia. Dostali ho fantómovia. Ak chcete zabiť toho chlapca, je to v poriadku. A to dievča je klamárka, je rovnako zlé ako on.“

„Bolo s ním aj dievča?“ spýtal sa kňaz a usiloval sa tváriť, akoby ho to veľmi nezaujímalo.

„Odporná klamárka,“ zlostilo sa červenovlasé dievča. „Takmer sme ich oboch zabili, ale potom sa zjavili nejaké ženy, lietajúce ženy…“

„Bosorky,“ povedal Paolo.

„Bosorky, a nemohli sme s nimi bojovať. Vzali preč chlapca aj dievča. Nevieme, kam zmizli. Ale tá žena prišla neskôr. Mysleli sme si, že možno má tiež nejaký nôž, ktorým odháňa fantómov. A možno ho máte aj vy,“ dodala a pozrela naňho s odvážne zdvihnutou bradou.

„Nemám nijaký nôž,“ ubezpečil ju otec Gomez. ,Ale mám posvätnú úlohu. Možno to ma ochraňuje pred tými — fantómami.“

„Áno,“ pripustilo dievča, „možno. Tak teda ak chcete nájsť tú ženu, išla na juh k horám. Nevieme kam. Ale keď sa kohokoľvek spýtate, povie vám, či tadiaľ prechádzala, pretože v Ci'gazze nikto taký ako ona nie je, ani nikdy nebol. Ľahko ju nájdete.“

„Ďakujem, Angelica,“ povedal kňaz. „Veľmi pekne vám ďakujem, deti moje.“

Prehodil si batoh na plecia a spokojne sa vydal ďalej po roz-horúčených mlkvych uliciach.

Po troch dňoch strávených v spoločnosti tvorov na kolesách už o nich Mary Maloneová vedela oveľa viac a aj oni sa dozvedeli všeličo o nej.

V to predpoludnie ju asi hodinu viezli po čadičovej ceste k obydliam pri rieke a bola to nepohodlná cesta. Mary sa nemala čoho držať a chrbát bytosti bol tvrdý. Rútili sa vpred rýchlosťou, ktorá ju desila, ale dunenie ich kolies na tvrdej ceste a dupot ich postranných nôh ju natoľko rozveseľoval, že zabudla na nepohodlie.

Počas jazdy si lepšie všimla fyziologickú stavbu týchto tvorov. Ich kostra mala kosoštvorcový tvar ako telá pášucich sa tvorov a na každom cípe mali končatinu. Kedysi v dávnej minulosti sa takáto stavba musela vyvinúť u jednej vetvy ich predkov a ukázalo sa, že to funguje, tak ako pred dávnymi generáciami plaziacim sa tvorom v Marinom svete sa vyvinula stredová chrbtica.

Čadičová cesta viedla postupne nadol a po čase sa sklon svahu zväčšil, takže trvory sa mohli voľne spustiť. Bočné nohy zdvihli a kormidlovali tak, že nakláňali telo doprava alebo doľava. Valili sa rýchlosťou, z ktorej sa Mary krútila hlava. Ale musela priznať, že na chrbte tvora, ktorý ju niesol, nikdy nemala pocit nebezpečenstva. Keby sa tak mala čoho držať, bola by jazdu vychutnávala.

Na úpätí kilometer dlhého svahu rástla skupina veľkých stromov a neďaleko sa trávnatou rovinou kľukatila rieka. O kus ďalej sa čosi trblietalo a vyzeralo to ako rozľahlá vodná hladina, ale Mary na ňu nehľadela dlho, lebo bytosti zamierili k osade na brehu rieky a ona horela zvedavosťou.

Bolo tam dvadsať či tridsať chatrčí zoskupených do kruhu, postavených z drevených trámov, na stenách obložených spleteným prútím a hlinou a na strechách pokrytých tŕstím. Musela si zacloniť oči pred slnkom, aby ich videla. Boli tam ďalšie tvory na kolesách, ktoré pracovali: niektoré opravovali strechy, iné ťahali sieť z rieky, ďalšie nosili drevo na oheň.

Takže majú jazyk, oheň a žijú spoločensky. V tej chvíli si Mary v duchu opravila výraz tvory na slovo ľudia. Neboli to ľudské bytosti, ale boli to ľudia, hovorila si. Nie sú to oni, sme to my.

Už boli dosť blízko, a keď videli, kto prichádza, niektorí dedinčania zdvihli pohľad a kričali na ostatných, aby sa pozreli. Skupina rútiaca sa po ceste zastavila a Mary meravo zostúpila s vedomím, že onedlho ju bude všetko bolieť.

„Ďakujem,“ povedala svojmu… čomu? Žrebcovi? Bicyklu? Obe označenia boli absurdne nesprávne pre priateľskú bytosť, ktorá s rozžiarenými očami stála pri nej. A tak ju nakoniec v duchu označila ako priateľa.

Zdvihol chobot a napodobil jej slová:

,Akuje,“ povedal a znova sa pobavene zasmiali.

Od druhej bytosti si vzala batoh (akuje! akuje!) a spolu s nimi zišla z čadičovej cesty na udupanú zem v osade.

Vtedy sa skutočne začalo poznávanie ich života.

V ďalších dňoch sa naučila tak veľa, až sa znova cítila ako dieťa, ohromené školou. Lenže ľudia na kolesách rovnako žasli nad ňou. Napríklad nad jej rukami. Nevedeli sa ich nasýtiť: jemnými chobotmi ohmatávali každý jej kĺb, skúmali jej palce, hánky, nechty, jemne ich ohýbali a prekvapene pozorovali, ako dvíha zo zeme batoh, vkladá si do úst jedlo, škrabe sa, češe si vlasy, umýva sa.

Na oplátku jej dovolili, aby ona ohmatala ich choboty. Boli neskutočne ohybné, dlhé asi ako jej rameno, na mieste, kde vyrastali z hlavy, hrubšie a Mary usúdila, že dosť silné, aby jej rozdrvili lebku. Dva prstovité výrastky na konci boli schopné vyvinúť obrovskú silu, ale aj prejaviť veľkú nežnosť. Bytosti boli schopné meniť na nich napätie kože zvnútra i na konci od zamatovej jemnosti po tvrdosť dreva. Mohli ich teda využívať nielen na jemnú činnosť, ako bolo dojenie pášucich sa bytostí, ale aj na hrubé práce, olamovanie a tvarovanie vetiev.

Postupne si Mary uvedomovala, že ich choboty hrajú svoju úlohu aj pri dorozumievaní. Pohyb chobota menil význam zvuku, takže slovo, ktoré znelo ako „chuh“ znamenalo vodu, keď ho sprevádzal pohyb chobotu zľava doprava, dážď, keď sa chobot na konci skrútil dohora, smútok, keď sa skrútil nadol, a čerstvú trávu, keď sa rýchlo mihol doľava. Keď to Mary videla, napodobňovala ich a usilovala sa ramenom pohybovať rovnakým spôsobom. Bytosti si všimli, že sa s nimi usiluje rozprávať, a nesmierne ich to potešilo.

Len čo sa začali rozprávať (väčšinou ich jazykom, hoci sa jej podarilo naučiť ich zopár anglických slov: vedeli povedať akuje, tráva, strom, obloha, rieka a s menšími ťažkosťami vysloviť aj jej meno), dostali sa oveľa ďalej. Sami seba označovali slovom mule-fovia, ale jednotlivec bol zalif. Mary sa zdalo, že je rozdiel medzi mužskou a ženskou podobou slova zalif, ale bol priveľmi jemný, aby ho rozlíšila. Začala si všetko zapisovať a zostavovať si slovník.

No prv ako sa celkom dala pohltiť novým prostredím, vytiahla z batohu svoju obdratú knihu a stebla myšieho chvosta a spýtala sa I-ťing: mám byť tu a robiť, čo robím, alebo mám pokračovať v ceste a ďalej hľadať?

Dostala odpoveď: Zotrvať na mieste, aby sa nepokoj rozplynul, a po rozruchu sa dajú vnímať veľké zákony.

Ďalej I-ťing vysvetľovalo: Tak ako hora zostáva vovnútri nemenná, múdry človek nedovolí, aby jeho želania prekročili hranice jeho situácie.

100

Nemohlo to byť jasnejšie. Odložila stebla, zatvorila knihu a vtedy si uvedomila, že prilákala pozornosť bytostí, ktoré v kruhu stáli okolo nej.

Jedna z nich povedala: Otázka? Dovoliť? Zvedavý.

A ona odvetila: Nech sa páči, pozrite sa.

Veľmi pomaly pohybovali chobotmi a rozdeľovali stebla rovnako, ako keď ich ona rátala, obracali stránky knihy. Veľmi ich prekvapovala schopnosť jej rúk: že môže v tej istej chvíli držať knihu aj obracať stránky. Rady pozorovali, ako si spája prsty, hrá detskú hru „Toto je kostol a toto veža“ alebo ako si striedavo prikladá palec k prstom, čo presne v tej istej chvíli robila Araa v Ly-rinom svete, aby zahnala zlých duchov.

Keď si prezreli stebla myšieho chvosta a knihu, starostlivo ich zabalili do látky a vložili spolu s knihou do jej batohu. Bola šťastná a spokojná s odkazom z dávnej Cíny, pretože to znamenalo, že má robiť presne to, čo v danej chvíli najväčšmi chcela robiť.

A tak sa s radosťou v duši vrhla do poznávania života mulefov.

Zistila, že majú dve pohlavia a žijú monogamne vo dvojiciach. Ich potomstvo malo dlhé detstvo: najmenej desať rokov rástlo veľmi pomaly, alebo aspoň tak si vyložila ich vysvetlenie. V tejto osade bolo päť mladých, jeden takmer dospelý a ostatné rôzneho veku, a keďže deti boli menšie ako dospelí, nevládali jazdiť na to-bolkových kolesách. Deti sa museli pohybovať ako pasúce sa tvo-ry so všetkými štyrmi nohami na zemi, ale aj keď prekypovali energiou a túžbou po dobrodružstve (skackali k Mary a ostýchavo sa odvracali, usilovali sa liezť na kmene stromov, brodili sa v plytkej vode a podobne), pôsobili nemotorne, akoby neboli vo svojom živle. Naproti tomu rýchlosť, sila a pôvab dospelých bola až ohromujúca a Mary videla, ako veľmi musí dospievajúce dieťa túžiť po chvíli, keď mu budú kolesá dobré. Jedného dňa videla najstaršie dieťa, ako ticho ide ku skladu, kde boli uložené tobolky, a usiluje sa vložiť si predný pazúr do stredovej diery. Ale keď sa pokúsilo postaviť, okamžite spadlo a buchot prilákal dospelého. Dieťa sa usilovalo vyslobodiť, úzkostlivo škriekalo a Mary sa neubránila smiechu pri pohľade na opovržlivo sa tváriaceho rodiča a previnilé dieťa, ktoré sa v poslednej chvíli zbavilo tobolky a odskackalo preč.

Tobolkové kolesá boli očividne mimoriadne dôležité a čoskoro Mary spoznala ich hodnotu.

101

Mulefovia trávili veľa času údržbou kolies. Keď šikovne nadvihli pazúr a otočili ho, vytiahli ho z diery a potom chobotmi celé koleso podrobne preskúmali, očistili okraj, skontrolovali, či na ňom nie sú pukliny. Pazúr bol hrozivo silný: bol to výbežok rohoviny alebo kosti v pravom uhle k nohe a mierne zakrivený, takže jeho najvyššia časť v strede držala celú váhu, opretá v diere. Mary jedného dňa pozorovala zaliíku, ako skúma dieru na prednom kolese, kde-tu sa jej dotýka, dvíha chobot do vzduchu a znova ho spúšťa, akoby tobolku ovoniavala.

Mary si spomenula na olej, ktorý si našla na prstoch, keď sama skúmala tobolku. So zalifkiným súhlasom sa jej pozrela na pazúr a zistila, že taký hladký a klzký povrch jakživ nevidela. Prsty sa jej jednoducho neudržali na povrchu. Celý pazúr akoby bol napustený jemne voňajúcim olejom, a keď videla viacerých dedinčanov, ako si kontrolujú kolesá a pazúry, začala uvažovať, čo bolo prv: koleso alebo pazúr? Jazdec alebo strom?

Pravda, existoval aj tretí prvok, a to bola geológia. Bytosti mohli používať kolesá iba vo svete, v ktorom boli prírodné cesty. Tieto pásy rozliatej lávy musia obsahovať nejaké minerály, vďaka ktorým sa vinú ako stuhy po šírych savanách a sú také odolné voči počasiu a puklinám. Postupne Mary zisťovala, ako všetko so všetkým súvisí a akoby to riadili mulefovia. Poznali polohu každého stáda pášucich sa tvorov, každej skupinky tobolkových stromov, každého trsu sladkej trávy a poznali každého jednotlivca v stádach, každý jeden strom, diskutovali o svojom blahu a osude. Pri jednej príležitosti videla, ako zalif starostlivo vyberá zo stáda pášucich sa bytostí niektorých jednotlivcov a odvádza ich nabok a láme im väzy trhnutím mocného chobota. Nič nevyšlo nazmar. Zalif chytil do chobotu kus kameňa ostrého ako britva a v priebehu pár minút z tvorov stiahol kožu a potom sa šikovne pustil do mäsiarskej práce: oddelil vnútornosti, jemné mäso, tvrdšie časti, odrezal tuk, odstránil rohy a kopytá a pracoval tak obratne, že Mary ho pozorovala s radosťou, akú cítila, vždy keď niekto robil niečo dobre.

Čoskoro sa na slnku sušili pláty mäsa, ďalšie boli naložené v soli a zabalené v listoch. Zalif z kože zoškrabal tuk, ktorý odložil na neskoršie použitie, a potom kožu vložil do jám s vodou, v ktorej bola dubová kôra, aby sa zafarbila. Najstaršie dieťa sa hralo s rohmi, nasadilo si ich na hlavu, akoby bolo pasúcim sa

102

tvorom, a ostatné deti sa smiali. V ten večer sa hostili čerstvým mäsom a Mary sa schuti najedia.

Mulefovia vedeli aj to, kde sa dajú chytiť najlepšie ryby a presne kedy a kde treba spustiť do vody siete. Mary túžila niečo robiť, a tak sa ponúkla výrobcom sietí, že im pomôže. Keď videla, ako pracujú, nie po jednom, ale vo dvojiciach, spoločne chobotmi viažu uzly, uvedomila si, ako sa čudovali, že má dve ruky, pretože ona mohla, samozrejme, viazať uzly sama. Spočiatku si myslela, že je vo výhode, lebo nikoho nepotrebovala, ale potom zistila, že ju to oddeľuje od spoločnosti. Možno všetky ľudské bytosti sú také. A odvtedy uväzovala vlákna iba jednou rukou a delila sa o prácu so zalifkou, s ktorou sa spriatelia, a prsty a chobot pracovali spolu.

No zo všetkých vecí, dôležitých pre život, ktoré ľudia na kolesách robili, najväčšiu starostlivosť venovali tobolkovým stromom.

V okolí osady sa nachádzalo zo päť hájov, o ktoré sa táto skupina starala. Vo väčšej vzdialenosti boli aj ďalšie, ale tým sa venovali iné skupiny. Každý deň sa zopár bytostí vybralo skontrolovať, či sa mohutným stromom darí dobre, a pozbierať spadnuté tobolky. Bolo jasné, čo z toho mali mulefovia. Ale aký osoh to prinášalo stromom? Jedného dňa to zistila. Keď sa viezla s jednou skupinkou, zrazu sa ozvalo hlasné puknutie, všetci zastali a obklopili nešťastníka, ktorému puklo koleso. Každá skupina so sebou vždy niesla aj jedno-dve rezervné, takže zalif s pokazeným kolesom si čoskoro nasadil nové. Puknuté koleso však starostlivo zabalili do látky a odniesli do osady.

Tam ho otvorili a vybrali z neho všetky semená – ploché, svetlé a oválne, veľké asi ako necht na Marinom malíčku – a každé dôkladne preskúmali. Potom jej vysvetlili, že tobolky potrebujú, aby na nich stále jazdili na tvrdých cestách, lebo inak by nepuk-li. Okrem toho sa dozvedela, že semená veľmi ťažko klíčia. Keby sa mulefovia o stromy nestarali, všetky by vyhynuli. Záviseli jeden od druhého a umožňoval to predovšetkým olej. Bolo to pre ňu dosť nepochopiteľné, ale akoby mulefovia naznačovali, že olej je stredobodom ich myslenia a cítenia, že mladí nie sú rovnako múdri ako dospelí, lebo nemôžu používať kolesá, a preto nemôžu prijímať pazúrmi olej.

A vtedy Mary začala chápať súvislosť medzi mulefami a otázkou, ktorá ju trápila posledných pár rokov.

103

No prv ako to mohla podrobnejšie preskúmať (a rozhovory s mulefami boli dlhé a zložité, lebo radi vysvetľovali a ilustrovali svoje argumenty desiatkami príkladov, akoby nikdy nič nezabudli a všetko, čo kedy vedeli, mohli okamžite citovať), osadu prepadli.

Mary si útočníkov všimla prvá, hoci nevedela, kto to je.

Stalo sa to popoludní, keď pomáhala opravovať strechu chatrče. Muleŕovia si stavali iba prízemné chatrče, lebo nevedeli liezť do výšky. Ale Mary rada vyliezla vyššie, a keď jej ukázali postup, mohla uložiť trstinu a priviazať ju na miesto rýchlejšie ako oni.

A tak sa opierala o trámy domu, chytala zväzky trstiny, ktoré jej hádzali, a vychutnávala chladivý vánok od vody, ktorý zmierňoval horúčavu, keď vtom jej pohľad upútal akýsi biely záblesk.

Prichádzal od trblietajúceho sa miesta, o ktorom si myslela, že je to more. Zatienila si oči a uvidela jednu — dve – viac – celú flotilu bielych plachiet, ktoré sa vynorili z horúceho oparu a s tichým pôvabom sa blížili k ústiu rieky.

Mary! zakričal zdola zalif. Čo vidíš?

Nepoznala slovo označujúce plachtu ani loď, a tak povedala vysoké, biele, veľa.

Zalif okamžite zakričal na poplach a každý, kto ho počul, prestal pracovať a rozbehol sa do stredu osady, zvolávajúc mládež.

V priebehu minúty boli všetci mulefovia pripravení na útek.

Jej priateľka Atal zakričala: Mary! Mary! Pod! Tualapi! Tualapi! Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že Mary sa takmer ani nepohla.

V tom čase sa už biele plachty plavili po rieke a ľahko postupovali proti prúdu. Na Mary zapôsobila disciplína námorníkov: plavili sa nesmierne rýchlo, lode sa pohybovali naraz ako kŕdeľ škorcov a všetky súčasne menili kurz. A tie snehobiele štíhle plachty boli také krásne, ako sa nakláňali a sklápali a nadúvali…

Bolo ich prinajmenšom štyridsať a blížili sa po rieke oveľa rýchlejšie, ako si myslela. Na palube však nevidela nijakú posádku a potom si uvedomila, že to vôbec nie sú lode: boli to gigantické vtáky a tie plachty boli ich krídla, jedno vpredu, jedno vzadu, ktoré držali vzpriamené a pohybovali nimi silou svojich svalov.

Lenže nebol čas si ich obzerať, lebo už dorazili k brehu a vyliezali z vody. Krky mali ako labute a zobáky dlhé ako jej pred-

104

laktie. Ich krídla boli dvojnásobne vyššie ako ona a – keď sa na úteku vystrašene obzrela, videla, aké majú mocné nohy – nečudo, že sa na vode pohybovali tak rýchlo.

Mary zo všetkých síl utekala za mulefami, ktorí na ňu volali, keď uháňali z osady na cestu. Dobehla ich práve včas – jej priateľka Atal na ňu čakala, a len čo jej Mary vyliezla na chrbát, odrazila sa nohami od cesty a náhlila sa hore kopcom za svojimi spoločníkmi.

Vtáky, ktoré sa na zemi nevedeli pohybovať tak rýchlo, čoskoro vzdali prenasledovanie a vrátili sa do osady.

Pootvárali sklady s potravinami, vrčali a vysoko dvíhali veľké ukrutné zobáky, keď prehltali sušené mäso a všetko konzervované ovocie a obilie. Všetko, čo sa dalo zjesť, bolo za minútu preč.

A potom tualapi našli sklad s kolesami a usilovali sa rozbiť veľké tobolky, ale bolo to nad ich sily. Mary cítila, akí sú jej priatelia napätí, keď z nevysokého kopca sledovali, ako vtáky hádžu na zem tobolku za tobolkou, kopú do nich, driapu ich pazúrmi na mohutných nohách, ale, samozrejme, nijako im nevedia ublížiť. Mulefov trápilo, že niektoré z nich odtlačili k vode a prúd ich unášal.

Potom sa veľké snehobiele vtáky pustili ničiť všetko, čo videli. Surovo hrabali nohami, ďobali, mliaždili, triasli a trhali zobákmi. Mulefovia okolo nej šomrali a takmer nariekali od ľútosti.

Ja pomôcť, povedala Mary. Postaviť znova.

Ale tie odporné tvory ešte neskončili – vysoko zdvihli krásne krídla, učupili sa medzi tú spúšť a vyprázdnili si črevá. Vánok priniesol zápach až na kopec. Medzi polámanými trámami a roztrúsenou trstinou ležali kopy a mláky zeleno-čierno-hnedo-biele-ho trusu. Potom sa vtáky nemotorne vrátili k vode a odplavili sa po prúde k moru.

Až keď v popoludňajšom opare zmizlo posledné biele krídlo, spustili sa mulefovia znova po ceste. Boli smutní a nahnevaní, ale predovšetkým sa veľmi báli o sklad s tobolkami.

Z pätnástich toboliek, ktoré v ňom pôvodne boli, zostali iba dve. Ostatné vtáky odtlačili k vode a stratili sa. Ale za najbližším ohybom rieky bol piesčitý breh a Mary sa zdalo, že tam vidí zachytené koleso. A tak sa na prekvapenie a zdesenie mulefov vyzliekla, omotala si okolo pása povraz a plávala ku kolesu. Na piesčitom brehu nenašla iba jednu, ale hneď päť vzácnych tobo-

105

liek, pretiahla povraz ich stredom a namáhavo plávala späť, ťahajúc ich za sebou.

Mulefovia prekypovali vďačnosťou. Sami do vody nikdy nešli a lovili iba z brehu, pričom sa starostlivo usilovali zachovať si nohy aj kolesá suché. Mary mala pocit, že konečne pre nich urobila niečo užitočné.

Neskôr v ten večer, keď sa len skromne najedli sladkých korienkov, jej mulefovia povedali, prečo sa tak báli o kolesá. Kedysi dávno bolo toboliek nadostač, a keď bol svet bohatý a plný života, mulefovia žili so stromami vo večnej radosti. Ale pred mnohými rokmi sa stalo čosi zlé. Zo sveta zmizla akási zvláštna sila, pretože napriek všetkému úsiliu, láske a starostlivosti, ktorú im mulefovia venovali, tobolkové stromy vymierali.

11

Vážky

PRAVDA, čo

POVIEME V ZLOM

úmysle, predčí

AJ KLAMSTVÁ

Úlisné.

WILLIAM BLAKE

A ma vyšla po cestičke k jaskyni, s chlebom a mliekom na chrbte a ťaživým zmätkom v srdci. Ako sa jej len podarí dostať k spiacemu dievčaťu?

Prišla ku skale, kde jej žena kázala nechávať jedlo. Položila ho na zem, ale nešla rovno domov. Vyliezla trochu vyššie, popri jaskyni a pomedzi husté rododendrony a ešte vyššie, kde stromy redli a začínali sa dúhy.

Tam sa so svojím démonom hrali hru: liezli po skalnatých výbežkoch a okolo malých zeleno-bielych vodopádov, vodných vírov a cez dúhovo sfarbené spŕšky vody, až kým jej vlasy a viečka a jeho veveričia kožušina neboli posiate miliónmi drobučkých perličiek vlhkosti. V hre išlo o to, aby sa dostali na vrchol a napriek pokušeniu si pritom ani raz nepretreli oči, a čoskoro slnečné svetlo iskrilo a lámalo sa na červenú, žltú, zelenú, modrú a všetky farby medzi tým, ale ona si nesmela pretrieť rukou oči, aby lepšie videla, až kým sa nedostala na vrchol, inak by prehrala.

Jej démon Kulang vyskočil na skalu na okraji najvyššieho vodopádu a ona vedela, že sa okamžite obráti, aby sa uistil, že si z očí nezotrela vlhkosť – ibaže to neurobil.

Zostal stáť a uprene hľadel pred seba.

Ama si pretrela oči, pretože hra bola zrušená – jej démona čosi prekvapilo. Keď vyliezla hore, aby sa pozrela ponad okraj, zhíkla a zmĺkla, pretože na ňu hľadela tvár tvora, akého jakživ nevidela. Stál tam obrovský, hrozivý medveď, štvornásobne väčší ako hnedé medvede v ich lese. Bol biely ako slonovina, mal čierny ňufák, čierne oči a pazúry dlhé ako dýky. Bol od nej na dosah ruky. Videla každučký chlp na jeho hlave.

107

„Kto je to?“ spýtal sa chlapčenský hlas, a hoci Ama nerozumela slovám, ľahko vycítila ich zmysel.

Po chvíli sa pri medveďovi zjavil chlapec: zlovestne sa mračil a vytŕčal bradu. A to vedľa neho je démon – vták? Aký je čudný. Nikdy podobného nevidela. Priletel ku Kulangovi a krátko povedal: Priatelia. Neublížime vám.

Veľký biely medveď sa ani nepohol.

„Poď hore,“ povedal chlapec a jej démon jej to znova preložil.

Ama s poverčivou hrôzou pozorovala medveďa, ale vyštverala sa popri vodopáde a ostýchavo stála na skalách. Kulang sa premenil na motýľa, na chvíľu jej sadol na líce, ale potom začal poletovať okolo druhého démona, ktorý nehybne sedel chlapcovi na ruke.

„Will,“ povedal chlapec, ukázal na seba a ona odpovedala: ,Ama“. Keď ho teraz videla jasne, bála sa ho ešte väčšmi ako medveďa. Mal hroznú ranu: chýbali mu dva prsty. Pri pohľade na to takmer zamdlela.

Medveď sa obrátil k mliečnobielemu prameňu a ľahol si do vody, akoby sa chcel ochladiť. Chlapcov démon vzlietol do vzduchu a poletoval s Kulangom uprostred dúhy. Pomaly si začínali rozumieť.

A čo iné mohli hľadať, ako jaskyňu, v ktorej leží spiace dievča?

Jachtavo odpovedala: „Viem, kde je! Žena, ktorá tvrdí, že je jej matka, ju udržiava v spánku, ale nijaká matka by predsa nebola taká krutá, však? Núti ju piť niečo, čo ju uspáva, ale mám bylinky, ktoré ju zobudia. Len keby som sa k nej mohla dostať!“

Will iba pokrútil hlavou a čakal, kým mu to Balthamos preloží. Trvalo to vyše minúty.

„Iorek,“ zakričal a medveď sa vliekol korytom potoka, pričom sa oblizoval, lebo práve prehltol rybu. „Iorek,“ zopakoval Will, „toto dievča hovorí, že vie, kde je Lyra. Pôjdem sa ta s ňou pozrieť a ty zostaň tu na stráži.“

Iorek Byrnison, pevne stojaci v potoku, mlčky prikývol. Will si skryl plecniak a pripol si nôž a potom sa s Amou pustil dolu cez dúhu. Musel si stále pretierať oči a žmúriť, aby videl, kam môže bezpečne položiť nohu, a vodný opar, ktorý sa vznášal vo vzduchu, bol ľadový.

Keď dorazili k spodnej časti vodopádov, Ama naznačila, že by mali napredovať opatrne a potichu, a Will schádzal po svahu za ňou pomedzi skaly obrastené machom a veľké hrčovité ihlična-

108

ny, medzi ktorými tancovalo sýtozelené svetlo a bzučali milióny drobných mušiek a iného hmyzu. Postupovali čoraz nižšie a nižšie a slnečné svetlo ich stále sprevádzalo až hlboko do údolia, zatiaľ čo nad hlavami sa im pod žiarivou oblohou neprestajne po-hoj dávali vetvy.

Vtom Ama zastala. Will sa ukryl za mohutný kmeň cédra a pozrel, kam ukazovala. Pomedzi spleť lístia a vetiev videl stenu útesu týčiacu sa vpravo a o kúsok vyššie…

„Pani Coulterová,“ zašepkal a srdce sa mu rýchlo rozbúšilo.

Žena sa vynorila spoza skaly, potriasla listnatou vetvou, potom ju spustila na zem a oprášila si ruky. Vari zametala dlážku? Rukávy mala vyhrnuté a vlasy skryté pod šatkou. Will si nikdy nepredstavoval, že by mohla vyzerať tak domácky.

Ale potom sa mihol zlatistý záblesk, zjavil sa ten protivný opičiak a vyskočil jej na plece. Obzerali sa okolo seba, akoby mali nejaké podozrenie, a zrazu pani Coulterová už vôbec nevyzerala tak domácky.

Ama naliehavo šepkala: bála sa toho zlatého opičiaka-démona. Rád trhal krídla netopierom ešte zaživa.

„Je tam s ňou ešte niekto?“ spýtal sa Will. „Nejakí vojaci alebo ktosi taký?“

Ama nevedela. Nikdy vojakov nevidela, ale ľudia hovorili o čudných desivých mužoch, alebo možno duchoch, ktorých v noci videli na horských svahoch… lenže v horách boli odjakživa duchovia, to každý vedel. Takže možno s tou ženou nemajú nič spoločné.

Nuž, pomyslel si Will, ak je Lyra v jaskyni a pani Coulterová z nej neodíde, budem ju musieť poctiť návštevou.

,Aký to máš liek?“ spýtal sa Will. „Co s ním treba robiť, aby sa zobudila?“

Ama mu to vysvetlila.

,A kde ho máš teraz?“

Doma, odvetila. Ukrytý.

„No dobre. Počkaj tu a nechoď bližšie. Keď sa s ňou stretneš, nepovedz, že ma poznáš. Nikdy si nevidela ani mňa, ani medveďa. Kedy jej najbližšie prinesieš jedlo?“

Pol hodiny pred západom slnka, odvetil Amin démon.

„Tak so sebou prines aj tú medecínu,“ požiadal ju Will. „Stretneme sa tu.“

109

Ama celá nesvoja pozorovala, ako sa vydal po cestičke. Určite neveril, čo mu práve povedala o opičom démonovi, inak by nešiel do jaskyne tak bezstarostne.

V skutočnosti bol Will veľmi nervózny. Všetky zmysly akoby sa mu rozjasnili, takže vnímal aj ten najdrobnejší hmyz poletujúci v slnečných lúčoch, šuchot každého listu, pohyb oblakov vysoko nad hlavou, hoci pohľad ani na chvíľu nespustil z vchodu do jaskyne.

„Balthamos,“ zašepkal a anjel – démon mu priletel na plece v podobe vtáčika so žiarivými očkami a červenými krídlami. „Drž sa pri mne a sleduj opičiaka.“

„Potom sa pozri vpravo,“ odvetil Balthamos úsečné.

Vo vchode do jaskyne uvidel Will zlatistú škvrnu s tvárou a očami, ktorá ich pozorovala. Boli od nej nanajvýš dvadsať krokov. Will zastal a zlatý opičiak obrátil hlavu, nazrel do jaskyne, čosi povedal a znova sa otočil k nim.

Will nahmatal rúčku noža a kráčal ďalej.

Keď prišiel k jaskyni, žena už na nich čakala.

Uvoľnene sedela na malej plátennej stoličke, v lone jej ležala kniha a ona ho pokojne pozorovala. Mala na sebe cestovné šaty farby kaki, ale vďaka ich dobrému strihu a jej pôvabnej postave vyzerali ako najelegantnejší módny odev a vetvička s červenými kvetmi, ktorú si pripla na hruď, ju zdobila ako najskvostnejší šperk. Vlasy sa jej leskli, oči jagali a holé nohy mali v slnečnom svetle zlatistý nádych.

Usmiala sa. Will jej takmer tiež odpovedal úsmevom, lebo nebol zvyknutý na milotu a nehu, ktorú vie žena vložiť do úsmevu, a to ho znepokojilo.

„Ty si Will,“ povedala tichým, omamným hlasom.

„Odkiaľ poznáte moje meno?“ spýtal sa drsne.

„Lyra ho spomína v spánku.“

„Kde je?“

„V bezpečí.“

„Chcem ju vidieť.“

„Tak teda poď,“ povedala, vstala a knihu odložila na stoličku.

Will prvý raz odvtedy, čo bol v jej prítomnosti, pozrel na démona – opičiaka. Srsť mal dlhú a ligotavú, každý chlp akoby bol z číreho zlata, oveľa jemnejší ako ľudské chlpy, a drobnú tvár a ruky mal čierne. Will naposledy videl tú tvár, keď spolu s Ly-

110

rou ukradli sirovi Charlesovi Latromovi alethiomer z jeho oxfordského domu. Opičiak sa ho pokúšal pohryznúť, až kým sa Will nezačal oháňať nožom doprava-doľava, takže donútil démona odskočiť, a on mohol zatvoriť okno a uzavrieť sa s Lýrou v inom svete. Will si pomyslel, že nič pod slnkom ho nedonúti, aby sa teraz obrátil opičiakovi chrbtom.

Ale Balthamos v podobe vtáka ho pozorne sledoval a Will opatrne kráčal po jaskyni za pani Coulterovou k malej postave, ktorá nehybne ležala v šere.

Tu je jeho najdrahšia priateľka a spí. Zdala sa mu taká drobná! Prekvapilo ho, že tá sila a oheň, ktoré mala Lyra v sebe v bdelom stave, môžu pôsobiť tak nežne a nevinne, keď spí. Pri krku jej ležal Pantalaimon v podobe tchora, srsť sa mu leskla a Lyre ležali na čele spotené vlasy.

Kľakol si k nej a odhrnul vlasy nabok. Tvár mala rozhorúče-nú. Will kútikom oka videl, ako sa zlatý opičiak prikrčil na skok, a rýchlo zovrel v ruke nôž, ale pani Coulterová mierne pokrútila hlavou a opičiak sa upokojil.

Will si nenápadne, ale presne vrýval do pamäti vnútro jaskyne: tvar a veľkosť každej skaly, presnú výšku stropu nad hlavou dievčaťa. Potreboval k nej trafiť potme a toto bola jediná príležitosť, aby si to tu obzrel.

„Tak vidíš, je celkom v bezpečí,“ povedala pani Coulterová.

„Prečo ju tu držíte? A prečo jej nedovolíte, aby sa zobudila?“

„Sadnime si.“

Nevzala si stoličku, ale sadla si s ním na skaly obrastené machom pri vchode do jaskyne. Hovorila tak láskavo a v očiach sa jej zračila taká smutná múdrosť, že Willova nedôvera sa prehĺbila. Mal pocit, že každé jej slovo je lož, každý skutok v sebe skrýva hrozbu a každý úsmev je klamnou maskou. No on ju bude musieť takisto oklamať – musí ju presvedčiť, že je neškodný. Vždy sa mu podarilo oklamať každého učiteľa, policajta, sociálneho pracovníka a suseda, ktorý sa zaujímal oňho a o jeho domov. Pripravoval sa na to celý život.

No dobre, pomyslel si. Ja si s tebou poradím.

„Nechceš sa niečoho napiť?“ spýtala sa pani Coulterová. ,Aj ja si dám… Nemusíš sa ničoho báť. Pozri.“

Rozrezala akési zošúverené hnedasté ovocie a do vysokých pohárov vytlačila z neho kalnú šťavu. Z jedného si odpila a druhý

111

ponúkla Willovi, ktorý sa takisto napil a zistil, že šťava je sladká a osviežujúca.

„Ako si našiel cestu sem?“ spýtala sa.

„Nebolo ťažké vás sledovať.“

„Očividne. Máš Lyrin alethiomer?“

„Áno,“ prikývol a neprezradil jej, či z neho vie čítať.

„A pokiaľ viem, máš aj nôž.“

„To vám povedal sir Charles, však?“

„Sir Charles? Ach, Carlo – samozrejme. Áno, on mi to povedal. Môžem sa naň pozrieť?“

„Nie, pravdaže nie,“ odvetil. „Prečo tu držíte Lýru?“

„Lebo ju ľúbim,“ povedala. „Som jej matka. Je v hroznom nebezpečenstve a nedovolím, aby sa jej niečo stalo.“

„Od koho jej hrozí nebezpečenstvo?“ spýtal sa Will.

„Nuž…“ povedala, položila pohár na zem a predklonila sa, takže vlasy sa jej spustili po oboch stranách tváre. Keď sa znova vystrela, oboma rukami si ich zahladila dozadu a Will zacítil akúsi voňavku, miešajúcu sa so sviežou vôňou jej tela. Znepokojilo ho to.

Ak si pani Coulterová všimla jeho reakciu, nedala to najavo a pokračovala: „Pozri, Will, neviem, ako si sa zoznámil s mojou dcérou, a netuším, čo všetko už vieš, a rozhodne si nie som istá, či ti môžem dôverovať. Ale zároveň ma už unavuje klamať. Tak ti teda poviem pravdu: zistila som, že mojej dcére hrozí nebezpečenstvo práve od tých ľudí, ku ktorým som sama patrila – od cirkvi. Pravdu povediac, myslím si, že ju chcú zabiť. A tak som sa ocitla v dileme: buď poslúchnem cirkev, alebo zachránim svoju dcéru. Pritom som bola verná služobníčka cirkvi. Nikto nebol taký horlivý ako ja. Zasvätila som jej celý život. A slúžila som jej s vášňou. Ale mala som dcéru… Viem, že som sa o ňu dobre nestarala, keď bola malá. Vzali mi ju a vychovávali ju cudzí ľudia. Možno preto mi nebola schopná dôverovať. Ale keď rástla, zistila som, v akom je nebezpečenstve, a už tri razy som sa ju usilovala pred ním zachrániť. Musela som sa stať odpadlíčkou cirkvi a skryť sa na tomto odľahlom mieste. Myslela som, že tu sme v bezpečí, ale keď vidím, ako ľahko si nás našiel – iste chápeš, že ma to trápi. Cirkev určite nebude veľmi pozadu. A chcú ju zabiť, Will. Nenechajú ju žiť.“

„Prečo? Prečo ju tak veľmi nenávidia?“

112

„Preto, čo podlá nich urobí. Neviem, čo to je. Rada by som to vedela, lebo tak by som ju mohla ešte lepšie chrániť. Viem len to, že ju nenávidia a nemajú ani trochu zľutovania.“

Predklonila sa a naliehavo ticho pokračovala: „Prečo ti to hovorím?“ spýtala sa. „Môžem ti dôverovať? Myslím, že musím. Už nemôžem ďalej unikať, nemám kam. A ak si Lyrin priateľ, mohol by si byť aj môj. Priateľov potrebujem, a pomoc takisto. Teraz je všetko proti mne. Ak nás cirkev nájde, zničí nielen Lýru, ale aj mňa. Som sama, Will, v tejto jaskyni som iba ja a moja dcéra a všetky sily všetkých svetov sa usilujú nás vystopovať. A teraz si sa zjavil ty a ukázal si mi, ako ľahko bolo možné nás nájsť. Čo urobíš, Will? Co chceš?“

„Prečo ju stále uspávate?“ spýtal sa, tvrdohlavo sa vyhýbajúc jej otázkam.

„Lebo viem, čo by sa stalo, keby sa zobudila. Okamžite by utiekla. A neprežila by ani päť dní.“

„Ale prečo jej to nevysvetlíte a nedovolíte, aby sa sama rozhodla?“

„Myslíš, že by ma počúvala? A aj keby ma počúvala, myslíš, že by mi verila? Nedôveruje mi. Nenávidí ma. Ja, nuž… neviem, ako to povedať… tak veľmi ju ľúbim, že som sa vzdala všetkého, čo som mala – veľkej kariéry, šťastia, postavenia a bohatstva, a prišla som do tejto jaskyne v horách, kde žijem o suchom chlebe a kyslom ovocí, len aby som zachránila život svojej dcére. A ak ju pritom musím udržiavať v spánku, aby sa mi to podarilo, potom to inak nejde. Ale musím sa postarať, aby prežila. Neurobila by tvoja matka pre teba to isté?“

Will sa až strhol od šoku a hnevu, že pani Coulterová sa odvážila podporiť svoje argumenty zmienkou o jeho matke. Prvotný šok však skomplikovalo vedomie, že jeho matka ho nakoniec nechránila. On musel chrániť ju. Ľúbi pani Coulterová Lýru väčšmi, ako Elaine Parryová ľúbila jeho? To nebolo spravodlivé -jeho matka nebola zdravá.

Pani Coulterová buď netušila, aké pocity v ňom vyvolali jej jednoduché slová, alebo bola desivo rafinovaná. Krásnymi očami pokojne hľadela, ako Will očervenel a celý nesvoj sa zahniezdil. A na okamih pani Coulterová napodiv vyzerala celkom ako jej dcéra.

„Čo urobíš?“ spýtala sa znova.

113

„No, už som Lýru videl,“ odvetil Will, „je mi jasné, že žije a je podľa všetkého v bezpečí. To je všetko, čo som chcel. A keď som to už vybavil, môžem ísť pomôcť lordovi Asrielovi, ako som mal.“

To ju trochu prekvapilo, ale nedala to najavo.

„Hádam len nechceš… myslela som, že by si mohol pomôcť nám,“ povedala celkom pokojne, nie prosebné, ale spýtavo. „S tým nožom. Videla som, čo si urobil v dome sira Charlesa. Mohol by si nás dostať do bezpečia, nemyslíš? Mohol by si nám pomôcť zmiznúť odtiaľto.“

„Už musím ísť,“ povedal Will a vstal.

Vystrela ruku. Ľútostivo sa usmiala, pokrčila plecami a kývla hlavou, akoby sa stretla so šikovným protivníkom, ktorý urobil dobrý ťah na šachovnici: to hovorilo jej telo. Will zistil, že sa mu páči, pretože bola statočná a zdala sa mu ako zložitejšia, silnejšia a hlbšia Lyra. Nemohol sa tomu ubrániť, ale páčila sa mu.

A tak jej potriasol rukou, pevnou, chladnou a jemnou. Obrátila sa k zlatému opičiakovi, ktorý celý čas sedel za ňou, a vymenili si pohľady, ktoré si Will nevedel vysvetliť.

Potom sa s úsmevom znova obrátila k nemu.

„Dovidenia,“ povedal a ona ticho odvetila: „Dovidenia, Will.“

Odišiel z jaskyne a cítil, ako ho očami sleduje, ale ani raz sa neobzrel. Amu nikde nevidel. Vrátil sa tadiaľ, kadiaľ prišiel, a kráčal po chodníčku, až kým pred sebou nezačul hukot vodopádu.

„Klame,“ povedal o pol hodiny Iorekovi Byrnisonovi. „Pravdaže klame. Klamala by, aj keby si tým poškodila, lebo jednoducho klame tak rada, že s tým nemôže prestať.“

„Tak teda aký máš plán?“ spýtal sa medveď, ktorý sa vyhrieval na slnku a ležal na bruchu na fľaku snehu medzi skalami.

Will sa prechádzal hore-dolu a uvažoval, či môže použiť trik, ktorý sa mu podaril v Headingtone: pomocou noža sa dostať do iného sveta a potom sa vrátiť na miesto, kde leží Lyra, prerezať otvor do tohto sveta, odviesť ju do bezpečia a znova otvor zatvoriť. Bolo jasné, že presne to musí urobiť. Prečo teda váha?

114

Balthamos to vedel. Vo svojej anjelskej podobe, chvejúcej sa v horúcom opare slnka, povedal: „Bolo bláznovstvo ísť za ňou. Teraz netúžiš po inom, len ju znova vidieť.“

Iorek ticho, hlboko zavrčal. Will si najprv myslel, že varuje Balthamosa, ale potom si trochu šokovane a zahanbene uvedomil, že medveď s anjelom súhlasí. Tí dvaja si do tej chvíle veľmi nevšímali jeden druhého, spôsobom života sa tak veľmi líšili. Ale v tomto boli očividne zajedno.

Will sa mračil, ale bola to pravda. Pani Coulterová ho uchvátila. Všetky jeho myšlienky sa točili okolo nej: keď myslel na Lýru, uvažoval, nakoľko sa bude podobať na matku, keď vyrastie. Keď myslel na cirkev, uvažoval, koľko kňazov a kardinálov podľahlo jej čaru. Keď myslel na svojho nebohého otca, uvažoval, či by sa mu nepáčila, alebo by ju obdivoval. A keď myslel na svoju matku…

Cítil, ako sa mu srdce zovrelo. Odišiel od medveďa a postavil sa na skalu, odkiaľ mal výhľad na celé údolie. V jasnom studenom vzduchu z diaľky počul, ako niekto rúbe drevo, železný zvonec na krku ovce, šušťanie v korunách stromov hlboko pod ním. Aj tie najjemnejšie pukliny v horách na obzore videli jeho oči jasne a ostro, tak ako šupy, ktoré krúžili nad nejakým polomŕtvym tvorom na kilometre odtiaľ.

Nebolo pochýb, Balthamos mal pravdu. Tá žena mu počarila. Bolo príjemné a lákavé myslieť na tie krásne oči, sladký hlas, spomínať si, ako zdvihla ruky, aby si odhrnula ligotavé vlasy…

Horko-ťažko sa vrátil do skutočnosti a začul celkom iný zvuk – vzdialený hukot.

Pozeral napravo-naľavo, aby zistil, odkiaľ sa ozýva, a usúdil, že zo severu, z toho istého smeru, ako prišiel s Iorekom.

„Zepelíny,“ ozval sa medveď a Will sa zľakol, lebo ho nepočul prichádzať. Iorek podišiel k nemu, pozorne sa zahľadel tým istým smerom a potom sa postavil na zadné, takže dvojnásobne prevyšoval Willa.

„Koľko ich je?“

„Osem,“ odvetil Iorek po chvíli a vtedy ich uvidel aj Will ako rad malých bodiek.

„Vieš odhadnúť, kolko im potrvá, kým sem doletia?“ spýtal sa Will.

„Budú tu krátko po súmraku.“

115

„Takže si neužijeme veľa tmy. To je škoda.“

„Aký máš plán?“

„Vyrezať otvor, previesť Lýru do druhého sveta a potom otvor zatvoriť, prv ako sa za nami vydá jej matka. To dievča má liek, ktorý môže Lýru zobudiť, ale nevysvetlilo mi celkom jasne, ako sa má použiť, takže bude musieť ísť do jaskyne so mnou. No nechcem ju vystavovať nebezpečenstvu. Kým to urobíme, mohol by si odpútať pozornosť pani Coulterovej.“

Medveď zavrčal a zatvoril oči. Will sa poobzeral po anjelovi a uvidel jeho obrysy v kvapôčkach hmly v popoludňajšom svetle.

„Balthamos,“ povedal, „teraz sa vrátim do lesa, aby som našiel bezpečné miesto, kde by som mohol vyrezať prvý otvor. Potrebujem, aby si pri mne strážil a upozornil ma, keď sa bude blížiť, ona alebo jej démon.“

Balthamos prikývol a zdvihol krídla, aby z nich otriasol vlhkosť. Potom vyletel do studeného vzduchu a vznášal sa nad údolím, zatiaľ čo Will začal hľadať svet, v ktorom by Lyra bola v bezpečí.

Vo vŕzgajúcom, hučiacom priestore za priečkou vedúceho zepe-línu sa liahli vážky. Lady Salmakia sa naklonila nad otvárajúcu sa kuklu oceľovomodrej vážky, uvoľnila jej vlhké priesvitné krídla a dbala na to, aby sa jej tvár vryla ako prvá do množstva plôšok jej zložených očí, upokojovala jej napäté nervy, šepkala trblietavej bytosti jej meno a učila ju, kto je.

O pár minút bude rytier Tialys robiť to isté so svojou vážkou. Teraz však posielal odkaz z magnetitového rezonátora a všetku pozornosť sústredil na pohyb sláčika a svojich prstov.

Vysielal toto:

Lordovi Rokovi,

prílet do údolia predpokladáme o tri hodiny. Cirkevný disciplinárny súd má v úmysle poslať k jaskyni eskadru, len čo pristaneme.

Má sa rozdeliť na dve jednotky. Prvá sa prebojuje do jaskyne, zabije dieťa a odsekne mu hlavu na dôkaz, že je mŕtva. Ak to bude možné, ženu zajme, ale ak to nepôjde, majú zabiť aj ju.

Druhá jednotka má zajať chlapca živého.

Zvyšok ozbrojených síl obsadígyroptery králh Ogunweho. Odhadujú, že gyroptery priletia krátko po zepelínoch. Lady Salmakia a ja

116

v súlade s vašimi pokynmi rýchlo opustíme zepelín a poletíme rovno k jaskyni, kde sa pokúsime obrániť dievča pred prvou jednotkou a držať ich v šachu, kým neprídu posily. Čakáme na vašu odpoveď.

Odpoveď prišla takmer okamžite.

Rytierovi Tialysovi,

vo svetle vašej správy meníme plán takto: Aby sme nepriateľovi zabránili zabiť dieťa, čo by bol najhorší možný výsledok, vy a lady Sal-makia budete spolupracovať s chlapcom. Kým má v rukách nôž, môže sa chopiť iniciatívy, takže ak otvorí nový svet a odvedie doň dievča, dovoľte mu to a nasledujte ho. Celý čas zotrvajte po ich boku.

Rytier Tialys odpovedal:

Lordovi Rokovi,

vás odkaz sme si vypočuli a pochopili. Lady a ja okamžite odletíme.

Malý špeh zatvoril rezonátor a pozbieral si nástroje.

„Tialys,“ ozval sa šepot z tmy, „už sa liahne. Mal by si sem prísť.“

Priskočil k priečke, kde sa drala na svet jeho vážka, a jemne ju vyslobodil z puknutej kukly. Hladkal jej veľkú divú hlavu, zdvihol ťažké tykadlo, ešte vždy vlhké a zvinuté, a dovolil bytosti, aby privoniavala k jeho pokožke, až kým ju celkom neovládal.

Salmakia pripínala svojej vážke postroj, ktorý nosila všade: opraty z pavúčieho hodvábu, strmene z titanu, sedlo z kože ko-libríka. Postroj bol ľahký ako pierko. Tialys urobil to isté, nasadil popruhy na telo hmyzu, potom ich pritiahol a upevnil. Ten postroj bude vážka nosiť až do smrti.

Potom si rýchlo hodil na chrbát batoh a prerezal sa cez obal zepelínu z naolejovanej látky. Lady vedľa neho vysadla na svoju vážku a teraz ju popchla cez úzku štrbinu do fičiaceho vzduchu. Dlhé krehké krídla sa zachveli, keď sa pretlačili von, a potom sa bytosti zmocnila radosť z letu a vrhla sa do vetra. O pár sekúnd sa k nej pripojil Tialys a jeho vážka akoby chcela predbehnúť aj rozprestierajúcu sa tmu.

Dvojicu vír vyniesol hore do ľadových prúdov a chvíľu trvalo, kým nabrali potrebný smer a zamierili do údolia.

117

12

Prelom

A pri úteku

OBZERAL SA SPÄŤ,

AKOBY ZA NÍM

bežal JEHO STRACH.

EDMUND SPENCER

Keď sa stmievalo, veci sa mali takto. Lord Asriel sa vo svojej diamantovej veži prechádzal hore-dolu. Sústredil pozornosť na postavičku pri magnetitovom rezonátore a nijaké iné správy sa neprijímali, myslel iba na tie správy, ktoré prichádzali na malý štvorcový kus kameňa pod lampou.

Kráľ Ogunwe sedel v kabíne svojho gyroptera a rýchlo pripravoval plán na zmarenie úmyslov Disciplinárneho súdu, o ktorých sa práve dozvedel od Gallivespijčana vo svojom lietajúcom stroji. Navigátor písal nejaké čísla na kus papiera, ktorý podal pilotovi. Najdôležitejšia bola rýchlosť: všetko závisí od toho, či sa ich jednotky dostanú na zem prvé. Gyroptery boli rýchlejšie ako zepelíny, ale ešte vždy trochu zaostávali.

V zepelínoch Disciplinárneho súdu si švajčiarska garda kontrolovala výstroj. Ich samostrely boli smrteľne nebezpečné na vzdialenosť viac ako päťsto metrov a strelec mohol nastaviť a vystreliť pätnásť šípov za minútu. Spirálovité krídelká z rohoviny dodávali šípu rotáciu, takže zbraň bola presná ako puška. Okrem toho strieľala ticho, čo mohlo byť veľkou výhodou.

Pani Coulterová ležala pri vchode do jaskyne, ale nespala. Zlatý opičiak bol nepokojný a nešťastný — netopiere s príchodom tmy opustili jaskyňu a on nemal čo mučiť. Natiahol sa vedľa spacieho vaku pani Coulterovej, občas pritlačil malým rohovitým prstom svätojánsku mušku a rozmazal jej svetlo na skale.

Lyra ležala celá rozhorúčená a takmer rovnako nepokojná, ale vo veľmi hlbokom spánku, uzamknutá v zabudnutí odva-rom, ktorý jej matka pred hodinou vnútila. Dlhý čas ju trápil

118

sen, ktorý sa teraz vrátil a jej sa z hrude drali stony ľútosti, hnevu a odhodlania, až Pantalaimon súcitne škrípal tchorími zubami.

Neďaleko odtiaľ, pod ihličnanmi zmietanými vetrom, kráčali po lesnej cestičke Will a Ama a mierili k jaskyni. Will sa pokúsil Ame vysvetliť, čo urobí, ale jej démon to nevedel pochopiť, a keď vyrezal okno a otvoril ho, tak sa vydesila, až takmer zamdlela. Musel sa pohybovať pokojne a rozprávať ticho, aby zostala pri ňom, lebo mu odmietla dať prášok či prezradiť, ako sa používa. Nakoniec musel jednoducho povedať: „Ani nemukni a nasleduj ma,“ a dúfať, že to urobí.

Iorek v pancieri bol kdesi nablízku a čakal na vojakov zo ze-pelínov, aby ich zadržal, a tak poskytol Willovi dostatok času. Ani jeden z nich nevedel, že sa blížia aj jednotky lorda Asriela. Vietor z času na čas priniesol lorekovi k ušiam veľmi vzdialený klepot, ale hoci medveď poznal zvuk zepelínov, nikdy nepočul gyropter a nič mu to nehovorilo.

Balthamos by im to mohol povedať, ale Will sa oňho bál. Keď teraz našli Lýru, anjel sa poddal žiaľu, bol zamlknutý, roztržitý a zachmúrený. A o to ťažšie sa Willovi rozprávalo s Amou.

Keď na cestičke zastali, Will zavolal do vzduchu: „Balthamos? Si tam?“

„Ano,“ odvetil anjel nevýrazne.

„Balthamos, prosím, zostaň pri mne. Buď nablízku a varuj ma pred nebezpečenstvom. Potrebujem ťa.“

„Ešte som ťa neopustil,“ povedal anjel.

Viac z neho Will nedostal.

Vysoko nad údolím sa vznášali Tialys a Salmakia a usilovali sa dovidieť na jaskyňu. Vážky ich na slovo poslúchali, ale ich telá sa nevedeli vyrovnať s chladom, a okrem toho ich v búrlivom vetre nebezpečne hádzalo. Ich jazdci s nimi klesli nižšie, do ochrany stromov, a potom poletovali z vetvy na vetvu a usilovali sa zorientovať v hustnúcej tme.

Will s Amou sa vo vetre a mesačnom svite zakrádali čo najbližšie k jaskyni, tak aby ich z vchodu nebolo vidieť. Vhodné miesto našli za listnatým kríkom pri cestičke a tam Will vyrezal okno do vzduchu.

119

Jediný svet s podobnou štruktúrou zeme, ktorý sa mu podarilo nájsť, bolo skalnaté miesto, kde mesiac žiaril z hviezdnatej oblohy na zem bielu ako kosť, po ktorej sa plazil drobný hmyz a v nekonečnom tichu bolo počuť jeho šuchot.

Ama prešla cez okno za ním a prsty opreteky spájala s palcami, aby sa ochránila pred diablami, ktorí určite mátajú na tom prízračnom mieste. Jej démon sa okamžite prispôsobil, premenil sa na jaštericu a rýchlo pobehoval po skalách.

Will si uvedomil, že je tu problém. Len čo otvorí okno v jaskyni pani Coulterovej, jasné mesačné svetlo, odrážajúce sa od skál farby kosti, bude žiariť ako lampa. Musí ho otvoriť rýchlo, pretiahnuť cezeň Lýru a okamžite ho znova zatvoriť. Zobudiť ju môžu až v tomto svete, kde to bude bezpečnejšie.

Zastal na belostnom svahu a povedal Ame: „Musíme to urobiť veľmi rýchlo a ticho. Nijaký hluk, ani len šepot.“

Pochopila, hoci sa bála. Balíček s práškom mala v náprsnom vrecku: skontrolovala si ho zo desať ráz a spolu s démonom si tak často opakovali postup, až si bola istá, že to zvládne aj v úplnej tme.

Stúpali po skalách bielych ako kosť nahor a Will pozorne odmeriaval vzdialenosť, až kým neusúdil, že už musia byť v jaskyni.

Potom vytiahol nôž a vyrezal najmenšie okno, cez aké sa dalo vidieť, nie väčšie ako kruh, ktorý by vytvoril medzi palcom a ukazovákom.

Rýchlo k nemu priložil oko, aby cezeň nepreniklo mesačné svetlo, a vyzrel von. Vyšlo to, vyrátal si to dobre. Pred sebou videl vchod do jaskyne, tmavé skaly na pozadí nočnej oblohy. Videl aj obrysy tela spiacej pani Coulterovej, pri ktorej ležal jej zlatý démon. Videl dokonca aj opičiakov chvost, ležiaci na jej spacom vaku.

Zmenil uhol, a keď sa pozrel lepšie, uvidel skalu, za ktorou ležala Lyra. Ju však nevidel. Nie je priveľmi blízko? Zatvoril okno, o krok cúvol a potom ho znova otvoril.

Nebola tam.

„Počujte,“ povedal Ame a jej démonovi, „žena ju presťahovala a ja neviem, kde je. Musím ísť ta, poobzerať sa po jaskyni, aby som ju našiel, a len čo sa mi to podarí, prerežem sa naspäť. Takže odstúpte trochu nabok, aby som vás náhodou neporezal, keď sa budem vracať. Ak tam z nejakých dôvodov uviaznem, vráťte sa k oknu, cez ktoré sme prišli, a tam na mňa počkajte.“

120

„Mali by sme ta ísť obaja,“ navrhla Ama, „lebo ja ju viem zobudiť a okrem toho poznám jaskyňu lepšie ako ty.“

Tvárila sa zanovito, pery mala stisnuté, päste zaťaté. Jej démonovi – jašterovi sa vytvoril golier a pomaly sa mu dvíhal na krku.

„No dobre,“ súhlasil Will. „Ale musíme ta prejsť veľmi rýchlo a úplne ticho a ty budeš robiť presne to, čo ti poviem, rozumela si?“

Ama prikývla a znova si potľapkala po vrecku, aby si overila, či tam je medecína.

Will urobil celkom nízko malý otvor, pozrel cezeň dnu, rýchlo ho zväčšil a potom sa cezeň štvornožky prestrčil. Ama šla hneď za ním, takže okno nebolo otvorené ani celých desať sekúnd.

Učupili sa v jaskyni za veľkou skalou, Balthamos v podobe vtáka vedľa nich, a po pobyte v mesačnom jase iného sveta si ich oči museli chvíľu privykať. V jaskyni bolo oveľa tmavšie a oveľa viac zvukov – bolo počuť najmä šum vetra v korunách stromov, ale do toho prenikal iný zvuk. Bolo to hučanie motorov zepelí-nu a neozývalo sa ďaleko.

Will s nožom v pravej ruke starostlivo udržiaval rovnováhu a obzeral sa dookola.

Ama robila to isté a jej démon s očami výra žmúril sem a tam. Ale Lyra nebola na tomto konci jaskyne. O tom nebolo pochýb.

Will zdvihol hlavu nad skalu a zahľadel sa ku vchodu do jaskyne, kde hlboko spali pani Coulterová a jej démon.

A vtom mu zovrelo srdce. Tam, rovno vedľa pani Coulterovej, ležala v hlbokom spánku Lyra. Ich obrysy v tme splynuli, nečudo, že ju nezbadal.

Will sa dotkol Aminej ruky a ukázal dopredu.

„Musíme to urobiť veľmi opatrne,“ zašepkal.

Vonku sa čosi dialo. Hukot zepelínov bol teraz oveľa hlasnejší než hukot vetra v stromoch a zhora prenikali pomedzi vetvy pohybujúce sa svetlá. Čím rýchlejšie odtiaľ Lýru dostanú, tým lepšie, a to znamenalo vrhnúť sa k nej hneď teraz, prv ako sa pani Coulterová zobudí, vyrezať okno, pretiahnuť Lýru do bezpečia a znova za sebou zatvoriť.

Zašepkal to Ame. Prikývla.

A vtom, keď sa chcel pohnúť, sa pani Coulterová zobudila.

Zahniezdila sa, čosi povedala a zlatý opičiak bol okamžite na nohách. Will videl vo vchode do jaskyne jeho siluetu, ako sa tam

121

učupil a striehne. Vtedy si pani Coulterová sadla a zatienila si oči pred svetlom prenikajúcim zvonku.

Will ľavou rukou pevne zvieral Amino zápästie. Pani Coulterová vstala, riadne oblečená, čulá, bdelá, vôbec nebolo vidieť, že spala. Možno celý čas bdela. Učupila sa vedľa zlatého opičiaka pri vchode do jaskyne, načúvala, pozorovala, ako sa svetlo zepelínov hojdá zboka nabok nad vrcholcami stromov, motory hučia a ozývajú sa mužské hlasy, vykrikujúce upozornenia a povely a bolo jasné, že musia konať veľmi, veľmi rýchlo.

Will stisol Amino zápästie, vyskočil, upierajúc oči na zem, aby sa nepotkol, a rýchlo prikrčené bežal.

V okamihu bol pri Lyre, ktorá stále hlboko spala s Pantalai-monom okolo krku. Vtedy Will zdvihol nôž, starostlivo nahmatal vzduch a o chvíľu už mohol vyrezať otvor, cez ktorý by preniesol Lýru do bezpečia…

Ale zdvihol pohľad a hľadel do tváre pani Coulterovej. Ticho sa obzrela, žiara z oblohy, odrážajúca sa od vlhkej steny jaskyne, jej osvetlila tvár, a na okamih to vôbec nebola jej tvár, bola to tvár jeho matky, ktorá ho hrešila, a srdce mu zovrelo od ľútosti. A keď zarezal nožom, prestal myslieť na jeho špičku, nôž sa vykrútil a s pukotom dopadol na zem.

Polámal sa.

Teraz už vôbec nemohol vyrezať cestu von.

„Zobuď ju,“ povedal Ame. „Okamžite.“

Potom vstal, pripravený na boj. Najprv zaškrtí opičiaka. S napätím čakal, že démon naňho skočí, ale vtom zistil, že ešte vždy drží v ruke rukoväť noža. Môže ho udrieť aspoň tou.

Ale zlatý opičiak ani pani Coulterová naňho nezaútočili. Ona sa iba trochu pohla, takže svetlo zvonka dopadlo na pištoľ v jej ruke, a pritom osvetlilo aj Amu, ktorá sypala prášok Lyre na hornú peru, pozorovala, ako ho Lyra vdýchla, a posunula jej ho do noz-dier pomocou chvosta svojho démona, ktorý použila ako štetec.

Will začul, že zvuky prichádzajúce zvonku sa zmenili — okrem hukotu zepelínu bolo počuť aj čosi iné. Zvuk sa mu zdal známy, akoby pochádzal z jeho sveta, a vtedy spoznal rachot helikoptéry. Potom ďalšej a ďalšej, cez pohybujúce sa stromy prenikalo čoraz viac svetiel a ožarovalo ich zeleň.

122

Pani Coulterová sa nakrátko obrátila, keď začula ten nový zvuk, ale Will za ten čas nestihol priskočiť k nej a zmocniť sa zbrane. Démon – opičiak bez žmurknutia zazeral na Willa, pripravený skočiť.

Lyra sa mrvila a mrmlala. Will sa sklonil, stisol jej ruku a druhý démon štuchol do Pantalaimona, nadvihol mu ťažkú hlavu a čosi mu šepkal.

Vonku zaznel výkrik a z oblohy spadol muž, ktorý s desivým tresnutím dopadol ani nie päť metrov od vchodu do jaskyne. Pani Coulterová sa ani nepohla. Chladnokrvne naňho pozrela a potom sa znova obrátila k Willovi. O chvíľu sa zhora ozval výstrel z pušky a vzápätí sa spustila búrka streľby, obloha sa ozývala výstrelmi a žiarila zábleskami ohňa.

Lyra sa s námahou preberala, vzdychala, stonala, nadvihovala sa, vzápätí však znova ochabnuto padala a Pantalaimon zíval, preťahoval sa, načahoval po druhom démonovi a prevaľoval sa nabok, lebo jeho svalstvo nereagovalo.

Will zatiaľ starostlivo prehľadával dlážku jaskyne, či nenájde úlomky noža. Nemal čas uvažovať, ako sa to stalo alebo či sa dá opraviť. Je nositeľom noža, a preto ho musí bezpečne pozbierať. Vždy keď našiel nejaký kúsok, opatrne ho zdvihol, bytostne si uvedomujúc chýbajúce prsty, a vhodil do pošvy. Videl tie kúsky dosť jasne, lebo kov zachytával jas zvonku: bolo ich sedem a najmenší kúsok tvorila špička noža. Všetky pozbieral, potom sa obrátil a usiloval sa pochopiť, čo je to vonku za boj.

Kdesi nad stromami sa vznášali zepelíny a muži sa spúšťali po lanách, ale pre silný vietor sa pilotom ťažko udržiavali lode nehybné. Medzičasom prileteli nad skalu prvé gyroptery. Bolo tam iba toľko miesta, že vždy mohol pristáť len jeden a potom africkí strelci museli zliezť po skalnej stene. Jedného z nich zasiahla strela zo vznášajúcich sa zepelínov.

V tom čase už obidve strany vysadili časť jednotiek. Niektorých mužov zabili medzi nebom a zemou, ďalší boli zranení a ležali na skale alebo medzi stromami. Ale ani jedna strana zatiaľ nedorazila k jaskyni a ešte vždy v nej vládla pani Coulterová.

Will sa usiloval prekričať hluk.

„Co chcete robiť?“

„Zajať vás.“

123

„Čože, ako rukojemníkov? Prečo by tomu venovali pozornosť? Tak či tak nás chcú všetkých zabiť.“

„Jedna strana rozhodne chce,“ pripustila, „ale nie som si istá, či aj druhá. Musíme dúfať, že Afričania vyhrajú.“

Zdalo sa, že je spokojná, a v žiare zvonku Will videl, že v tvári sa jej zračí radosť, život a energia.

„Zlomili ste nôž,“ povedal.

„Ja som ho nezlomila. Chcela som ho celý, aby sme sa mohli dostať preč. To ty si ho zlomil.“

Zrazu sa naliehavo ozval Lyrin hlas. „Will?“ zamrmlala. „Je to Will?“

„Lyra!“ zvolal a rýchlo si kľakol k nej. Ama jej pomáhala sadnúť si.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Lyra. „Kde sme? Ach, Will, snívalo sa mi, že…“

„Sme v jaskyni. Nepohybuj sa priveľmi rýchlo, lebo dostaneš závrat. Pomaly zbieraj sily. Spala si celé dni.“

Viečka mala ešte vždy ťažké a stále zívala, ale zúfalo sa usilovala prebrať a Will jej pomohol vstať, prehodil si jej ruku cez plece a preniesol jej váhu na seba. Ama ju ustráchané sledovala, pretože keď teraz to zvláštne dievča bdelo, bola z neho nervózna. Will s radostným zadosťučinením vdýchol vôňu Lyrinho spiaceho tela: je tu, je skutočná.

Sadli si na skalu. Lyra ho chytila za ruku a pretrela si oči.

„Čo sa deje, Will?“ zašepkala.

„Ama zohnala prášok, ktorým sme ťa zobudili,“ odvetil veľmi ticho, Lyra sa obrátila k dievčaťu, ktoré videla po prvý raz, a s vďakou jej položila ruku na plece. „Prišiel som najskôr, ako sa dalo,“ pokračoval Will, „ale prileteli sem aj nejakí vojaci. Neviem, čo sú zač. Len čo to bude možné, odídeme odtiaľto.“

Vonku hluk a zmätok dosahoval vrchol. Jeden z gyropterov dostal zásah od samopalu zo zepelínu a strelci rýchlo vyskakovali na vrchol skaly, ale gyropter vzbĺkol a nielenže v ňom zahynula posádka, no bránil aj v pristátí ostatným gyropterom.

Medzičasom ďalší zepelín našiel voľné miesto ďalej v údolí a muži so samostrelmi, ktorí z neho vystúpili, teraz bežali po cestičke, aby posilnili svojich spolubojovníkov. Pani Coulterová to sledovala, pokiaľ od vchodu do jaskyne dovidela, a teraz zdvihla pištoľ, podoprela ju oboma rukami, starostlivo zamierila a streli-

124

la. Will videl záblesk z hlavne, ale v tých výbuchoch a streľbe zvonku nič nepočul.

Ak to urobí ešte raz, pomyslel si, pribehnem k nej a zvalím ju, a vzápätí sa obrátil, aby to pošepkal Balthamosovi. Anjel však nebol nikde nablízku. Will si rozladené všimol, že vo svojej anjelskej podobe sa pritíska na stenu jaskyne, chveje sa a fňuká.

„Balthamos!“ zvolal Will naliehavo. „Poď sem, tebe nemôžu ublížiť! Musíš nám pomôcť! Môžeš bojovať – veď ty to vieš – nie si zbabelec – a my ťa potrebujeme…“

Ale prv ako anjel stihol odpovedať, stalo sa čosi iné.

Pani Coulterová vykríkla, chytila sa za členok a zároveň zlatý opičiak chmatol po čomsi vo vzduchu a radostne sa zaceril.

Z tej veci v opičiakovej labe vychádzal hlas – ženský hlas, ale akýsi tenučký.

„Tialys! Tialys!“

Bola to drobná žena, nie väčšia ako Lyrina ruka, a opičiak ju už ťahal za rameno, až kričala od bolesti. Ama vedela, že s tým neprestane, kým jej ho neodtrhne, ale Will ta skočil, lebo videl, že pani Coulterovej vypadla z ruky pištoľ.

Schytil zbraň, ale vtom pani Coulterová zmeravela a Will si uvedomil, že nastala zvláštna patová situácia.

Zlatý opičiak aj pani Coulterová načisto znehybneli. Jej tvár bol znetvorená bolesťou a zúrivosťou, ale neopovážila sa ani pohnúť, lebo na pleci jej stál drobučký mužíček, pätu jej tlačil na krk a ruky mal prepletené v jej vlasoch. Will si prekvapene všimol, že na päte sa mu ligoce kostnatá ostroha, a bolo mu jasné, prečo pred chvíľou tak vykríkla. Zrejme ju bodol do členka.

Ale mužíček nemohol pani Coulterovej väčšmi ublížiť, pretože jeho partnerka sa ocitla v nebezpečenstve v rukách opičiaka. A opičiak zas nemohol ublížiť jej, lebo mužíček by mohol zabodnúť svoju jedovatú ostrohu do krčnej tepny pani Coulterovej. Takže ani jeden z nich sa nemohol pohnúť.

Pani Coulterová dýchala zhlboka a sťažka preglgala, potláčajúc bolesť, napokon uprela uslzené oči na Willa a pokojne sa ho spýtala: „Tak, pán Will, čo by sme podľa vás mali teraz robiť?“

125

13

Tiafys a Salmakia

CHMÚRNA NOC,

ktorá plynie

PO TEJTO PUSTATINE, DAJ, NECH KEĎ

PRIVRIEM OČI, mesiac zasvieti.

EDMUND SPENCER

Will sa s ťažkou zbraňou v ruke rozohnal a sotil do zlatého opičiaka, čo démona tak ohromilo, až pani Coulterová hlasno zastonala. Opičiak uvoľnil zovretie a drobná žena sa z neho vyslobodila.

V okamihu vyskočila na skaly a mužíček odskočil od pani Coul-terovej, pričom obaja sa pohybovali rýchlo ako lúčne koníky. Tri deti nemali čas čudovať sa. Mužíček sa tváril ustarostené: nežne prehmatal rameno a plece svojej spoločníčky, rýchlo ju objal a potom zakričal na Willa:

„Ty! Chlapec!“ povedal, a hoci jeho hlas bol tichý, znel hlboko ako hlas dospelého muža. „Máš nôž?“

„Pravdaže mám,“ odvetil Will. Ak nevedia, že je zlomený, on im to nepovie.

„Ty a dievča nás musíte nasledovať. Kto je to druhé dieťa?“

„Ama z osady,“ povedal Will.

„Povedz jej, aby sa ta vrátila. Pohnime sa, prv ako prídu Švajčiari.“

Will neváhal. Nech majú títo dvaja v úmysle čokoľvek, on a Lyra ešte vždy môžu uniknúť oknom, ktoré otvoril za kríkom dolu na cestičke.

A tak jej pomohol vstať a zvedavo sa prizeral, ako tie dve malé postavičky vyskočili na… Čo to bolo? Vtáky? Nie, vážky, takmer také dlhé ako jeho predlaktie, ktoré čakali v tme. Zamierili ku vchodu do jaskyne, kde ležala pani Coulterová. Bola napoly omráčená bolesťou a omámená od rytierovho bodnutia, ale keď prechádzali popri nej, načiahla sa za nimi a zvolala:

126

„Lyra! Lyra, dcéra moja milovaná! Lyra, neodchádzaj! Neodchádzaj!“

Lyra na ňu skľúčene pozrela, ale potom sa sklonila nad telo svojej matky a uvoľnila si členok z jej chabého zovretia. Žena teraz vzlykala. Will videl, že na lícach sa jej lesknú slzy.

Tri deti sa učupili pri vchode do jaskyne, čakali, kedy streľba na chvíľu ustane, a potom nasledovali vážky po cestičke. Svedo sa zmenilo: okrem studenej antarickej žiary zo svetlometov zepe-línov bolo vidieť poskakujúce oranžové plamene.

Will sa raz obzrel. V žiare ohňa vyzerala tvár pani Coulterovej ako maska tragickej vášne. Jej démon sa k nej ľútostivo vinul, keď si kľakla, vystrela ruky a kričala:

„Lyra! Lyra, láska moja! Poklad môjho srdca, dieťatko moje najdrahšie! Ach, Lyra, Lyra, neodchádzaj, neopúšťaj ma! Dcéra moja milovaná, trháš mi srdce…“

Aj Lyre sa vydral z hrude mohutný a zúrivý vzlyk, pretože koniec koncov inú matku ako pani Coulterová nikdy nebude mať, a Will videl, ako dievčaťu steká po lícach vodopád sĺz.

Musel však byť nemilosrdný. Potiahol Lýru za ruku, a keď jazdec na vážke priskočil tesne k jeho hlave a súril ich, aby sa poponáhľali, prikrčený s ňou bežal po cestičke od jaskyne. Will zvieral pištoľ pani Coulterovej v ľavej ruke, ktorá mu znova krvácala po údere, čo zasadil opičiakovi.

„Ponáhľajte sa na vrchol skaly,“ povedal jazdec na vážke, „a zverte sa do rúk Afričanom. Tí sú vašou nádejou.“

Will si predstavil ostré ostrohy, a tak nepovedal nič, hoci ani náhodou nemal v úmysle ho poslúchnuť. Náhlil sa k jedinému miestu, a to bolo okno za kríkom. A tak so sklonenou hlavou rýchlo bežal a Lyra s Amou za ním.

„Stojte!“

Do cesty sa im postavil nejaký muž, traja uniformovaní muži, belosi so samostrelmi a čeriacimi sa démonmi — vlčicami — švajčiarska garda.

„Iorek!“ zvolal okamžite Will. „Iorek Byrnison!“ Počul, ako medveď kdesi neďaleko šramotí a vrčí, a doliehahli k nemu výkriky mužov, ktorí mali tú smolu, že naňho natrafili.

Z ničoho nič im však prišiel na pomoc ktosi iný. Balthamos sa zúfalo vrhol medzi deti a vojakov. Muži ohromene odskočili, keď sa pred nimi ukázalo to zjavenie.

127

No boli to vycvičení bojovníci a o malú chvíľu už ich démoni skočili na anjela a v tme sa beleli ich vycerené biele tesáky. Bal-thamos vystrašene a zahanbene vykríkol a stiahol sa. Potom vyskočil hore a mohutne mával krídlami. Will rozladené sledoval, ako sa postava jeho sprievodcu a priateľa stráca z dohľadu vysoko medzi vrcholcami stromov.

Lyra ho sledovala ako omámená. Netrvalo to ani dve-tri sekundy, ale Švajčiarom to stačilo, aby sa znova sformovali, ich vodca dvíhal samostrel a Will nemal na výber. Zamieril pištoľ a stisol kohútik. Výstrel mu otriasol celým telom, ale guľka prenikla mužovi rovno do srdca.

Vojak spadol, akoby ho kopol kôň. Zároveň sa dvaja drobní špehovia vrhli na druhých dvoch vojakov a zoskočili z vážok na svoje obete tak rýchlo, že Will ani nežmurkol. Žena našla krk, muž zápästie a obaja rýchlo bodli ostrohou. Švajčiari pridusené zhŕkli, v okamihu umreli a ich démoni zavyli a zmizli.

Will preskočil telá a Lyra zo všetkých síl bežala za ním. Panta-laimon im uháňal za pätami v podobe divého kocúra. Kde je Ama? pomyslel si Will a v tej istej chvíli ju zbadal, ako trieli inou cestičkou. Bude v bezpečí, hovoril si, a o chvíľu už uvidel hlboko za kríkmi bledé svetlo okna. Schytil Lýru za ruku a ťahal ju k nemu. Tváre mali doškriabané, šaty dotrhané, členky sa im vykrúcali na koreňoch a skalách, ale našli okno, pretiahli sa cezeň do iného sveta, na biele skaly ožiarené jasným mesiacom, kde nekonečné ticho narúšal iba bzukot hmyzu.

Len čo ta prišli, Will sa chytil za žalúdok a vracal, napínaný smrteľnou hrôzou. Teraz už zabil dvoch mužov, nehovoriac o mladíkovi v Anjelskej veži… To Will nechcel. Jeho telo protestovalo proti tomu, k čomu ho donútil inštinkt, a výsledkom bolo, že kľačal a vracal, až kým sa mu žalúdok i duša celkom nevy-prázdnili.

Lyra ho zobďaleč bezmocne pozorovala a pritískala si na hruď Pána.

Konečne sa Willovi trochu uľavilo a poobzeral sa okolo seba. A hneď videl, že v tomto svete nie sú sami. Boli s nimi aj malí špehovia, ktorí si odložili batohy na zem. Ich vážky skákali zo skaly na skalu a chytali nočné motýle. Muž masíroval žene plece a obaja prísne hľadeli na deti. Oči im žiarili tak jasne a na tvárach sa im zračil taký výrečný výraz, že nebolo pochýb o ich po-

128

citoch. Willovi bolo jasné, že to je hrozivá dvojica, nech je to ktokoľvek.

„Alethiomer je tamto v mojom plecniaku,“ povedal Lyre.

„Ach, Will, tak veľmi som dúfala, že ho nájdeš. Ale čo sa stalo? Našiel si otca? A ten môj sen, Will… nechce sa mi veriť, čo všetko musíme urobiť, ach, neodvážim sa na to ani pomyslieť… A alethiomer je v bezpečí. Niesol si ho až sem len kvôli mne.“

Slová sa z nej rinuli tak naliehavo, že na ne ani sama nečakala odpoveď. Znova a znova obracala alethiomer v rukách, prstami pohládzala ťažké zlato a hladký krištáľ a vrúbkované kolieska, ktoré tak dobre poznala.

Prezradí nám, ako opraviť nôž, pomyslel si Will.

Ale najprv sa spýtal: „Je ti dobre? Nie si smädná alebo hladná?“

„Ani neviem… áno. Ale nie veľmi. V každom prípade…“

„Mali by sme sa pobrať od tohto okna,“ nadhodil Will, „keby ho náhodou našli a prenikli cezeň.“

„Áno, to je pravda,“ súhlasila, a tak sa vydali hore svahom, Will s plecniakom na chrbte a Lyra šťastne zvierala malé vrecko, v ktorom nosila alethiomer. Will kútikom oka videl, že dvaja špehovia sa vydali za nimi, ale v istej vzdialenosti a netvárili sa hrozivo.

Na vrchole stúpania bol skalný výčnelok, ktorý im ponúkal prístrešie. Starostlivo prezreli okolie, či nenájdu hady, potom si sadli na zem a zajedli si trochu sušeného ovocia, ktoré zapili vodou z Willovej poľnej fľaše.

„Nôž sa zlomil,“ povedal Will potichu. „Neviem, ako sa to stalo. Pani Coulterová čosi povedala alebo urobila a ja som v tej chvíli myslel na matku, a zrazu sa nôž vykrútil alebo čo – netuším, ako sa to stalo. Nemôžeme sa nikam pohnúť, kým ho neopravíme. Nechcel som, aby to tí dvaja ľudkovia vedeli, lebo kým si myslia, že ho ešte vždy môžem používať, hlavné slovo mám ja. Napadlo mi, že by si sa mohla spýtať alethiomeru a…“

„Áno!“ súhlasila Lyra okamžite. „Dobre, spýtam sa!“

Vzápätí vytiahla zlatý prístroj a nastavila ho do mesačného svetla, aby jasne videla na ciferník. Zastrčila si vlasy za uši, celkom ako to Will videl u jej matky, a začala starým známym spôsobom krútiť kolieskami. Pantalaimon, teraz v podobe myši, jej sedel na kolene. No nevidela tak jasne, ako dúfala. Mesačné svetlo bolo možno klamlivé. Musela alethiomer jeden-dva razy obrá-

129

tiť a žmurknúť, aby si rozjasnila oči, kým zreteľne uvidela symboly, a opäť sa do toho dostala.

Len čo začala, vzrušene zhíkla, a kým sa dlhá ručička mihala, rozžiarenými očami pozrela na Willa. No alethiomer ešte neskončil, a tak sa znova obrátila k nemu a mračila sa, kým nezne-hybnel.

Potom ho odložila a spýtala sa: „Je Iorek nablízku, Will? Zdalo sa mi, že ťa počujem, ako naňho voláš, ale potom som si pomyslela, že to bolo len moje želanie. Je naozaj tu?“

„Áno. Vedel by opraviť nôž? To ti prezradil alethiomer?“

„Ach, on je schopný robiť s kovom čokoľvek, Will! Nielen pancier, ale aj drobné jemné veci…“ Povedala mu o plechovej škatuľke, ktorú pre ňu Iorek vyrobil, aby do nej mohla zatvoriť špehujúceho chrobáka. „Ale kde je?“

„Neďaleko. Bol by prišiel, keď som ho zavolal, ale očividne bojoval… A Balthamos! Ach, musel byť taký vydesený…“

„Kto?“

V krátkosti jej všetko vysvetlil a uvedomil si, ako mu horia líca od hanby, ktorú anjel určite cíti.

„Viac ti o ňom poviem neskôr,“ uzavrel. „Je to veľmi čudné… Porozprával mi veľa zaujímavých vecí a myslím, že tomu rozumiem…“ Prehrabol si vlasy prstami a pretrel si oči.

„Musíš mi porozprávať všetko,“ vyhlásila Lyra rozhodne. „Všetko, čo si robil, odkedy ma chytila. Ach, Will, hádam stále nekrvácaš? Tá tvoja nešťastná ruka…“

„Nie. Otec mi ju vyliečil. Len sa mi otvorila rana, keď som udrel zlatého opičiaka, ale už je to lepšie. Otec mi na to dával mastičku, ktorú sám vyrobil…“

„Našiel si otca?“

„Presne tak, vtedy večer v hore…“

Dovolil jej, aby mu očistila ranu a potrela ju čerstvou mastičkou z rohovinovej škatuľky, a zatiaľ jej rozprával, čo sa zhruba udialo: ako bojoval s neznámym mužom, ako obaja všetko pochopili okamih predtým, než šíp bosorky zasiahol cieľ, ako sa stretol s anjelmi, putoval k jaskyni a natrafil na Ioreka.

„Toľko sa toho udialo, a ja som spala,“ Lyra nevychádzala z údivu. „Vieš, Will, myslím, že bola ku mne láskavá – vážne si to myslím – pochybujem, že mi chcela ublížiť… Urobila veľa zlých vecí, ale…“

130

Pretrela si oči.

„Ale nevieš si predstaviť, aký čudný sen sa mi prisnil, Will! Mala som pocit, akoby som čítala z alethiomera, všetko som jasne chápala a siahalo to tak hlboko, že nebolo vidieť na dno, ale aj tak to bolo jasné. Pamätáš sa, ako som ti hovorila o svojom priateľovi Rogerovi, ktorého chytili Mordári a ja som sa ho usilovala vyslobodiť, ale nepodarilo sa mi to a lord Asriel ho zabil?

Tak teda videla som ho. Vo sne som ho znova videla, ibaže bol mŕtvy, bol to už duch a kýval na mňa a volal, len som ho nepočula. Niežeby chcel, aby som bola mŕtva. Chcel sa so mnou rozprávať. A… to ja som ho vzala na Svalbard, kde ho zabili, bola to moja vina, že zomrel. Spomínala som na to, ako sme sa s Roge-rom hrávali v Jordánskom kolégiu, na strechách, v celom meste, na trhoch, pri rieke, v Hliniskách… Ja, Roger a všetci ostatní… A šla som poňho do Boivangaru, aby som ho bezpečne odviedla domov, ibaže som všetko zhoršila, a ak by som mu nepovedala, že ma to mrzí, všetko by vyšlo nazmar, bola by to iba obrovská strata času. Vieš, Will, musím to urobiť. Musím ísť do krajiny mŕtvych a nájsť ho a… a povedať mu, že ma to mrzí. Je mi jedno, čo sa stane potom. Potom môžeme… môžem… Na tom nezáleží.“

„Tá krajina mŕtvych,“ ozval sa Will, „to je svet ako tento, ako môj alebo tvoj alebo ktorýkoľvek iný? Je to svet, do ktorého sa dostanem s pomocou noža?“

Pozrela naňho, ohromená tou myšlienkou.

„Mohla by si sa spýtať,“ pokračoval. ,A– to hneď teraz. Spýtaj sa, kde je a ako sa ta dostaneme.“

Lyra sa sklonila nad alethiomer, znova si musela pretrieť oči a zblízka žmúriť, a rýchlo pohybovala prstami. O minútu už poznala odpoveď.

„Áno,“ povedala, „ale je to čudné miesto, Will… Veľmi čudné… Skutočne to môžeme urobiť? Skutočne môžeme ísť do krajiny mŕtvych? Ale – ktorá časť z nás to urobí? Pretože démoni sa stratia, keď umrieme – videla som to – a naše telá, nuž, tie zostanú v hrobe a rozložia sa, nie?“

„Tak potom musí existovať aj tretia časť. Odlišná.“

„Vieš,“ zvolala vzrušene, „myslím, že to tak musí byť! Pretože som schopná myslieť na svoje telo a na svojho démona – takže musí existovať tretia časť, ktorá vykonáva myslenie.“

„Áno. A to je duch.“

131

Lyre horeli oči. „Možno by sa nám podarilo vyslobodiť Roge-rovho ducha,“ nadhodila. „Mohli by sme ho zachrániť!“

„Ktovie. Mali by sme to skúsiť.“

„Áno, urobíme to!“ súhlasila okamžite. „Pôjdeme ta spolu! Presne tak to urobíme!“

Ale ak sa nám nepodarí opraviť nôž, pomyslel si Will, nebudeme môcť robiť nič.

Len čo sa mu rozjasnila hlava a žalúdok upokojil, sadol si a privolal malých špehov. Sedeli obďaleč, zaujatí prácou na nejakom malom prístroji.

„Kto ste?“ spýtal sa ich. „A na čej strane stojíte?“

Muž dokončil prácu a zatvoril drevenú škatuľu, ktorá vyzerala ako puzdro na husle, ale nebola väčšia ako vlašský orech. Prehovorila žena.

„Sme Gallivespijčania,“ povedala. „Ja som lady Salmakia a môj spoločník je rytier Tialys. Sme špehovia lorda Asriela.“

Stála na skale tri-štyri kroky od Willa a Lyry a jasne žiarila v mesačnom svetle. Jej hlások znel dokonale zreteľne a správala sa sebavedome. Oblečenú mala voľnú sukňu z akéhosi striebristého materiálu, zelenú blúzku bez rukávov a nohy s ostrohami mala bosé, rovnako ako muž. Jeho oblečenie bolo podobnej farby, mal však dlhé rukávy a široké nohavice mu siahali dopoly lý-tok. Obaja vyzerali silní, schopní, odhodlaní a hrdí.

„Z akého sveta pochádzate?“ spýtala sa Lyra. „Nikdy predtým som nevidela ľudí ako vy.“

„Náš svet má rovnaké problémy ako váš,“ vysvetľoval Tialys. „Sme vydedenci. Náš vodca lord Roke počul o vzbure lorda Asriela a ponúkol mu našu pomoc.“

,A čo ste chceli urobiť so mnou?“

„Odviesť ťa k tvojmu otcovi,“ odvetila lady Salmakia. „Lord Asriel poslal bojovú jednotku pod vedením kráľa Ogunweho, aby zachránili teba a chlapca a priviedli vás do pevnosti. Sme tu na to, aby sme vám pomohli.“

,Ale čo ak nechcem ísť k otcovi? Co ak mu nedôverujem?“

„To ma mrzí,“ povedala lady, „ale taký je náš príkaz: odviesť ťa k nemu.“

Lyra si nemohla pomôcť: nahlas sa zasmiala pri predstave, že títo drobní ľudkovia by ju chceli donútiť niečo urobiť. Ale urobila chybu. Žena zrazu len chytila Pantalaimona, pevne zovrela

132

jeho myšacie telo a priložila mu k nohe ostrohu. Lyra zhíkla: bol to rovnaký šok ako vtedy, keď sa ho zmocnili muži v Boľvanga-re. Nikto sa nesmel dotýkať cudzieho démona – bolo to porušenie nepísaného zákona.

Ale vtom zbadala, že Will schytil muža do pravej ruky, pevne mu zovrel nohy, aby nemohol použiť ostrohy, a zdvihol ho do výšky.

„Znova pat,“ povedala lady pokojne. „Polož rytiera na zem, chlapče.“

„Najprv vy pustite Lyrinho démona,“ vyzval ju Will. ,A nemám chuť sa hádať.“

Lyra pocítila chladné vzrušenie, keď videla, že Will je skutočne pripravený rozdrviť lebku Gallivespijčana o skalu. A vedeli to aj obaja drobní ľudkovia.

Salmakia odtrhla ostrohu od Pantalaimonovej nohy a oh sa jej okamžite vymanil zo zovretia, zmenil sa na divého kocúra, zúrivo syčal, ježil srsť a švihal chvostom. Vycerené zuby mal len kúsok od tváre lady Salmakie, ale ona naňho hľadela úplne vyrovnane. Po chvíli sa obrátil, v podobe hranostaja utiekol na Lyrinu hruď a Will opatrne položil Tialysa na skalu vedľa jeho partnerky.

„Mala by si prejaviť trochu úcty,“ povedal rytier Lyre. „Správaš sa bezohľadne a dnes večer niekoľko statočných mužov položilo život, aby ťa dostalo do bezpečia. Mala by si sa správať zdvo-rilejšie.“

„Áno,“ pripustila pokorne, „mrzí ma to, pousilujem sa. Sľubujem.“

„Pokiaľ ide o teba…“ pokračoval Tialys a obrátil sa k Willovi.

Will ho však prerušil: „Pokiaľ ide o mňa, so mnou sa tak rozprávať nebudete. Úcta je obojstranná. A teraz dobre počúvajte. Tu nevelíte vy, ale my. Ak tu chcete zostať a pomôcť nám, budete robiť, čo vám povieme. Inak sa môžete okamžite vrátiť k lordovi Asrielovi. A nemienim sa o tom dohadovať.“

Lyra videla, ako sa obaja naježili, ale Tialys hľadel na Willovu ruku, ktorá spočívala na opasku s pošvou, a vedela, že myslí na to, že kým má Will nôž, je silnejší ako oni. Takže sa za žiadnu cenu, nesmú dozvedieť, že je polámaný.

>.No dobre,“ povedal rytier. „Pomôžeme vám, pretože to má-^e za úlohu. Ale musíte nám prezradiť, čo máte v úmysle.“

133

„To je férové,“ odvetil Will. „Poviem vám to. Len čo si oddých-neme, vrátime sa do Lyrinho sveta a pohľadáme nášho priateľa medveďa. Nie je ďaleko.“

„Medveďa v brnení? Dobre,“ súhlasila Salmakia. „Videli sme ho bojovať. Pomôžeme vám pri tom. Ale potom s nami musíte ísť k lordovi Asrielovi.“

„Áno,“ klamala Lyra s vážnou tvárou, „potom pôjdeme s vami.“

Pantalaimon bol už pokojnejší a zvedavý, a tak mu dovolila, aby jej vyliezol na plece a zmenil podobu. Premenil sa na samca vážky, veľkého ako tie dve, čo poskakovali vo vzduchu, a pripojil sa k nim.

„Je jed vo vašich ostrohách smrteľný?“ spýtala sa Lyra Gallives-pijčanov. „Bodli ste moju matku pani Coulterovú, však? Umrie?“

„Bolo to iba jemné pichnutie,“ odvetil Tialys. „Plná dávka by ju zabila, ale po tom malom škrabnutí bude len pol dňa slabá a ospanlivá.“

A vedel, že bude mať strašné bolesti, ale to jej nepovedal.

„Potrebujem sa s Lýrou porozprávať medzi štyrmi očami,“ naznačil Will. „Preto teraz na chvíľku odídeme.“

„Vďaka tomu nožu sa môžeš prerezať z jedného sveta do druhého, však?“

„Neveríte mi?“

„Nie.“

„No dobre, tak ho teda nechám tu. Ak ho nebudem mať, nemôžem ho použiť.“

Odopol si pošvu, položil ju na skalu a potom s Lýrou odišli o kus ďalej a sadli si tak, aby dovideli na Gallivespijčanov. Tialys si zblízka obzeral rukoväť noža, ale ani sa jej nedotkol.

„Musíme to s nimi vydržať,“ povedal Will. „Len čo bude nôž opravený, zmizneme.“

„Sú takí rýchli, Will,“ namietla Lyra. ,A bez rozmýšľania ťa zabijú.“

„Len dúfam, že ho Iorek bude vedieť opraviť. Netušil som, ako veľmi ho potrebujeme.“

„Opraví ho,“ ubezpečila ho s istotou.

Pozorovala Pantalaimona, ako poletuje vo vzduchu a chytá drobné nočné motýle ako druhé dve vážky. Nemohol ísť tak ďaleko ako ony, ale bol rovnako rýchly a ešte pestrofarebnejší. Lyra

134

zdvihla ruku, on sa na nej usadil a dlhé priesvitné krídla sa mu chveli.

„Myslíš, že im môžeme dôverovať, kým budeme spať?“ spýtal sa Will.

„Áno. Sú prudkí, ale myslím, že čestní.“

Vrátili sa ku skale a Will povedal Gallivespijčanom: „Teraz idem spať. Ráno vyrazíme.“

Rytier prikývol, Will sa okamžite zvinul na zemi a zaspal.

Lyra si sadla vedľa neho a v lone ju hrial Pantalaimon v podobe kocúra. Will má šťastie, že ona bude bdieť a strážiť ho. Bol skutočne odvážny a Lyra ho za to bezhranične obdivovala. Ale nevedel dobre klamať, zrádzať a podvádzať, čo pre ňu bolo rovnako prirodzené ako dýchanie. Keď na to pomyslela, zmocnil sa jej hrejivý pocit, lebo to robila kvôli Willovi, nie kvôli sebe.

Mala v úmysle znova sa pozrieť na alethiomer, ale na svoje prekvapenie zistila, že je rovnako unavená, akoby bola celý čas hore, a nie v bezvedomí, a tak si ľahla vedľa Willa, zatvorila oči, len aby si trochu zdriemla, ako sa ubezpečovala, ale tvrdo zaspala.

14

Vedz, čo to je

ÚSILIE BEZ RADOSTI JE PLANÉ, ÚSiHe BEZ SMÚTKU JE PLANÉ

TIEŽ, A PLANÝ JE AJ

smútok bez úsilia,

I RADOSŤ BEZ ÚSILIA

planá je.

JOHN BUSKIN

Will a Lyra spali celú noc a zobudili sa, keď im viečka po-šteklili lúče slnka. V skutočnosti sa prebrali takmer v tej istej sekunde s rovnakou myšlienkou: ale keď sa poobzerali okolo seba, videli, že rytier Tialys pokojne drží stráž obďaleč.

„Ozbrojené sily Disciplinárneho súdu sa stiahli,“ oznámil im. „Pani Coulterová je v rukách kráľa Ogunweho a na ceste k lordovi Asrielovi.“

„Odkiaľ to viete?“ spýtal sa Will a meravo si sadol. „Vrátili ste sa cez okno?“

„Nie. Dorozumievame sa prostredníctvom magnetitového re-zonátora,“ vysvetľoval Tialys Lyre. „Povedal som o našom rozhovore svojmu veliteľovi lordovi Rokovi a on súhlasil, aby sme s vami išli pohľadať medveďa, a len čo ho nájdete, pôjdete s nami. Takže sme spojenci a budeme vám pomáhať zo všetkých síl.“

„Dobre,“ prikývol Will. „Tak sa spolu najedzme. Jete naše jedlo?“

„Ďakujeme, áno,“ odvetila lady.

Will vytiahol posledných pár sušených broskýň a zoschnutý plochý bochník ražného chleba, ktorý mu ešte zostal, a všetko si medzi sebou rozdelili, hoci špehovia toho, prirodzene, veľa nezjedli.

„Pokiaľ ide o vodu, zdá sa, že na tomto svete ju nemajú,“ ozval sa po chvíli Will. „Musíme vydržať, kým sa dostaneme naspäť, a potom sa napijeme.“

„Tak by sme to mali urobiť čím skôr,“ navrhla Lyra.

Najprv však vybrala alethiomer. Videla naň jasne, na rozdiel od predchádzajúceho večera, ale prsty mala pomalé a zmeravené

136

po dlhom spánku. Spýtala sa, či v údolí ešte hrozí nebezpečenstvo. Nie, znela odpoveď, všetci vojaci odišli a dedinčania sú vo svojich domovoch. A tak sa pripravili na odchod.

V oslepujúcom vzduchu púšte okno vyzeralo zvláštne, viselo v ňom ako obraz tienistého kra v hustej zelenej vegetácii. Gaľli-vespijčania si ho chceli obzrieť a prekvapilo ich, že zozadu ho nevideli a vyskočilo im pred očami, iba keď k nemu prišli zboku.

„Len čo prejdeme, musím ho zatvoriť,“ povedal Will.

Lyra sa usilovala spojiť okraje, ale jej prsty ich vôbec nevedeli nájsť. Nepodarilo sa to ani špehom, napriek tomu, aké mali jemné ruky. Iba Will presne cítil, kde sú okraje, a urobil to dôkladne a rýchlo.

„Do koľkých svetov môžeš vstúpiť pomocou toho noža?“ spýtal sa Tialys.

„Do všetkých,“ odvetil Will. „Nikto by nikdy nemal dosť času zistiť, koľko ich je.“

Prehodil si batoh na chrbát a viedol ich po lesnej cestičke. Vážky sa tešili z čerstvého vlhkého vzduchu a mihali sa ako ihly v lúčoch slnka. Stromy sa im už nepohybovali nad hlavami tak divo, vzduch bol chladný a pokojný. O to väčší šok zažili, keď medzi vetvami videli vrak gyroptera a vo dverách viselo telo afrického pilota, zapletené do bezpečnostných pásov. O kus ďalej našli ohorené zvyšky zepelínu — čierne pásy látky, čierne podpery a rúrky, rozbité sklo a telá troch mužov zhorené na uhoľ s pokrútenými a zdvihnutými končatinami, akoby ešte vždy chceli bojovať.

A to boli len obete, ktoré sa nachádzali v blízkosti chodníka. Hore na skale ležali ďalšie telá a trosky, a takisto poniže medzi stromami. Obe deti šokovane a mlčky prechádzali popri tej spúšti, zatiaľ čo špehovia na vážkach sa obzerali okolo seba chladno-krvnejšie, zvyknutí na boje, všímali si, ako prebiehali a kto mal viac obetí a strát.

Keď prišli na najvyšší bod údolia, kde stromy zredli a začínali sa dúhové vodopády, zastali, aby sa napili ľadovej vody.

„Dúfam, že to dievča je v poriadku,“ povedal Will. „Nikdy by sme ťa odtiaľ nedostali, keby ťa Ama nebola prebudila. Zašla za svätým mužom iba preto, aby jej dal ten prášok.“

„Je v poriadku,“ upokojila ho Lyra. „Včera večer som sa spýtala alethiomeru. Ale myslí si, že sme diabli. Bojí sa nás. Pravdepodobne ľutuje, že sa do toho zaplietla, no je v bezpečí.“

137

Vyliezli hore popri vodopádoch, naplnili Willovu poľnú fľašu a potom vyrazili cez náhornú plošinu ku hrebeňu, kam podľa alethiomeru odišiel Iorek.

V ten deň ich čakala dlhá a namáhavá cesta. Willovi to nerobilo problémy, ale Lyra trpela, lebo nohy mala po dlhom spánku slabé a ochabnuté. No radšej by si odhryzla jazyk, než by sa priznala, ako zle sa cíti. So stisnutými perami, trasúc sa na celom tele a krívajúc držala krok s Willom a nepovedala ani slovo. Iba keď si napoludnie sadli, dovolila si trochu zastonať, aj to len vtedy, keď si Will šiel uľaviť.

Lady Salmakia zrazu povedala: „Oddýchni si. Nemusíš sa hanbiť, že si unavená.“

„Nechcem sklamať Willa. Nechcem, aby si myslel, že som slabá a zdržujem ho.“

„To by mu určite ani na um nezišlo.“

„Nemôžete vedieť,“ odvrkla Lyra drsne. „Nepoznáte ho o nič viac ako mňa.“

„Vidím, že si nejaká bezočivá,“ odvetila lady pokojne. „Urob, ako ti hovorím, a oddýchni si. Šetri si energiu na cestu.“

Lyra by sa bola najradšej vzbúrila, ale ligotavé ostrohy lady Salmakie sa na slnku jasne ligotali, a tak nepovedala nič.

Keď jej spoločník rytier otváral puzdro magnetitového rezonáto-ra, v Lyre zvíťazila zvedavosť nad nenávisťou a pozorovala, čo robí. Nástroj vyzeral ako krátka ceruzka z matného sivočierneho kameňa, spočíval na drevenom stojane a rytier po jeho konci prechádzal čímsi, čo pripomínalo husľový sláčik, a pritom pritláčal prsty na rozličné body na povrchu. Miesta neboli označené, takže sa zdalo, akoby ich stláčal náhodne, ale z jeho sústredeného výrazu a istej plynulosti pohybov Lyra usúdila, že ten proces je rovnako náročný a vyžaduje si zručnosť, ako keď ona číta z alethiomeru.

Po niekoľkých minútach špeh odložil sláčik nabok a vzal si slúchadlá, ktoré neboli väčšie ako necht na Lyrinom malíčku, jeden koniec drôtu ovinul pevne okolo kolíčka na kraji kameňa a zvyšok viedol k druhému kolíčku na opačnom konci a zase ho omotal. Potom kolíčkami upravoval napätie drôtu medzi nimi, a tak zrejme počúval odpoveď na svoju správu.

„Ako to funguje?“ spýtala sa Lyra, keď skončil.

Tialys na ňu pozrel, akoby odhadoval, či ju to skutočne zaujíma, a potom povedal: „Vaši vedci, ktorým hovoríte experimen-

tálni teológovia, vedia o čomsi, čo sa volá kvantová previazanosť. Znamená to, že existujú dve častice, ktoré majú spoločné vlastnosti, takže nech sa s jednou z nich stane čokoľvek, stane sa to aj s druhou, nech je akokoľvek ďaleko. V našom svete sme našli spôsob, ako vziať obyčajný magnet, pospájať všetky jeho súčasti a potom ho rozdeliť na dve časti, takže obe rezonujú súčasne. Druhú časť tohto prístroja má náš veliteľ lord Roke. Keď hrám sláčikom na tomto prístroji, druhý tie zvuky presne reprodukuje, a tak sa dorozumievame.“

Všetko odložil a niečo povedal lady. Potom spolu odišli kúsok ďalej a rozprávali sa tak ticho, že ich Lyra nepočula, ale Pantalai-mon sa premenil na výra a natiahol veľké uši tým smerom.

Konečne sa Will vrátil a pohli sa ďalej, ale postupom dňa kráčali čoraz pomalšie, cesta bola čoraz strmšia a blížili sa k hranici snehu. Na vrchole skalnatého údolia si znova oddýchli, pretože aj Will videl, že Lyra je takmer na konci so silami: výrazne krívala a v tvári bola popolavá.

„Ukáž mi nohy,“ vyzval ju, „lebo ak máš pľuzgiere, potriem ti ich mastičkou.“

A veru mala škaredé pľuzgiere a dovolila mu, aby jej ich potrel masťou z machu krvistavu. Pretrpela to so zatvorenými očami a zaťatými zubami.

Medzičasom mal rytier plné ruky práce, ale po pár minútach odložil magnetit nabok a povedal: „Oznámil som lordovi Roko-vi našu polohu a posielajú nám gyropter, aby nás odviezol, len čo sa porozprávate so svojím priateľom.“

Will prikývol. Lyra tomu nevenovala pozornosť. Len unavene sedela, a keď si natiahla ponožky a obula topánky, znova vyrazili na cestu.

Po ďalšej hodine už bola väčšina údolia v tieni a Will uvažoval, či sa im pred príchodom noci podarí nájsť nejaký prístrešok. Ale vtom Lyra s úľavou a radosťou vykríkla.

„Iorek! Iorek!“

Zbadala ho prv ako Will. Medvedí kráľ bol ešte vždy dosť ďaleko a jeho biely kožuch takmer splýval so snehom, ale keď začul Lyrin hlas, obrátil hlavu, zavetril a pustil sa k nim dolu horským svahom.

Nevšímal si Willa a dovolil, aby ho Lyra objala okolo krku a zaborila si tvár do jeho kožucha, pričom vrčal tak hlboko, až to

139

Will cítil v nohách. Ale Lyra to vnímala ako prejav radosti a v tej chvíli celkom zabudla na pľuzgiere a únavu.

„Ach, Iorek drahý, tak sa teším, že ťa vidím! Nikdy som si nemyslela, že ťa ešte niekedy uvidím – po tom, čo sme spolu boli na Svalbarde, a po tom všetkom, čo sa stalo. Je pán Sco-resby v bezpečí? A ako sa darí tvojmu kráľovstvu? Si tu celkom sám?“

Malí špehovia sa vytratili. V každom prípade sa zdalo, že teraz sú na temnejúcom horskom svahu len oni traja, chlapec, dievča a obrovský biely medveď. Lyra sa tvárila, akoby nikdy nechcela byť nikde inde, vyliezla Iorekovi na chrbát, keď sa ponúkol, že ju odnesie, a hrdo a šťastne sa držala na chrbte priateľa, ktorý ju vyniesol na poslednom úseku cesty k jaskyni.

Ustarostený Will nepočúval, o čom sa rozpráva Lyra s Iore-kom, hoci v jednej chvíli si uvedomil, že zdesene vykríkla, a počul, ako hovorí: „Pán Scoresby, ach, nie! Ach, to je kruté! Skutočne je mŕtvy? Si si istý, Iorek?“

„Bosorka mi povedala, že sa vydal hľadať muža menom Grumman,“ vysvetľoval medveď.

Will teraz počúval pozornejšie, lebo Baruch a Balthamos mu o tom čosi hovorili.

„Čo sa stalo? Kto ho zabil?“ spýtala sa Lyra trasúcim sa hlasom.

„Umrel v boji. Odrážal útok celého šíku Moskovijčanov a ten muž zatiaľ unikol. Našiel som jeho telo. Umrel statočne. Pomstím jeho smrť.“

Lyra teraz už bez zábran plakala a Will nevedel, čo povedať, lebo ten neznámy muž umrel, aby zachránil jeho otca. Lyra aj medveď poznali a mali radi Leeho Scoresbyho, a on nie.

Čoskoro Iorek odbočil a zamieril ku vchodu do jaskyne, na pozadí snehu veľmi tmavej. Will netušil, kde sú špehovia, ale bol si celkom istý, že kdesi neďaleko. Chcel sa ticho pozhovárať s Lýrou, ale až vtedy, keď zistí, kde sú Gallivespijčania, aby sa ubezpečil, že ich nebudú počuť.

Batoh si odložil pri vchode do jaskyne a unavene si sadol. Medveď za jeho chrbtom rozkladal oheň a Lyra ho napriek žiaľu zvedavo pozorovala, Iorek držal v ľavej labe kúsok akejsi železnej rudy a tri-štyri razy ním škrtol o podobný kameň na zemi. Zakaždým vyletela spŕška iskier a zaletela presne ta, kam Iorek chcel: na kopu nalámaných vetvičiek a suchej trávy. Čoskoro sa

140

rozhoreli, Iorek na ne pokojne uložil poleno a potom ďalšie a ďalšie, až kým sa oheň silno nerozhorel.

Deti sa tomu potešili, lebo vzduch bol veľmi chladný, a potom prišlo čosi ešte lepšie — mäso, asi stehno kozy. Samozrejme, Iorek ho jedol surové, ale pre nich napichol kusisko na ostrú palicu a dal ho opekať nad ohňom.

„Dobre sa ti loví v týchto horách, Iorek?“ spýtala sa Lyra.

„Nie. Môj ľud tu nemôže žiť. Mýlil som sa, ale pritom som mal šťastie, lebo som stretol vás. Aké máte teraz plány?“

Will sa poobzeral po jaskyni. Sedeli blízko ohňa a plamene vrhali na kožuch medvedieho kráľa teplé odtiene žltej a oranžovej. Will nevidel ani stopy po špehoch a musel sa spýtať.

„Kráľ Iorek,“ začal, „môj nôž sa zlomil…“ Potom pozrel za medveďa a povedal: „Nie, počkaj.“ Ukázal na stenu. „Ak počúvate,“ povedal hlasnejšie, „vyjdite von a robte to čestne. Nešpe-hujte nás.“

Lyra a Iorek Byrnison sa obrátili, aby zistili, s kým sa rozpráva. Z tieňa vyšiel drobný mužíček a pokojne sa postavil do svetla na výčnelku nad hlavami detí. Iorek zavrčal.

„Nepožiadali ste Ioreka Byrnisona o dovolenie vstúpiť do jeho jaskyne,“ vyhlásil Will. „On je kráľ a vy ste iba špeh. Mali by ste mu prejaviť viac úcty.“

Lyre sa tie slová páčili. S potešením pozrela na Willa a videla, ako opovržlivo sa tvári.

Ale rytier sa pri pohľade na Willa tváril urazene.

„Boli sme k vám úprimní,“ povedal. „Je nečestné, že ste nás podviedli.“

Will vstal. Lyra si pomyslela, že jeho démon by mal teraz podobu tigrice, a až sa prikrčila pri predstave, aký hnev by to veľké zviera dávalo najavo.

,Ak sme vás podviedli, bolo to nevyhnutné,“ odvetil. „Boli by ste súhlasili, že sem pôjdete, keby ste vedeli, že nôž je zlomený? Pravdaže nie. Dávkou svojho jedu by ste nás uvrhli do bezvedomia a potom si zavolali pomoc a uniesli nás k lordovi Asrielovi. A tak sme vás museli prekabátiť, Tialys, a vy sa s tým musíte zmieriť.“

„Kto je to?“ spýtal sa Iorek Byrnison.

„Špehovia,“ povedal Will. „Vyslal ich lord Asriel. Včera nám pomohli utiecť, ale ak sú na našej strane, nesmú sa skrývať a tajne nás počúvať. A ak to robia, potom nemajú právo hovoriť o nečestnosti.“

141

Špeh tak zúrivo zazeral, až sa zdalo, že je pripravený vrhnúť sa hoci aj na loreka, nieto ešte na neozbrojeného Willa. Ale Tia-lys bol v nepráve a vedel to. Neostávalo mu iné, len sa ukloniť a ospravedlniť.

„Vaša výsosť,“ povedal Iorekovi, ktorý okamžite zavrčal.

Rytier nenávistné blysol očami na Willa, varovne na Lýru a s chladnou, ostražitou úctou na loreka. Všetky tie výrazy sa mu na tvári zračili tak jasne, akoby na ňu svietilo svetlo. Vedľa neho sa vynorila z tieňa lady Salmakia, vôbec nevenovala pozornosť deťom a urobila pukerlík pred medveďom.

„Odpustite nám,“ povedala Iorekovi. „Ťažko sa prekonáva zvyk skrývať sa a môj spoločník rytier Tialys a ja, lady Salmakia, sa tak dlho pohybujeme medzi nepriateľmi, že iba zo zvyku sme zanedbali svoju povinnosť a neprejavili vám primeranú úctu. Sprevádzame tohto chlapca a dievča a staráme sa o to, aby sa bezpečne dostali k lordovi Asrielovi. Nemáme nijaký iný cieľ a rozhodne vám nechceme nijako ublížiť, kráľ Iorek Byrnison.“

Ak aj Iorek uvažoval, ako by mu také drobné bytosti mohli ublížiť, nedal to najavo. Z jeho výrazu sa nedalo nič vyčítať, ale aj on vedel, čo je to zdvorilosť, a lady prejavila dostatok dobrej výchovy.

„Poďte si sadnúť k ohňu,“ povedal. „Ak ste hladní, jedla je tu nadostač. Will, začal si hovoriť o noži.“

„Áno,“ prikývol Will. „Myslel som si, že sa to nikdy nemôže stať, ale je zlomený. A alethiomer Lyre prezradil, že ty by si ho vedel opraviť. Chcel som ťa o to požiadať zdvorilejšie, ale už je to tak: môžeš ho opraviť, Iorek?“

„Ukáž mi ho.“

Will vysypal z pošvy všetky kúsky a rozložil ich na skalnatú dlážku tak, aby ležali na svojom mieste, a videl, že sú tam všetky. Lyra zdvihla horiacu vetvu a v jej svetle sa Iorek nízko sklonil, aby sa zblízka pozrel na každý kúsok, zľahka sa ich dotýkal mohutnými labami, dvíhal ich, obracal zboka nabok a hodnotil, ako boli zlomené. Will nevychádzal z údivu nad obratnosťou jeho obrovských čiernych pazúrov.

Potom si Iorek znova sadol a hlava mu zmizla v tieni.

„Áno,“ presne odpovedal na otázku, ale nič viac.

Lyra vedela, čo to znamená, a spýtala sa: „Ale opravíš ho, Iorek? Neveril by si, aké je to dôležité – ak sa nám ho nepodarí opraviť, ocitneme sa v zúfalej situácii, a nie iba my…“

142

„Mne sa ten nôž nepáči,“ povedal Iorek. „Bojím sa toho, čo je schopný robiť. Jakživ som nevidel nič také nebezpečné. Najsmr-teľnejšie bojové zbrane sú detské hračky v porovnaní s tým nožom. Môže spôsobiť bezhraničnú škodu. Bolo by oveľa lepšie, keby ho nikdy neboli vyrobili.“

„Ale pomocou neho…“ ozval sa Will.

Iorek mu nedal dohovoriť a pokračoval: „Pomocou neho môžeš robiť čudesné veci. Lenže nevieš, čo ten nôž robí sám od seba. Tvoje úmysly môžu byť dobré. Ale ten nôž má aj vlastné úmysly.“

„A to už ako?“ čudoval sa Will.

„Úmyslom nástroja je to, čo robí. Kladivo chce buchnúť, zverák chce pevne držať, zdvihák chce dvíhať. Na to sú určené. Ale niekedy môže mať nástroj aj iné využitie, o ktorom nevieš. Keď niekedy robíš, čo chceš, robíš aj to, čo chce nôž, a ani o tom nevieš. Vidíš tú ostrejšiu hranu noža?“

„Nie,“ priznal sa Will, lebo to bola pravda. Hrana sa tak stenčila, že nebola viditeľná voľným okom.

„Tak potom ako môžeš vedieť, čo všetko robí?“

„Nemôžem. Ale aj tak ho musím použiť a urobiť, čo sa dá, aby som pomohol dobrej veci. Keby som neurobil nič, bol by som nielen zbytočný, ale mal by som aj zlé svedomie.“

Lyra ich pozorne počúvala, a keď videla, že Iorek ešte vždy nie je ochotný ho opraviť, povedala: „Iorek, dobre vieš, akí zlí sú ľudia v Bolvangare. Ak nad nimi nevyhráme, potom budú môcť konať zlo naveky. A okrem toho, ak nebudeme mať nôž, mohli by sa ho zmocniť oni. Keď som sa s tebou zoznámila, Iorek, ešte sme o ňom nevedeli ani my, ani nikto iný, ale keď o ňom teraz vieme, musíme ho použiť — jednoducho to nemôžeme nechať tak. Bolo by to slabošské a nesprávne, celkom akoby sme im ho podali a povedali: Len si ho vezmite a robte si, čo chcete, my vám v tom nebudeme brániť. Dobre, nevieme, čo všetko robí, ale môžem sa predsa spýtať alethiomeru, nie? Potom to budeme vedieť. A môžeme o ňom uvažovať správne, nielen sa dohadovať a báť.“

Will sa nechcel zmieniť o svojom najnaliehavejšom dôvode: ak sa nôž neopraví, nikdy sa nedostane domov, nikdy znova neuvidí svoju matku. A ona sa nikdy nedozvie, čo sa stalo. Bude si myslieť, že ju opustil ako jeho otec. Nôž bol priamo zodpoved-

143

ný za odchod oboch. Musí ho použiť, aby sa k nej vrátil, inak si to nikdy neodpustí.

Iorek Byrnison dlhú chvíľu nič nehovoril, ale odvrátil sa a hľadel do tmy. Potom pomaly vstal, zamieril ku vchodu do jaskyne a pozrel na hviezdy: niektoré boli tie isté, ako poznal na severe, iné mu boli neznáme.

Lyra za jeho chrbtom obracala mäso nad ohňom a Will si prezeral rany, ako sa mu hoj a. Tialys a Salmakia ticho sedeli na výčnelku.

Potom sa Iorek obrátil.

„Tak teda dobre, urobím to, ale pod jednou podmienkou,“ povedal. „Hoci cítim, že je to chyba. Môj ľud nemá bohov, duchov ani démonov. Žijeme a umierame a to je všetko. Ľudské záležitosti nám prinášajú iba žiaľ a ťažkosti, ale máme svoj jazyk a bojujeme vo vojnách a používame nástroje. Možno by sme sa mali postaviť na niektorú stranu. Ale úplné vedomosti sú lepšie ako polovičaté. Lyra, spýtaj sa svojho prístroja. Aby si vedela, čo žiadaš. A ak to budeš žiadať aj potom, opravím ten nôž.“

Lyra okamžite vybrala alethiomer a prisunula sa bližšie k ohňu, aby videla na ciferník. V blikote svetla sa jej ťažko čítalo a možno jej do očí prenikal dym a čítanie jej trvalo dlhšie ako zvyčajne. Keď zažmurkala, vzdychla a prebrala sa z tranzu, tvárila sa ustarostené.

„Nikdy som netušila, že je to také zmätené,“ povedala. „Prístroj mi prezradil veľa vecí. Myslím, že v tom mám jasno. Aspoň sa mi zdá. Najprv hovoril o rovnováhe. Vravel, že nôž môže ubližovať alebo konať dobro, ale je to taká krehká rovnováha, že už len myšlienka alebo želanie ju môžu nakloniť na tú alebo onú stranu… A prístroj mal na mysli teba, Will, tvoje želania a myšlienky, ibaže nepovedal, ktoré sú dobré a ktoré zlé.“

„Potom… povedal áno,“ dokončila a blysla očami po špehoch. „Povedal áno, urob to, oprav ten nôž.“

Iorek sa na ňu zahľadel a potom prikývol.

Tialys a Salmakia zliezli dolu, aby sa pozerali zblízka, a Lyra pokračovala: „Nepotrebuješ viac dreva na oheň, Iorek? S Willom by sme mohli ísť nejaké nazbierať.“

Will pochopil, ako to myslela: chcela byť čo naj ďalej od špehov, aby sa mohli porozprávať.

„Za prvou odbočkou rastie krík so živicovým drevom,“ odvetil Iorek. „Prineste z neho, koľko unesiete.“

144

Lyra okamžite vyskočila a Will šiel s ňou.

Mesiac jasne žiaril, v snehu sa vynímali odtlačky nôh, vzduch bol ostrý a studený. Obaja sa cítili sviežo, plní nádeje a života. Ale neprehovorili, kým neboli dosť ďaleko od jaskyne.

„Čo ti ešte prezradil?“ spýtal sa Will.

„Hovoril o veciach, ktorým som celkom nerozumela, a nerozumiem im ani teraz. Vravel, že nôž bude znamenať smú prachu, ale ďalej povedal, že to je jediný spôsob, ako udržať prach pri živote. Nerozumela som tomu, Will. Ale znova zdôraznil, že nôž je nebezpečný, stále to opakoval. Povedal, že ak — veď vieš, na čo som myslela…“

„Ak pôjdeme do krajiny mŕtvych…“

„Áno – ak to urobíme – povedal, že sa odtiaľ možno nikdy nevrátime, Will. Možno neprežijeme.“

Will neprehovoril a teraz vedľa seba kráčali vážnejšie, hľadali krík, ktorý spomínal Iorek, a umlčiavalo ich pomyslenie na to, na čo sa chcú podujať.

„Ale musíme ta ísť, však?“ ozval sa napokon Will.

„Neviem.“

„Chápeš, teraz nám to je jasné. Ty sa musíš porozprávať s Ro-gerom a ja so svojím otcom. Musíme ta ísť.“

„Bojím sa,“ zašepkala.

Vedel, že by sa s tým nepriznala nikomu inému.

„Povedal, čo by sa stalo, keby sme ta nešli?“ spýtal sa.

„Nastala by prázdnota. Skutočne som tomu nerozumela, Will. Ale myslím, že chcel povedať, že aj keď je to nebezpečné, mali by sme sa pokúsiť zachrániť Rogera. Ale nebude to nič také, ako keď som ho zachránila z Bolvangaru. Vtedy som nevedela, čo robím, len som sa do toho vrhla a mala som šťastie. Chápeš, bolo tam množstvo ľudí, ktorí mi pomáhali, napríklad cigojíni alebo bosorky. Ale tam, kam pôjdeme, nám nikto nepomôže. A vidím… v sne som videla… To miesto bolo horšie ako Bolvangar. Preto sa bojím.“

„Ja sa zas bojím,“ ozval sa Will po dlhej chvíli a ani na ňu nepozrel, „že niekde uviazneme a ja už nikdy neuvidím svoju matku.“

Z ničoho nič sa mu v hlave vynorila spomienka: bol ešte malý a stalo sa to predtým, ako sa začali jej ťažkosti. Bol chorý. Zdalo sa mu, že matka celú noc sedela v tme pri jeho posteli, spievala mu pesničky, rozprávala rozprávky, a kým počul jej drahý

145

hlas, vedel, že je v bezpečí. Nemôže ju teraz opustiť. Nemôže! Bude sa o ňu starať celý svoj život, ak to bude potrebné.

A Lyra akoby vedela, na čo myslí, vrúcne povedala:

„Áno, to je pravda, to by bolo hrozné… Vieš, pri mojej matke som si nikdy neuvedomila… V skutočnosti som vyrastala sama. Nespomínam si, že by ma niekedy niekto objímal alebo pestoval. Pokiaľ sa pamätám, vždy som bola sama s Pánom… nepamätám sa, že by sa tak ku mne správala pani Longsdalová. To bola gaz-diná v Jordánskom kolégiu. Ona sa starala iba o to, aby som mala čisté šaty, na nič iné nemyslela, aha, a ešte aby som sa slušne správala… Ale v tej jaskyni som mala skutočne pocit, Will – ach, je to čudné, viem, že spáchala hrozné veci, ale skutočne som cítila, akoby ma milovala a starala sa o mňa… Zrejme si myslela, že umriem, keď som celý čas spala – asi som ochorela alebo čo, ale ani na chvíľu sa o mňa neprestala starať. A pamätám sa, že keď som sa jeden-dva razy zobudila, držala ma v náručí… Skutočne sa na to pamätám. Presne to by som robila na jej mieste, keby som mala dieťa.“

Takže Lyra nevedela, prečo celý čas spala. Má jej to povedať a zradiť jej spomienku, aj keď je klamlivá? Nie, pravdaže nie.

„To je ten krík?“ spýtala sa Lyra.

Mesačné svetlo bolo také jasné, že videli každučký list. Will odlomil vetvu a na prstoch mu zostala silná živicová vôňa.

,Ale tým malým špehom nič nepovieme,“ dodala.

Nazbierali za plné náručie vetiev a vyniesli ich hore do jaskyne.

15

Vyhňa

A keď som

KRÁČAL CEZ

pekelné ohne, NADCHÝNALA

MA RADOSŤ GÉNIA.

WILLIAM BLAKE

V tej chvíli sa Gallivespijčania zhovárali o noži. Keď uzavreli podozrivý mier s Iorekom Byrnisonom, znova vyliezli na svoj výčnelok, aby mu neprekážali, a keď plamene blčali čoraz hlasnejšie a vo vzduchu sa ozýval pukot a hukot ohňa, Tialys povedal: „Nesmieme ho ani na chvíľu pustiť z dohľadu. Len čo bude nôž opravený, musíme sa ho držať ako tiene.“

„Je priveľmi ostražitý. Stále nás pozoruje,“ namietla Salmakia. „To dievča je dôverčivejšie. Myslím, že by sme si ju mohli získať. Je nevinná a ľahko si niekoho obľúbi. Mohli by sme na nej zapracovať. Myslím, že by sme to mali skúsiť, Tialys.“

„Ale on má nôž. To on ho vie používať.“

„Bez nej sa nikam nepohne.“

„Ak ak _má on nôž, ona ho musí nasledovať. A som presvedčený, že len čo bude nôž v poriadku, vyklznu s jeho pomocou do iného sveta, aby sa nás zbavili. Videla si, ako ju zastavil, keď chcela ešte čosi povedať? Majú nejaký tajný úmysel, ktorý sa veľmi líši od toho, čo od nich chceme.“

„Uvidíme. Ale zrejme máš pravdu, Tialys. Musíme sa za každú cenu držať pri chlapcovi.“

Obaja skepticky pozorovali, ako si Iorek Byrnison rozkladá v provizórnej dielni nástroje. Mocní robotníci v zbrojovkách pod pevnosťou lorda Asriela s vysokými pecami a valcovňami, anta-rickými vyhňami a hydraulickými lismi by sa zasmiali pri pohľade na otvorený oheň, kamenné kladivo a nákovu, ktorú tvoril kus Iorekovho brnenia. Medveď sa však s plnou vážnosťou ujal svojej úlohy a v jeho istých pohyboch malí špehovia spoznali zručnosť, ktorá potlačila ich opovrhnutie.

147

Ked sa Lyra a Will vrátili s drevom, Iorek ich požiadal, aby ho starostlivo poukladali na oheň. Prezrel si každú vetvu, obracal ju zo všetkých strán a potom hovoril Lyre alebo Willovi, aby ju uložili v takom či onakom uhle alebo kus z nej odlomili a umiestnili osobitne na okraj. Výsledkom bol mimoriadne silný oheň, ktorého energia sa sústredila na jednu stranu.

Teraz už bola v jaskyni obrovská horúčava. Iorek ďalej prikladal na oheň a požiadal deti, nech si ešte dva razy urobia výlet ku kríku, aby mal dosť paliva na celú operáciu.

Potom medveď položil na zem malý kameň a povedal Lyre, aby našla viac podobných. Vysvetlil jej, že keď sa tie kamene roz-pália, uniká z nich plyn, ktorý obklopí čepeľ a bude ju chrániť pred vzduchom, lebo keby s ním horúci kov prišiel do styku, absorboval by ho a tým by sa oslabil.

Lyra sa pustila hľadať kamene a s pomocou Pantalaimona s očami výra ich čoskoro našla zo desať alebo aj viac. Iorek jej povedal, ako a kam ich má rozložiť, a presne jej ukázal, aký prievan má vyrobiť pomocou listnatej vetvy, aby plyn rovnomerne plynul na nôž.

Will dostal za úlohu starať sa o oheň a Iorek ho niekoľko minút usmerňoval a dal si záležať, aby chlapec pochopil princíp, ktorý chce použiť. Presné rozloženie dreva bolo nesmierne dôležité a Iorek sa nemohol zastaviť, aby naprával každú vetvu: Will to musí pochopiť a potom to robiť správne.

Okrem toho nesmie očakávať, že keď nôž opraví, bude vyzerať presne ako predtým. Bude kratší, pretože každý kúsok čepele musí trochu presahovať ďalší, aby sa dali spojiť. Povrch napriek plynu z kameňov trochu zoxiduje, takže hra svetla sa čiastočne stratí. A rukoväť bude bezpochyby ohorená. Ale čepeľ zostane rovnako ostrá a funkčná ako predtým.

A tak Will pozoroval, ako plamene hučia okolo živicových vetiev, a so zaslzenými očami a spálenými rukami upravoval každú čerstvú vetvu, až kým nebola žiara sústredená tak, ako chcel Iorek.

Medzitým Iorek brúsil a otíkal kladivom kameň veľkosti päste, ktorý najprv dlho vyberal, kým nenašiel ten správny. Mohutnými údermi ho tvaroval a vyhladzoval a korditový pach drvených skál sa v nozdrách dvoch malých špehov, pozorujúcich všetko z výšky, miešal s dymom. Dokonca aj Pantalaimon sa za-

148

pojil do činnosti, zmenil sa na havrana, aby mohol trepotať krídlami a rozdúchavať oheň.

Nakoniec lorek vytvaroval kladivo, s ktorým bol spokojný, položil prvé dva kúsky čepele magického noža medzi silne horiace drevo v strede ohňa a povedal Lyre, aby na ne nasmerovala plyn z kameňov. Medveď ju pozoroval, jeho pretiahnutá biela tvár vyzerala v žiare plameňov zlovestne a Will videl, ako povrch kovu začína žiariť načerveno, potom nažlto a nabielo.

lorek to pozorne sledoval a labu mal pripravenú, aby rýchlo vytiahol kúsky z ohňa. Po chvíli sa kov znova zmenil, povrch bol lesklý, trblietavý a odletovali z neho iskry ako z ohňostroja.

Vtedy sa lorek pohol. Pravú labu vopchal do ohňa a vytiahol najprv jeden, potom druhý kúsok, držal ich medzi končekmi mohutných pazúrov a položil ich na kus železa, ktorý bol pôvodne chrbtovým plátom jeho brnenia. Will cítil, že pazúry mu ohoreli, ale lorek si to nevšímal, mimoriadne rýchlo upravil uhol, v ktorom sa kúsky prekrývali, potom zdvihol ľavú labu do výšky a kamenným kladivom z celej sily udrel.

Špička noža pod tým mohutným úderom na skale poskočila. Will myslel na to, že celý zvyšok jeho života závisí od toho, čo sa stane v tom malom trojuholníku kovu, v tej špici, ktorá vyhľadávala medzery vnútri atómov, a nervy sa mu chveli, cítil každé zablikanie každého plameňa a uvoľnenie každého atómu v štruktúrnej mriežke kovu. Prv ako sa to všetko začalo, myslel si, že na takej čepeli možno pracovať iba v riadnej vyhni s najjemnejšími nástrojmi a zariadením. Ale teraz videl, že toto sú tie najjemnejšie nástroje a lorek vďaka svojmu umeniu zostrojil tú najlepšiu vyhňu na svete.

Vtom lorek prekričal rinčanie: „V duchu ho pevne drž! Musíš ho aj ty kovať! Je to rovnako tvoja úloha ako moja.“

Will cítil, ako sa celá jeho bytosť chveje pod údermi kamenného kladiva v medvedej labe. Druhý kúsok čepele sa tiež rozohrieval a Lyra listnatou vetvou smerovala horúci plyn tak, aby oba kúsky zalial jeho prúd, a nepripustila k nim vzduch rozožierajúci kov. Will to všetko vnímal a cítil, ako sa atómy kovu navzájom spájajú, vytvárajú nové kryštály, spevňujú sa v neviditeľnej kryštálovej mriežke, keď bol spoj dobrý.

„Ostrie!“ zahrmel lorek. „Drž ostrie v jednej línii!“

Chcel tým povedať v mysli a Will to okamžite urobil, vycítil

149

jemné trhliny a potom uvoľnenie, keď okraje do seba dokonale zapadli. Vtedy bol spoj hotový a Iorek sa pozrel na ďalší kúsok.

„Nový kameň,“ zakričal na Lýru, ktorá odkopla prvý nabok a dala na jeho miesto zohrievať druhý.

Will skontroloval palivo a rozlomil vetvu na dvoje, aby lepšie nasmeroval plamene, a Iorek znova začal búšiť kladivom. Will cítil, že jeho úloha je teraz zložitejšia, lebo musel držať nový kúsok v presnej polohe voči predchádzajúcim dvom, a chápal, že iba ak to urobí správne, pomôže Iorekovi opraviť nôž.

A tak práca pokračovala. Netušil, ako dlho to trvalo. Lýru začali bolieť ruky, oči jej slzili, pokožku mala ohorenú a červenú a každá kosť v tele ju bolela od únavy. Ale aj tak ukladala každý kameň, ako jej Iorek prikázal, a unavený Pantalaimon naďalej trepotal krídlami nad plameňmi.

Keď sa dostali k poslednému spoju, Willovi zunelo v hlave a bol taký unavený od duševného vypätia, že ledva zdvihol ďalšiu vetvu a hodil ju do ohňa. Musel rozumieť každému spojeniu, inak by nôž nedržal pokope. A keď prišlo na posledný kúsok, ktorý pripojí takmer hotovú čepeľ k malému kúsku, čo zostal pri rukoväti – ak ho nebude držať s plným vedomím pri ostatných, nôž sa jednoducho rozpadne, akoby na ňom Iorek vôbec nič neurobil.

Aj medveď to vycítil a zastavil sa, prv než začal búšiť do posledného kúska. Pozrel na Willa, ale ten v jeho očiach nevidel nič, nijaký výraz, iba bezodnú čiernu žiaru. Napriek tomu pochopil: je to ťažká práca a všetci traja sú si pri nej rovní.

To Willovi stačilo, a tak sa znova obrátil k ohňu, v duchu sa preniesol k zlomenému koncu rukoväte a pripravil sa na poslednú a najťažšiu časť úlohy.

A tak on, Iorek a Lyra spoločne kuli nôž, no vôbec netušil, koľko trval posledný spoj. Ale keď Iorek naposledy udrel a Will cítil, ako sa atómy na zlome usporiadali a spojili, klesol v jaskyni na zem a poddal sa únave. Lyra kúsok od neho bola v rovnakom stave, oči mala sklené a začervenané, vlasy plné sadzí a dymu. Iorek len stál, hlava mu oťažela, kožuch mal na viacerých miestach oškvŕknutý a jeho krémová bieloba bola poznačená tmavými stopami od popola.

Tialys a Salmakia striedavo spali, pričom jeden z nich vždy bdel. Teraz bola hore ona a on spal, ale keď sa čepeľ ochladzova-

la a menila sa z červenej na sivú a napokon striebornú a keď sa Will načiahol po rukoväti, položila partnerovi ruku na plece a zobudila ho. Okamžite bol v strehu.

No Will sa noža nedotkol – držal dlaň nad ním, ale horúčava bola ešte vždy prisilná. Špehom sa uľavilo, keď Iorek povedal Willovi:

„Poď von.“

A potom Lyre: „Zostaň tu, ale noža sa ani nedotkni.“

Lyra sedela pri nákove, na ktorej sa chladil nôž, a Iorek jej kázal udržiavať oheň, aby nevyhasol: ešte ich čakala posledná operácia.

Will nasledoval veľkého medveďa von na tmavý svah hory. Po pekelnej horúčave mu náhle prenikol až do kostí chlad.

„Ten nôž nemali vyrobiť,“ povedal Iorek, keď odišli kus od jaskyne. „Možno som ho nemal opraviť. Trápi ma to, a nikdy predtým ma nič netrápilo, nikdy som nemal nijaké pochybnosti. Ale teraz som plný pochybností. Pochybnosti sú ľudská záležitosť, nie medvedia. Ak sa stávam ľudský, niekde je chyba, niečo nie je v poriadku. A ja som všetko ešte zhoršil.“

„Ale keď prvý medveď vyrobil prvý kus brnenia, nebolo aj to rovnako zlé?“

Iorek mlčal. Kráčali až k veľkému snehovému záveju, Iorek si doň ľahol a váľal sa v ňom, až do tmavého vzduchu lietali kusy snehu, takže to vyzeralo, akoby bol sám zo snehu, akoby bol stelesnením všetkého snehu na svete.

„Áno, myslím, že aj to možno bolo zlé. Ale pred tým prvým opancierovaným medveďom neboli nijaké iné. Nevieme nič o tom, čo bolo predtým. Vtedy sa začal ten zvyk. Poznáme svoje zvyky, ktoré sú pevné a stále a bezo zmeny ich dodržiavame. Povaha medveďa je bez zvyku slabá, tak ako je telo medveďa slabé bez brnenia. Ale myslím, že keď som opravil ten nôž, odchýlil som sa od povahy medveďa. Zrejme som bol rovnako pochabý ako Iofur Raknison. Čas to ukáže. No som neistý a plný pochybností. Teraz mi musíš povedať, prečo sa ten nôž zlomil.“

Will si oboma rukami pošúchal boľavú hlavu.

„Tá žena na mňa pozrela a mne sa zdalo, že má tvár mojej matky,“ povedal a usiloval sa čo najúprimnejšie si spomenúť na ten zážitok. „Nôž natrafil na čosi, čo nemohol prerezať, a pretože moja myseľ ho súčasne tlačila dnu aj ťahala von, zlomil sa.

151

Aspoň si myslím. Som si istý, že tá žena vedela, čo robí. Je veľmi múdra.“

„Keď hovoríš o noži, vždy hovoríš aj o otcovi a matke.“

„Skutočne? Áno… asi áno.“

„Co s ním urobíš?“

„Neviem.“

Zrazu sa Iorek vrhol na Willa a silno ho udrel ľavou labou. Tak silno, že skoro omráčený Will spadol do snehu a kotúľal sa dolu svahom, až zastavil o kus pod ním a v hlave mu brnelo.

Iorek pomaly zišiel k miestu, kde sa Will zviechal zo zeme, a vyzval ho: „Odpovedz úprimne.“

Will bol v pokušení povedať: „To by si neurobil, keby som mal v ruke nôž.“ Ale bolo mu jasné, že Iorek to vie a že vie, že on to vie, a bolo by nezdvorilé a hlúpe povedať čosi také. Ale aj tak ho to pokúšalo.

„Už som ti vysvetlil, že neviem,“ povedal a usiloval sa hovoriť pokojne, „lebo som sa ešte jasne nezamyslel nad tým, čo vlastne idem robiť. A čo to znamená. Desí ma to. A desí to aj Lýru. V každom prípade som okamžite súhlasil s tým, čo povedala.“

,A čo povedala?“

„Chceme ísť do krajiny mŕtvych a porozprávať sa s duchom Lyrinho priateľa Rogera, ktorého zabili na Svalbarde. A ak skutočne existuje krajina mŕtvych, potom tam je aj môj otec, a ak sa budeme môcť rozprávať s duchmi, chcem sa pozhovárať aj s ním. Lenže som na pochybách, lebo zároveň sa chcem vrátiť domov a starať sa o svoju matku, nielen preto, že by som sa mal, ale aj preto, lebo môj otec a anjel Balthamos mi povedali, že by som mal ísť za lordom Asrielom a navrhnúť mu to, a myslím, že aj oni mali pravdu…“

„Anjd uletel,“ poznamenal medveď.

„Nebol to bojovník. Robil, čo mohol, ale potom už viac nevládal. Nebol jediný, kto sa bál. Ja sa takisto bojím. Takže si to musím dobre premyslieť. Možno niekedy neurobíme správnu vec, lebo nesprávna vec vyzerá nebezpečnejšie a my nechceme vyzerať ako strachopudi, a preto urobíme nesprávnu vec len zato, že je nebezpečná. Väčšmi nám ide o to, aby sme vyzerali hrdinsky, než aby sme sa rozhodli správne. Je to veľmi ťažké. Preto som ti neodpovedal.“

„Chápem,“ odvetil medveď.

152

Dlhý čas tam bez slova stáli. Najmä Willovi sa to zdalo dlho, lebo ho nič nechránilo pred surovým chladom. Ale lorek neskončil a Will bol ešte vždy oslabený a omráčený jeho úderom a neveril celkom svojim nohám, preto zostali, kde boli.

„Nuž, skompromitoval som sa mnohými spôsobmi,“ povedal medvedí kráľ. „Možno tým, že som ti pomohol, som privodil skazu svojho kráľovstva. A možno nie a tá skaza tak či tak príde. Možno som ju zadržal. A tak ma trápi, že musím robiť veci, aké medvede nerobia, špekulovať a pochybovať ako človek. Poviem ti jedno. Už to vieš, ale nechceš to vedieť, preto ti to poviem otvorene, aby si nebol na omyle. Ak chceš uspieť pri tejto úlohe, nesmieš viac myslieť na matku. Musíš ju odsunúť nabok. Ak bude tvoja myseľ rozpoltená, nôž sa zlomí. Teraz sa idem rozlúčiť s Lýrou. Ty musíš počkať v jaskyni. Tí dvaja špehovia ťa nepustia z dohľadu a ja nechcem, aby počuli, o čom sa s ňou rozprávam.“

Will nenachádzal slová, hoci duša mu prekypovala citmi. Podarilo sa mu zo seba dostať len: „Ďakujem, lorek Byrnison,“ ale to bolo všetko.

Vyšiel s Iorekom hore svahom k jaskyni, kde do šírej tmy hre-jivo žiarilo svetlo ohňa.

Tam lorek uskutočnil poslednú fázu pri oprave magického noža. Vložil ho medzi jasné uhlíky, až kým sa čepeľ neligotala, a Will s Lýrou videli, ako v dymových hĺbkach kovu víria stovky farieb. Potom lorek povedal Willovi, aby ho vzal a zabodol rovno do snehového záveja.

Rukoväť z palisandrového dreva bola ohorená a spálená, ale Will si zabalil ruku do niekoľkých vrstiev košele a urobil, ako mu lorek kázal. V sykote a kúdole pary cítil, ako atómy konečne zapadli do seba. Vedel, že nôž je rovnako ostrý ako predtým a špica nekonečne vzácna.

Nôž však vyzeral inak. Bol kratší, menej elegantný a každý spoj mal matný strieborný povrch. Teraz bol škaredý. Vyzeral presne taký, aký bol – zranený.

Keď sa nôž dostatočne ochladil, Will ho odložil do batohu a sadol si, aby počkal na Lýru, nevšímajúc si špehov.

lorek odviedol Lýru trochu povyše, na miesto, na ktoré z jaskyne nebolo vidieť, a tam ju usadil, chrániac ju svojimi veľkými ramenami, a Pantalaimon sa jej privinul na hruď v podobe myšiaka. lorek nad ňou sklonil hlavu a oňuchával jej spálené, za-

153

dymené ruky. Bez slova ich začal oblizovať a čistiť. Dotyk jeho jazyka pôsobil na ranách veľmi upokojujúco a ona sa ešte nikdy necítila taká bezpečná.

Ale keď jej Iorek očistil ruky od sadzí a špiny, prehovoril. Cítila, ako jej jeho hlas vibruje na chrbte.

„Lyra Zlatoústa, čo je to za plán navštíviť mŕtvych?“

„Prisnil sa mi, Iorek. Videla som Rogerovho ducha a vedela som, že na mňa volá… Spomínaš si na Rogera. No, keď sme od teba odišli, zabili ho a bola to moja vina, aspoň som mala ten pocit. A myslím, že by som mala dokončiť, čo som začala, to je všetko. Mala by som ísť a ospravedlniť sa mu, a ak to bude možné, vyslobodiť ho odtiaľ. Ak Will bude môcť otvoriť cestu do sveta mŕtvych, potom to musíme urobiť.“

„Môcť nie je to isté ako musieť.“

„Ale ak musíš a môžeš, potom sa nedá ospravedlniť, ak to neurobíš.“

„Kým si nažive, tvojou úlohou je venovať sa životu.“

„Nie, Iorek,“ namietla jemne, „našou úlohou je dodržiavať sľuby, nech sú akokoľvek ťažké. Vieš, v kútiku duše sa strašne bojím. Radšej keby sa mi ten sen nebol prisnil a Willovi by nezišlo na um, že by sme sa ta mohli dostať pomocou noža. Ale čo sa stalo, už sa neodstane a my sa z toho nevykrútime.“

Lyra cítila, ako sa Pantalaimon chveje, a pohládzala ho boľavými rukami.

„Lenže nevieme, ako sa ta dostať,“ pokračovala. „Nebudeme to vedieť, kým to neskúsime. A čo budeš robiť ty, Iorek?“

„Vrátim sa s mojím ľudom na sever. Nemôžeme žiť v horách. Dokonca aj sneh je tu iný. Myslel som, že by sa tu dalo žiť, ale lepšie nám bude v mori, aj keď je teplé. Stálo to však za tú námahu. A okrem toho, myslím, že budeme potrební. Cítim vo vzduchu vojnu, Lyra Zlatoústa, vetrím ju, počujem ju. Prv ako som sa vydal na cestu sem, rozprával som sa so Serafinou Pekka-lou a ona mi povedala, že ide k lordovi Faa a k cigojínom. Ak vypukne vojna, budeme potrební.“

Lyra si sadla, celá vzrušená, keď počula mená starých priateľov. Ale Iorek neskončil.

„Ak nenájdete cestu zo sveta mŕtvych, už sa viac nestretneme, lebo ja nemám ducha. Moje telo zostane na zemi a potom sa stane jej súčasťou. Ale ak sa ukáže, že ty aj ja prežijeme, potom

154

vždy budeš na Svalbarde vítaným a váženým hosťom. A to isté platí o Willovi. Hovoril ti, čo sa stalo, keď sme sa stretli?“

„Nie,“ odvetila Lyra, „iba že to bolo pri rieke.“

„Porazil ma. Myslel som si, že to sa nikdy nikomu nepodarí, ale tento nedospelý chlapec bol pre mňa priveľmi odvážny a múdry. Nie som šťastný, že chceš urobiť, čo máš v úmysle, ale nikomu na svete nedôverujem väčšmi ako tomu chlapcovi, že pre teba bude dobrým sprievodcom. Ste hodní jeden druhého. Maj sa dobre, Lyra Zlatoústa, drahá moja priateľka.“

Zdvihla ruky, objala medveďa okolo krku a zaborila si tvár do jeho kožuchu, neschopná slov.

Po dlhej chvíli Iorek opatrne vstal, uvoľnil jej objatie, potom sa obrátil a ticho odišiel do tmy. Lyre sa zdalo, že jeho silueta sa na pozadí zasneženej zeme takmer okamžite stratila, ale možno len preto, že oči mala plné slz.

Keď Will začul na cestičke jej kroky, pozrel na špehov a povedal: „Ani sa nepohnite. Pozrite – tu je nôž – nepoužijem ho. Zostaňte tu.“

Vyšiel von a našiel tam Lýru nehybne stáť a plakať a Pantalai-mon v podobe vlka dvíhal tvár k čiernej oblohe. Lyra mlčala. Slabé svetlo dohorievajúceho ohňa rozptýlené na snehu sa odrážalo od jej vlhkých líc, odraz z jej sĺz pohlcovali Wiľlove oči, a tie dve svetlá sa spojili v tichej sieti.

„Tak veľmi ho ľúbim, Will!“ podarilo sa jej nakoniec zašepkať rozochvené. ,A zdal sa mi taký starý! Vyzeral hladný, starý a smutný… To všetko čaká teraz nás, Will? Teraz sa už nemôžeme spoľahnúť na nikoho iného, však? Sme tu iba my. A ešte nie sme dosť starí. Sme iba mladí… Priveľmi mladí… Ak je chudák pán Scoresby mŕtvy a Iorek starý… Všetko to zostáva na nás.“

„Zvládneme to,“ ubezpečil ju Will. „Už sa viac nebudem obzerať dozadu. Podarí sa nám to. Ale teraz si musíme pospať, a ak zostaneme v tomto svete, mohli by prísť gyroptery, po ktoré poslali špehovia… Prerežem otvor hneď teraz a budeme spať v inom svete, a ak tam s nami pôjdu aj tí špehovia, bude to zlé, ale raz sa ich zbavíme.“

„Áno,“ súhlasila, zasmrkala, utrela si nos chrbtom ruky a oboma dlaňami si pošúchala oči. „Urobme to. Vieš iste, že nôž bude fungovať? Skúšal si ho?“

„Viem, že bude fungovať.“

155

Pantalaimon na seba vzal podobu tigra, aby zastrašil špehov, a Will a Lyra sa vrátili dnu a zobrali si batohy.

„Čo robíte?“ spýtala sa Salmakia.

„Ideme do iného sveta,“ odvetil Will a vytiahol nôž. Cítil, že je znova celý. Ani si neuvedomil, ako veľmi ho má rád.

„Ale musíte počkať na gyroptery lorda Asriela,“ namietol Tia-lys tvrdo.

„Nepočkáme,“ povedal Will. „Ak sa priblížite k nožu, zabijem vás. Keď už to musí byť, poďte s nami, ale nemôžete nás donútiť, aby sme tu zostali. Odchádzame.“

„Klamali ste!“

„Nie,“ povedala Lyra. „Ja som klamala. Will neklame. Na to ste nemysleli.“

„Ale kam idete?“

Will neodpovedal. Potme skúmal nožom vo vzduchu a vyrezal otvor.

„Robíte chybu,“ vyhlásila Salmakia. „Mali by ste si to uvedomiť a poslúchať nás. Nemysleli ste…“

„Mysleli,“ skočil jej do reči Will, „tuho sme premýšľali a zajtra vám povieme, čo sme vymysleli. Môžete ísť s nami tam, kam ideme, alebo sa vráťte k lordovi Asrielovi.“

Okno sa otvorilo do sveta, do ktorého unikol s Baruchom a Balthamosom a v ktorom sa bezpečne vyspal na nekonečnej vyhriatej pláži s papraďovitými stromami za dunami.

„Tu sa vyspíme,“ povedal, „toto nám vyhovuje.“

Nechal ich prejsť a okamžite za nimi zatvoril. Kým on a Lyra si hneď vyčerpaní ľahli, lady Salmakia držala stráž a rytier otvoril svoj magnetitový rezonátor a začal fidlikať do tmy svoju správu.

16

Intenciostroj

Z PODSTREŠNEJ KLENBY AKO Z OWO“ hy HORELI HVIEZDNE

lampy, pochodne,

KEROSIN A ASFALT

ŽIVILI ich svit.

JOHN MILTON

Ä A~°Je dieťa! Moja dcéra! Kde je? Čo si vykonal? Moja Ly-yyj. V J. ra – radšej mi vytrhni srdce – pri mne bola v bezpečí, v bezpečí, a kde je teraz?“

Krik pani Coulterovej sa ozýval v malej miestnosti na vrchole diamantovej veže. Bola priviazaná k stoličke, vlasy strapaté, oblečenie roztrhané, v očiach divý pohľad. A jej démon – opičiak, sa metal na dlážke v strieborných reťaziach.

Lord Asriel sedel obďaleč, čosi písal na kus papiera a vôbec si to nevšímal. Vedľa neho stál vojenský sluha a nervózne pokukoval po žene. Keď mu lord Asriel podal papier, zasalutoval a náhlil sa von spolu so svojím démonom – sukou teriéra so spusteným chvostom.

Vtedy sa lord Asriel obrátil k pani Coulterovej.

„Lyra? Úprimne povedané, je mi to jedno,“ ozval sa tichým, drsným hlasom. „To potvorské decko malo zostať, kde bolo, a robiť, čo mu kázali. Už na ňu nemôžem strácať čas ani prostriedky. Ak odmieta pomoc, nech si sama nesie následky.“

„To nemyslíš vážne, Asriel, inak by si…“

„Myslím to smrteľne vážne. Ten rozruch, čo spôsobila, je absolútne neprimeraný jej zásluhám. Obyčajné anglické dievča, ani nie veľmi múdre…“

„Je múdra!“ ohradila sa pani Coulterová.

„No dobre, možno je bystrá, ale nijaká intelektuálka. Je impulzívna, nečestná, chamtivá…“

„Statočná, štedrá, láskyplná.“

„Dokonale obyčajné dieťa, nijako výnimočné…“

„Lyra, a dokonale obyčajná? Je jedinečná. Len pomysli, čo všet-

157

ko už vykonala. Nemusí sa ti páčiť, Asriel, ale neopováž sa správať k svojej dcére povýšenecky. A pri mne bola v bezpečí, kým…“

„Máš pravdu,“ pripustil a vstal. „Je jedinečná. To, že sa jej podarilo ťa skrotiť a obmäkčiť – také niečo sa nestáva každý deň. Vytiahla z teba jed, Marisa. Pripravila ťa o zuby. Tvoj oheň uhasila spŕška sentimentálnych citov. Kto by si to bol pomyslel? Nemilosrdná predstaviteľka cirkvi, fanatická prenasledovateľka detí, ktorá vynachádzala ohavné stroje, aby ich krájala na kusy a hľadala v ich vydesených drobných bytostiach nejaký dôkaz hriechu — a keď príde papuľnatá malá uličnica so špinou za nechtami, vezmeš ju pod svoje ochranné krídla ako kvočka. No, priznávam: to dieťa musí mať dar, ktorý som nepostrehol. Ale ak sa jej podarilo premeniť ťa len na oduševnenú matku, je to chabý a veľmi malý dar. A teraz už radšej mlč. Požiadal som svojich hlavných veliteľov, aby za mnou prišli na naliehavú poradu, a ak nevieš ovládnuť svoj jazyk, budem ti musieť zapchať ústa.“

Pani Coulterová sa väčšmi podobala na svoju dcéru, než si myslela. Odpovedala lordovi Asrielovi tým, že mu napľula do tváre. Pokojne si slinu utrel a povedal: „So zapchatými ústami sa nebudeš takto správať.“

„Ach, oprav ma, ak sa mýlim, Asriel,“ povedala, „ale človek, ktorý predvádza svojim podriadeným dôstojníkom zajatkyňu pripútanú na stoličku je bezpochyby zosobnením zdvorilosti. Rozviaž ma, inak ťa donútim, aby si mi zapchal ústa.“

,Ako chceš,“ odvetil, vytiahol zo zásuvky hodvábnu šatku, ale prv ako jej ju stihol previazať cez ústa, pokrútila hlavou.

„Nie, nie,“ povedala, „Asriel, nerob to, prosím ťa, neponižuj ma.“

Z očí jej vyhŕkli slzy hnevu.

„No dobre, rozviažem ťa, ale on zostane v reťaziach,“ vyhlásil, vrátil hodvábnu šatku do zásuvky a potom jej prerezal putá vreckovým nožíkom.

Pošúchala si zápästia, vstala, vystrela sa, a až vtedy si všimla, v akom stave má šaty a vlasy. Bola bledá, otrhaná. V jej tele ešte zostali zvyšky jedu Gallivespijčanov, ktoré jej spôsobovali neznesiteľné bolesti klbov, ale nemienila to pred ním dať najavo.

„Tamto sa môžeš umyť,“ ukázal lord Asriel na malú miestnosť, sotva väčšiu ako šatník.

Vzala na ruky démona v reťaziach, ktorý ponad jej plece zaze-ral na lorda Asriela, a šla sa upraviť.

158

Vtom vošiel vojenský sluha a oznámil:

„Je tu jeho výsosť kráľ Ogunwe a lord Roke.“

Vošiel africký generál a Gallivespijčan: kráľ Ogunwe v čistej uniforme, s čerstvo previazanou ranou na spánku, a lord Roke rýchlo priletel na stôl na svojom modrom jastrabovi.

Lord Asriel ich srdečne privítal a ponúkol im víno. Vták nechal svojho jazdca zosadnúť, potom odletel na výčnelok pri dverách, a vtom vojenský sluha oznámil tretieho vysokého veliteľa lorda Asriela, anjela menom Xaphania. Mala oveľa vyššie postavenie ako Baruch alebo Balthamos a javila sa ako chvejivé, znepokojujúce svetlo, ktoré akoby prichádzalo odinakiaľ.

Vtedy prišla pani Coulterová, teraz už upravenejšia, a všetci traja velitelia sa jej uklonili. A ak ju aj prekvapoval ich výzor, nedala to najavo, ale naklonila hlavu a pokojne si sadla so spútaným opičiakom v náručí.

Lord Asriel nestrácal čas a spustil: „Povedzte mi, čo sa stalo, kráľ Ogunwe.“

Mocný Afričan hlbokým hlasom začal: „Zabili sme sedemnásť členov švajčiarskej gardy a zničili dva zepelíny. Stratili sme piatich mužov a dva gyroptery. Dievča s chlapcom utiekli. Zajali sme pani Coulterovú, aj keď sa statočne bránila, a priviedli sme ju sem. Dúfam, že nemá námietky voči nášmu správaniu.“

„Som celkom spokojná s tým, ako ste sa ku mne správali vy, pane,“ odvetila s veľmi jemným dôrazom na slove vy.

„Nejaké ďalšie škody na gyropteroch? Boli aj zranení?“ zaujímal sa lord Asriel.

„Nejaké škody a zranenia máme, ale iba drobné.“

„Výborne. Ďakujem, pán kráľ. Vaša jednotka si počínala dobre. Môj milý lord Roke, čo ste sa dopočuli?“

„Moji špehovia sú s chlapcom a dievčaťom v inom svete,“ vy-svedbval Gallivespijčan. „Obe deti sú v bezpečí a majú sa dobre, hoci táto žena dievča dlhé dni udržiavala v umelom spánku pomocou drog. Počas udalostí v jaskyni chlapec akýmsi spôsobom stratil schopnosť používať nôž — z ničoho nič sa polámal na kusy. Ale teraz je už znova celý vďaka istej bytosti zo severu vášho sveta, lord Asriel, obrovskému medveďovi, ktorý sa veľmi dobre vyzná v kováčskej práci. Len čo bol nôž opravený, chlapec sa prerezal do iného sveta, kde sú teraz. Prirodzene, moji špehovia sú s nimi, ale majú problém. Kým má ten chlapec nôž, nemožno ho k ničomu

159

donútiť. A aj keby ho zabili v spánku, nôž by bol pre nás bezcenný. Rytier Tialys a lady Salmakia pôjdu všade s nimi, takže ich budeme mať pod dozorom. Podlá všetkého majú nejaký plán. Rozhodne odmietajú prísť sem. Moji dvaja špehovia ich nestratia.“

„Sú v tom inom svete v bezpečí?“ spýtal sa lord Asriel.

„Sú na pláži pri lese papradbvitých stromov. Nikde nie je ani stopy po divej zveri. Kým sa teraz rozprávame, chlapec aj dievča spia. Hovoril som s rytierom Tialysom ani nie pred piatimi minútami.“

„Ďakujem,“ povedal lord Asriel. „Lenže keď teraz vaši dvaja špehovia sledujú deti, prirodzene, nemáme v magistériu nijaké oči. Budeme sa musieť spoľahnúť na alethiomer. Aspoň…“

Vtom sa na prekvapenie všetkých ozvala pani Coulterová.

„Neviem, ako je to s ostatnými vetvami,“ povedala, „ale pokiaľ ide o Cirkevný disciplinárny súd, spoliehajú sa na to, že z ale-thiomeru bude čítať brat Pavel Rašek. Robí to síce dôkladne, ale pomaly. Ešte dobrých pár hodín nebudú vedieť, kde je Lyra.“

„Ďakujem, Marisa,“ odvetil lord Asriel. „Nemáš náhodou predstavu, čo majú Lyra a ten chlapec v úmysle?“

„Nie, ani netuším. Rozprávala som sa s tým chlapcom a zdá sa mi, že je to tvrdohlavé dieťa, zvyknuté zachovávať tajomstvá. Vôbec neviem odhadnúť, čo urobí. A Lyra je celkom nevyspytateľná.“

„Môj pane,“ ozval sa kráľ Ogunwe, „mohli by ste nám povedať, či je dáma teraz súčasťou veliteľskej rady? Ak áno, akú má funkciu? A ak nie, nemala by ísť niekam inam?“

„Je našou zajatkyňou a mojím hosťom, a ako významná bývalá predstaviteľka cirkvi by mohla mať pre nás užitočné informácie.“

„A prezradí ich dobrovoľne? Alebo ju bude treba mučiť?“ spýtal sa lord Roke a pritom hľadel priamo na ňu.

Pani Coulterová sa zasmiala.

„Myslela som si, že velitelia lorda Asriela sú natoľko múdri, aby neočakávali, že mučením sa dozvedia pravdu,“ poznamenala.

Lordovi Asrielovi sa páčila jej nehanebná neúprimnosť.

„Ručím za správanie pani Coulterovej,“ povedal. „Vie, čo sa stane, ak nás zradí. Hoci na to nebude mať príležitosť. Ale ak má niekto z vás nejaké pochybnosti, vyslovte ich bez obáv hneď teraz.“

„Ja mám pochybnosti,“ ozval sa kráľ Ogunwe, „nie však o nej, ale o vás.“

„Prečo?“ spýtal sa lord Asriel.

„Lebo ak vás uvedie do pokušenia, nebudete vedieť odolať. Bo-

160

lo správne zajať ju, ale nebolo správne pozvať ju na zasadanie tejto rady. Správajte sa k nej zdvorilo, doprajte jej najväčšie pohodlie, ale umiestnite ju niekam inam a držte sa od nej čo najďalej.“

„No, sám som vás vyzval, aby ste sa ozvali,“ povedal lord Asriel, „takže musím uznať vašu námietku. Vašu prítomnosť hodnotím vyššie ako jej, pán kráľ. Dám ju odviesť.“

Načiahol sa za zvoncom, ale prv ako stihol zazvoniť, pani Coul-terová zvolala:

„Prosím, najprv ma vypočujte. Môžem vám pomôcť. Sotva by ste našli niekoho, kto by bol bližšie k jadru magistéria ako ja. Viem, ako rozmýšľajú, viem odhadnúť, čo urobia. Zaujíma vás, prečo by ste mi mali dôverovať, čo ma viedlo k tomu, že som od nich odišla? Je to jednoduché: chcú zabiť moju dcéru. Boja sa nechať ju žiť. Len čo som zistila, kto je – čo je – čo o nej hovorí proroctvo bosoriek – vedela som, že musím opustiť cirkev. Vedela som, že som ich nepriateľ a oni môj. Nevedela som, čo ste vy alebo v akom som k vám vzťahu – to mi bolo záhadou, bolo mi jasné, že sa musím postaviť proti cirkvi, proti všetkému, v čo verí, a ak to bude potrebné, aj proti samému Vládcovi. Ja…“

Zarazila sa. Všetci velitelia pozorne počúvali. Teraz pozrela lordovi Asrielovi rovno do tváre a akoby hovorila iba k nemu, tichým, vášnivým hlasom, a žiarivé oči sa jej ligotali.

„Bola som tá najhoršia matka na svete. Dovolila som, aby mi vzali dieťa, ešte keď bolo celkom malé, lebo som sa oň nestarala. Zaujímal ma iba vlastný postup. Celé roky som na ňu ani nepomyslela, a ak aj áno, iba som ľutovala, že jej narodenie mi spôsobilo takú hanbu. Ale potom sa cirkev začala zaujímať o prach a čosi sa mi pohlo v srdci. Spomenula som si, že som matka a Lyra je… moje dieťa. A keďže jej hrozilo nebezpečenstvo, zachránila som ju pred ním. Už tri razy som ju zachránila. Prvý raz vtedy, keď začala pracovať Obetná rada: šla som do Jordánskeho kolégia a odviedla som ju, aby žila so mnou v Londýne, kde som ju mohla držať v bezpečí pred Radou… alebo som v to aspoň dúfala. Ale ona utiekla. Druhý raz som ju zachránila v Bolvangare, keď som ju našla práve včas pod… pod čepeľou toho… Srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Presne to robili – som robila — iným deťom, ale keď išlo o moje dieťa… Ach, nevieš si predstaviť, aká to bola hrozná chvíľa, dúfam, že nikdy nebudeš trpieť tak ako ja vtedy… Ale vyslobodila som ju, odviedla ju odtiaľ a zachránila

161

som ju druhý raz. Ale napriek všetkému som sa ešte vždy cítila súčasťou cirkvi, vernou a oddanou služobníčkou, pretože som pracovala pre Vládcu. A vtedy som sa dozvedela proroctvo bosoriek. Lyra sa čoskoro dostane do pokušenia ako kedysi Eva – aspoň to hovoria. Neviem, akú podobu bude mať to pokušenie, ale koniec koncov, dospieva. Nie je ťažké si to predstaviť. A keď to teraz vie aj cirkev, zabije ju. Ako by mohli riskovať a nechať ju žiť, keď všetko závisí od nej? Odvážili by sa robiť si nádeje, že odolá tomu pokušeniu, nech bude akékoľvek? Nie, sú rozhodnutí zabiť ju. Keby mohli, šli by aj do rajskej záhrady a zabili by Evu, prv ako sa dostala do pokušenia. Im zabíjanie nerobí problémy. Aj sám Kalvín objednával vraždenie detí. Zabijú ju pompézne a obradne, s modlitbami, lamentáciami a žalmami, ale zabijú. Ak im padne do rúk, je mŕtva. A tak keď som počula, čo povedala bosorka, zachránila som svoju dcéru po tretí raz. Vzala som ju na miesto, kde bola v bezpečí, a chcela som tam zostať.“

„Nadrogovali ste ju,“ podotkol kráľ Ogunwe. „Držali ste ju v bezvedomí.“

„Musela som,“ bránila sa pani Coulterová, „lebo ma nenávidela,“ a jej hlas, ktorý bol síce plný emócií, ale ovládala ho, prešiel do vzlykom a chvel sa, keď pokračovala: „Bála sa ma, nenávidela ma a uletela by predo mnou ako vták pred mačkou, keby som ju neudržiavala v umelom spánku. Viete, čo to pre matku znamená? Ale to bol jediný spôsob, ako ju udržať v bezpečí! Celý čas, keď v jaskyni spala, jej telo bezmocne ležalo a démon bol zvinutý pri jej krku… Ach, cítila som k nej takú lásku, takú nežnosť, takú hlbokú… Moje drahé dieťa… Prvý raz v živote som pre ňu bola schopná to robiť… Moja malá… Umývala som ju, kŕmila, držala v teple a bezpečí, dbala som na to, aby jej telo malo aj v spánku dostatok výživy… V noci som ležala pri nej, držala ju v náručí, plakala som jej do vlasov, bozkávala ju na zavreté oči… Moje malé dievčatko…“

Nehanbila sa. Rozprávala ticho, nezvyšovala hlas, a keď vzlykala, znelo to len ako štikútanie, ani čo by zo slušnosti potláčala emócie. Preto sú jej nehanebné klamstvá také účinné, pomyslel si lord Asriel znechutene. To klamstvo vychádzalo priam zó špiku kostí.

Adresovala svoje slová predovšetkým kráľovi Ogunwemu, aj keď nie okato, a lord Asriel si to všimol. Kráľ nielenže bol tým* kto ju najväčšmi obviňoval, ale bol aj človek, na rozdiel od anjela alebo lorda Roka, a ona vedela, ako to naňho zahrať.

162

V skutočnosti však najväčšmi zapôsobila na Gallivespijčana. Lord Roke vycítil, že svojou povahou sa neuveriteľne podobá na škorpió-na, a veľmi dobre si uvedomoval moc žihadla, ktoré cítil pod jej nežným tónom. Škorpióny je najlepšie mať pod dohľadom, pomyslel si.

A tak podporil kráľa Ogunweho, ktorý zmenil názor, chcel, aby zostala, a lord Asriel mal pocit, že ho prekabátili: lebo teraz ju chcel odviesť, ale už súhlasil, že sa bude riadiť želaniami svojich veliteľov.

Pani Coulterová naňho pozrela s cnostným výrazom ustaros-tenosti. Bol si istý, že nikto iný nevidí v hĺbke jej krásnych očí lesk ľstivého víťazstva.

„Tak teda zostaň,“ povedal. „Ale už si hovorila akurát dosť. Teraz mlč. Chcem zvážiť návrh na zriadenie posádky na južnej hranici. Videli ste správu. Je to realizovateľné? Je to žiaduce? Potom chcem, aby ste sa pozreli do zbrojovky. A nakoniec chcem, aby mi Xaphania zreferovala o rozmiestnení anjelských jednotiek. Ale najprv posádka. Kráľ Ogunwe?“

Africký veliteľ spustil. Chvíľu sa zhovárali a na pani Coultero-vú hlboko zapôsobili ich presné vedomosti o obrane cirkvi a jasná predstava o sile ich vodcov.

Ale keď sú teraz Tialys a Salmakia s deťmi a lord Asriel už nemá v magistériu nijakého špeha, čoskoro budú ich vedomosti nebezpečne neaktuálne. Pani Coulterovej čosi zišlo na um a vymenila si so svojím démonom — opičiakom, pohľad, ktorý bol ako silná antarická iskra. No nepovedala nič, hladkala ho po zlatej srsti a počúvala veliteľov.

Vtedy lord Asriel vyhlásil: „Stačilo. Ten problém vyriešime neskôr. Teraz zbrojnica. Pokiaľ viem, sú pripravení testovať inten-ciostroj. Poďme sa na to pozrieť.“

Vytiahol z vrecka strieborný kľúč, odomkol reťaze na rukách a nohách zlatého opičiaka a starostlivo sa vyhýbal čo i len dotyku s jeho zlatou srsťou.

Lord Roke nasadol na jastraba a nasledoval ostatných, keď sa lord Asriel pustil po schodoch veže a vyšiel na cimburie.

Vonku fučal studený vietor a tmavomodrý jastrab sa vzniesol do silného vzdušného prúdu, škriekajúc v rozbúrenom povetrí. Kráľ Ogunwe si pritiahol plášť a položil ruku na hlavu démona – geparda.

Pani Coulterová sa pokorne prihovorila anjelovi:

„Prepáčte, lady. Voláte sa Xaphania?“

163

„Áno,“ odvetil anjel.

Jej zjav zapôsobil na pani Coulterovú celkom tak, ako jej dru-hovia zapôsobili na Rum Skadi, keď ich našla na oblohe: Xa-phania nebola žiarivá, ale aj tak žiarila, hoci nikde nebol zdroj svetla. Bola vysoká, nahá, mala krídla a takú vráskavú tvár, akú pani Coulterová jakživ nevidela u nijakej živej bytosti.

„Vy patríte k anjelom, ktorí sa kedysi dávno vzbúrili?“

„Áno. Odvtedy putujem po mnohých svetoch. Teraz som sľúbila vernosť lordovi Asrielovi, pretože v jeho veľkom podujatí vidím najväčšiu nádej, že tyrania sa napokon skončí.“

„Ale čo ak to zlyhá?“

„Potom nás všetkých zničia a naveky zavládne krutosť.“

Kým sa rozprávali, nasledovali rýchlo kráčajúceho lorda Asriela po cimburí preŕukovanom vetrom k mohutnému schodišťu vedúcemu tak hlboko dolu, že ani svetlá pochodní na stenách neodhalili dno. Modrý jastrab preletel okolo nich, kĺzajúc sa dolu do pochmúrnej temnoty, pri každej pochodni sa jeho perie zaligotalo, až sa napokon premenil na drobnú iskierku a potom zmizol.

Anjel prešiel k lordovi Asrielovi a pani Coulterová zistila, že kráča vedľa afrického kráľa.

„Odpustite mi moju nevedomosť, pane,“ ozvala sa, „ale nikdy som nevidela ani nepočula o podobnej bytosti, ako je ten muž na modrom jastrabovi, kým som ho včera nevidela pri boji v jaskyni… Odkiaľ pochádza? Mohli by ste mi čosi povedať o jeho ľude? Nechcela by som ho ani za svet uraziť, ale keď o ňom nebudem nič vedieť, mohla by som k nemu byť nechtiac neslušná.“

„Dobre, že sa pýtate,“ odvetil kráľ Ogunwe. „Jeho ľud je veľmi hrdý. Ich svet sa vyvíjal inak ako náš. Existujú tam dva druhy bytostí, ľudia a Gallivespijčania. Ľudia sú zväčša služobníkmi Vládcu a odnepamäti sa usilujú vykynožiť tých drobných ľudkov. Považujú ich za diablov. Preto Gallivespijčania stále nie sú schopní celkom dôverovať ľuďom, ktorí sú vysokí ako my. Ale sú to udatní a hrdí bojovníci, smrteľne nebezpeční nepriatelia a cenní špehovia.“

„Je s vami celý ich ľud, alebo sú rozdelení ako my ľudia?“

„Niektorí stoja na strane nepriateľa, ale väčšina je s nami.“

,A čo anjeli? Viete, až donedávna som si myslela, že anjeli sú výmysel stredoveku, len výplod fantázie… Človeka trochu vyvádza z miery, keď sa rozpráva so skutočným anjelom, nie? Koľko ich je na strane lorda Asriela?“

164

„Pani Coulterová,“ pohoršoval sa kráľ, „toto sú presne veci, na aké by sa pýtal špeh.“

„To by som bola dobrý špeh, keby som sa vás spytovala tak priehľadne,“ namietla. „Som zajatkyňa, pane. Nemôžem sa odtiaľto dostať, ani keby som mala bezpečné miesto, kam utiecť. Odteraz som neškodná, dávam vám svoje slovo.“

„Ak to vy hovoríte, rád vám verím,“ povedal kráľ. „Anjelom sa dá rozumieť oveľa ťažšie ako ktorejkoľvek ľudskej bytosti. Predovšetkým nie sú všetci rovnakí. Niektorí majú väčšiu moc ako iní. A existujú medzi nimi zložité zväzky a dávna nevraživosť, o ktorej veľa nevieme. Odkedy sa zrodil Vládca, usiluje sa ich potlačiť.“

Zastala. Bola úprimne šokovaná. Africký kráľ zastal vedľa nej v domnienke, že jej prišlo zle, a svetlo žiarivých pochodní skutočne vrhalo na jej tvár prízračné tiene.

„Hovoríte to tak bezstarostne,“ poznamenala, „akoby to bolo čosi, čo by som mala aj ja vedieť, ale… Ako je to možné? Veď svety predsa vytvoril Vládca, či nie? Existoval prv ako všetko ostatné. Ako sa mohol zrodiň“

„To vedia len anjeli,“ vysvetľoval Ogunwe. „Aj niektorých z nás šokovalo, keď sme sa dozvedeli, že Vládca nie je stvoriteľ. Možno kedysi bol stvoriteľ, a možno nie. Nevieme. Vieme len to, že v istej chvíli sa moci ujal Vládca a odvtedy sa anjeli búria a ľudské bytosti proti nemu tiež bojujú. Toto je posledná vzbura. Nikdy predtým ľudia, anjeli a bytosti z iných svetov nebojovali za spoločnú vec. Toto je najväčšia sila, aká sa kedy zhromaždila. Ale možno ešte vždy nestačí. Uvidíme.“

„No čo má lord Asriel v úmysle? Čo je toto za svet a prečo sem prišiel?“

„Zaviedol nás sem, pretože tento svet je prázdny. Teda nie je tu nijaký život s vlastným vedomím. Nie sme kolonialisti, pani Coulterová. Neprišli sme sem dobývať, ale budovať.“

,A chce napadnúť nebeské kráľovstvo?“

Ogunwe na ňu bezvýrazné pozrel.

„Nenapadneme kráľovstvo,“ odvetil, „ale ak kráľovstvo napadne nás, urobia dobre, ak budú pripravení na vojnu, lebo my na ňu ^sme pripravení. Pani Coulterová, som kráľ, ale som nesmierne hrdý, že môžem pomôcť lordovi Asrielovi založiť svet, v ktorom nebudú nijaké kráľovstvá. Nijakí králi, biskupi ani kňazi. Nebeské kráľov stvo bolo pod tým menom známe, odkedy sa Vládca vyvýšil

165

nad ostatných anjelov. A nič také my nechceme. Tento svet je iný. Chceme byť slobodní občania nebeskej republiky.“

Pani Coulterová chcela povedať ešte čosi, na jazyk sa jej tisli desiatky otázok, ale kráľ vykročil ďalej, lebo nechcel nechať svojho veliteľa čakať, a ona ho musela nasledovať.

Schodište viedlo tak hlboko, že kým sa dostali na rovnú dlážku, vôbec nevideli oblohu. Už v polovici cesty pani Coulterová nestačila s dychom, ale nesťažovala sa a kráčala ďalej, kým neprišli do veľkej sály, osvetlenej žiariacimi krištáľmi na stĺpoch podopierajúcich strop. V pochmúrnom šere nad nimi sa križovali rebríky, mostíky, trámy a lávky, po ktorých sa cieľavedome pohybovali drobné postavy.

Keď prišla pani Coulterová, lord Asriel sa rozprával so svojimi veliteľmi, ale nedal jej ani vydýchnuť a hned vykročil cez veľkú sálu, kde sa z času na čas mihla vzduchom jasná postava alebo pristála na chvíľku na zemi, aby s ním prehodila pár slov. Vzduch tam bol hustý a teplý. Pani Coulterová si všimla, že pravdepodobne z ohľadu na lorda Roka je na každom stĺpe vo výške hlavy človeka prázdna konzola, na ktorú si mohol sadnúť jeho jastrab, aby sa Gallivespijčan mohol zapojiť do diskusie.

Vo veľkej sále nezostali dlho. Na opačnom konci už zriadenec otváral ťažké dvojkrídlové dvere, aby ich pustil na železničné nástu-pište. Tam čakal malý zatvorený vozeň, ťahaný antarickým rušnom.

Strojvodca sa uklonil a jeho hnedý démon – opica, sa mu pri pohľade na zlatého opičiaka skryl za nohy. Lord Asriel sa s mužom krátko porozprával a naznačil ostatným, aby nastúpili do vozňa, ktorý bol tak ako sála osvetlený žiariacimi krištáľmi zasadenými do strieborných konzol na pozadí mahagónových panelov obložených zrkadlami.

Len čo sa k nim pridal lord Asriel, vlak sa pohol, hladko sa kĺzajúc od nástupišťa do tunela, pričom postupne zrýchľoval. Iba svišťanie kolies na hladkých koľajach prezrádzalo, akou rýchlosťou idú.

„Kam ideme?“ spýtala sa pani Coulterová.

„Do zbrojovky,“ odvetil lord Asriel stručne a odvrátil sa, aby sa ticho porozprával s anjelom.

Pani Coulterová oslovila lorda Roka: „Pane, vždy vysielate špehov vo dvojiciach?“

„Prečo sa pýtate?“

166

„Len zo zvedavosti. Ja a môj démon sme sa ocitli v patovej situácii, keď sme sa s nimi nedávno stretli v jaskyni, a mňa fascinovalo, ako dobre bojovali.“

„Prečo fascinovalo? Neočakávali ste, že ľudia našej veľkosti budú dobre bojovať?“

Chladne naňho pozrela, uvedomujúc si silu jeho hrdosti.

„Nie,“ odvetila. „Myslela som si, že vás hravo porazíme, a takmer ste porazili vy nás. Rada priznávam svoju chybu. Ale vždy bojujete vo dvojiciach?“

„Vy ste takisto dvojica so svojím démonom, či nie? Očakávali ste, že vám necháme tú výhodu?“ spýtal sa a jeho povýšenecky pohľad, jasne viditeľný aj v bledom svetle krištáľov, jej nedovolil, aby mu položila ďalšie otázky.

Skromne sklopila pohľad a zmĺkla.

Prešlo niekoľko minút a pani Coulterová cítila, že vlak ich vezie dolu, ešte hlbšie do srdca hory. Nevedela odhadnúť, ako ďaleko sa dostali, ale keď prešlo pätnásť minút, vlak začal konečne spomaľovať. Vzápätí pristáli pri nástupišti, kde po tme v tuneli antarické svetlá jasne žiarili.

Lord Asriel otvoril dvere a oni vystúpili do takého horúceho ovzdušia plného síry, až pani Coulterová zhíkla. Vo vzduchu sa ozývalo rinčanie mohutných kladív a prenikavý škripot železa na kameni.

Zriadenec podržal otvorené dvere vedúce z nástupišťa, hluk sa okamžite zdvojnásobil a horúčava ich zavalila ako prílivová vlna. Žiara spaľujúceho svetla ich donútila okamžite si zacloniť oči. Iba na anjela Xaphaniu akoby zvuky, svetlo a horúčava nijako ne-zapôsobili. Keď sa jej zmysly prispôsobili, pani Coulterová sa zvedavo poobzerala.

Vo vlastnom svete videla vyhne, kováčske dielne, manufaktúry: najväčšia z nich vyzerala oproti tomuto ako malá dedinská dieľnička. Kladivá veľké ako domy sa dvíhali k vzdialenému stropu a potom sa vrhli dolu, aby vyrovnali kusy železa veľkosti kmeňov stromov, pričom ich sploštili v zlomku sekundy úderom, pri ktorom sa aj sama hora zachvela. Zo šachty v skalnej stene vytekala rieka sírnatého roztopeného kovu, až kým ju nezastavila diamantová brána a žiarivá syčiaca záplava sa valila kanálmi, výpustmi a hrádzami do nekonečných radov foriem, kde sa usadila a ochladila v oblaku odporného dymu. Gigantické krájacie stroje rezali, skladali a sdáčali pláty železa hrubé tri cen-

167

timetre, akoby to bol hodvábny papier, a potom tie ozrutné kladivá na ne znova udreli a pridačili kov na kov s takou silou, že rozličné vrstvy sa premenili na jednu pevnejšiu, a to sa opakovalo.

Keby túto zbrojovku uvidel Iorek Byrnison, možno by uznal, že títo ľudia niečo vedia o práci s kovom. Pani Coulterová sa mohla iba dívať a čudovať. Vonkoncom sa tam nedalo rozprávať, nikto by nikomu nerozumel, a preto sa o to ani nepokúšali. A teraz lord Asriel naznačoval skupinke, aby ho nasledovala po mre-žovanej lávke ponad obrovskú hlbinu, kde sa baníci usilovali krompáčmi a lopatami vydolovať z materskej skaly žiarivé kovy.

Prešli po lávke a vykročili po dlhej skalnatej chodbe, v ktorej viseli stalaktity a žiarili zvláštnymi farbami, a dunenie, škrípanie a buchot tam postupne ustali. Pani Coulterová cítila na rozho-rúčenej tvári chladivý vánok. Krištále, čo vydávali svetlo, neboli zastrčené vo svietnikoch ani uzavreté v žiariacich stĺpoch, ale voľne pohodené na dlážke a nehoreli tam žiarivé pochodne, ktoré by pridávali teplo k tej horúčave, takže pomaly sa skupinka ochladzovala, a napokon znenazdajky vyšli von do nočného vzduchu.

Ocitli sa na mieste, kde bola časť hory osekaná, takže tam vznikol šíry otvorený priestor veľký ako cvičisko. O kus ďalej videli slabo osvetlené veľké železné dvere do hory, niektoré otvorené, iné zatvorené. A z jedných mohutných dvier ťahali muži čosi zahalené v nepremokavej plachtovine.

„Čo je to?“ spýtala sa pani Coulterová afrického kráľa a ten odvetil: „Intenciostroj.“

Pani Coulterová nemala predstavu, čo to môže znamenať, a s obrovskou zvedavosťou sa dívala, ako sa pripravujú odložiť plachtovinu.

Stála pri kráľovi Ogunwem, akoby uňho hľadala ochranu, a spýtala sa: „Ako to funguje? Čo to robí?“

„Uvidíme,“ povedal kráľ.

Vyzeralo to ako nejaká zložitá vŕtačka alebo pilotná kabína gyroptera či kabína obrovského žeriavu. Nad sedadlom bola sklená klenba a pred ním najmenej desať rozličných pák a rúčok. Stálo to na šiestich nohách, z ktorých každá bola pripojená k telu v inom uhle, takže to vyzeralo energicky, ale nemotorne. A samo telo pozostávalo z množstva rúrok, valcov, piestov, prepletených káblov, spínačov, ventilov a mierok. Nedalo sa určiť, čo je kostra a čo nie, lebo to bolo osvetlené iba zozadu a väčšina bola skrytá v tme.

168

Lord Roke na svojom jastrabovi priletel rovno k stroju, obletel ho dookola a zhodnotil zo všetkých strán. Lord Asriel a anjel sa zanietene rozprávali s inžiniermi a zo stroja vychádzali dvaja muži, jeden s blokom, druhý s káblom v ruke.

Pani Coulterová nenásytné hltala stroj pohľadom, akoby si vrývala do pamäti každú jeho časť a usilovala sa pochopiť jeho zložitosť. A kým sa pozerala, lord Asriel vyskočil na sedadlo, pripútal sa koženými popruhmi okolo pása a pliec a nasadil si na hlavu prilbu. Jeho démon – snežná leopardica, vyskočil k nemu a on sa obrátil, aby vedľa neho čosi upravil. Inžinier niečo zakričal, lord Asriel mu odpovedal a muži ustúpili k dverám.

Intenciostroj sa pohol, hoci pani Coulterová nevedela ako. Zdalo sa, akoby sa chvel, hoci nehybne stál na tých šiestich pa-vúčích nohách plný zvláštnej energie. A ako hľadela, stroj sa znova pohol, a vtedy zistila, čo sa deje. Rozličné časti sa krútili sem a tam a podrobne skúmali tmavú oblohu nad nimi. Lord Asriel usilovne hýbal pákami, kontroloval ciferníky, upravoval riadiaci mechanizmus. A vtom zrazu stroj zmizol.

Nevedno ako vyskočil do vzduchu. Teraz sa vznášal nad nimi a pomaly sa obracal doľava. Nebolo počuť nijaký zvuk motora, nič nenaznačovalo, ako bojuje proti zemskej príťažlivosti. Jednoducho visel vo vzduchu.

„Počúvajte,“ povedal kráľ Ogunwe. „Prichádza to z juhu.“

Pani Coulterová sa obrátila a napínala uši. Okolo hory zavýjal vietor, pod chodidlami cítila z hĺbky údery kladív, a z osvetlených dverí počula hlasy, ale tie na nejaké znamenie stíchli a svetlá zhasli. A v tomu tichu pani Coulterová počula v náporoch vetra veľmi slabý klepot motorov gyropterov.

„Kto je to?“ spýtala sa ticho.

„Návnady,“ odvetil kráľ. „Moji piloti, ktorých poslaním bolo zlákať nepriateľa, aby ich sledoval. Dívajte sa.“

Otvorila oči doširoka a usilovala sa v tej hustej tme prežiarenej iba nemnohými hviezdami niečo vidieť. Nad nimi visel intenciostroj tak pevne, akoby tam bol zakotvený a pripútaný. Nepohol ním ani ten najsilnejší nápor vetra. Z pilotnej kabíny nevychádzalo svetlo, takže stroj bolo sotva vidieť, a postava lorda Asriela sa celkom stratila.

Potom pani Coulterová zbadala nízko na oblohe skupinu svetiel a v tej istej chvíli zvuk motorov natoľko zosilnel, že ho bolo

169

jasne počuť. Gyropterov bolo šesť, leteli rýchlo a jeden z nich mal očividne problémy, lebo sa za ním ťahal dym a letel nižšie ako ostatné. Blížili sa k hore, ale ich kurz smeroval dookola a za ňu.

Tesne za nimi nasledovala pestrá zbierka letiacich strojov a tvorov. Nebolo ľahké ich rozlíšiť, ale pani Coulterová si všimla mohutný zvláštny gyropter, dva stroje s rovnými krídlami, jedného veľkého vtáka, ktorý bez námahy kĺzal veľkou rýchlosťou a niesol dvoch ozbrojených jazdcov a troch alebo štyroch anjelov.

„Prepadová jednotka,“ poznamenal kráľ Ogunwe.

Približovali sa ku gyropterom. Potom z jedného stroja s rovnými krídlami vyšľahlo svetlo, po ktorom o pár sekúnd nasledoval zvuk, hlboké puknutie. Strela však nezasiahla svoj cieľ, poškodený gyropter, lebo v tej istej chvíli, ako uvideli svetlo, a prv ako počuli puknutie, pozorovatelia na hore zbadali záblesk z in-tenciostroja a strela vo vzduchu vybuchla.

Pani Coulterová ledva stihla pochopiť okamžitú následnosť svetla a zvuku, a už sa rozpútal boj. Nebolo ľahké sledovať ho, lebo obloha bola tmavá a pohyby letiacich strojov rýchle. Ale horu ožarovali série takmer nečujných zábleskov, sprevádzaných krátkym syčaním, akoby unikala para. Každý záblesk akýmsi činom zasiahol iného útočníka: letiace stroje horeli alebo vybuchovali, obrovský vták zaškrečal, akoby sa roztrhol obrovský záves a klesol na skaly v hlbinách. Pokiaľ išlo o anjelov, tí jednoducho zmizli v závane žia-riaceho vzduchu, v myriade drobných čiastočiek, trblietajúcich a ja-gajúcich sa, až kým nevyhasli ako končiaci sa ohňostroj.

Nato zavládlo ticho. Vietor odnášal klepot gyropterov, ktoré slúžili ako návnada a teraz zmizli za horou, a nikto z divákov neprehovoril. Plamene z hĺbky ožarovali spodok intenciostroja, ktorý sa ešte vždy vznášal vo vzduchu a teraz sa pomaly obracal, akoby sa chcel obzrieť. Skaza prepadovej jednotky bola taká dokonalá, že pani Coulterová, ktorá už v živote videla veľa vecí, čo ju Šokovali, bola napriek tomu šokovaná. Keď hľadela na inten-ciostroj, zdalo sa jej, akoby sa chvel alebo premiestňoval, a zrazu len bol znova na zemi.

Kráľ Ogunwe k nemu náhlivo vykročil a spolu s ním ostatní velitelia a inžinieri, ktorí otvorili dvere, takže cvičný areál zaplavilo svetlo. Pani Coulterová zostala stáť na mieste, vyvedená z miery činnosťou stroja.

„Prečo nám ho predvádza?“ spýtal sa ticho jej démon.

170

„Určite nám nemohol čítať myšlienky,“ odvetila rovnakým tónom.

Obaja mysleli na tú chvíľu v diamantovej veži, keď medzi nimi ako iskra preblesla myšlienka. Mali v úmysle lordovi Asrielo-vi čosi navrhnúť: ponúknuť sa, že pôjdu na Cirkevný disciplinárny súd a poslúžia mu ako vyzvedači. Pani Coulterová poznala všetky páky moci a vedela nimi manipulovať. Spočiatku by síce bolo ťažké presvedčiť ich o svojich dobrých úmysloch, ale jej by sa to podarilo. A keď teraz boli gallivespijskí špehovia s Willom a Lýrou, Asriel istotne neodolá takej ponuke.

Lenže pri pohľade na zvláštny lietajúci stroj dostala ďalší nápad a radostne objala zlatého opičiaka.

„Asriel,“ zakričala nevinne, „môžem sa pozrieť, ako ten stroj funguje?“

Pozrel na ňu roztržito a netrpezlivo, ale aj s výrazom vzrušeného zadosťučinenia. Bol intenciostrojom nadšený, vedela, že neodolá, aby jej ho predviedol.

Kráľ Ogunwe odstúpil nabok, lord Asriel sa sklonil a vyzdvihol ju do pilotnej kabíny. Pomohol jej usadiť sa na sedadle a hľadel, ako sa díva na ovládacie panely.

„Ako to funguje? Co ho poháňa?“ spýtala sa.

„Tvoje myšlienky,“ odvetil. „Z toho pochádza aj názov. Ak máš v úmysle ísť dopredu, pôjde dopredu.“

„To nie je nijaká odpoveď. No tak, vysvetli mi to. Co je to za motor? Ako to lieta? Nikde som nevidela nič aerodynamické. Ale tieto ovládacie panely… vyzerajú celkom .ako v gyropteri.“

Bolo preňho ťažké neprezradiť jej to. A kedže ju mal vo svojej moci, urobil to. Zdvihol kábel, na ktorého konci bola kožená úchytka, hlboko poznačená zubami jeho démona.

„Tvoj démon,“ vysvetľoval, „musí držať túto rúčku – či už zubami alebo rukou, to je jedno. A ty musíš mať na hlave tamtú prilbu. Prechádza medzi nimi prúd a kondenzátor ho zosilňuje. No, je to oveľa zložitejšie, ale s týmto strojom sa ľahko lieta. Sú tu ovládacie panely ako v gyropteri, aby sme vytvorili známe prostredie, ale tie panely by sme vlastne vôbec nepotrebovali. Prirodzene, môže na ňom lietať iba ľudská bytosť s démonom.“

„Chápem,“ povedala.

Prudko doňho sotila, takže vyletel zo stroja.

V tej istej chvíli si nasadila na hlavu prilbu a zlatý opičiak chy-

171

til koženú rúčku. Načiahla sa za pákou, ktorá by v gyropteri naklonila nosnú plochu, posunula škrtiacu klapku dopredu a in-tenciostroj okamžite vyskočil do vzduchu.

Ale ešte vždy do jeho fungovania celkom neprenikla. Stroj nejakú chvíľu nehybne visel, mierne naklonený, kým našla páky, ktorými ho posunula dopredu, a za tých pár sekúnd lord Asriel urobil tri veci. Postavil sa, zdvihol ruku, aby zabránil kráľovi Ogunwemu vydať rozkaz vojakom začať paľbu na stroj, a povedal: „Lord Roke, buďte taký láskavý a choďte s ňou.“

Gallivespijčan okamžite popchol svojho modrého jastraba do výšky a vták zaletel rovno k dverám pilotnej kabíny, ešte vždy otvoreným. Pozorovatelia zdola videli, ako žena pohybuje hlavou a pozerá napravo-naľavo, zlatý opičiak takisto, a bolo im jasné, že ani jeden z nich si nevšimol, ako drobná postava lorda Roka zoskočila z jastraba do kabíny.

O malú chvíľu sa stroj na myšlienkový pohon začal pohybovať, jastrab zakrúžil dolu a pristál na zápästí lorda Asriela. O dve sekundy stroj zmizol z dohľadu vo vlhkom vzduchu prežiarenom hviezdami.

Lord Asriel to pozoroval so smutným obdivom.

„Nuž, pán kráľ, mali ste pravdu,“ povedal, „a mal som dať na vaše slová. Je to Lyrina matka, mohol som od nej očakávať čosi také.“

„Nebudete ju prenasledovať?“ spýtal sa kráľ Ogunwe.

„Načo? Aby som zničil dokonalý stroj? Rozhodne nie.“

„Čo myslíte, kam pôjde? Bude hľadať dieťa?“

„Najprv nie. Nevie, kde je. Presne viem, čo urobí: pôjde na Disciplinárny súd, dá im k dispozícii intenciostroj, aby im dokázala, že má dobré úmysly, a potom tam bude špehovať. Bude vyzvedať v náš prospech. Už vyskúšala všetko: toto bude pre ňu nový zážitok. A len čo zistí, kde je dievča, pôjde ta a my ju budeme sledovať.“

,A kedy jej lord Roke prezradí, že išiel s ňou?“

„Ach, myslím, že si to nechá ako prekvapenie, nezdá sa vám?“

Zasmiali sa a vrátili sa do dielní, kde čakal na ich inšpekciu novší, oveľa dokonalejší model intenciostroja.

17

Olej a lak

Had bol oveľa

ĽSTIVEJŠÍ AKO

všetky poľné ZVIERATÁ, ktoré

BOH UČINIL.

GENESIS

Mary Maloneová vyrábala zrkadlo. Nie z márnomyseľnosti, lebo tú v sebe nemala, ale pretože chcela vyskúšať nápad, ktorý sa jej zrodil v hlave. Chcela sa pokúsiť zachytiť tiene, a kedže nemala nástroje ako vo svojom laboratóriu, musela improvizovať s materiálmi, ktoré mala poruke.

Mulefovia veľmi nepoužívali kovy. Vyrábali pozoruhodné veci z kameňa, dreva, špagátov, mušieľ a rohoviny, ale kovy, ktoré mali, vyklepali z prírodných hrudiek medi a iných kovov, ktoré našli v riečnom piesku, a nikdy ich nepoužívali na výrobu nástrojov. Slúžili im len na ozdobu. Napríklad dvojice mulefov si pri vstupe do manželstva vymenili pásiky žiarivej medi, ktoré si obkrúti-li okolo rohov a mali rovnaký účel ako svadobná obrúčka.

A preto ich fascinoval švajčiarsky vojenský nožík, ktorý bol Mariným najvzácnejším majetkom.

Zalifka Atal, ktorá bola jej najlepšou priateľkou, jedného dňa vykríkla od prekvapenia, keď Mary otvorila nožík, ukázala jej všetky časti a čo najjasnejšie jej vysvetlila svojou obmedzenou slovnou zásobou, na čo slúžia. Bolo tam aj miniatúrne zväčšovacie sklo, pomocou ktorého začala vypaľovať vzor na suchú vetvu, a vtedy začala myslieť na tiene.

V tom čase s Atal lovili, ale hladina rieky bola nízka a ryby boli zrejme kdesi inde, a tak nechali sieť ležať na vode, sadli si na trávnatý breh a zhovárali sa, až kým Mary nezbadala suchú vetvu s hladkým bielym povrchom. Vypálila do dreva vzor — jednoduchú sedmokrásku — a uveličená Atal nevychádzala z údivu. Ale äko sa z miesta, kde sa sústredené lúče slnka dotkli dreva, dvíhal tenký pásik dymu, Mary si pomyslela: Keby sa z tohto dreva sta-

173

la fosília a o desať miliónov rokov by ju našiel nejaký vedec, ešte vždy by okolo neho videl tiene, pretože som na ňom pracovala.

Upadla do ospanlivého rozjímania, až kým sa jej Atal nespýtala:

O čom snívaš?

Mary sa usilovala priblížiť jej svoju prácu, výskum, laboratórium, objavenie čiastočiek tieňov, fantastické odhalenie, že majú vedomie, a zistila, že ten príbeh ju znova uchvátil, a zatúžila po svojom zariadení.

Neočakávala, že jej vysvetľovanie Atal pochopí, sčasti preto, lebo ich jazyk neovládala dokonale, ale sčasti aj preto, lebo mu-lefovia boli veľmi praktickí, hlboko spútaní s každodenným hmotným svetom, a mnohé z toho, čo hovorila, súviselo s matematikou. Ale Atal ju prekvapila, keď povedala: Ano, vieme, na čo myslíš, my tomu hovoríme… a potom použila slovo, ktoré znelo ako ich výraz pre svetlo.

Mary sa spýtala: Svetlo? a Atal odpovedala: Nie svetlo, ale… a vyslovila to slovo pomalšie, aby si ho Mary mohla zapamätať, pričom vysvetľovala: ako svetlo na vode, keď sú na nej pri západe slnka drobné vlnky a svetlo sa vtedy odráža ako jasné iskričky. Tak tomu hovoríme, ale je to prenesené slovo.

Prenesené slovo bol ich výraz pre metaforu, ako už Mary zistila.

A tak povedala: Nie je to skutočné svetlo, ale vidíte to a vyzerá to ako svetlo na vode pri západe slnka?

Atal odvetila: Ano. Všetci mulefovia ho majú. Aj ty. Preto sme vedeli, že si ako my a nie ako pasúce sa tvory, ktoré ho nemajú. Aj keď vyzeral tak čudne a hrozne, si ako my, lebo máš —a. znova nasledovalo to slovo, ktoré Mary nepočula dosť jasne, aby ho vedela vysloviť. Čosi ako ím/alebo sarf, sprevádzané trhnutím chobota doľava.

Mary bola vzrušená. Musela sa nútiť zachovať pokoj, aby našla tie správne slová.

Čo o tom viete? Odkiaľ to pochádza?

Z nás a z oleja, znela Atalina odpoveď a Mary vedela, že má na mysli olej v tobolkových kolesách.

Od vás?

Keď sme dospelí. Ale bez stromov by sa to znova vytratilo. Vďaka kolesám a oleju to zostane pri nás.

Keď sme dospelí… Mary mala čo robiť, aby sa ovládla. Sama začala mať podozrenie, že deti a dospelí reagujú na tiene rozlične, alebo priťahujú iné druhy aktivity tieňov. Vari Lyra nepove-

174

dala, že vedci v jej krajine objavili čosi podobné v prípade prachu, čo bol ich názov pre tiene? A tu je to znova.

Súviselo to s tým, čo jej tiene prezradili na počítačovej obrazovke krátko predtým, ako odišla z vlastného sveta: nech tá otázka znela akokoľvek, mala čosi spoločné s veľkou zmenou v dejinách ľudstva, symbolizovanou v príbehu Adama a Evy. S pokušením, pádom, prvotným hriechom. Jej kolega Oliver Payne pri svojom výskume fosílnych lebiek zistil, že asi pred tridsaťtisíc rokmi nastal veľký nárast počtu čiastočiek tieňov na ľudských ostatkoch. Vtedy nastal akýsi posun vo vývoji, ktorý premenil ľudský mozog na ideálny kanál na znásobovanie ich účinkov.

Ako dlho sú na svete mulefovia? spýtala sa Mary.

A Atal odvetila: Tridsaťtritisíc rokov.

Teraz už vedela čítať z Marinho výrazu tváre, aspoň keď bol očividne jasný, a zasmiala sa, ako Mary ovisla sánka. Ich smiech bol taký uvoľnený, radostný a nákazlivý, že Mary sa zvyčajne pridala, ale teraz zostala vážna a ohromene sa spýtala:

Ako to môžete vedieť tak presne? Poznáte históriu všetkých tých rokov?

Ach, áno, odvetila Atal. Odkedy máme sraf, máme pamäť a precitli sme. Predtým sme nevedeli nič.

Čo sa stalo, že ste dostali sraf?

Objavili sme, ako sa používajú kolesá. Jedného dňa istá bezmenná bytosť našla tobolku, začala sa hrať a pri tej hre práve ona…

Ona?

Ano, ona. Predtým nemala meno. Uvidela hada, ako sa prevlie-ka cez dieru tobolky, had jej povedal…

Had sa s ňou rozprával?

Nie! Nie! To len akože. Podlá príbehu sa jej had spýtal: Čo vieš? Čo si pamätáš? Čo vidíš pred sebou? A ona odvetila: Nič, nič, nič. A tak jej had povedal: Vlož nohu do diery tobolky, v ktorej som sa hral, a staneš sa múdra. A tak vložila nohu tam, kde bol predtým had. Do nohy jej prenikol olej a spôsobil, že videla oveľa jasnejšie ako predtým, a prvé, čo si všimla, bol sraf. Bolo to také zvláštne a príjemné, že sa chcela okamžite podeliť o zážitok so všetkými svojimi druhmi. A tak si ona a jej druh vzali prvé tobolky a zistili, že vedia, kto sú, uvedomovali si, že sú mulefovia, a nie pasúce sa tvo-ry. Každý z nich si dal meno. Svoj ľud nazvali mulefovia. Pomenovali aj tobolkový strom a všetky bytosti a rastliny.

175

Pretože boli odlišní, povedala Mary.

Ano, boli. Aj ich deti boli odlišné, pretože keď zo stromu spadlo viac toboliek, ukázali deťom, ako ich používať. A keď boli deti dosť staré, začali aj ony vytvárať sraf, a len čo boli dosť veľké, aby jazdili na kolesách, s olejom sa zjavil aj sraf a už s nimi zostal. A preto videli, že musia vysadiť viac tobolkových stromov, aby bolo dosť oleja, ale tobolky boli také tvrdé, že málokedy vyklíčili. A prvý mulefa pochopil, čo musia urobiť, aby pomohli stromom. Musia jazdiť na kolesách a puknúť ich, a tak mulefovia a tobolkové stromy odjakživa nažívali spolu.

Mary priamo rozumela asi štvrtinu toho, čo jej Atal hovorila, ale vďaka otázkam a hádaniu sa dozvedela zvyšok pomerne presne. A jej znalosť jazyka sa ustavične zlepšovala. Čím viac sa dozvedala, tým to bolo zložitejšie, lebo každá nová vec vyvolávala desiatky otázok, z ktorých každá smerovala inam.

Sústredila sa však na sraf, pretože ten bol najdôležitejší. A preto ju napadlo vyrobiť zrkadlo.

Inšpirovalo ju k tomu porovnanie srafu s iskrami na vode. Odrazené svetlo z mora bolo polarizované: čo ak čiastočky tieňov, keď sa vlnia ako svetlo, tiež môžu byť polarizované?

Nevidím sraf ako ty, povedala, ale rada by som vyrobila z miaz-gového laku zrkadlo, lebo si myslím, že by mi to pomohlo vidieť sraf.

Atal ten nápad celkom rozrušil, okamžite vytiahli sieť a začali zbierať, čo Mary potrebovala. Ako šťastné znamenie mali v sieti tri chutné ryby.

Miazgový lak bol produkt iného a oveľa menšieho stromu, ktorý mulefovia pestovali za tým účelom. Uvarili miazgu, rozpustili ju v alkohole, ktorý vyrábali z destilovanej ovocnej šťavy, a dostali hmotu, hustotou podobnú mlieku. Hmota mala jemnú jantárovú farbu a používali ju na lakovanie. Na drevený alebo mušľový základ naniesli aj dvadsať vrstiev, každú nechali stvrdnúť pod vlhkou handrou a potom naniesli ďalšiu, čím postupne vznikol veľmi tvrdý a lesklý povrch. Zvyčajne pomocou rozličných kysličníkov dosiahli, že bol nepriehľadný, ale niekedy ho nechali priehľadný, a práve to Mary zaujímalo. Pretože čistý jan-tárovo sfarbený lak mal tú istú zvláštnu vlastnosť ako minerál známy ako kryštalický vápenec. Rozdvojoval lúče svetla, takže keď ste sa cezeň pozreli, videli ste dvojmo.

Mary si nebola istá, čo chce urobiť, vedela len to, že ak sa to-

176

mu bude venovať dosť dlho a nebude sa trápiť a zožierať, nakoniec na to príde. Spomenula si, ako citovala Lyre slová anglického básnika Keatsa a ako Lyra okamžite pochopila, že keď číta z ale-thiomeru, je v určitom stave mysle — to teraz musela zistiť Mary.

A tak začala hľadať viac-menej plochý kus dreva podobného borovici a brúsila povrch kusom pieskovca (nijaký kov, nijaké hladké plochy), až kým nebol čo najplochejší. Túto metódu používali aj mulefovia, a ak sa tomu venoval dostatok času a úsilia, bola aj účinná.

Potom s Atal navštívila lakový hájik, pričom jej starostlivo vysvetlila, čo má v úmysle, a požiadala ju o dovolenie vziať si trochu miazgy. Mulefovia jej to radi dovolili, ale boli priveľmi zaneprázdnení, aby sa tým zaoberali. S Atalinou pomocou získala zo stromu trochu lepkavej živicovej miazgy, a potom nastal dlhý proces varenia, rozpúšťania, opätovného varenia, až kým nebol lak pripravený na použitie.

Mulefovia ho nanášali pomocou bavlneného vlákna z inej rastliny, a starostlivo sa držiac rád odborníkov, Mary s námahou znova a znova natierala svoje zrkadlo, ale sotva videla nejaký rozdiel, lebo vrstva laku bola veľmi tenká, ale keď ich bez náhlenia nechala tvrdnúť, postupne zisťovala, že lak hrubne. Natrela vyše štyridsať vrstiev – ani sama presne nevedela koľko, a keď sa jej minuli zásoby laku, povrch bol už najmenej päť milimetrov hrubý.

Po poslednej vrstve prišlo na rad leštenie: celý deň jemne tre-la povrch vláčnym kruhovým pohybom, až kým ju neboleli ruky, netrestalo jej v hlave a už viac nevládala pracovať.

Vtedy išla spať.

Na druhé ráno šla skupina mulefov pracovať do podrastu, ktorý nazývali uzlový les, kontrolovali, či výhonky rastú, ako ich zasadili, a spevňovali spleť, aby dospelé rastliny boli správne tvarované. Pri tejto úlohe oceňovali Marinu pomoc, pretože sa mohla sama pretisnúť do užších medzier ako mulefovia a svojimi dvoma rukami pracovať v obmedzenejšom priestore.

Až keď dokončili túto prácu a vrátili sa do osady, Mary mohla začať experimentovať – alebo skôr hrať sa, lebo ešte vždy nemala jasnú predstavu, čo robí.

Najprv sa pokúsila použiť lakovú vrstvu jednoducho ako zrkadlo, ale keďže nemala strieborné pozadie, videla iba nevýrazný dvojitý odraz lesa.

177

Potom si pomyslela, že v skutočnosti potrebuje lak bez dreva, ale desila sa predstavy, že by mala robiť ďalší plát. A vôbec, ako by mohla dosiahnuť plochosť bez podkladu?

Napadlo jej, že jednoducho odreže drevo a zostane jej lak. Aj to jej bude chvíľu trvať, ale aspoňže má švajčiarsky vojenský nožík. A tak sa do toho pustila, veľmi jemne ho oddeľovala od okraja a dbala na to, aby nepoškriabala zadnú stranu laku, ale nakoniec sa jej podarilo odstrániť väčšinu borovice, až na tabuli priezračného tvrdého laku zostali prilepené len drevené triesky.

Uvažovala, čo by sa stalo, keby to namočila do vody. Zmäkne lak, keď je vo vlhkú? Nie, ubezpečil ju majster tohto remesla, zostane navždy tvrdý. Ale čo keby si to urobila takto? K ukázal jej tekutinu v kamennej miske, ktorá v priebehu pár hodín rozožerie každé drevo. Mary to prichodilo aj páchlo ako kyselina.

To laku vôbec neublíži, ubezpečoval ju zalif, a každé poškodenie môže ľahko opraviť. Jej projekt ho fascinoval a pomohol jej jemne naniesť kyselinu na drevo, pričom jej vysvetľoval, ako ju vyrábajú drvením, rozpúšťaním a destilovaním minerálu, ktorý našli na okraji akýchsi plytkých jazier, kde ešte nebola. Drevo postupne zmäklo, uvoľnilo sa a Mary zostal plát priezračného hnedožltého laku, veľkosti knižnej stránky.

Spodnú stranu vyleštila rovnako dôkladne ako vrchnú, až kým oba neboli rovnako hladké a ploché ako najlepšie zrkadlo.

A keď sa cez lak pozrela…

Nevidela nič zvláštne. Lak bol dokonale priezračný, ale ukazoval jej dvojitý obraz, pravý tesne vedľa ľavého, zhruba o pätnásť stupňov vyššie.

Uvažovala, čo by sa stalo, keby sa pozerala cez dva kusy, jeden na druhom.

A tak znova vzala do ruky švajčiarsky vojenský nožík a usilovala sa vyznačiť na laku rovnú čiaru, aby mohla plát prerezať na dve časti. Znova a znova prechádzala po čiare a ostrila si nožík na hladkom kameni, až sa jej podarilo vyryť dostatočne hlbokú ryhu a odvážila sa plát prelomiť. Pod ryhu položila tenkú palicu a prudko zatlačila na lak, ako to videla robiť sklenára pri rezaní skla, a fungovalo to – teraz mala dva pláty.

Položila ich na seba a pozrela cez ne. Jantárová farba bola hustejšia a ako fotografický filter niektoré farby zvýrazňovala, iné potláčala, takže krajina zrazu vyzerala trochu ináč. Najzaujíma-

178

vejšie bolo, že zdvojenie zmizlo a znova bolo všetko vidieť jednoducho. Ale po tieňoch nebolo ani stopy.

Oddelila tie dva kusy a pozorovala, ako sa pritom veci menia. Keď boli asi na dlaň od seba, stala sa zaujímavá vec: jantárové sfarbenie zmizlo a všetko akoby malo normálnu farbu, ibaže to pôsobilo živšie a jasnejšie.

Vtedy sa prišla Atal pozrieť, čo robí.

Teraz už vidíš srafi spýtala sa.

Nie, ale vidím iné veci, odvetila Mary a pokúsila sa jej ich ukázať.

Atal to zaujímalo len zo zdvorilosti, nie s objaviteľským zápalom, ktorý spaľoval Mary, a čochvíľa už bola zalifka unavená z pozerania cez kúsky laku a usadila sa na trávu, aby si ošetrila kolesá. Mulefovia si niekedy navzájom ošetrovali pazúry, čisto z túžby po spoločnosti, a Atal jeden či dva razy požiadala Mary, aby sa postarala o jej. Mary na oplátku dovolila Atal, aby jej upravovala vlasy, a páčilo sa jej, ako jej ich mäkkým chobotom dvíhala a spúšťala a masírovala jej lebku.

Vycítila, že Atal teraz túži po podobnom prejave, a tak odložila dva kúsky laku a prebehla rukami po prekvapujúco hladkých Ataliných pazúroch, po tom povrchu, hladšom a klzkejšom ako teflon, ktorý sa opieral o spodný okraj stredovej diery a slúžil ako ložisko, keď sa koleso obracalo. Kontúry, samozrejme, do seba dokonale zapadali, a keď Mary prešla rukami po vnútornej strane kolesa, necítila nijaký rozdiel v zložení: akoby mulefovia a to-bolkové koleso boli jedna bytosť, ktorá sa nejakým zázrakom mohla rozložiť a znova zložiť.

Atal ten kontakt upokojoval a Mary takisto. Jej priatelka bola mladá a slobodná a v tejto skupine neboli nijakí mladí samci, takže sa bude musieť vydať za zalifa z inej skupiny. Ale kontakty sa nenadväzovali ľahko a zavše si Mary myslela, že Atal sa bojí o svoju budúcnosť. A tak neľutovala čas, ktorý s ňou trávila, a teraz jej rada čistila diery v kolesách od všetkého prachu a špiny, ktoré sa tam nazhromaždili, a nežne roztierala olej po priateľkiných pazúroch, zatiaľ čo Atal chobotom dvíhala a vyrovnávala jej vlasy.

Keď toho mala Atal dosť, znova sa postavila na kolesá a odišla pomáhať s prípravou večere. Mary sa vrátila k laku a takmer okamžite sa jej podaril objav.

Držala dva pláty na dlaň od seba, aby ukazovali ten žiarivý jasný obraz, ktorý videla predtým, ale čosi sa stalo.

179

Keď sa cez ne pozrela, videla, ze Atalino telo obklopuje oblak zlatých iskričiek. Bolo ich vidieť iba cez malú časť laku a Mary si _uve. domila prečo: v tom bode sa dotýkala povrchu prstami od ol_ej_a.

„Atal!“ zakričala. „Rýchlo poď sem!“

Atal sa zvrtla a náhlila sa k nej.

„Daj mi ešte trochu oleja, prosím ťa,“ požiadala ju Mary, J_entoľko, aby som ním mohla potrieť lak.“

Atal jej ochotne dovolila, aby znova prebehla prstami po dj_e_ rach kolies, a zvedavo sa dívala, ako Mary potiera lak tenkou vrstvou čírej sladkej hmoty.

Potom stlačila pláty dokopy a pohybovala nimi, aby sa olej rovnomerne rozotrel, a potom ich znova držala na dlaň od seba.

A keď sa cez ne pozrela, všetko sa zmenilo. Videla tiene. Keby bývala v Jordánskom kolégiu, keď lord Asriel premietal fotogra-my, ktoré vyrobil pomocou špeciálnej emulzie, vedela by, čo to je. Kam sa len pozrela, videla zlato: iskričky svetla poletovali, vznášali sa a niekedy sa cieľavedome pohybovali. A medzi tým všetkým bol svet, ktorý mohla vidieť voľným okom, tráva, rieka, stromy. Ale tam, kde videla vedomú bytosť, čiže jedného z mu-lefov, svetlo bolo hustejšie a hmýrilo sa pohybom. Nijako ich tvary nezatieňovalo, skôr ich rozjasňovalo.

Nevedela som, že je to krásne, povedala Mary priateľke.

Ale pravdaže je, odvetila Atal. Zdá sa mi zvláštne, že ty si to doteraz nemohla vidieť. Pozri na to malé…

Ukázala na jedno z detí, ktoré sa hralo vo vysokej tráve, neobratne skákalo za lúčnymi koníkmi, zrazu zastalo, aby si obzrelo list, spadlo, znova sa vyštveralo na nohy a náhlilo sa čosi povedať svojej matke, znova ho však rozptýlila palica, usilovalo sa ju zdvihnúť a vtedy si na chobote objavilo mravce a začalo híkať od vzrušenia… Vznášal sa okolo neho zlatý opar, a takisto okolo chatrčí, rybárskych sietí, večerného ohňa: bol silnejší ako ich oblak iskričiek, ale nie oveľa. No na rozdiel od ich oblaku bol plný malých víriacich prúdov úmyslov, ktoré sa spájali, oddeľovali a vznášali dookola, jedny mizli a iné vznikali.

Na druhej strane okolo jeho matky boli zlaté iskričky oveľa silnejšie a prúdy, v ktorých sa pohybovali, boli ustálenejšie a mohutnejšie. Matka pripravovala jedlo, sypala múku na plochý kameň, vyrábala plochý chlieb podobný tortillám, a pritom zároveň dávala pozor na svoje dieťa, a tiene alebo sraf či prach, ktorý

180

ju obklopoval, vyzeral ako stelesnenie zodpovednosti a múdrej starostlivosti.

Takže konečne vidíš, povedala Atal. No, teraz musíš ísť so mnou.

Mary zmätene pozrela na priateľku. Atal to vyslovila zvláštnym tónom, akoby hovorila: Konečne si pripravená, čakali sme na to, teraz sa všetko musí zmeniť.

A z ničoho nič sa zjavovali aj ďalší mulefovia, vychádzali spoza hory, zo svojich príbytkov, blížili sa od rieky: boli tam členovia skupiny, ale aj neznámi mulefovia, ktorých Mary nepoznala a ktorí zvedavo hľadeli na miesto, kde stála. Kolesá ticho, pravidelne duneli na udupanej hline.

Kam musím ísť? spýtala sa Mary. Prečo sem všetci prichádzajú?

Neboj sa, upokojovala ju Atal, poď so mnou, neublížime ti.

Zdalo sa, že toto stretnutie bolo dávno naplánované, lebo všetci vedeli, kam majú ísť a čo majú očakávať. Na okraji osady bol malý kopček pravidelného tvaru, celý z tvrdo udupanej hliny, s naklonenou plošinou na každej strane, a dav – Mary odhadovala, že tam je najmenej päťdesiat mulefov – smeroval k nemu. Vo večernom vzduchu sa vznášal dym z ohňov a zapadajúce slnko rozprestieralo nad všetkým svoj zlatý opar. Mary cítila vôňu pečenej kukurice a teplú vôňu samých mulefov – sčasti olej, sčasti teplé telá. Pripomínalo jej to sladkastý pach koni.

Atal jej naznačila, aby šla ku kopcu.

Čo sa deje? spýtala sa Mary. Povedz mi!

Nie, nie… Ja nie. Všetko ti povie Sattamax.

Mary nepoznala nijakého Sattamaxa a zalif, na ktorého Atal ukázala, jej bol neznámy. Bol najstarší z mulefov, ktorých doteraz videla: pod chobotom mal riedke biele chlpy a pohyboval sa meravo, akoby mal artritídu. Všetci ostatní sa k nemu správali s veľkou úctou, a keď naňho Mary ukradomky pozrela cez lakové zrkadlo, bolo jej jasné prečo: oblak tieňa starého zalifa bol taký bohatý a zložitý, že aj Mary pocítila úctu, hoci veľmi netušila, čo to znamená.

Keď sa Sattamax chystal prehovoriť, všetci stíchli. Mary stála neďaleko kopca a kúsok od nej Atal, ktorej prítomnosť ju upokojovala. Cítila však, že všetky oči sa upierajú na ňu, a mala pocit ako nová študentka v škole.

Vtom Sattamax prehovoril. Mal hlboký hlas, ktorého tóny boli bohaté a rôznorodé, pohyby jeho chobota prosté a elegantné.

\fytci sme sa tu zišli, aby sme privítali cudzinku Mary. Tí z nás,

181

ktorí ju poznajú, majú dôvod byť jej vďační za všetku jej činnosť, odkedy medzi nás prišla. Čakali sme, kým sa trochu naučí nás jazyk. S našou pomocou, ale najmä vďaka pomoci zalifky Atal, nám teraz cudzinka Mary rozumie.

Musela však pochopiť ešte jednu vec, a to bol sraf. Vedela o ňom, ale nevidela ho ako my, kým si nevyrobila pomôcku, cez ktorú sa môže pozerať.

A keď sa jej to teraz podarilo, je pripravená, aby sa dozvedela viac o tom, čo musí urobiť, aby nám pomohla.

Mary, poď sem ku mne.

Zmocnil sa jej závrat a rozpaky, ale urobila, čo musela, a postavila sa vedľa starého zalifa. Pomyslela si, že by mala niečo povedať, a tak začala:

Vďaka vám všetkým som sa cítila ako vaša priateľka. Ste láskaví a pohostinní. Prišla som zo sveta, kde je život celkom iný, ale niektorí z nás si uvedomujú sraf, tak ako vy, a som vám nesmierne vďačná, že ste mi pomohli vyrobiť toto zrkadlo, cez ktoré ho môžem vidieť. Ak vám akokoľvek môžem pomôcť, urobím to veľmi rada.

Hovorila rozpačitejšie, než keď sa rozprávala s Atal, a obávala sa, že sa nevyjadrovala celkom jasne. Bolo ťažké zároveň gestikulovať aj rozprávať, ale zdalo sa, že jej rozumeli.

A znova prehovoril Sattamax: Teší nás, keď ťa počujeme hovoriť. Dúfame, že nám budeš vedieť pomôcť. Ak nie, neviem si predstaviť, ako prežijeme. Tualapi nás všetkých pozabíjajú. Teraz ich je viac ako kedysi a z roka na rok ich počet stúpa. So svetom čosi nieje v poriadku. Za tých tridsaťtritisíc rokov, čo existujú mulefovia, sme sa zväčša my starali o zem. Všetko bolo v rovnováhe. Stromom sa darilo, pasúce sa tvory boli zdravé, a ak aj raz za čas prišli tualäpovia, náš aj ich počet zostával nezmenený.

Ale pred tristo rokmi stromy postihla choroba. Úzkostlivo sme ich pozorovali a s láskou sa o ne starali, ale napriek tomu sme zistili, že produkujú menej toboliek a lístie im opadáva mimo sezóny, niektoré z nich dokonca vyhynuli, čo sa predtým nestávalo. V celej svojej pamäti sme nenašli príčinu tohto javu.

Je pravda, že to postupovalo pomaly, ale taký je aj rytmus nášho života. Nevedeli sme to, kým si neprišla. Videli sme motýle a vtáky, ale tie nemajú sraf. Ale nech sa zdáš akokoľvek čudná, ty ho máš. Si rýchla ako motýle, ako vtáky. Uvedomila si si, že potrebuješ čosi, čo ti pomôže vidieť sraf a z materiálov, ktoré sme poznali tisícky rokov,

182

si okamžite zostrojila prístroj, ktorý ti v tom pomohol. Okrem toho rozmýšľaš a konal rýchlo ako vták. Aspoň nám sa to zdá, preto vieme, že nás rytmus sa ti musí zdať pomalý.

Ale práve to je naša nádej. Vidíš veci, ktoré my nevidíme, vidíš súvislosti a možnosti, ktoré sú pre nás neviditeľné, ako bol sraf neviditeľný pre teba. A hoci my nevieme, ako prežiť, dúfame, že ty nájdeš spôsob. Dúfame, že rýchlo zistíš, prečo sú stromy choré, a nájdeš liek. Dúfame, že objavíš spôsob, ako si poradiť s tulapmi, ktorí sú mocní a je ich nesmierne veľa.

A dúfame, že sa ti to podarí skoro, inak vymrieme.

Z davu sa ozvalo súhlasné mumlanie. Všetci sa dívali na Mary a ona sa väčšmi než predtým cítila ako nová študentka v škole, kde od nej veľa očakávajú. Ale akosi zvláštne jej to lichotilo: tá predstava, že je rýchla a odvážna ako vták, bola pre ňu nová a príjemná, lebo sama si vždy pripadala ako žena, ktorá sa len tvrdošijne plahočí. Ale zároveň sa jej zmocnil pocit, že sa strašne mýlia, ak ju tak vidia, a vôbec nechápu, že jednoducho nemôže splniť ich zúfalé nádeje.

No napriek tomu ich musí splniť. Očakávajú to.

Sattamax, povedala, mulefovia, vkladáte vo mňa dôveru a ja sa budem usilovať zo všetkých síl. Boli ste ku mne láskaví a val život je dobrý a krásny, a preto urobím všetko pre to, aby som vám pomohla, a keď už som schopná vidieť sraf, viem, čo robím. Ďakujem vám za dôveru.

Prikyvovali, mrmlali a hladkali ju chobotmi, keď schádzala dolu. Ale trochu sa bála toho, k čomu sa zaviazala.

V tej istej chvíli vo svete Cittágazze kňaz — vrah, otec Gomez stúpal po hrboľatej horskej cestičke pomedzi pokrútené kmene olivových stromov. Večerné svetlo šikmo presvitalo cez striebristé listy a vo vzduchu sa ozývalo cvrlikanie svrčkov a cikád.

Pred sebou uvidel farmársky domček chránený viničom, kde mečala koza, a pomedzi sivé skaly žblnkotal potôčik. Pri dome stál starý muž, ktorý sa venoval akejsi práci, a stará žena viedla kozu k stolčeku a vedru.

V dedine, kadiaľ nedávno prechádzal, mu povedali, že žena, ktorú sleduje, šla tadiaľto a spomínala, že pôjde do hôr. Možno ju títo starí manželia videli. Alebo mu aspoň predajú syr a olivy a napije sa pramenistej vody. Otec Gomez bol zvyknutý na skromný život a času bolo dosť.

18

Predmestie mŕtvych

KIEŽ BY SME SI LEN

mohli ZARIADIŤ

DVOJDŇOVÉ

posedenie

S MŔTVYMI.

JOHN WEBSTER

Lyra sa zobudila pred svitaním, pričom Pantalaimon sa jej triasol na hrudi, a kým na oblohu prenikalo sivé svetlo, vstala, aby sa trochu zahriala chôdzou. Nikdy v živote nezažila také ticho, dokonca ani v Arktíde pokrytej snehom. Vzduch sa ani nepohol a more bolo také nehybné, že na piesku sa nezlomila ani najmenšia vlnka. Ten svet akoby visel medzi vdýchnu-tím a vydýchnutím.

Will ležal zvinutý do klbka a tvrdo spal s hlavou na batohu, aby .chránil nôž. Plášť sa mu zošmykol z pleca, a tak ho doň Lyra znova zahalila, predstierajúc, že sa usiluje vyhnúť jeho démonovi, ktorý má podobu mačky, zvinutej ako on. Musí tu niekde byť, pomyslela si.

S ospanlivým Pantalaimonom v náručí odišla od Willa a sadla si na svah pieskovej duny kúsok odtiaľ, aby ho ich hlasy nerušili.

„Čo tí malí ľudkovia?“ spýtal sa Pantalaimon.

„Nepáčia sa mi,“ vyhlásila rozhodne Lyra. „Myslím, že by sme im mali uniknúť, len čo to bude možné. Napadlo mi, že keby sa nám podarilo chytiť ich do siete alebo niečoho podobného, Will by mohol otvoriť okno a rýchlo ho zatvoriť, a bolo by po všetkom, boli by sme voľní.“

„Nemáme sieť ani hič podobné,“ namietol Pantalaimon. „Okrem toho si myslím, že na to sú priveľmi múdri. On nás aj teraz pozoruje.“

Pantalaimon bol vo chvíli, keď to hovoril, jastrabom, a mal ostrejší zrak ako ona. Tmavá obloha z minúty na minútu bledla, až sa zmenila na nadpozemsky svetlomodrú, a keď Lyra hľadela ponad piesok, spoza mora vykukol kúsok slnka a doslova ju osle-

184

pil. Keďže sedela na svahu duny, svetlo k nej dorazilo o pár sekúnd skôr, ako sa dotklo pláže, a ona pozorovala, ako plynie okolo nej k Willovi. A potom si všimla postavičku vysokú ako dlaň. Rytier Tialys stál pri Willovej hlave a ostražito ich pozoroval.

„Ide o to,“ povedala Lyra, „že nás nemôžu donútiť urobiť, čo chcú. Musia nás nasledovať. Stavím sa, že už toho majú plné zuby.“

„Ak sa nás zmocnia,“ odvetil Pan a myslel na seba a na Lýru, „a budú pripravení bodnúť nás žihadlom, Will bude musieť urobiť, čo mu povedia.“

Lyra sa nad tým zamyslela. Živo si spomínala na hrôzostrašný bolestný výkrik pani Coulterovej a na to, ako pri kŕčoch prevracala očami a ako zlatý opičiak desivo slintal, keď jej jed prenikol do krvného obehu… A to bol len škrabanec, ako jej matku upozornili. Will sa bude musieť podrobit a urobiť, čo budú chcieť.

„Čo ak si budú myslieť, že to neurobí,“ nadhodila, „čo ak sa budú domnievať, že je taký chladnokrvný, že nás jednoducho nechá zomrieť? Možno by sa mal radšej správať tak, aby si to mysleli.“

Vzala so sebou alethiomer a teraz už bolo dosť svetlo, aby naň videla, a preto vytiahla milovaný prístroj a položila ho na čierny zamatový obal, ktorý si rozprestrela v lone. Postupne upadala do tranzu, v ktorom sa jej ujasňovali mnohé vrstvy významov a kde cítila dômyselnú spleť súvislostí medzi nimi. Ako jej prsty nachádzali symboly, jej myseľ nachádzala slová: ako sa môžeme zbaviť špehov?

Vtedy ihla začala kmitať sem a tam, tak rýchlo, ako ju ešte nevidela kmitať – v skutočnosti tak rýchlo, až sa prvý raz bála, že niečo premešká. Ale istá časť jej vedomia dôsledne sledovala jej pohyb a okamžite rozlúštila význam toho, čo hovoril.

Prezradil jej: Nepokúšajte sa o to, lebo od nich závisí vás život.

To ju prekvapilo, a nie veľmi príjemne. Ale pokračovala otázkou: Ako sa dostaneme do krajiny mŕtvych?

Odpoveď znela: Choďte dolu. Sledujte nôž. Choďte vpred. Sledujte nôž.

A nakoniec sa váhavo a trochu zahanbene spýtala: Robíme správnu vec?

Ano, povedal okamžite alethiomer. Ano.

Vzdychla si, prebrala sa z tranzu a zastrčila si vlasy za uši. Vtedy pocítila na tvári a pleciach prvé hrejivé lúče slnka. A zrazu sa

185

v tom svete ozvali aj zvuky: hmyz bzučal a v suchých steblách trávy, rastúcej hore na dune, jemne šumel vánok.

Odložila alethiomer a vrátila sa k Willovi spolu s Pantalaimo-nom, ktorý na seba vzal čo najväčšiu podobu, lebo si myslel, že ako lev Gallivespijčanov zastraší.

Muž práve vyhrával na svojom magnetitovom prístroji, a keď skončil, Lyra povedala:

„Rozprávali ste sa s lordom Asrielom?“

„S jeho zástupcom,“ odvetil Tialys.

„Nepôjdeme tam.“

„Presne to som mu povedal.“

„Čo on na toť

„To bolo adresované mojim ušiam, nie tvojim.“

„Ako chcete,“ odvrkla Lyra. „Tá lady je vaša manželka?“

„Nie. Sme kolegovia.“

„Máte deti?“

„Nie.“

Tialys medzitým ukladal magnetitový rezonátor do puzdra a zatiaľ sa obdaleč zobudila lady Salmakia a pôvabne, pomaly sa zdvihla z malej jamky, ktorú si vyhĺbila v piesku. Vážky ešte vždy spali, uviazané povrázkami tenkými ako pavučina, a krídla mali zvlhnuté od rosy.

„Sú vo vašom svete aj veľkí ľudia, alebo sú všetci malí ako vy?“ spýtala sa Lyra.

„S veľkými ľuďmi si vieme poradiť,“ odvetil Tialys, čím jej veľmi nepomohol, a šiel sa ticho pozhovárať s lady. Lyra nepočula z ich rozhovoru nič, ale páčilo sa jej, ako popíjajú kvapky rosy z trávy, aby sa osviežili. Voda pre nich musí byť čosi iné, povedala v duchu Pantalaimonovi, len si predstav kvapky veľké ako päsť! Do tých sa iste ťažko preniká, zrejme majú elastický povrch asi ako balón.

Vtedy sa už unavene zobúdzal aj Will. Len čo otvoril oči, v prvom rade pozrel na Gallivespijčanov, ktorí mu okamžite opätovali pohľad a plne sa naňho sústredili.

Odvrátil sa od nich a pozrel na Lýru.

„Chcem ti niečo povedať,“ nadhodila. „Poď sem, preč od tých…“

„Ak od nás odídete preč,“ ozval saTialysov jasný hlas, „musíte tu nechať nôž. Ak tu nenecháte nôž, musíte sa porozprávať tu.“

186

„Nemôžeme mať trochu súkromia?“ spýtala sa Lyra opovržii-vo. „Nechceme, aby ste počuli, čo si hovoríme!“

„Tak choďte preč, ale nechajte tu nôž!“

Koniec koncov, nikto iný na okolí nebol a Gallivespijčania by nôž neudvihli. Will sa prehrabával v batohu a hľadal poľnú fľašu a pár koláčikov. Jeden podal Lyre a vyšiel s ňou hore na dunu.

„Spýtala som sa alethiomeru,“ spustila, „a poradil mi, aby sme sa nepokúšali utiecť týmto ľudkom, lebo nám zachránia život. Takže zrejme ich musíme mať stále na krku.“

„Povedala si im, čo chceme urobiť?“

„Nie! A ani nepoviem, lebo by to okamžite tými svojimi hovoriacimi husličkami oznámili lordovi Asrielovi a ten by ta šiel a zabránil nám v tom – takže sa musíme jednoducho vybrať a nerozprávať sa o tom pred nimi.“

,Aľe sú to špehovia,“ podotkol Will. „Určite sa vedia dobre skrývať a načúvať. Takže by sme sa o tom už viac nemali zmieniť. My vieme, kam ideme. A tak len pôjdeme a nebudeme o tom hovoriť, a oni sa s tým budú musieť zmieriť a ísť s nami.“

„Teraz nás nepočujú. Sú priďaleko. Will, spytovala som sa aj na to, ako sa ta dostaneme. Dozvedela som sa, že máme sledovať nôž, to je všetko.“

„To sa zdá ľahké,“ odvetil. „Ale určite nie je. Vieš, čo mi povedal Iorek?“

„Nie. Keď som sa s ním lúčila, mne povedal, že to pre teba bude veľmi ťažké, ale podľa neho to zvládneš. Ale neprezradil mi prečo…“

„Nôž sa zlomil, pretože som myslel na matku,“ vysvetľoval. „Takže ju musím vylúčiť z myšlienok. Ale… to je, ako keď niekto povie, nemysli na krokodíla, a ty si nemôžeš pomôcť a myslíš naňho…“

„Včera v noci si vyrezal okno bez problémov,“ poznamenala.

„Áno, zrejme preto, že som bol unavený. No, uvidíme. Takže máme sledovať nôž?“

„Nič viac nepovedal.“

„Tak by sme už pomaly mohli ísť. Ibaže nám nezostalo veľa jedla. Mali by sme si niečo nájsť, čo by sme si vzali so sebou, chlieb a ovocie alebo tak. Takže najprv nájdem svet, kde dostaneme jedlo, a potom sa vydáme na cestu.“

„Dobre,“ súhlasila Lyra, šťastná, že sa znova pohnú vpred s Willom a Pánom, živí a zdraví.

187

Vrátili sa k špehom, ktorí ostražito sedeli pri noži s batohmi na chrbte.

„Radi by sme vedeli, čo máte v úmysle,“ ozvala sa lady Sal-makia.

„No, v každom prípade nejdeme k lordovi Asrielovi,“ odvetil Will. „Najprv musíme vybaviť čosi iné.“

,A prezradíte nám, čo to je, lebo je jasné, že vám v tom neza-bránime?“

„Nie,“ povedala Lyra, „pretože by ste im to oznámili. Budete musieť ísť s nami, aj keď nebudete vedieť kam. Samozrejme, ešte vždy to môžete vzdať a vrátiť sa k nim.“

„Rozhodne nie,“ vyhlásil Tialys.

„Chceme nejakú záruku,“ povedal Will. „Ste špehovia, takže musíte byť nečestní, to je vaša práca. Potrebujeme si byť istí, že vám môžeme veriť. V noci sme boli všetci priveľmi unavení a nemysleli sme na to, ale nič by vám nebránilo, keby ste počkali, kým zaspíme, potom nás bodli, aby sme boli bezmocní, a potom by ste mohli pomocou toho magnetitového prístroja zavolať lorda Asriela. To by ste mohli bez problémov urobiť. Takže chceme mať riadnu záruku, že sa toho nemusíme báť. A sľub nestačí.“

Obaja Gallivespijčania sa triasli od hnevu, keď tak urazil ich česť.

Tialys sa však ovládol a povedal: „Neprijímame jednostranné požiadavky. Musíte nám na výmenu čosi dať. Musíte nám prezradiť, aké máte úmysly, a potom vám môžem zveriť do opatery magnetitový rezonátor. Musíte mi ho dať, keď budem chcieť poslať správu, ale vždy o tom budete vedieť a my ho nebudeme môcť použiť bez vášho súhlasu. To bude naša záruka. A teraz nám povedzte, kam idete a prečo.“

Will a Lyra na seba pozreli, aby sa uistili.

„Dobre,“ súhlasila Lyra, „to je férové. Takže ideme do sveta mŕtvych. Nevieme, kde je, ale nôž ho nájde. To je všetko, čo chceme urobiť.“

Obaja špehovia na ňu hľadeli s neveriacky otvorenými ústami.

Potom Salmakia zažmurkala a povedala: „Tomu, čo hovoríš, nerozumiem. Mŕtvi sú mŕtvi, to je všetko. Neexistuje nijaký svet mŕtvych.“

,Aj ja som si to myslel,“ odvetil Will. „Ale teraz si nie som istý. S pomocou noža to zistíme.“

188

„Ale prečo?“

Lyra pozrela na Willa a videla, že prikývol.

„Nuž,“ začala, „prv ako som sa zoznámila s Willom, dávno predtým, ako som spala, zaviedla som istého priateľa do nebezpečenstva a jeho zabili. Myslela som, že ho zachraňujem, ale iba som všetko ešte zhoršila. A kým som spala, snívalo sa mi o ňom a pomyslela som si, že by som mohla všetko odčiniť, keby som išla ta, kam šiel on, a povedala mu, že ma to mrzí. A Will chce nájsť svojho otca, ktorý umrel krátko nato, čo sa stretli. Viete, lord Asriel by s tým nesúhlasil. Ani pani Coulterová. Keby sme šli k nemu, museli by sme robiť, čo on chce, a on by na Rogera – to je ten môj mŕtvy priateľ — ani nepomyslel, nezáležalo by mu na ňom. Ale mne na ňom záleží. Obom nám na ňom záleží. Preto to chceme urobiť.“

„Dieťa,“ ozval sa Tialys, „keď umrieme, všetko sa skončí. Neexistuje nijaký iný život. Videla si smrť. Videla si mŕtve telá a videla si, čo sa stane s démonom, keď nastane smrť. Zmizne. Ako sa bez neho dá ďalej žiť?“

„My to zistíme,“ odvetila Lyra. „A keď sme vám to teraz povedali, vezmeme vám magnetitový rezonátor.“

Vystrela ruku, Pantalaimon – leopard vstal a pomaly švihal chvostom, aby zdôraznil jej požiadavku. Tialys si zložil batoh z chrbta a položil jej ho na dlaň. Bol prekvapujúco ťažký. Samozrejme, pre ňu to nič nebolo, ale obdivovala jeho silu.

„A ako dlho podľa vás potrvá táto expedícia?“ spýtal sa rytier.

„Netušíme,“ povedala Lyra. „Nevieme o tom celkom nič tak ako vy. Jednoducho ta pôjdeme a uvidíme.“

„V prvom rade,“ ozval sa Will, „si musíme zohnať vodu a nejaké jedlo, čo sa ľahko ponesie. Takže teraz nájdem svet, kde si urobíme zásoby, a potom sa môžeme vydať na cestu.“

Tialys a Salmakia nasadli na svoje vážky a držali ich na zemi. Veľký hmyz sa už nevedel dočkať, kedy vyrazí, ale rozkaz ich jazdcov bol nadovšetko. Lyra ich teraz prvý raz videla v dennom svetle a všimla si, aké mimoriadne jemné sú ich sivé opraty, strieborné strmene, drobné sedlá.

Will vytiahol nôž a zmocnilo sa ho silné pokušenie dotknúť sa vlastného sveta: ešte vždy mal kreditnú kartu, mohol by nakúpiť známe jedlo, dokonca by mohol zatelefonovať pani Cooperovej a spýtať sa, ako sa má mama…

189

Nôž vydal zvuk, ako keď klinec prechádza po drsnom kameni, a Willovi takmer zamrelo srdce. Keby znova zlomil čepeľ, bol by koniec všetkému.

Po chvíli to skúsil znova. Namiesto aby sa usiloval nemyslieť na matku, povedal si v duchu: Ano, viem, že je tam, ale kým to vybavím, jednoducho sa budem dívať inam…

A tentoraz to zabralo. Našiel nový svet, nožom vyrezal otvor a o chvíľu už všetci stáli na hospodárskom dvore, ktorý vyzeral ako úhľadná, prosperujúca farma v nejakej severnej krajine, ako je Holandsko alebo Dánsko, kameňom dláždený dvor bol čistý a vyzametaný a stál tam rad otvorených maštali. Z oblohy zastretej oparom žiarilo slnko a vo vzduchu sa vznášala vôňa ohňa, ako aj čohosi menej príjemného. Nebolo počuť nijaké prejavy ľudského života, hoci zo stajní vychádzal hlasný bzukot, taký silný a naliehavý, až znel ako stroj.

Lyra sa ta šla pozrieť a okamžite sa vrátila, celá bledá.

„Sú tam štyri…“ preglgla, ruka jej vyletela k hrdlu, ale potom sa spamätala, „… štyri mŕtve kone. A milióny múch.“

„Pozri,“ povedal Will, „alebo radšej nie.“

Ukazoval na malinčie, ktoré lemovalo zeleninovú záhradu. Práve si všimol, že z najhustejších kríkov vytŕčajú mužské nohy, jedna obutá, jedna bosá.

Lyra sa ta nechcela pozrieť, ale Will šiel zistiť, či muž nie je ešte nažive a nepotrebuje pomoc. Vrátil sa späť, krútiac hlavou. Vyzeral nesvoj.

Obaja špehovia už boli pri dverách domčeka, ktoré boli otvorené dokorán.

Tialys sa vrátil späť a oznámil: „Vnútri to vonia lepšie,“ a znova odletel dnu, zatiaľ čo Salmakia ďalej skúmala hospodárske budovy.

Will nasledoval rytiera. Ocitol sa v priestrannej štvorcovej kuchyni, ktorá pôsobila dosť starodávne, na drevenej komode stál biely porcelán, okrem toho tam bol dočista vydrhnutý borovicový stôl a vyhasnutý kozub s čiernym kotlíkom. Vedľa bola komora s dvoma policami plnými jabĺk, ktorých vôňa sa vznášala v celej miestnosti. Vládlo tam ťaživé ticho.

„Will, nie je to svet mŕtvych?“ spýtala sa Lyra.

Tá istá myšlienka napadla aj jemu. Ale odvetil: „Nie, nezdá sa mi. Je to svet, v ktorom sme ešte neboli. Pozri, vezmeme si, koľ-

190

ko unesieme. Je tu nejaký ražný chlieb, to je dobre – ten je ľahký – a tu je kus syra…“

Keď si nabrali, koľko vládali uniesť, Will hodil do zásuvky veľkého borovicového stola zlatú mincu.

„Čo je?“ spýtala sa Lyra, keď videla, ako Tialys zdvihol obočie. „Vždy treba zaplatiť za to, čo si človek vezme.“

V tej chvíli vošla zadným vchodom Salmakia a pristála s vážkou na stole v ligote oceľovomodrých krídel.

„Blížia sa sem nejakí muži,“ oznámila, „idú peši so zbraňami v rukách. Sú len pár minút odtiaľto. A za pólami horí dedina.“

Kým hovorila, počuli na štrku dupot čižiem, hlas vydávajúci rozkazy a štrngot kovu.

„Potom by sme mali ísť,“ vyhlásil Will.

Načiahol sa do vzduchu špicou noža. A okamžite si uvedomil nový pocit. Čepeľ akoby sa kĺzala po veľmi hladkom povrchu, ako po zrkadle, a potom pomaly klesala, až kým nebol schopný rezať. Nahmatal čosi veľmi odolné, asi ako hrubá látka, a keď urobil otvor, prekvapene a vyplašené zažmurkal, pretože svet, ktorý otvoril, bol do posledného detailu zhodný s tým, v ktorom stáli.

„Čo sa deje?“ vyzvedala Lyra.

Špehovia zmätene hľadeli dnu. Ale necítili iba zmätok. Tak ako vzduch odolával nožu, tak ich otvor nechcel pustiť dnu. Will musel potlačiť čosi neviditeľné a potom vtiahnuť Lýru za sebou, zato Gallivespijčanom sa nedarilo preniknúť dnu. Museli s vážkami pristáť deťom na rukách, no aj tak mali pocit, akoby išli proti nejakému daku. Priesvitné krídla hmyzu sa skrúcali a ohýbali a malí jazdci museli vážky hladkať po hlavách a šepkať im, aby ich upokojili.

Ale po niekoľkosekundovom zápase boli všetci vnútri, Will našiel okraj okna (hoci ho nebolo vidieť) a zatvoril ho, a už nebolo počuť vojakov.

„Will,“ ozvala sa Lyra, on sa obrátil a zistil, že v kuchyni je s nimi ďalšia postava.

Srdce mu zamrelo. Bol to muž, ktorého videl pred desiatimi minútami v kríkoch s podrezaným hrdlom.

Bol v stredných rokoch, štíhly, s výzorom človeka, ktorý väčšinu času trávi vonku. Teraz však vyzeral pološialený alebo ochromený od šoku. Oči mal také rozšírené, až mu bolo vidieť bielka okolo celej dúhovky, a trasúcou sa rukou zvieral okraj stola. Wil-la potešilo, že hrdlo má nedotknuté.

191

Otvoril ústa, že prehovorí, ale nevychádzali z nich slová. Bol schopný iba ukázať na Willa a Lýru.

Lyra povedala: „Prepáčte, že sme vo vašom dome, ale museli sme uniknúť pred mužmi, ktorí prichádzali. Mrzí ma, ak sme vás vyľakali. Ja som Lyra, toto je Will a toto sú naši priatelia rytier Tialys a lady Salmakia. Mohli by ste nám povedať svoje meno a vysvetliť, kde vlastne sme?“

Táto normálna žiadosť akoby priviedla muža k zdravému rozumu a striasol sa, akoby sa prebudil zo sna.

„Som mŕtvy,“ povedal. „Ležím tam vonku mŕtvy. Viem, že som mŕtvy. A vy nie ste. Čo sa deje? Nech mi Boh pomáha, prerezali mi hrdlo. Čo sa deje?“

Lyra prikročila bližšie k Willovi, keď muž povedal Som mŕtvy, a Pantalaimon sa jej skryl na hrudi ako myšiak. Gallivespijčania sa usilovali udržať na uzde svoje vážky, lebo veľký hmyz akoby mal k mužovi odpor, poskakoval hore-dolu po kuchyni a hľadal cestu von.

Ale muž si ich nevšimol. Ešte vždy sa usiloval pochopiť, čo sa stalo.

„Ste duch?“ spýtal sa ho Will opatrne.

Muž vystrel ruku a Will sa ju usiloval chytiť, ale prsty mu zovreli iba vzduch. Cítil len záchvev chladu.

Keď to muž videl, ohromene si pozrel na ruku. Už ho prechádzala otupenosť a začínal pociťovať ľútosť nad svojím stavom.

„Skutočne,“ povedal, „som mŕtvy… Som mŕtvy a pôjdem do pekla…“

„Pst,“ ozvala sa Lyra. „Pôjdeme spolu. Ako sa voláte?“

„Volal som sa Dirk Jansen,“ odvetil muž, „ale… neviem, čo mám robiť… Neviem, kam mám ísť…“

Will otvoril dvere. Dvor vyzeral rovnako, kuchynská záhrada bola nezmenená, z oblohy svietilo to isté slnko. A ležalo tam nedotknuté mužovo telo.

Dirkovi Jansenovi sa z hrdla vydral ston, akoby sa to už nedalo popierať. Vážky vyleteli z dverí, chvíľu poskakovali po zemi a potom vzlietli do výšky rýchlejšie ako vtáky. Muž sa bezmocne obzeral dookola, zdvíhal ruky, znova ich spúšťal, vydával pridusené výkriky.

„Nemôžem tu zostať… Nemôžem,“ hovoril. „Ale toto nie je farma, ktorú som poznal. Toto je omyl. Musím ísť…“

192

„Kam idete, pán Jansen?“ spýtala sa Lyra.

„Po ceste. Neviem kam. Musím ísť. Nemôžem tu zostať…“

Salmakia zletela dolu a sadla si Lyre na ruku. Vážkine drobné pazúriky Lýru popichali. „Z dediny idú ľudia – ľudia ako tento muž – a všetci sa uberajú jedným smerom,“ oznámila lady.

„Tak potom pôjdeme s nimi,“ vyhlásil Will a prehodil si batoh cez plece.

Dirk Jansen už prechádzal popri svojom tele a odvrátil od neho oči. Vyzeral takmer ako opitý, zastavoval, potom sa znova pohol, chodil zo strany na stranu, potkýnal sa na drobných výmo-ľoch a kameňoch na ceste, ktorú jeho nohy zaživa tak dobre poznali.

Lyra šla za Willom a Pantalaimon sa premenil na sokola a vyletel čo najvyššie, až Lyra zhíkla.

„Hovorila pravdu,“ povedal, keď zletel dolu. „Z dediny sa valí zástup ľudí. Mŕtvych ľudí…“

A čoskoro ich aj oni uvideli: zo dvadsať mužov, žien a detí a všetci sa pohybovali ako Dirk Jansen, neisto a šokovane. Dedina bola asi pol kilometra odtiaľ a ľudia prichádzali k nim, držiac sa spolu v strede cesty. Keď Dirk Jansen uvidel ostatných duchov, potkýna-vo sa rozbehol a oni k nemu vystreli ruky, aby ho privítali.

„Aj keď nevedia, kam kráčajú, idú všetci spolu,“ povedala Lyra. „Mali by sme ísť s nimi.“

„Myslíš, že v tomto svete mali démonov?“ spýtal sa Will.

„Neviem. Keby si videl jedného z nich vo svojom svete, vedel by si, že je to duch?“

„Ťažko povedať. Teda, nevyzerajú celkom normálne… Kedysi som v našom meste stretával muža, ktorý chodieval popred obchody a vždy niesol tú istú starú igelitku, nikdy sa s nikým nerozprával a nevošiel dnu. A nikto sa naňho nepozeral. Hral som sa, že je to duch. Títo ľudia vyzerajú tak trochu ako on. Možno je môj svet plný duchov a ja som to nevedel.“

„Pochybujem, že v mojom svete je to tak,“ poznamenala pochybovačné Lyra.

„V každom prípade toto musí byť svet mŕtvych. Týchto ľudí práve zabili – museli to urobiť tí vojaci, ale tento svet vyzerá celkom ako ten, v ktorom žili. Myslel som, že bude celkom iný.“

„Ale bledne,“ zvolala Lyra. „Pozri!“

Zvierala mu rameno. Zastal, poobzeral sa a mala pravdu.

193

Krátko predtým, ako v Oxforde našiel okno a prešiel cezeň do iného sveta Cittágazze, nastalo zatmenie slnka a tak ako milióny iných ľudí, aj Will stál vonku na pravé poludnie a pozoroval, ako jasné denné svetlo bledne, matnie, až domy, stromy a park zahaľoval akýsi prízračný súmrak. Všetko bolo rovnako zreteľné ako za denného svetla, ale menej jasné, akoby sa z umierajúceho slnka vytratila všetka sila.

To, čo sa dialo teraz, vyzeralo presne rovnako, ale bolo to zvláštnejšie, lebo okraje vecí sa takisto strácali a boli čoraz roz-mazanejšie.

„Nie je to, ako keď človek oslepne,“ povedala Lyra vystrašene, „lebo niežeby sme nevideli veci, ale veci akoby sa vytrácali…“

Farba pomaly mizla zo sveta. Žiarivá zeleň stromov a trávy sa premenila na nevýraznú sivozelenú, jasno žltá farba obilia sa menila na nevýraznú pieskovosivú, červené tehly úhľadného domčeka boli zrazu matne sivočervené…

Aj ľudia, ktorí už boli bližšie, si to všimli, ukazovali pred seba a navzájom sa držali, hľadajúc jeden u druhého útechu.

Jedinými jasnofarebnými vecami v celej krajine bola žiarivá žlto-červená a ocelovomodrá vážka, ich drobní jazdci a Will, Lyra a Pantalaimon, ktorý sa im vznášal v podobe sokola nad hlavami.

Teraz sa už ocitli blízko prvých ľudí, a bolo to jasné: sú to duchovia. Will a Lyra sa primkli k sebe, ale nemuseli sa báť, lebo duchovia sa oveľa väčšmi báli ich a zdráhali sa priblížiť.

Will zakričal: „Nebojte sa. Neublížime vám. Kam idete?“

Pozreli na najstaršieho muža medzi sebou, akoby bol ich vodcom.

„Ideme ta, kam všetci ostatní,“ povedal. „Zdá sa, akoby som to vedel, ale nespomínam si, že by som sa to dozvedel. Podľa všetkého je to po ceste. Zistíme to, keď ta prídeme.“

„Mama,“ ozvalo sa dieťa, „prečo sa cez deň stmieva?“

„Pst, zlatko, neboj sa,“ upokojovala ho matka. „Strach nám nepomôže. Zrejme sme mŕtvi.“

„Ale kam ideme?“ spýtal sa chlapček. „Nechcem byť mŕtvy, mama!“

„Ideme navštíviť starého ocka,“ odvetila matka zúfalo.

Ale dieťa sa nedalo utíšiť a horko sa rozplakalo. Ostatní členovia skupiny súcitne alebo podráždene pozerali na matku, ale nemohli jej nijako pomôcť, všetci ďalej bezútešné kráčali blednúcou krajinou a dieťa celý čas ticho nariekalo.

194

Rytier Tialys sa porozprával s lady Salmakiou a potom vyletel dopredu a Will s Lýrou dychtivo sledovali žiarivé farby vážky, ktorá sa stále zmenšovala. Lady zletela dolu a pristála so svojím tátošom na Willovej ruke.

„Rytier šiel preskúmať, čo je vpredu,“ oznámila. „Myslíme si, že krajina bledne, pretože ľudia na ňu zabúdajú. Čím väčšmi sa vzdialia od svojich domovov, tým bude tmavšia.“

„Ale prečo podľa vás odchádzajú?“ spýtala sa Lyra. „Keby som bola duchom, chcela by som zostať na miestach, ktoré som poznala, a nie ísť preč a stratiť sa.“

„Cítia sa tam nešťastne,“ hádal Will. „Práve tam umreli. Boja sa toho.“

„Nie, čosi ich ťahá dopredu,“ namietla lady. „Nejaký inštinkt ich núti kráčať po ceste.“

A skutočne, ľudia teraz kráčali cieľavedomejšie, keď sa im stratila z dohľadu rodná dedina. Obloha bola tmavá, akoby sa blížila veľká búrka, ale vo vzduchu nebolo cítiť elektrizujúce napätie, aké býva pred búrkou. Duchovia vytrvalo kráčali a cesta viedla stále rovno cez nevýraznú krajinu.

Z času na čas niektorý z nich pozrel na Willa alebo na Lýru, alebo na žiarivú vážku a jej jazdkyňu, akoby na nich boli zvedaví. Napokon najstarší muž povedal:

„Vy, chlapec a dievča. Vy nie ste mŕtvi. Vy nie ste duchovia. Prečo idete s nami?“

„Dostali sme sa sem náhodou,“ odvetila Lyra, prv ako sa stihol ozvať Will. „Neviem, ako sa to stalo. Usilovali sme sa uniknúť pred tými mužmi a zrazu sme sa ocitli tu.“

„Ako budete vedieť, že ste na mieste?“ spýtal sa Will.

„Predpokladám, že nám to povedia,“ odvetil duch sebaisto. „Trúfam si povedať, že nás rozdelia na hriešnikov a spravodlivých. Teraz nemá zmysel modliť sa. Na to je už neskoro. To bolo treba robiť, kým sme boli nažive. Teraz je to zbytočné.“

Bolo jasné, do ktorej skupiny sa zaraďoval, a očividne neočakával, že tá skupina bude veľká. Ostatní duchovia ho celí nesvo-ji počúvali, ale iného vodcu nemali, preto ho bez námietok nasledovali.

A tak ďalej kráčali, vliekli sa pod oblohou, ktorá napokon potemnela do oceľovosiva a viac už nestmavla. Živí sa obzerali napravo-naľavo, hore-dolu, hľadali čosi žiarivé, radostné a živé,

195

a stále boli sklamaní, až kým sa vpredu nezjavila drobná iskierka, ktorá sa k nim rútila vzduchom. Bol to rytier. Lady Salmakia po-pchla svoju vážku vpred a s výkrikom radosti mu letela v ústrety.

Poradili sa a náhlili sa k deťom.

„Vpredu je mesto,“ oznámil Tialys. „Vyzerá ako utečenecký tábor, ale očividne tam je už celé storočia alebo aj dlhšie. A myslím, že za ním je jazero alebo more, ibaže bolo zahalené hmlou. Počul som len škrekot vtákov. A zo všetkých smerov sa celý čas valia stovky ľudí, ako sú títo – stovky duchov…“

Duchovia počúvali jeho slová, ale nie veľmi zvedavo. Zdalo sa, akoby upadli do tranzu, a Lyra by nimi bola najradšej zatriasla a vyzvala ich, aby sa prebrali, bojovali a hľadali cestu von.

„Ako pomôžeme týmto ľuďom, Will?“ spýtala sa.

Nevedel si predstaviť. Kým napredovali, videli napravo aj naľavo na obzore pohyb a pred nimi pomaly stúpal k oblohe špinavý dym, zatemňujúc už aj tak dosť tmavý vzduch. Ten pohyb, to boli ľudia, alebo skôr duchovia: v radoch alebo vo dvojiciach, v skupinkách alebo sami, ale všetci s prázdnymi rukami, stovky, ba tisícky mužov, žien a detí putovali cez planinu k zdroju dymu.

Zem sa teraz zvažovala dolu a ležalo na nej čoraz viac odpadkov. Vzduch bol ťažký, presiaknutý dymom a inými pachmi: kyslastými chemikáliami, zahnívajúcou zeleninou, kanalizáciou. A čím ďalej kráčali, tým to bolo horšie. Široko-ďaleko nebol kúsok čistej zeme a všade naokolo rástla iba bujná burina a sivastá tráva.

Pred nimi nad vodou sa rozprestierala hmla. Čnela sa do výšky ako skalná stena a splývala s pochmúrnou oblohou a odkiaľsi z jej vnútra sa ozýval škrekot vtákov, o ktorom hovoril Tialys.

Medzi kopami odpadkov a hmlou ležalo prvé mesto mŕtvych.

196

19

Lyra a jej smrť

NAHNEVAL SOM

sa na priateľa-,

ZLOSŤ, VYSLOVENÁ, odletela.

WILLIAM BLAKE

Medzi ruinami kde-tu horeli ohne. Mesto bolo neusporiadané, nikde nijaké ulice, námestia ani otvorené priestranstvá s výnimkou miest, kde sa zrútila nejaká budova. Nad ostatné domy tu a tam vyčnieval nejaký kostol alebo verejná budova, hoci strechy mali deravé a steny popraskané a v jednom prípade sa zosypalo celé kryté stĺporadie. Medzi zvyškami kamenných budov vyrástlo bludisko búd a chatrč z trámov, otlče-ných benzínových kanistrov alebo plechovíc od sušienok, roztrhaných kusov polyetylénu, úlomkov preglejky alebo lepenky.

Duchovia, ktorí s nimi kráčali, sa náhlili k mestu a z každého smeru ich prichádzalo čoraz viac, až ich bolo toľko, že vyzerali ako zrnká piesku, ktoré sa sypú cez hrdlo presýpacích hodín. Duchovia vošli rovno do špinavého zmätku mesta, akoby presne vedeli, kam idú, a Lyra a Will ich chceli nasledovať. Ale vtom ich zastavili.

Z poplátaných dverí vyšla nejaká postava a povedala: „Počkajte, počkajte.“

Za mužom svietilo matné svetlo a nebolo jasne vidieť jeho črty, alebo bolo zrejmé, že to nie je duch, ale je živý ako oni. Bol to chudý muž, ktorý mohol mať hocikoľko rokov, oblečený bol v otrhanom obleku a v ruke držal ceruzku a kôpku papierov spojenú spinkou. Budova, z ktorej vyšiel, vyzerala ako colnica na málo frekventovanom pohraničnom priechode.

„Co je to za miesto?“ spýtal sa Will. „A prečo nemôžeme ísť ďalej?“

„Nie ste mŕtvi,“ vyhlásil muž. „Musíte počkať v záchytnom priestore. Choďte po ceste doľava a odovzdajte tieto papiere zriadencovi pri bráne.“

197

„Prepáčte, pane,“ ozvala sa Lyra, „nehnevajte sa, že sa pýtam, ale ako sme sa mohli dostať tak ďaleko, ak nie sme mŕtvi? Pretože toto je predsa svet mŕtvych, však?“

„Je to predmestie sveta mŕtvych. Niekedy sem omylom zablúdia živí, ale musia počkať v záchytnom priestore, kým môžu ísť ďalej.“

„Ako dlho musia čakať?“

„Kým neumrú.“

Willovi sa zakrútila hlava. Videl, že Lyra sa chce hádať, a prv ako sa stihla ozvať, povedal: „Môžete nám vysvetliť, čo sa deje potom? Totiž, tí duchovia, ktorí sem prídu, zostanú navždy v tomto meste?“

„Nie, nie,“ odvetil úradník. „Toto je iba prevozný prístav. Odtiaľto sa odvezú člnom.“

„Kam?“ spýtal sa „Will.

„Také čosi vám nemôžem prezradiť,“ odvetil muž a v kútikoch úst sa mu mihol trpký úsmev. „Musíte ísť ďalej, prosím. Musíte pokračovať do záchytného priestoru.“

Will si vzal papiere, ktoré mu muž podával, potom chytil Lýru za ruku a odtiahol ju preč.

Vážky teraz lietali veľmi pomaly a Tialys vysvetlil, že si musia oddýchnuť. A tak sa usadili na Willovom batohu a Lyra dovolila špehom, aby si sadli na jej plecia. Pantalaimon v podobe leoparda na nich žiarlivo pozeral, ale nič nepovedal. Kráčali po chodníčku, vyhýbali sa zničeným prístreškom a kopám odpadkov a pozorovali, ako do mesta plynie nekonečný prúd duchov.

„Musíme sa dostať cez vodu tak ako oni,“ povedal Will. ,A možno nám ľudia v záchytnom priestore prezradia ako. Nezdá sa, že by boli nahnevaní alebo nebezpeční. Je to zvláštne. A tieto papiere…“

Boli to iba kusy papiera vytrhnuté z bloku, kde-tu popísané ceruzkou, pričom niektoré slová boli preškrtnuté. Akoby títo ľudia hrali hru a čakali, či pocestní budú vzdorovať, alebo sa vzdajú a zasmejú. A predsa to všetko vyzeralo tak skutočne.

Stmievalo sa, bolo čoraz chladnejšie a oni nemali potuchy, koľko času uplynulo. Lyre sa zdalo, že kráčali pol hodiny, alebo možno aj hodinu. Výzor miesta sa nezmenil. Konečne dorazili k malej drevenej chatrči, ako bola tá, pri ktorej sa zastavili predtým, kde nad dverami matne svietila holá žiarovka.

198

Keď podišli bližšie, vyšiel z nej muž celkom ako ten prvý s kusom chleba s maslom v jednej ruke, bez slova pozrel na ich papiere a prikývol.

Podal im ich naspäť a už sa chcel vrátiť dnu, keď sa Will spýtal: „Prepáčte, kam máme teraz ísť?“

„Choďte si pohľadať miesto, kde budete bývať,“ odvetil muž celkom láskavo. „Jednoducho sa spýtajte. Každý tu čaká tak ako vy.“

Obrátil sa, zatvoril dvere pred zimou a cestovatelia sa pustili do srdca chudobnej štvrte, kde mali čakať živí.

Štvrť vyzerala celkom ako zvyšok mesta: ošarpané chatrče, desiatky ráz opravované, zaplátané kusmi plastu alebo zhrdzaveného plechu, lenivo sa navzájom opierajúce v blatistých uličkách. Kde-tu visel z konzoly elektrický kábel a zabezpečoval trochu slabého prúdu, aby oživil holú žiarovku, zavesenú nad chatrčou. Väčšina svetla pochádzala z ohňov. Ich zadymená žiara červeno blikotala nad zvyškami stavebných materiálov, akoby to boli posledné plamene veľkého ohňa, ktorý prežíva z čírej zlomyseľnosti.

Ale keď Will, Lyra a Gallivespijčania podišli bližšie a videli lepšie, všimli si niekoľko — viac — veľa postáv, ktoré sedeli samy v tme, alebo sa opierali o steny, či v skupinkách sa ticho zhovárali.

„Prečo tí ľudia nie sú dnu?“ spýtala sa Lyra. „Je chladno.“

„To nie sú ľudia,“ poznamenala lady Salmakia. „Ale nie sú to ani duchovia. Sú čosi iné, ale neviem čo.“

Cestovatelia prišli k prvej skupinke chatrčí, osvetlených veľkou slabou elektrickou žiarovkou, ktorá sa pohojdávala na kábli v studenom vetre, a Will položil dlaň na rukoväť noža. Vonku čupela skupinka týchto ľuďom podobných bytostí, ktoré sa hrali v kocky, a keď k nim deti podišli, vstali. Bolo to päť mužov, tváre mali zahalené tieňom a oblečenie otrhané. Všetci mlčali.

„Ako sa volá toto mesto?“ spýtal sa Will.

Nikto mu neodpovedal. Niektorí cúvli a všetci piati sa pom-kli bližšie, akoby sa báli. Lyra cítila, ako jej naskočili zimomriavky a zježili sa chĺpky, hoci by nebola vedela povedať prečo. Pan-talaimon sa jej pod košeľou triasol a šepkal: „Nie, nie, Lyra, poďme preč, vráťme sa, prosím…“

„Ľudia“ sa ani nepohli a nakoniec Will pokrčil plecami a povedal: „Tak teda dobrý večer vám želám,“ a vykročili ďalej. S rovnakou odpoveďou sa stretli pri všetkých postavách, ktorým sa prihovorili, a celý čas sa to usilovali pochopiť.

199

„Will, nie sú to fantómovia?“spýtala sa Lyra ticho. „Žeby sme už boli dosť starí, aby sme videli fantómov?“

„Pochybujem. Keby sme boli dosť starí, napadli by nás, ale mne sa zdá, akoby sa nás báli. Neviem, čo sú zač.“

Otvorili sa dvere a po blatistej zemi sa rozlialo svetlo. Vo dverách stál muž — skutočný muž, ľudská bytosť – a pozoroval, ako sa blížia. Hlúčik postáv pred dverami o jeden-dva kroky cúvol a oni uvideli mužovu tvár, neškodnú a miernu.

„Kto ste?“ spýtal sa.

„Cestovatelia,“ odvetil Will. „Nevieme, kde sme. Čo je to za mesto?“

„Toto je záchytný priestor,“ odvetil muž. „Cestujete zďaleka?“

„Áno, zďaleka a sme unavení,“ povedal Will. „Mohli by sme si kúpiť nejaké jedlo a niekde prenocovať? Zaplatíme vám.“

Muž pozrel poza nich do tmy, potom vyšiel von, ešte chvíľu sa obzeral, akoby niekto chýbal. Potom sa obrátil k zvláštnym postavám stojacim obďaleč a spýtal sa:

„ Videli ste nejakú smrť?“

Pokrútili hlavami a deti začuli mrmlanie: „Nie, žiadnu.“

Muž sa obrátil k nim. Spoza neho z dverí vykúkali tváre: žena, dve malé deti, ďalší muž. Všetci sa tvárili nervózne a zvedavo.

„Smrť?“ čudoval sa Will. „Neprinášame nijakú smrť.“

Ale oni akoby sa práve toho báli, pretože keď Will prehovoril, živí ľudia ticho zhíkli a dokonca aj postavy vonku sa mierne odtiahli.

„Prepáčte,“ ozvala sa Lyra a čo najzdvorilejšie pokročila dopredu, akoby na ňu zazerala správkyňa Jordánskeho kolégia. „Títo páni tu sú mŕtvi? Prepáčte, že sa pýtam, nechcem byť nezdvo-rilá, ale tam, odkiaľ sme prišli, je to veľmi nezvyčajné a nikdy sme nikoho ako oni nevideli. Ale viete, my v našom svete máme démonov, každý má démona, a vydesili by sme sa, keby sme videli niekoho bez démona, tak ako ste sa vy vydesili, keď ste uvideli nás. My dvaja s Willom – toto je Will a ja som Lyra – už dlho cestujeme a dozvedeli sme sa, že niektorí ľudia nemajú démonov, tak ako napríklad Will, a ja som sa ich bála, až kým som nezistila, že sú to celkom normálni ľudia ako ja. Tak možno preto niekto z vášho sveta môže byť pri pohľade na nás trochu nervózny, ak sa vám zdáme iní.“

Muž sa spýtal: „Lyra? A Will?“

200

„Áno, pane,“ odvetila pokorne.

„A tamto sú vaši démoni?“ ukázal na špehov na jej pleci.

„Nie,“ povedala Lyra a najradšej by dodala: „To sú naši sluhovia,“ ale uvedomovala si, že Willovi by sa to nepáčilo. „Sú to naši priatelia rytier Tialys a lady Salmakia, veľmi úctyhodní a múdri ľudia, ktorí cestujú s nami. Ach, a toto je môj démon,“ povedala a vytiahla z vrecka Pantalaimona v podobe myšiaka. „Ako vidíte, sme celkom neškodní, sľubujeme, že vám neublížime. Ale potrebujeme jedlo a strechu nad hlavou. Zajtra pôjdeme ďalej. Čestné slovo.“

Všetci čakali. Muža prešla nervozita, Lyrin pokorný tón ho trochu upokojil a špehovia mali dosť rozumu, aby sa tvárili skromne a neškodne. Po chvíli muž povedal:

„No, je to zvláštne, ale zrejme sú zvláštne časy… Tak poďte dnu, ste u nás vítaní…“

Postavy vonku prikyvovali, jedna či dve sa mierne uklonili a úctivo ustúpili nabok, keď Will a Lyra vošli do tepla a svetla. Muž za nimi zatvoril dvere a zahákoval drôt o klinec, aby ich upevnil.

Vnútri bola iba jedna miestnosť osvetlená kerosínovou lampou na stole, čistá, ale ošarpaná. Preglejkové steny boli vyzdobené obrázkami z filmových časopisov a začadenými odtlačkami prstov. Pri jednej stene stáli železné kachle, pred nimi sa vynímal vešiak na bielizeň, kde sa sušili zájdené košele, a na toaletnom stolíku bol oltárik z plastových kvetov, mušieľ, farebných fľaštičiek od parfumov a ďalších čačiek, obklopujúcich obrázok vy-civenej kostry s cylindrom a tmavými okuliarmi.

Chatrč bola plná: okrem muža, ženy a dvoch detí tam bolo bábätko v kolíske, starší muž a v jednom kúte na kope prikrývok ležala veľmi stará žena a všetko pozorovala lesklými očami v tvári pokrčenej ako tie prikrývky. Keď na ňu Lyra pozrela, zľakla sa – prikrývky sa pohli, vynorilo sa z nich veľmi chudé rameno v čiernom rukáve a potom ďalšia tvár, mužská, taká stará, až vyzerala skôr ako kostra. Väčšmi sa podobala na kostru na obrázku než na živú ľudskú bytosť. Potom si Wll všimol a uvedomili si to aj ostatní cestovatelia, že vyzerá celkom ako tie nejasné postavy vonku. Všetci boli v rovnakých rozpakoch ako muž, keď ich prvý raz uvidel.

V skutočnosti všetci ľudia v tej malej chatrči — všetci okrem bábätká, ktoré spalo – akoby stratili reč. Prvá sa zmohla na slovo Lyra.

„Je to od vás veľmi milé,“ povedala, „ďakujeme, želáme vám dobrý večer. Sme veľmi radi, že sme tu. Ako som už spomínala,

201

mrzí nás, že sme prišli bez smrti, ak je to tu u vás normálne. Ale nebudeme vás rušiť, pokiaľ to nebude nutné. Viete, hľadáme krajinu mŕtvych, a tak sme sa ocitli tu. Ale nevieme, kde je, alebo či je toto jej súčasťou, ani ako sa ta dostaneme. Takže ak nám o nej môžete niečo povedať, budeme vám veľmi vďační.“

Ľudia v chatrči na nich ešte vždy civeli, ale Lyrine slová trochu uvoľnili atmosféru a žena ich pozvala, aby si sadli k stolu, a pritiahla k nemu lavicu. Will a Lyra položili spiace vážky na policu do tmavého kúta, kde budú odpočívať až do rozvidnenia, ako povedal Tialys, a potom si k stolu prisadli aj Gallivespijčania.

Žena varila guláš a teraz ošúpala zopár zemiakov a nakrájala ich doň. Manželovi povedala, aby ponúkol cestovateľom nejaké iné občerstvenie, kým sa guláš uvarí. Muž vytiahol fľašu číreho, prenikavo páchnuceho alkoholu, ktorý Lyre pripomínal cigojín-sku juniperku, a obaja špehovia prijali pohárik, do ktorého si namočili svoje drobné nádobky.

Lyra si myslela, že rodina bude civieť najmä na Gallivespijča-nov, ale ich zvedavosť sa zameriavala rovnako na ňu a na Willa. Netrvalo dlho a spýtala sa prečo.

„Ste prví ľudia bez smrti, ktorých vidíme,“ odvetil muž, ktorý — ako sa dozvedeli – sa volal Peter. „Teda, odkedy sme sem prišli. My sme ako vy, takisto sme sem nejakou náhodou zablúdili pred smrťou. Musíme čakať, kým nám naša smrť povie, že nastal čas.“

„Vaša smrťvím to povie?“ spýtala sa Lyra.

„Áno. Keď sme sem kedysi dávno prišli, zistili sme, že všetci sme si so sebou priviedli smrť. Dozvedeli sme sa to až tu. Mali sme ju celý čas pri sebe, ale netušili sme to. Viete, každý má smrť, ktorá všade chodí s ním, sprevádza ho po celý život. Naše smrti sú vonku na vzduchu, ale prídu dnu. Starkej smrť je tu vnútri, tesne pri nej.“

„Nedesí vás to, keď máte smrť celý čas tak blízko?“ zaujímala sa Lyra.

„Prečo by nás to desilo? Ak je tu, môžete na ňu dávať pozor. Bol by som oveľa nervóznejší, keby som nevedel, kde je.“

„A každý má vlastnú smrť?“ čudoval sa Will.

„Veru áno, od chvíle, keď sa narodí, prichádza s vami na svet aj smrť, a potom vás z neho aj odvedie.“

„Ach,“ ozvala sa Lyra, „presne to sme chceli vedieť, pretože sa usilujeme nájsť krajinu mŕtvych a nevieme, ako sa ta dostať. Tak teda kam ideme, keď umrieme?“

202

„Vaša smrť vám poklopká po pleci alebo vás chytí za ruku a povie, poď so mnou, nastal čas. Možno sa to stane, keď budete chorí ležať v horúčke, keď vám zabehne kúsok suchého chleba alebo keď spadnete z vysokej budovy. Uprostred vašich bolestí a utrpenia k vám láskavo podíde smrť a povie vám, len pokoj, dieťa, poď so mnou, a vy s ňou nasadnete na čln a plavíte sa cez jazero do hmly. Čo sa deje tam, to nikto nevie. Nikto sa odtiaľ nikdy nevrátil.“

Žena povedala dieťaťu, aby zavolalo smrti dnu, a chlapec otvoril dvere a rozprával sa s nimi. Will a Lyra to začudovane pozorovali a Gallivespijčania sa primkli k sebe, ked smrti – jedna pre každého člena rodiny – vošli cez dvere: bledé, nevýrazné postavy v biednom oblečení, mlčanlivé a mdlé.

„Toto sú vaše smrti?“ spýtal sa Tialys.

„Presne tak, pane,“ odvetil Peter.

„Viete, kedy vám povedia, že je čas ísť?“

„Nie. Ale sú nablízku a to je pre nás útechou.“

Tialys nič nepovedal, ale očividne mal pocit, že preňho by to nebolo útechou. Smrti stáli zdvorilo pri stene a bolo zvláštne, ako málo miesta zaberali a ako málo pozornosti upútali. Lyra aj Will si ich zakrátko nevšímali, hoci Will uvažoval: tí muži, ktorých som zabil, mali svoje smrti celý čas blízko, a ani o tom nevedeli a ja takisto…

Žena menom Martha naložila guláš do obitých smaltovaných tanierov a trochu aj do misky, ktorú podala smrtiam, aby sa podelili. Nejedli, ale príjemná vôňa ich uspokojila. O malú chvíľu už hltavo jedla celá rodina aj jej hostia a Peter sa detí vypytoval, odkiaľ prišli a ako vyzerá ich svet.

„Ja vám o ňom všetko porozprávam,“ podujala sa Lyra.

Keď to povedala, v hrudi pocítila, ako v nej stúpa radosť ani bublinky šampanského. Vedela, že Will sa díva, a bola rada, že ju vidí robiť to, čo vie najlepšie, a že to robí preňho a pre nich všetkých.

Začala rozprávaním o svojich rodičoch. Otec bol veľmi významný a bohatý vojvoda a matka vojvodkyňa, ktorých politický nepriateľ pripravil o majetok a uvrhol do väzenia. Ale podarilo sa im utiecť, pričom malú Lýru, ešte bábätko, držal otec v náručí, keď liezol dolu po lane, a keď sa znova zmocnili rodinného majetku, zločinci ich prepadli a zavraždili. Boli by zabili aj Lýru, upiekli a zjedli, keby ju v poslednej chvíli nebol zachránil Will a neodviedol k vlkom do lesa, kde vyrastal ako jeden z nich.

203

Ako malý spadol z paluby lode a vyplavilo ho na pustý breh, kde sa ho ujala vlčica, kŕmila ho a uchovala pri živote.

Ľudia jej pokojne a dôverčivo zhltli tie nezmysly, ba dokonca aj smrti podišli bližšie a prisadli si na lavicu alebo ľahli na zem, počúvali a upierali na ňu mierne, zdvorilé tváre, keď rozvíjala príbeh o svojom živote s Willom v lese.

On a Lyra istý čas zostali medzi vlkmi, ale potom odišli do Ox-fordu, kde pracovali v kuchyni Jordánskeho kolégia. Tam sa stretli s Rogerom, a keď kolégium prepadli podpaľači, ktorí žili v Hli-niskách, museli náhlivo utiecť. A tak ona, Will a Roger nasadli na úzku cigojínsku loď a plavili sa na nej po Temži, takmer ich chytili pri Abingdon Locku a wappinnskí piráti im loď potopili a oni museli plávať k trojsťažňovej plachetnici, ktorá sa práve vydávala na cestu do Hang Cou v Kataji, odkiaľ mala doviezť čaj.

Na plachetnici sa zoznámili s Gallivespijčanmi, neznámymi bytosťami z Mesiaca, ktoré priviala na Zem silná fujavica na Mliečnej dráhe. Našli útočisko v hniezde vrán a ona, Will a Roger sa na nich chodili pozerať, ibaže jedného dňa sa Roger pošmykol a spadol rovno do mora.

Pokúšali sa presvedčiť kapitána, aby obrátil loď a hľadal ho, ale bol to tvrdý muž, ktorého zaujímal iba zisk, čo dosiahne, ak sa čím skôr doplaví do Kataja, a tak ich dal do reťazí. Ale Gallives-pijčania im priniesli pilník a…

A tak ďalej. Z času na čas sa obrátila na Willa a Gallivespijča-nov, aby potvrdili jej slová, Salmakia vždy doplnila nejaký detail a Will prikyvoval, a tak sa príbeh odvíjal až k bodu, keď deti a ich priatelia z Mesiaca museli hľadať cestu do sveta mŕtvych, aby sa od rodičov dozvedeli, kde je ukrytý rodinný majetok.

„A keby sme v našej krajine poznali naše smrti,“ hovorila, „tak ako vy tu, bolo by to pravdepodobne jednoduchšie. Ale myslím, že máme šťastie, že sme sa dostali sem, lebo vy nám môžete poradiť. Veľmi pekne ďakujeme, že ste boli takí láskaví, vypočuli si náš príbeh a dali nám najesť. Bolo to od vás ozaj pekné. Ale teraz, alebo možno ráno, sa potrebujeme dostať cez vodu na miesto, kam odchádzajú mŕtvi. Uvidíme, či sa tam dostaneme aj my. Dajú sa tu prenajať nejaké člny?“

Ľudia sa tvárili pochybovačné. Deti ospanlivými očami pozerali z jedného dospelého na druhého, ale nikto neprišiel s návrhom, kde by mohli nájsť čln.

Vtom začuli hlas, ktorý dovtedy neprehovoril. Z hlbiny prikrývok sa ozval suchý nosový hlas – nie hlas ženy ani inej živej bytosti: bol to hlas smrti starej matky.

„Do krajiny mŕtvych sa môžete dostať cez jazero iba so svojimi smrťami,“ povedala smrť, opierajúc sa o lakeť a ukazujúc kostnatým prstom na Lýru. „Musíte si privolať svoju smrť. Počula som o ľuďoch ako vy, ktorí sa stránia smrti. Nemáte ju radi a ona sa zo slušnosti zdržuje mimo dohľadu. Ale nie je ďaleko. Kedykoľvek obrátite hlavu, vaša smrť sa skrýva za vami. Môže sa skryť aj do čajovej šálky. Alebo do kvapky rosy. Alebo do dychu vetra. Nie ako ja a tu stará Magda,“ povedala smrť, štipla ju do zvráskaveného líca a žena jej odtisla ruku. „Nažívame spolu v láske a priateľstve. Taká je odpoveď, to musíte urobiť aj vy. Zvítajte sa so smrťou, spriateľte sa s ňou, pozvite ju, aby podišla bližšie, a uvidíte, či sa s ňou dohodnete.“

Slová smrti padali do Lyrinej mysle ako ťažké kamene a Will takisto cítil ich smrteľnú ťarchu.

,Ako by sme to mali urobiť?“ spýtal sa Will.

„Musíte si to len želať a hneď sa to stane.“

„Počkajte,“ ozval sa Tialys.

Všetky oči sa upreli naňho a smrti ležiace na zemi sa posadili a obrátili mierne tváre k jeho vášnivej. Stál hneď vedľa Salmakie a ruku mal na jej pleci. Lyra videla, na čo myslí: chcel povedať, že to zašlo priďaleko, musia sa vrátiť a táto pochabosť sa mu zdá veľmi nezodpovedná.

A tak zasiahla sama. „Prepáčte,“ povedala mužovi menom Peter, „ale ja a môj priateľ rytier musíme vyjsť na chvíľku von, lebo sa potrebuje porozprávať so svojimi priateľmi na Mesiaci pomocou môjho špeciálneho prístroja. Nepotrvá to dlho.“

Opatrne ho zdvihla a vyniesla von do tmy, kde sa hojdal uvoľnený kus zhrdzaveného plechu a melancholicky buchotal vo vetre.

„Musíš s tým prestať,“ vyhlásil Tialys, keď ho Lyra položila na prevrátený sud od petroleja do slabého svetla elektrickej žiarovky, ktorá sa hojdala na kábli nad ich hlavami. „Už to zašlo priďaleko. Stačilo.“

„Ale uzavreli sme dohodu,“ namietla Lyra.

„Nie, nie. Nie do takejto miery.“

„No dobre. Nechajte nás tu. Vy sa vráťte domov. Will vám

205

môže vyrezať otvor do vášho sveta, alebo do ktoréhokoľvek sveta chcete, a môžete odletieť do bezpečia. To je v poriadku, nám to neprekáža.“

„Uvedomuješ si, čo robíte?“

„Áno.“

„Nie. Si nezodpovedná klamárka. Tak ľahko sa poddávaš fantázii, že celá tvoja povaha je nečestná a nechceš si dokonca priznať pravdu, ani keď ti hľadí do tváre. Tak teda ak to ty nevidíš, poviem ti to rovno: nemôžeš, nesmieš riskovať vlastnú smrť. Teraz sa musíš vrátiť s nami. Zavolám lordovi Asrielovi a o pár hodín môžeme byť v bezpečí pevnosti.“

Lyra cítila, ako sa jej v hrudi dvíha mohutný zúrivý vzlyk a dupla nohou, neschopná ovládnuť sa.

„Vy neviete, „zvolala, „jednoducho neviete, čo sa deje v mojej hlave alebo čo ma ťaží na duši, však? Netuším, či vy vôbec rodí-te deti, možno kladiete vajcia alebo čo, ani by som nebola prekvapená, lebo vôbec nie ste láskaví, šľachetní ani ohľaduplní — dokonca nie ste ani krutí, bolo by lepšie, keby ste boli krutí, lebo to by znamenalo, že nás beriete vážne, že nejdete s nami, len keď vám to vyhovuje… Ach, teraz vám už vôbec nemôžem veriť! Sľúbili ste, že nám pomôžete a urobíme to spolu, a teraz nám v tom chcete zabrániť – vy ste nečestný, Tialys!“

„Vlastnému dieťaťu by som nedovolil, aby sa so mnou rozprávalo tak urážlivo ako ty, Lyra – veď som ťa ešte nikdy nepotrestal…“

„Tak do toho! Potrestajte ma, keď môžete! Bodnite ma tými svojimi ostrohmi, a poriadne hlboko! Tu máte moju ruku – len to urobte! Nemáte predstavu, čo mám na duši, vy hrdý sebec -netušíte, aká som smutná a ako mi je ľúto môjho priateľa Roge-ra – veď vy ľudí zabíjate takto ľahko,“ a luskla prstom, „vám na nich nezáleží – ale pre mňa sú to nesmierne múky, že som sa nerozlúčila so svojím priateľom Rogerom, chcem mu povedať, že mi je to ľúto, a napraviť, čo sa dá – ale tomu vy nikdy neporozumiete, lebo ste hrdí a hráte sa na múdrych, a ak musím umrieť, aby som urobila, čo je správne, potom to urobím, a veľmi rada. Už som zažila aj horšie veci. Takže ak ma chcete zabiť, vy surovec, vy silák, jedovatý muž, vy jeden rytier, potom to urobte, nech sa páči, zabite ma. Potom sa môžem s Rogerom večne hrať v krajine mŕtvych a smiať sa z vás, vy úbožiak.“

206

Bolo vidieť, čo by Tialys najradšej urobil, lebo priam sršal spravodlivým hnevom, až sa celý triasol. Ale nemal čas sa ani pohnúť, lebo spoza Lyry sa ozval hlas a obaja cítili, ako ich ovanul chlad. Lyra sa obrátila. Vedela, čo uvidí, a napriek svojej statočnosti sa toho bála.

Smrť stála veľmi blízko, láskavo sa usmievala, tvár mala presne takú, ako boli tváre tých, čo videli. Ale toto bola jej vlastná smrť a Pantalaimon na jej hrudi zavýjal a triasol sa, v podobe hra-nostaja sa jej ovinul okolo krku a usiloval sa ju odtisnúť od smrti. Ale tým iba čo sa k nej sám približoval, a keď si to uvedomil, znova sa privinul na jej teplé hrdlo a silný pulz jej srdca.

Lyra si ho pritisla bližšie a postavila sa smrti zoči-voči. Nespomínala si, čo smrť povedala, a kútikom oka videla, ako si Tialys náhlivo pripravuje magnetitový rezonátor.

„Ty si moja smrť, však?“ spýtala sa.

„Áno, moja milá,“ odvetila smrť.

„Ešte si ma nevezmeš, však?“

„Chcela si ma. Som vždy tu.“

„Áno, ale… Chcela som ťa, lenže… Je pravda, že chcem ísť do krajiny mŕtvych. Ale nechcem umrieť. Som rada nažive, milujem svojho démona a… Démoni ta nejdú, však? Videla som, že keď ľudia umrú, ony sa stratia, zhasnú ako sviečky. Majú v krajine mŕtvych démonov?“

„Nie,“ odvetila smrť. „Tvoj démon sa stratí vo vzduchu a ty sa stratíš pod zemou.“

„Tak potom keď pôjdem do krajiny mŕtvych, chcem si vziať démona so sebou,“ vyhlásila rozhodne. „A chcem sa odtiaľ vrátiť. Urobil už niekedy niekto niečo také?“

„Neurobil už celé veky. Nakoniec, drahé dieťa, pôjdeš do krajiny mŕtvych celkom bez námahy, bez rizika, bude to pokojná bezpečná cesta v spoločnosti tvojej smrti, tvojej oddanej priateľky, ktorá stála pri tebe v každej chvíli života a pozná ťa lepšie, ako sa poznáš sama…“

„Ale mojím oddaným priateľom je Pantalaimon! Teba, smrť, nepoznám, poznám Pána a milujem ho, a keby sa mu niekedy… keby sa mi niekedy…“

Smrť so záujmom prikyvovala. Tvárila sa láskavo, ale Lyra ani na okamih nemohla zabudnúť, kto je: jej smrť, ktorá je tak blízko.

„ Viem, že teraz to bude namáhavé,“ povedala Lyra vyrovnanejším hlasom, „a nebezpečné, ale chcem ta ísť, smrť, skutočne.

207

A Will takisto. Obom nám priskoro odišli blízki ľudia a potrebujeme ich požiadať o odpustenie, aspoň ja.“

„Každý si želá znova hovoriť s tými, ktorí odišli do krajiny mŕtvych. Prečo by si mala byť výnimkou?“

„Pretože,“ začala klamať, „lebo tam musím čosi vybaviť, nielen zájsť za svojím priateľom Rogerom. Tou úlohou ma poveril anjel a nemôže to vykonať nikto iný okrem mňa. Je to priveľmi dôležité, aby to počkalo, kým umriem prirodzenou smrťou, treba to vybaviť okamžite. Vieš, anjel mi to prikázal. Preto sme sem s Willom prišli. Museli sme.“

Tialys za jej chrbtom odložil svoj prístroj a pozoroval, ako dieťa prosí vlastnú smrť, aby mohlo ísť ta, kam by nikto nemal ísť.

Smrť sa poškrabala po hlave, zdvihla ruky, ale Lyrine slová nemohlo nič zastaviť, nič nemohlo podlomiť jej túžbu, dokonca ani strach: vyhlasovala, že už videla horšie veci ako smrť, a bola to pravda.

A tak nakoniec smrť povedala:

,Ak ťa od toho nič neodradí, potom môžem povedať len toľko – poď so mnou a ja ťa vezmem do krajiny mŕtvych. Budem tvojou sprievodkyňou. Ukážem ti cestu, ale ak ide o to, ako sa dostať odtiaľ, budeš si musieť poradiť sama.“

„So svojimi priateľmi,“ podotkla Lyra. „S Willom a ostatnými.“

„Lyra,“ ozval sa Tialys, „napriek všetkým inštinktom pôjdeme s tebou. Pred chvíľou som sa na teba hneval, ale je ťažké…“

Lyra vedela, že nastal čas zmieriť sa, a veľmi rada to urobila, keď si presadila svoje.

„Áno,“ pripustila, „veľmi ma to mrzí, Tialys, ale keby ste sa nenahnevali, nikdy by sme nenašli túto dámu, ktorá nás bude sprevádzať. Takže som rada, že vy aj lady Salmakia ste s nami, som vám za to nesmierne vďačná.“

A tak Lyra presvedčila vlastnú smrť, aby sprevádzala ju aj ostatných do krajiny mŕtvych, kam odišiel Roger, Willov otec, Tony Makarios a mnohí ďalší. A smrť jej povedala, aby na svitaní prišli na mólo a pripravili sa na odchod.

Ale Pantalaimon sa celý triasol, chvel a Lyra ho nevedela nijako upokojiť ani utíšiť jeho neutíchajúce stony. Takže spala prerušovaným spánkom na dlážke v prístrešku spolu s ostatnými a jej smrť pozorne bdela pri nej.

20

Lezenie

A LIEZLA SOM ZA VYTÚŽENÝM šťastím, CHYTAJÚC všetky

VETVY, KTORÉ ľáStU MEDZI MNOU A TOU

SLADKOU rozkošou.

EMILY DICKINSONOVÁ

Mulefovia vyrábali rozličné druhy povrazov a lán a Mary Maloneová si celé predpoludnie prezerala a skúšala tie, ktoré vyrábala Atalina rodina, prv ako si vybrala, čo chcela. Princíp krútenia v ich svete neexistoval, takže všetky ich laná boli zapletané. Boli však pevné a ohybné a Mary čoskoro našla presne ten druh, ktorý potrebovala.

Čo robíš? spýtala sa Atal.

Mulefovia nemali výraz pre lezenie, a tak Mary musela výdatne gestikulovať a obšírne vysvetľovať. Atal sa zdesila.

Vyjsť hore na stromy?

Musím sa pozrieť, čo sa deje, vysvetľovala Mary. Teraz mi môžeš pomôcť pripraviť lano.

Mary sa kedysi v Kalifornii zoznámila s matematikom, ktorý každý víkend lozil po stromoch. Mary sa trochu venovala horo-lezectvu a dychtivo počúvala, keď jej hovoril o rôznych technikách a výstroji, a rozhodla sa, že len čo bude mať príležitosť, sama to vyskúša. Samozrejme, nikdy nepredpokladala, že bude liezť na stromy v inom svete, a to, že bude liezť sama, sa jej tiež až tak nepozdávalo, ale nemala na výber. Mohla sa vopred postarať jedine o to, aby to bolo čo najbezpečnejšie.

Vzala zvinutý povraz, dostatočne dlhý, aby dosiahol na jednu z vetiev vysokého stromu a znova na zem, a dosť silný, aby uniesol aj niekoľkonásobok jej váhy. Potom narezala väčší počet krátkych kúskov tenšieho, ale veľmi silného povrazu a vyrobila z neho slučky, ktoré zviazala rybárskym uzlom. Mali z nich byť úchytky na ruky a nohy, keď ich priviaže k hlavnému lanu.

Potom vznikol problém, ako dostať lano cez vetvu. Po jednej-

209

dvoch hodinách experimentovania s tenkým pevným lankom a ohybnou vetvou vyrobila luk. Pomocou švajčiarskeho vojenského nožíka odrezala pár šípov s tvrdými listami namiesto pie-rok, ktoré budú stabilizovať ich let. A konečne po celodennej práci bola Mary pripravená pustiť sa do toho. Ale slnko už zapadalo a ruky mala unavené, a tak sa najedia a zaspala, zatiaľ čo mulefovia sa o nej tichým spevavým šepotom rozprávali.

Hneď ráno sa pobrala vystreliť šíp cez vetvu. Niekoľko mule-fov sa prišlo pozerať a báli sa o jej bezpečnosť. Lezenie bolo bytostiam na kolesách také vzdialené, že už len pomyslenie na to ich desilo.

Mary v skutočnosti vedela, ako sa cítia. Potlačila nervozitu, zaviazala na šíp koniec najtenšej a najľahšej šnúry a vystrelila ho z luku.

Prvý šíp stratila: zabodol sa do kôry a nedal sa vytiahnuť. O druhý prišla preto, lebo síce preletel ponad vetvu, ale nespadol tak nízko, aby dosiahol zem na druhej strane, a keď ho ťahala naspäť, zachytil sa a zlomil. Dlhá šnúra spadla dolu. Nakoniec to skúsila s posledným tretím šípom, a tentoraz to vyšlo.

Lano ťahala opatrne, aby ho nezauzlila, až kým neboli na zemi obidva konce. Potom ich bezpečne priviazala k mohutnému koreňu, hrubému ako jej boky, takže by mal držať, uvažovala. Aspoň v to dúfala. Pravda, zo zeme nevidela, na akú vetvu sa bude spoliehať. Na rozdiel od lozenia po skalách, keď každých pár metrov môžete lano pripevniť o skoby zabité do skalnej steny, takže nikdy nespadnete hlboko, v tomto prípade sa musela spoliehať na veľmi dlhé lano, a keby niečo nevyšlo, čakal by ju veľmi hlboký pád. Aby sa trochu poistila, splietla dokopy tri tenké laná do popruhu a prevliekla ho okolo oboch visiacich koncov hlavného lana voľným uzlom, ktorý mohla kedykoľvek pritiahnuť, keby sa začala šmýkať.

Mary vložila nohu do prvej slučky a začala liezť.

Korunu dosiahla rýchlejšie, ako očakávala. Liezla rovno hore, lano bolo na hmat príjemné, a hoci radšej nemyslela na problém, ako vylezie na prvú vetvu, zistila, že sa môže zachytiť o hlboké ryhy v kôre, a cítila sa bezpečnejšie. Už štvrť hodiny po tom, ako opustila zem, stála na prvej vetve a chystala sa liezť na ďalšiu.

210

Vzala si so sebou dve rezervné zvinuté laná s úmyslom upliesť pevnú sieť, ktorá by jej slúžila namiesto slučiek, skôb, friendov a iného výstroja, aký používala pri lezení po skalách. Trvalo jej pár minút, kým ich pouvažovala, a keď sa zaistila, vyhliadla si najsľubnejšiu vetvu, znova zvinula voľné lano a vyrazila.

Po desiatich minútach opatrného lezenia sa ocitla v najhustejšej časti koruny. Dosiahla na dlhé listy a mohla po nich prejsť rukami. Nachádzala množstvo bielych a absurdne malých kvetov s drobnými jadrami veľkosti mince, z ktorého neskôr bude obrovská tobolka tvrdá ako oceľ.

Vyliezla na pohodlné miesto, kde sa rozvetvovali tri konáre, bezpečne uviazala lano, upevnila popruh a oddychovala.

Cez medzery v lístí videla modré more, ktoré sa jasne trblietalo ďaleko na obzore. A v opačnom smere ponad pravé plece videla rad nízkych vyvýšenín na zlatohnedej prérii, popretkávanej čiernymi diaľnicami.

Zdvihol sa mierny vetrík, ktorý privial jemnú vôňu kvetov, za-šuchoril meravými listami a Mary si predstavila, že ju hore drží akýsi dobrotivý pár obrovských rúk. Ako sa opierala o veľké rozvetvené konáre, cítila požehnanie, aké zažila dovtedy iba raz. A to nie keď skladala mníšsky sľub.

Nakoniec ju do normálneho stavu mysle vrátil kŕč v pravom členku, ktorý mala opretý v čudnom uhle o konár. Uvoľnila si ho a sústredila sa na úlohu, hoci ešte vždy sa jej krútila hlava z pocitu blaha, ktoré ju obklopovalo.

Keď vysvetlila mulefom, ako musela držať pláty zo živicového laku na šírku dlane od seba, aby videla sraf, oni okamžite pochopili problém, z bambusu vyrobili krátku rúrku a na každom konci do nej vsadili jantárovo sfarbené pláty takže vznikol akýsi ďalekohľad. Mary ho mala zastrčený v náprsnom vrecku a teraz ho odtiaľ vytiahla. Keď sa cezeň pozrela, uvidela poletujúce zlaté iskry, sraf, tiene, Lyrin prach ako veľký oblak drobných bytostí, vznášajúcich sa vo vetre. Väčšinou sa pohybovali náhodne ako čiastočky prachu v slnečnom lúči alebo molekuly v pohári vody.

Väčšinou.

Ale čím dlhšie sa dívala, tým jasnejšie videla iný druh pohybu. Pod náhodným poletovaním sa tajil hlbší, pomalší, celkový pohyb od zeme k moru.

To bolo zaujímavé. Pevne sa pripútala k upevnenému lanu,

211

preliezla po vodorovnej vetve a pozorne si obzerala všetky hlávky kvetov, ktoré našla. A čoskoro zistila, čo sa deje. Sledovala ich a čakala, kým si nebola celkom istá, a potom začala opatrne, zdĺhavo, namáhavo liezť dolu.

Mary našla mulefov v obavách. Báli sa o svoju priateľku, ktorá bola tak vysoko nad zemou.

Najväčšmi sa uľavilo Atal, nervózne ju celú prehmatala chobotom, radostne vzdychajúc, že sa bezpečne dostala dolu, a spolu s desiatimi ďalšími mulefmi ju rýchlo odniesla do osady.

Len čo vyšli spoza kopca, správa sa rozniesla po osade, a kým dorazili na rečnícke miesto, tiesnil sa tam taký dav, až Mary pochopila, že sú v ňom mnohí návštevníci odinakiaľ, zvedaví, čo sa od nej dozvedia. Želala si, aby pre nich mala lepšie správy.

Starý zalif Sattamax vyliezol na pódium a srdečne ju privítal. Mary sa mu poďakovala všetkými zdvorilými slovami, ktoré si z ich jazyka pamätala. Len čo sa pozdravili, rozhovorila sa.

Prerušovane a pomocou širokých opisov vysvetľovala:

Moji dobrí priatelia, bola som vysoko v korunách vašich stromov a podrobne som sa prizrela rastúcim listom, mladým kvetom a tobolkám.

Videla som, že vysoko v korunách je prúd srafu, ktorý sa pohybuje proti vetru. Vzduch sa pohybuje od mora do vnútrozemia, ale sraf sa pomaly pohybuje proti nemu. Vidíte to zo zeme? Pretože ja som to nevidela.

Nie, ozval sa Sattamax. O tom počujeme prvý raz.

Nuž, pokračovala, stromy filtrujú sraf pohybujúci sa cez ne a niečo z neho zachytávajú kvety. Videla som, ako to prebieha: kvety sú obrátené dohora, a keby sraf padal dolu, dostal by sa do ich okvetných lístkov a oplodnil by ich ako hviezdny peľ.

Lenže sraf nepadá dolu, pohybuje sa smerom k moru. Keď je kvet náhodou obrátený k zemi, sraf doň môže vstúpiť. Preto ešte vždy rastú niektoré tobolky. Ale väčšina z nich je obrátená hore a sraf jednoducho iba prejde okolo nich a nedostane sa dnu. Kvety sa zrejme tak vyvinuli, lebo v minulosti všetok sraf padal rovno dolu. Ale čosi sa stalo so srafom, nie so stromami. Ten prúd môžete vidieť iba zhora, preto ste o tom doteraz nevedeli.

Takže ak chceme zachrániť stromy a život mulefov, musíme zis-

212

tiť, prečo sa sraf takto správa. Zatiaľ mi ešte nič nenapadlo, ale budem nad tým rozmýšľať.

Videla, ako mnohí naťahujú krky, aby videli pohyb prachu. Zo zeme ho však nebolo vidieť: aj sama pozrela cez ďalekohľad, no videla len sýtomodrú oblohu.

Dlhý čas sa zhovárali, usilovali sa spomenúť si, či sa v ich legendách a príbehoch hovorí o srafe a vetre, ale na nič neprišli. Vedeli len to, že sraf pochádza z hviezd, a to odjakživa.

Napokon sa jej spýtali, či nemá ešte nejaký nápad, a ona odvetila:

Potrebujem uskutočniť viac pozorovaní. Musím zistiť, či sa vietor vždy pohybuje tým smerom, alebo či sa mení ako vzdušné prúdy v priebehu dňa a noci. Takže musím stráviť vo vrcholcoch stromov viac času, spávať tam a pozorovať sraf v noci. Potrebujem, aby ste mi pomohli postaviť plošinu, na ktorej by som mohla bezpečne spať. Ale rozhodne potrebujeme viac pozorovaní.

Praktickí mulefovia túžili zistiť, čo je vo veci, a okamžite sa podujali, že jej postavia, čo len potrebuje. Poznali techniku využívania kladky a jeden z nich navrhol, aby Mary vyzdvihli do koruny a ušetrili jej nebezpečné lezenie.

Boli radi, že majú čo robiť, a ihneď sa dali do zhromažďovania materiálu, začali pod jej vedením pliesť povrazy, zväzovať guľatinu a pripravovať všetko, čo potrebovala na vyhliadkovú plošinu v korunách stromov.

Keď sa otec Gomez porozprával s manželským párom v olivovom háji, stratil stopu. Niekoľko dní blúdil všetkými smermi a vypytoval sa, ale tá žena akoby sa načisto vyparila.

Nikdy by sa nevzdal, hoci mal neradostný pocit. Ale krížik okolo krku a zbraň na jeho chrbte boli dva symboly jeho absolútneho rozhodnutia dokončiť poslanie.

Trvalo by mu to však oveľa dlhšie, nebyť rozdielu v počasí. Vo svete, v ktorom práve existoval, bolo sucho a horúco a on bol čoraz smädnej ši. A keď videl vlhkú škvrnu na skale na vrchole štrkovej cestičky, vyšiel hore, aby zistil, či je tam prameň. Nebol, ale vo svete tobolkových stromov práve pršalo, a tak objavil okno a zistil, kam šla Mary.

21

Harpye

NEZNÁŠAM VECI, ČO

sú samá fikcia..

VŽDY BY MAL BYŤ ISTÝ ZÁKLAD, ČO SA

opiera o fakty.

BYRON

Lyra aj Will sa zobudili s ťaživým strachom. Cítili sa ako odsúdenci, ktorých majú ráno popraviť. Tialys a Salmakia sa starali o vážky, nosili im nočné motýle, ktoré ulovili do lasa pri antarickej lampe nad sudom, muchy vytrhnuté z pavučín a vodu na plechovom tanieri. Keď lady Salmakia videla výraz na Ly-rinej tvári a všimla si, ako sa jej Pantalaimon v podobe myšiaka tisne na hruď, prestala kŕmiť vážku a prišla sa s ňou porozprávať. Will medzičasom vyšiel z chatrče a šiel sa poprechádzať.

„Ešte vždy môžete zmeniť rozhodnutie,“ povedala Salmakia.

„Nie, nemôžeme. Už sme sa rozhodli,“ odvetila Lyra tvrdohlavo, ale zároveň vystrašene.

„A čo ak sa nevrátime?“

„Vy nemusíte ísť nikam,“ podotkla Lyra.

„Neopustíme vás.“

„Tak potom čo ak sa nevrátite?“

„Umrieme pri plnení dôležitého poslania.“

Lyra zmĺkla. Predtým sa na lady poriadne nepozrela, ale teraz ju videla veľmi jasne, ako vo svetle čmudiacej kerosínovej lampy stojí na stole kúsok od nej. Tvár mala pokojnú a láskavú, nebola krásna ba ani pekná, ale bola to tvár, akú by ste radi videli, keď ste nešťastní, chorí alebo vystrašení. Hovorila tichým, precíteným hlasom, v ktorom pod povrchom znel smiech a šťastie. Lyra si nespomínala, že by jej niekedy v živote niekto čítal, keď ležala v posteli. Nikto jej nerozprával rozprávky, nespieval piesne, nepobozkal ju na dobrú noc, prv ako zhasol svetlo. Ale zrazu si pomyslela, že ak existuje nejaký hlas, ktorý by jej dal pocit bezpečia a hrejivej lásky, bol by to hlas lady Salmakie, a zrazu za-

214

túžila mať vlastné dieťa a jedného dňa ho kolísať a spievať mu takým hlasom.

„Tak teda,“ začala Lyra, a keď zistila, ako sa jej zviera hrdlo, len preglgla a pokrčila plecami.

„Uvidíme,“ povedala lady Salmakia a odvrátila sa.

Keď sa najedli tenkého suchého chleba a vypili horký čaj, lebo ľudia im nemali viac čo ponúknuť, poďakovali sa hostiteľom, vzali si batohy a vydali sa biednym mestom k brehu jazera. Lyra sa obzerala po svojej smrti a ona tam skutočne bola, zdvorilo kráčala kus pred nimi. Nechcela prísť bližšie, hoci sa stále obzerala, či ju nasledujú.

Deň bol zahalený pochmúrnou hmlou. Zdalo sa, akoby ani nebol deň, akoby sa zmrákalo, a z mláčok na ceste stúpala hmla alebo sa vinula k antarickým káblom nad ich hlavami ako nešťastný milenec. Nevideli nijakých ľudí, len pár smrtí, ale vážky leteli vlhkým vzduchom, akoby ho zošívali neviditeľným vláknom, a pre deti boli ich pestrofarebné telá mihajúce sa dopredu-dozadu pastvou pre oči.

Čoskoro prišli na okraj mesta a kliesnili si cestu popri pomalom potoku pomedzi krovie s holými vetvami. Z času na čas začuli drsné zakrákanie alebo špľachot, keď vyrušili nejakého obojživelníka, ale jedinou bytosťou, ktorú videli, bola žaba veľká ako Willova noha, čo iba kŕčovite odskočila bokom, akoby bola ťažko zranená. Ležala na cestičke, usilovala sa im vyhnúť a hľadela na nich, akoby si bola istá, že jej chcú ublížiť.

„Bolo by naj milosrdnejšie, keby sme ju zabili,“ povedal Tialys.

„Ako viete?“ spýtala sa Lyra. „Možno sa jej napriek všetkému na svete páči.“

„Keby sme ju zabili, vzali by sme ju so sebou,“ poznamenal Will. „A ona chce zostať tu. Už som zabil dosť živých bytostí. Dokonca aj špinavá mláka môže byť lepšia než smrť.“

„Ak čo ak má bolesti?“ nadhodil Tialys.

„Keby nám to vedela povedať, dozvedeli by sme sa to. Ale keď nemôže, nezabijem ju. Tak by sme konali podľa svojich citov, a nie podľa jej.“

Pohli sa ďalej. Čoskoro im zmenený zvuk krokov prezradil, že sa blížia k otvorenému priestoru, hoci hmla bola ešte hustejšia. Pantalaimon mal podobu lemura a vyvaľoval obrovské oči, držal sa na Lyrinom pleci a tisol sa k jej vlasom posiatym perličkami hmly, obzeral sa dookola, ale nevidel o nič viac ako ona.

215

Zrazu všetci začuli, ako sa láme vlnka. Bol to tichý zvuk, ale veľmi blízko. Vážky sa vrátili aj s jazdcami k deťom a Pantalai-mon sa skryl Lyre na hrudi, zatiaľ čo ona a Will sa zomkli bližšie a opatrne našľapovali po klzkom chodníčku.

A nato sa ocitli na brehu. Pred nimi sa rozprestierala nehybná, olejnatá, spenená voda a len občas sa na kamienkoch lenivo zlomila vlnka.

Chodníček sa stáčal doľava a o kúsok ďalej sa čudne vynímalo nad vodou mólo, skôr ako hustejšia hmla, než pevný predmet. Stĺpy boli zhnité a dosky pokryté zeleným slizom. Nebolo tam nič iné a za mólom takisto. Chodníček sa končil tam, kde sa začínalo mólo, a kde sa končilo mólo, začínala sa hmla. Keď ich ta Lyrina smrť doviedla, uklonila sa, vstúpila do hmly a zmizla, prv ako sa jej mohli spýtať, čo ďalej.

„Počúvajte,“ povedal Will.

Na neviditeľnej vode sa ozývali pomalé zvuky: vŕzganie dreva a tichý pravidelný šplachot. Will položil ruku na nôž a opatrne vykročil po prehnitých doskách. Lyra sa pustila za ním. Vážky sa usadili na dvoch stĺpikoch pokrytých riasami, takže vyzerali ako heraldickí strážcovia, a deti stáli na okraji móla, vyvaľovali oči do hmly a museli si z mihalníc utierať kvapky, ktoré sa im na nich usadili. Jediným zvukom bolo to pomalé vŕzganie a šplachot, ktorý znel čoraz bližšie.

„Nechoďme,“ zašepkal Pantalaimon.

„Musíme,“ šeptom mu odpovedala Lyra.

Pozrela na Willa. Na tvári mal tvrdý, pochmúrny a nedočkavý výraz. A Gallivespijčania, Tialys na Willovom pleci, Sal-makia na Lyrinom, boli pokojní a pozorní. Krídla vážok sa orosili perličkami hmly ako pavučiny a z času na čas nimi rýchlo zatrepotali, aby si ich očistili, lebo od kvapiek im iste oťaželi, uvažovala Lyra. Dúfala, že sa pre ne v krajine mŕtvych nájde potrava.

Potom sa zrazu zjavil čln.

Bol to strašne starý čln s veslami, dobitý, veľa ráz opravovaný, prehnitý. A postava, ktorá veslovala, bola staršia ako stará, zahalená do vrecoviny previazanej špagátom, pokrivená a zhrbená, rukami vytrvalo zvierala vesla a jej vlhké svetlé oči sa strácali hlboko medzi záhybmi a vráskami popolavej kože.

Prievozník pustil veslo a načiahol sa skľavenou rukou k železnému krúžku na stĺpiku pri okraji móla. Druhou rukou vesloval rovno k doskám.

Nebolo treba slov. Will nastúpil prvý a potom chcela vkročiť do člna aj Lyra.

Ale prievozník vystrel ruku.

„On nie,“ zašepkal drsne.

„Kto nie?“

„On nie.“

Žltosivým prstom ukázal rovno na Pantalaimona, ktorému sa letná červenohnedá srsť hranostaja okamžite premenila na bielu.

„Ale on je ja!“ zvolala Lyra.

,Ak ideš ty, on tu musí zostať!“

„Ale to nejde! Umreli by sme!“

„Vari to nechceš?“

A vtedy si Lyra po prvý raz skutočne uvedomila, čo robí. Toto bol ozajstný dôsledok. Zdesene stála, triasla sa a pritískala si milovaného démona tak pevne, až zastonal od bolesti.

„Oni…“začala bezmocne, ale zarazila sa: nebolo spravodlivé poukazovať, že ostatní traja sa nemuseli ničoho vzdať.

Will ju napäto sledoval. Obzerala sa okolo seba na jazero, na mólo, na hrboľatý chodníček, mláky, mŕtve navlhnuté kríky… Jej Pan by tu zostal sám: ako by prežil bez nej? Triasol sa jej pod košeľou na holej pokožke, jeho kožušina potrebovala jej teplo. Vylúčené! Nikdy!

,Ak chceš ísť, on tu musí zostať,“ ozval sa znova prievozník.

Lady Salmakia potiahla opraty a jej vážka odletela z Lyrinho pleca na okraj člna, kde si k nej prisadol Tialys. Obaja čosi hovorili prievozníkovi. Lyra ich pozorovala, ako odsúdenec sleduje rozruch v súdnej sieni, ktorý môže znamenať posla s milosťou.

Prievozník sa naklonil, počúval a potom pokrútil hlavou.

„Nie,“ vyhlásil. „Ak chce ísť ona, on musí zostať.“

Vtom sa ozval Will: „To nie je správne. My tu nemusíme nechať časť samých seba. Prečo Lyra musí?“

,Ale aj vy tu čosi nechávate,“ namietol prievozník. „Ona má to nešťastie, že s tou časťou, ktorú tu musí nechať, sa môže rozprávať a vidí ju. Ale vy to zistíte až na vode a vtedy už bude prineskoro. No všetci tu musíte nechať časť samých seba. Takí ako on nemajú povolený vstup do krajiny mŕtvych.“

217

Nie, uvažovala Lyra a Pantalaimon spolu s ňou. Neprežili sme Bolvangar pre toto. Nie. Ako sa ešte niekedy nájdeme?

Znova sa obzrela na špinavý, neprívetivý breh, taký pochmúrny a zanesený chorobami a jedom, predstavila si, že jej milovaný Pan, spoločník jej srdca, by tam na ňu čakal sám, hľadel by za ňou ako mizne v hmle, a prepukla v plač. Jej vášnivé vzlyky sa neozývali, lebo ich tlmila hmla, ale bytosti po celom brehu v nespočetných jazierkach a plytčinách, v práchnivých kmeňoch stromov počuli jej srdcervúci plač a pritisli sa k zemi, lebo sa báli takej vášne.

„Keby mohol ísť…“ zvolal Will, ktorý túžil ukončiť jej žiaľ, ale prievozník pokrútil hlavou.

„Môže nastúpiť do člna, ale ak nastúpi, čln zostane tu,“ vyhlásil.

„Ale ako ho znova nájde?“

„Neviem.“

„Keď odtiaľ odídeme, budeme sa vracať tadiaľto?“

„Vracať?“

„My sa vrátime. Ideme do krajiny mŕtvych a potom sa vrátime späť.“

„Sem nie.“

„Tak potom niekam inam, ale vrátime sa!“

„Viezol som už milióny, a nikto sa nevrátil.“

„Tak potom budeme prví. Nájdeme cestu späť. A kedže to urobíme, majte s ňou súcit, prievozník, a dovoľte jej vziať si so sebou démona!“

„Nie,“ vyhlásil a pokrútil stareckou hlavou. „To pravidlo sa nesmie porušiť. Je to zákon ako tento…“ Naklonil sa ponad okraj člna, nabral do dlane vodu, potom ruku naklonil a vodu vylial. „Je to presne rovnaký zákon ako ten, ktorý núti vodu padať do jazera. Nemôžem nakloniť ruku a donútiť vodu, aby letela hore. A takisto nemôžem vziať jej démona do krajiny mŕtvych. Ci už ona pôjde, alebo nepôjde, on tu musí zostať.“

Lyra nič nevidela: tvár mala ponorenú v Pantalaimonovom kožuchu. Ale Will si všimol, ako Tialys zoskočil z vážky, pripravil sa, že sa vrhne na prievozníka, a on s ním napoly súhlasil: ale starec ho zbadal, obrátil hlavu a povedal:

„Co myslíte, koľko rokov vozím ľudí do krajiny mŕtvych? Myslíte, že keby mi niečo mohlo ublížiť, už by sa to nestalo?

218

Myslíte, že ľudia, ktorých vozím, tam idú radi? Vzpierajú sa a plačú, podplácajú ma, vyhrážajú sa mi a bránia sa. Ale nič nepomáha. Mne nemôžete ublížiť, nech ma budete kolko bodať. Radšej utešte to dieťa, už prichádza. Mňa si nevšímajte.“

Will sa na to nemohol dívať. Lyra bola nútená urobiť najkrutejšiu vec na svete, nenávidela seba, nenávidela svoj čin, trpela pre Pána a s Pánom, usilovala sa ho položiť na studený chodník, uvoľnila si jeho pazúry zo šiat a plakala a plakala. Will si zakryl uši: bol to neznesiteľne nešťastný zvuk. Znova a znova odtískala démona a on stále kričal a chcel sa k nej privinúť.

Mohla sa vrátiť.

Mohla povedať nie, to je zlý nápad, nesmieme to urobiť.

Mohla zostať verná životnému putu, ktoré ju spájalo s Panta-laimonom, mohla ho postaviť na prvé miesto a to ostatné vytlačiť z mysle…

Ale nebola toho schopná.

„Pan, ešte nikdy to nikto neurobil,“ zašepkala rozochvené, „ale Will povedal, že sa vrátime, a ja prisahám, Pan, milujem ťa, prisahám, že sa vrátime. Ja sa vrátim. Daj si tu na seba pozor, drahý môj, budeš tu v bezpečí, vrátime sa, a ak ťa budem musieť hľadať do konca života, nájdem ťa, neprestanem, nevydýchnem si, nie, ach, Pan, drahý Pan, musím ísť, musím ísť…“

Odtisla ho, takže zostal vystrašene čupieť na studenej blatistej zemi.

Will netušil, podobu akého zvieraťa má teraz. Vyzeral strašne mlado, ako šteniatko, bezbranné a ubité, bytosť taká zdrvená bolesťou, až bola skôr stelesneným súžením, než bytosťou. Will ani na chvíľu neodtrhol pohľad od Lyrinej tváre, videl, ako sa núti, aby neodvracala pohľad, aby sa nevyhýbala vine, a obdivoval jej čestnosť a odvahu, a zároveň ho šokovalo, že sa rozlúčili. Medzi nimi dvoma prebiehalo toľko živých, prúdov, až sa mu zdalo, že vzduch je doslova nabitý elektrinou.

Pantalaimon sa nespýtal prečo, lebo vedel. A nespýtal sa, či Lyra má Rogera radšej ako jeho, lebo poznal pravdivú odpoveď aj na tú otázku. Vedel, že keby prehovoril, neodolala by. A tak mlčal, aby nespôsobil bolesť ľudskej bytosti, ktorá ho opúšťala, a teraz sa obaja tvárili, že to nebude bolieť, že čoskoro sa znova stretnú a všetko dobre dopadne. Ale Will chápal, že dievča si trhá z hrude srdce.

219

Potom Lyra nastúpila do člna. Bola taká ľahká, že sa takmer ani nerozhojdal. Sadla si vedľa Willa a ani na okamih nespustila oči z Pantalaimona, ktorý stál roztrasený na brehu pri móle. Ale keď prievozník uvoľnil kovový krúžok, zaprel sa veslami a zamieril s člnom preč, malý démon v podobe psa pricupkal cez celé mólo až na jeho okraj, zľahka klopkajúc pazúrikmi po doskách, a len stál a hľadel, ako sa čln vzďaľuje. Mólo pomaly bledlo a strácalo sa v hmle.

Vtedy Lyra tak vášnivo vykríkla, že dokonca aj v tom tlmenom svete hmly sa niesla ozvena jej výkriku, ale, samozrejme, to ozvena nebola, ale druhá časť jej bytosti kričala z krajiny živých, keď Lyra odchádzala do krajiny mŕtvych.

„Moje srdce, Will…“ zastonala, privinula sa k nemu a tvár mala zvraštenú bolesťou.

A tak sa naplnilo proroctvo, ktoré povedal magnifikus Jordánskeho kolégia knihovníkovi, že Lyra sa raz dopustí zrady, ktorá ju bude nesmierne bolieť.

Ale aj Will cítil, ako v ňom rastie bolesť, a pritom videl, že Gallivespijčanov, ktorí sa tisli k sebe ako on a Lyra, trápila rovnaká úzkosť.

Sčasti to bola fyzická bolesť. Mal pocit, akoby mu srdce zovrela železná ruka a vyťahovala ho pomedzi rebrá, takže si pritisol ruky na to miesto a márne sa usiloval ho zadržať. Bola to oveľa horšia a hlbšia bolesť, ako keď stratil prsty. Zasahovalo to však aj jeho dušu: čosi tajné a osobné z neho vychádzalo na povrch, kde to nechcelo byť, a Willa takmer premohol pocit hanby, zmiešaný s bolesťou a výčitkami, pretože to sám zapríčinil.

Ale bolo to ešte horšie. Akoby povedal: „Nie, nezabíjajte ma, bojím sa, radšej zabite moju matku, na nej mi nezáleží, nemilujem ju,“ a akoby ho ona počula a predstierala, že nepočuje, aby šetrila jeho city, ale aj tak sa ponúkla namiesto neho, pretože ho milovala. Bolo to až také zlé. Horšie sa už cítiť ani nemohol.

Preto Will vedel, že to všetko ju súčasťou spojenia s démonom, a nech je jeho démonom ktokoľvek, aj ona zostáva s Pan-talaimonom na tom otrávenom a nešťastnom brehu. Tá myšlienka preblesla Willovi a Lyre hlavou súčasne a pozreli na seba uslzenými očami. A druhý raz v živote, ale nie naposledy, obaja videli na tvári toho druhého vlastný výraz.

Iba prievozník a vážky boli ľahostajní k ceste, na ktorú sa vy-

220

dávajú. Veľký hmyz bol čulý, žiaril krásou dokonca i v sadajúcej hmle a trepotal priesvitnými krídlami, aby sa zbavil vlhkosti. A starec v odeve z vrecoviny sa predkláňal a zakláňal, predkláňal a zakláňal a bosé nohy sa mu kĺzali po slizovitom dne.

Cesta trvala dlhšie, než Lyra túžila merať. Hoci časť jej bytosti bola zmučená, keď si predstavovala, že nechala Pantalaimona opusteného na brehu, druhá jej časť sa prispôsobovala bolesti, zvažovala vlastnú silu a bola zvedavá, čo sa stane a kde pristanú.

Will ju pevne objímal okolo pliec, ale aj on hľadel dopredu, usiloval sa žmúriť cez sivú vlhkosť a počuť čokoľvek okrem špľachotu vesiel. A konečne sa čosi naozaj zmenilo: ležala pred nimi skala alebo ostrov. Prv ako videli, že hmla temnie, počuli odraz zvuku.

Prievozník chvíľu zaberal iba jedným veslom, aby trochu obrátil čln doľava.

„Kde sme?“ ozval sa rytier Tialys tenkým, ale silným hlasom, hoci bolo cítiť, že aj on trpí.

„Pri ostrove,“ odvetil prievozník. „Ešte päť minúť a budeme pri prístavisku.“

„Aký je to ostrov?“ spýtal sa Will. Cítil, že aj jeho hlas je taký napätý, až mu prichodil cudzí.

„Na tomto ostrove je brána do krajiny mŕtvych,“ odvetil prievozník. „Všetci sem prichádzajú, králi, kráľovné, vrahovia, básnici, deti. Všetci tadiaľto prejdú a nik z nich sa viac nevráti.“

„My sa vrátime,“ zašepkala Lyra odhodlane.

Starec nič nepovedal, ale v očiach sa mu zračila ľútosť.

Keď sa blížili k ostrovu, videli, ako sa nad vodu skláňajú vetvy cyprusov a tisov, tmavozelené, husté a pochmúrne. Zem prudko stúpala dohora a stromy rástli tak husto, že by pomedzi ne sotva preklzla fretka, a pri tom pomyslení Lyra zavzlykala, lebo Pan by jej bol ukázal, ako dobre by to zvládol. Lenže nie teraz a možno už nikdy.

„Už sme mŕtvi?“ spýtal sa Will prievozníka.

„To je jedno,“ odvetil muž. „Niektorí sem prišli presvedčení, že nie sú mŕtvi. Celou cestou trvali na tom, že sú živí, že je to omyl a niekto za to zaplatí. Ale na tom nezáležalo. Iní zase túžili byť mŕtvi, hoci boli živí, úbohé duše. Prežili život plný utrpenia a bolesti a zabili sa v nádeji, že dosiahnu požehnaný odpočinok, a nakoniec zistili, že sa nič nezmenilo, a ak aj áno, iba k horšiemu a tentoraz nemali úniku, už nemohli znova ožiť. A boli tu

221

iní, napríklad malé bábätká, ktoré boli také krehké a choré, že ledva sa narodili do sveta živých, už sa ocitli v krajine mŕtvych. Veľa, veľmi veľa ráz som vesloval tento čln s plačúcim bábätkom v lone, ktoré nepoznalo rozdiel medzi tamtým a týmto svetom. Ale viezol som aj mnohých starcov, a najhorší sú boháči, tí len zúria, preklínajú ma, nadávajú a vrieskajú, vraj čo si o sebe myslím? Nazhromaždili toľko zlata, koľko sa len dalo. Vraj či si z neho nevezmem a nevrátim ich späť na breh? Vraj majú mocných priateľov, poznajú sa s pápežom a takým kráľom, onakým vojvodom, majú moc potrestať ma… Ale nakoniec zistili, aká je pravda: jednoducho sa ocitli na mojom člne, ktorý ich viezol do krajiny mŕtvych, a pokiaľ ide o tých kráľov aj pápežov, aj na tých raz príde rad, a to skôr, ako budú chcieť. Nechám ich kričať a zúriť, mne ublížiť nemôžu, a oni nakoniec všetci zmĺknu. Takže ak neviete, či ste živí alebo mŕtvi, a toto dievča sa zaprisaháva, že sa vráti medzi živých, nemienim vám protirečiť. Čoskoro sa dozviete, kto ste.“

Celý čas rovnomerne vesloval popri brehu a teraz odložil vesla do člna a načiahol sa napravo k prvému drevnému stĺpiku, ktorý sa vynoril z jazera.

Pritiahol čln k úzkej hrádzi a držal ho pri nej, aby mohli vystúpiť. Lyra nechcela opustiť čln: kým je pri člne, Pantalaimon na ňu bude môcť myslieť, pretože tak ju naposledy videl, ale keď od neho odíde, už si ju nebude vedieť predstaviť. A tak váhala, ale vážky vyleteli a Will vystúpil, celý bledý a držiac sa za hruď. Preto musela vystúpiť aj ona.

„Ďakujeme,“ povedala prievozníkovi. „Keď sa vrátite na druhý breh a uvidíte môjho démona, povedzte mu, že ho milujem tak, ako nemilujem nič v krajine živých alebo mŕtvych, a prisahám, že sa k nemu vrátim, aj keď sa to nikdy predtým nikomu nepodarilo, prisahám, že ja to dokážem.“

„Dobre, odkážem mu to,“ sľúbil prievozník.

Odrazil sa od hrádze a pomalé zvuky jeho vesiel zanikali v hmle.

Gallivespijčania, ktorí na chvíľu odleteli, sa vrátili naspäť a usadili sa na pleciach detí ako predtým, ona na Lyrinom a on na Willovom. A tak cestovatelia stáli na brehu krajiny mŕtvych. Pred nimi nebolo nič, iba hmla, hoci z toho, ako potemnela, usúdili, že pred nimi sa týči mohutná hradba.

222

Lyra sa zachvela. Mala pocit, akoby sa jej pleť zmenila na čipku, vlhký ostrý vzduch jej prenikal cez rebrá a bolestne ju chladil na rozjatrenej rane, kde bol kedysi Pantalaimon. A napadlo jej, že asi tak sa musel cítiť Roger, keď sa usiloval držať jej zúfalých prstov, ale nakoniec spadol z vysokej hory.

Nehybne stáli a počúvali. Jediný zvuk, ktorý sa ozýval do ticha, bolo nekonečné kvapkanie vody z listov, a keď zdvihli pohľad, cítili, ako im na tvár dopadli studené kvapky.

„Tu nemôžeme zostať,“ ozvala sa Lyra.

Odišli z hrádze a držiac sa spolu napredovali k hradbe. Obrovské kamenné bloky pokryté starým slizom sa dvíhali vysoko do hmly, kam ani nedovideli. A keď teraz boli bližšie, počuli spoza nich výkriky, hoci im nebolo jasné, či je to krik ľudských bytostí: bolo to prenikavé žalostné kvílenie, ktoré viselo vo vzduchu ako vznášajúce sa vlákna medúzy, čo pri každom dotyku spôsobujú bolesť.

„Sú tam dvere,“ povedal Will drsným napätým hlasom.

Bola to obitá postranná bránka pod kusiskóm kameňa. Prv ako Will stihol zdvihnúť ruku a otvoriť ju, kdesi nablízku sa znova ozval prenikavý výkrik, ktorý im trhal uši a nesmierne ich vydesil.

Galiivespijčania okamžite vyleteli do vzduchu a vážky vyzerali ako vojnové kone pripravené na boj. Ale to, čo zletelo dolu, ich mávnutím krídla surovo odhodilo nabok, a potom sa to sťažka usadilo na skalnom previse rovno nad hlavami detí. Tialys a Sal-makia sa spamätali zo šoku a tíšili otrasené vážky.

Bol to obrovský vták veľký ako sup, s tvárou a hrudou ženy. Will videl obrázky takých bytostí, a len čo si ju obzrel, prebleslo mu mysľou slovo harpya. Tvár mala hladkú, bez vrások, ale ešte staršiu ako bosorky: prežila tisícky rokov a ich krutosť a bieda jej vyryli do tváre nenávistný výraz. Ale keď sa jej cestovatelia prizreli bližšie, zistili, že je ešte odpudivejšia. Očné jamky mala zanesené špinavým slizom a pery pokryté stvrdnutou, popukanou červenou vrstvou, akoby znova a znova vracala starú krv. Pomotané, špinavé čierne vlasy jej viseli na plecia. Rozštiepenými pazúrmi sa pevne držala kameňa, mocné tmavé krídla mala zložené na chrbte, a kedykoľvek sa pohla, zavanul z nej odporný zápach.

Will a Lyra, ktorým bolo zle a prežívali bolesť, sa jej postavili zoči-voči.

223

„Ale vy ste živí!“ zvolala harpya a akoby sa im svojím drsným hlasom vysmievala.

Will zistil, že ju nenávidí a bojí sa jej väčšmi ako ktorejkoľvek ľudskej bytosti, akú kedy poznal.

„Kto si?“ spýtala sa Lyra, ktorú harpya odpudzovala rovnako ako Willa.

Harpya odpovedala škrekom. Otvorila ústa a nasmerovala výbuch hluku rovno do ich tvárí, až im zunelo v ušiach a takmer spadli. Will sa chytil Lyry a obaja sa navzájom objímali, zatiaľ čo škrek sa menil vo výsmešný smiech, na ktorý odpovedali z hmly pri pobreží hlasy iných harpyí. Prenikavý nenávistný zvuk pripomenul Willovi nemilosrdnú krutosť detí na ihrisku, ibaže tu neboli učiteľky, ktoré by urobili poriadok, nebolo sa na koho obrátiť, nebolo sa kam skryť.

Položil ruku na nôž a pozrel jej do očí, hoci v hlave mu hučalo a z jej škreku mal závrat.

„Ak nás chceš zastaviť,“ povedal, „potom buď pripravená nielen škriekať, ale aj bojovať. Pretože cez tie dvere prejdeme.“

Harpya znova pohla nechutnými červenými ústami, ale tentoraz zošpúlila pery a poslala mu vzdušný bozk.

Potom povedala: „Tvoja matka je sama. Budeme jej posielať nočné móry. Budeme na ňu škriekať v spánku!“

Will sa ani nepohol, lebo kútikom oka videl, ako sa lady Sal-makia jemne posúva po vetve, na ktorej sedela harpya. Jej vážku s chvejúcimi sa krídlami držal Tialys na zemi, a vtom sa stali dve veci: lady skočila na harpyu a zvrtla sa, aby bodla ostrohu hlboko do šupinatej nohy tej bytosti, a Tialys pustil vážku hore. Ani nie o sekundu už Salmakia zoskočila z vetvy rovno na chrbát svojho oceľovo modrého hmyzu a vyletela do vzduchu.

Bodnutie zaúčinkovalo okamžite. Ticho prehlušil ďalší škrek, oveľa hlasnejší ako prvý, a harpya začala tak mohutne mávať krídlami, až Will aj Lyra cítili vietor a uskočili. Ale harpya sa pevne držala pazúrmi kamenného výčnelku, tvár mala tmavočervenú od hnevu a vlasy jej stáli na hlave ako hniezdo hadov.

Will potiahol Lýru za ruku a obaja sa pokúsili rozbehnúť ku dverám, ale harpya sa na nich zúrivo vrhla, keď vtom sa Will zvrtol, zatisol Lýru za seba a vytiahol nôž.

Gallivespijčania okamžite prileteli k harpyi, vrhali sa jej k tvári a potom odskakovali dozadu, neschopní uštedriť jej úder, ale

224

aspoň ju rozptyľovali, takže neobratne trepotala krídlami a takmer spadla na zem.

Lyra zvolala: „Tialys! Salmakia! Prestaňte, prestaňte!“

Špehovia pritiahli vážkam opraty a vyskočili vysoko nad hlavy detí. V hmle sa zhlukovali ďalšie tmavé obrysy a od pobrežia sa niesli škreky najmenej stovky ďalších harpyí. Prvá si otriasala krídla, vlasy, vystierala si nohy a naťahovala pazúry. Nič jej nebolo a Lyra si to všimla.

Gallivespijčania sa vznášali vo vzduchu a zamierili k Lyre, ktorá vystrela obe ruky, aby na nich pristáli. Salmakia si uvedomila, čo mala Lyra na mysli, a povedala Tialysovi: „Má pravdu. Z neznámeho dôvodu jej nemôžeme ublížiť.“

„Madam, ako sa voláte?“ spýtala sa Lyra.

Harpya rozprestrela krídla a cestovatelia takmer zamdleli od odpudzujúceho zápachu rozkladu a hniloby, ktorý z nej zavanul.

„Nemám meno!“ zaškrečala.

„Čo od nás chcete?“ pokračovala Lyra.

„Čo mi môžete dať?“

„Môžeme vám porozprávať, kde sme boli, a možno by vás to zaujímalo, neviem. Cestou sem sme videli neuveriteľné množstvo zvláštnych vecí.“

„Ach, vy sa ponúkate, že mi porozprávate príbeh?“

„Ak chcete.“

„Možno chcem. A čo potom?“

„Mohli by ste nás pustiť tými dverami, aby sme našli ducha, ktorého sme sem prišli hľadať. Teda dúfam, že budete taká milá a urobíte to.“

„Tak hovorte,“ povedala Bezmenná.

Lyra dokonca aj napriek svojej bolesti mala pocit, akoby práve dostala tromfové eso.

„Opatrne,“ zašepkala Salmakia, ale Lyre už blúdili myšlienky a uvažovala nad príbehom, ktorý rozprávala predchádzajúci večer, upravovala ho, vylepšovala, obohacovala: mŕtvi rodičia, rodinný poklad, stroskotáme lode, útek…

„Tak teda,“ začala Lyra a duševne sa pripravila na rozprávanie príbehu, „vlastne sa to začalo, keď som bola ešte malé bábätko. Môj otec bol vojvoda z Abingdonu, matka vojvodkyňa, a boli nesmierne bohatí. Môj otec bol jedným z kráľových poradcov a kráľ k nám často chodieval na návštevy, aj u nás nocoval. S ot-

225

com spolu často poľovali v lese. Dom, v ktorom som sa narodila, bol najväčší v celom južnom Anglicku. Volal sa…“

Harpya sa zrazu bez varovného škreku vrhla s trčiacimi pazúrmi na Lýru, ktorá ledva stihla uhnúť, ale aj tak jej jeden z pazúrov zavadil o hlavu a vytrhol jej chumáč vlasov.

„Klamárka! Klamárka!“ vrieskala harpya. „Klamárka!“

Znova vzlietla a tentoraz mierila na Lyrinu tvár, ale Will vytiahol nôž a vrhol sa jej do cesty. Bezmenná sa mu v poslednej chvíli vyhla a Will ťahal Lýru k dverám, lebo onemela od šoku a bola napoly oslepená krvou, čo jej stekala po tvári. Will netušil, kde sú Gallivespijčania, ale harpya už na nich znova mierila a zúrivo, nenávistné vrieskala:

„Klamárka! Klamárka! Klamárka!“

Zdalo sa, akoby sa jej hlas ozýval zo všetkých strán a to slovo sa odrážalo od obrovského múra zahaleného hmlou.

Will si dievča tisol na hruď, chránil ju plecom a cítil, ako sa pri ňom chveje a vzlyká. Ale potom vrazil nôž do zhnitého dreva dverí a rýchlym rezom čepele vyrezal zámku.

Vzápätí on a Lyra so špehmi na poskakujúcich vážkach po boku potkýnavo vkročili do kráľovstva duchov a škrek harpye znásobovali škreky jej družiek na zahmlenom pobreží za ich chrbtom.

22

Šepkajúci dav

nahusto, AKO lístie jesenné, čo vallom-

BROSKÉ RIEČKY POKRÝVA,

kde v hrdých

KLENBÁCH ÚKRYT ET-

RUSKÝCH JE tieňov…

JOHN MILTON

Will na druhej strane v prvom rade donútil Lýru, aby si sadla, potom vytiahol nádobku s masťou z machu kr-vistavu a pozrel sa jej na ranu na hlave. Tiekla z nej krv, ako to už pri poraneniach hlavy býva, ale nebola hlboká. Z košele si odtrhol kus látky, ranu vyutieral a do jazvy votrel mastičku, usilujúc sa nemyslieť na špinavý pazúr, ktorý ranu spôsobil.

Lyre sa leskli oči a v tvári bola popolavá.

„Lyra! Lyra!“ prihováral sa jej Will a nežne ňou triasol. „Tak poď, musíme ísť ďalej.“

Zachvela sa, zhlboka sa roztrasené nadýchla a uprela naňho oči plné nekonečného zúfalstva.

„Will – už to viac nesmiem robiť – už nesmiem klamať! Zdalo sa mi to také ľahké, ale nezabralo to — to je jediné, čo viem, ale nezabralo to!“

„Nie je to jediné, čo vieš. Okrem toho vieš aj čítať z alethio-meru, či nie? No tak, pozrieme sa, kde sme. Pohľadáme Rogera.“

Pomohol jej vstať a po prvý raz sa poobzerali po krajine duchov.

Ocitli sa na veľkej planine, ktorá sa rozkladala ďaleko do hmly. Svetlo bolo tlmené a akoby vychádzalo samo zo seba, takže nikde neboli ani skutočné tiene, ani skutočné svetlo, všetko malo rovnakú špinavú farbu.

V tomto obrovskom priestore stáli dospelí aj deti – všetko duchovia – a bolo ich tak veľa, že Lyra nevedela ani len odhadnúť ich počet. Teda aspoň väčšina z nich stála, hoci niektorí sedeli a niektorí nehybne ležali a spali. Nikto sa nehýbal, nebehal, nehral sa, hoci mnohí z nich pozreli na nových príchodzích vystrašene a zvedavo rozšírenými očami.

227

„Duchovia,“ zašepkala Lyra. „Tu sú všetci, ktorí kedy umreli…“

Bezpochyby preto, že nemala pri sebe Pantalaimona, sa pritú-lila k Willovi a jeho to potešilo. Gallivespijčania leteli vpred a Will videl, ako ich žiarivé vážky poskakujú nad hlavami duchov, ktorí dvíhali pohľady a začudovane si ich obzerali. Ticho však bolo nesmierne ťaživé a sivé svetlo Willa napĺňalo obavami. Lyrina hrejivá prítomnosť bolo to jediné, čo mu pripomínalo život.

Za nimi, spoza múra, sa na pobreží ešte vždy ozývali škreky harpyí. Niektorí duchovia sa s obavami dívali tým smerom, ale väčšina uprene hľadela na Willa a Lýru a potom sa húfne začali tlačiť vpred. Lyra zaspätkovala. Nemala silu postaviť sa im zoči-voči, ako by chcela, a tak musel prehovoriť Will.

„Hovoríte naším jazykom?“ spýtal sa. „Hovoríte vôbec?“

Aj keď sa on i Lyra vydesene chveli, mali väčšiu autoritu ako celá masa mŕtvych dokopy. Tí úbohí duchovia mali neveľa vlastnej moci, a keď počuli Willov hlas, prvý jasný hlas, ktorý tam zaznel v celej pamäti mŕtvych, mnohí z nich podišli dopredu v túžbe odpovedať.

No mohli iba šepkať. Nedostali zo seba viac než slabý, nejasný zvuk, či skôr len tichý dych. A keď sa zúfalo hrnuli dopredu, Gallivespijčania klesli nižšie a poletovali pred nimi, aby sa ne-natlačili priveľmi blízko. Duchovia detí na nich hľadeli s túžobným očakávaním a Lyra okamžite vedela prečo: mysleli si, že vážky sú démoni, a z celého srdca dúfali, že znova budú mať vlastných démonov.

,Ach, to nie sú démoni,“ súcitne vyhŕkla Lyra, „a keby tu bol môj démon, mohli by ste ho všetky hladkať a dotýkať sa ho, sľubujem…“

Vystrela ruky k deťom. Dospelí duchovia v obavách zaspätko-vali, ale deti sa hrnuli dopredu. Tie chúďatká boli asi rovnako hmotné ako hmla a Lyrine aj Willove ruky prenikali cez ne. Prišli k nim, ľahké a bez života, aby sa zahriali prúdiacou krvou a búšiacimi srdcami dvoch cestovateľov, a Will aj Lyra cítili, ako sa o nich zľahka obtiera čosi chladné, keď deti prechádzali ich telami a zahrievali sa na nich. Dve živé deti cítili, akoby sa pomaličky aj ony menili na mŕtve, pretože nemali nekonečné množstvo života a tepla na rozdávanie. Bolo im už chladno, a nekonečné davy, ktoré sa tlačili dopredu, akoby nikdy nemali konca.

Nakoniec ich Lyra musela poprosiť, aby sa viac netlačili.

228

Zdvihla ruky a povedala: „Prosím vás, radi by sme sa vás dotkli všetkých, ale prišli sme sem niekoho pohľadať a bola by som rada, keby ste mi prezradili, kde je a ako ho nájdem. Ach, Will,“ vzdychla si a naklonila hlavu k nemu, „kiežby som vedela, čo robiť!“

Duchov fascinovala krv na Lyrinom čele. Žiarivo svietila v tlmenom svite ako bobuľa cezmĺny a niekoľko z nich cez ňu prešlo, túžiac po dotyku s čímsi, čo tak pulzovalo životom. Jeden duch dievčatka, ktoré mohlo mať osem-deväť rokov, keď žilo, ostýchavo zdvihol ruku, aby sa dotkol krvi, ale potom ju vydesene odtiahol. Lyra však povedala: „Neboj sa – neprišli sme vám ublížiť – rozprávaj sa s nami, ak môžeš!“

Duch dievčatka prehovoril, ale iba slabým šepotom.

„To ti urobili harpye? Chceli ti ublížiť?“

„Áno,“ odvetila Lyra, „ale ak to je všetko, čo vedia robiť, potom sa ich nebojím.“

„Adi, to nie je všetko – robia oveľa horšie veci…“

„Čo? Čo robia?“

Nechceli jej to povedať. Krútili hlavami, mlčali, až sa napokon ozval jeden chlapec: „Pre tých, čo sú tu už stovky rokov, to nie je také zlé, lebo po takom čase ich to už unavuje, už ich to nevie tak vydesiť…“

„Najradšej sa zhovárajú s novými,“ prehovorilo znova dievčatko. „Je to… Jednoducho odporné. Ony… nemôžem ti to povedať.“

Ich hlasy zneli ako padajúce suché lístie. A hovorili iba deti. Dospelí akoby boli ponorení do takej dávnej letargie, že možno sa už nikdy nepohnú ani neprehovoria.

„Počujte,“ ozvala sa Lyra, „prosím, počúvajte ma. Ja a moji priatelia sme sem prišli preto, aby sme našli chlapca menom Roger. Nie je tu dlho, takže ešte nepozná mnohých ľudí, ale ak viete, kde je…“

Ale už keď to hovorila, bolo jej jasné, že tu môžu stáť, až kým nezostarnú, pozerať do každej tváre, a ešte vždy uvidia len nepatrný zlomok všetkých mŕtvych. Cítila, ako jej plecia oťaželi zúfalstvom ťažkým, akoby sa jej na nich usadila sama harpya.

Ale napriek tomu zaťala zuby a vytrčila bradu. Dostali sme sa sem, pomyslela si, patrí to k tomu.

Dievčatko hovorilo čosi tým nečujným šepotom.

„Prečo ho chceme nájsť?“ spýtal sa Will. „Viete, Lyra sa s ním

229

chce porozprávať. Ale aj ja niekoho hľadám. Chcem nájsť svojho otca Johna Parryho. Aj on je niekde tu a chcem sa s ním pozhovárať, prv ako sa vrátim do sveta živých. Takže, prosím vás, požiadajte Rogera a Johna Parryho, aby sa prišli porozprávať s Lýrou a Willom. Poproste ich…“

Ale zrazu sa všetci duchovia, dokonca aj dospelí, zvrtli a zmizli ako suché lístie, ktoré odvial silný nápor vetra. V okamihu bolo priestranstvo okolo detí prázdne a vzápätí počuli prečo: vo vzduchu sa ozývali škreky a vresky a harpye v prívale zápachu zamierili k nim, trepotali krídlami a vysmievali sa im svojím chrap-ľavým škrekotom.

Lyra sa okamžite prikrčila k zemi, zakryla si uši a Will s nožom v ruke si čupol nad ňu. Videl, ako Tialys a Salmakia letia k nim, no ešte boli ďaleko a on sa chvíľu díval, ako sa harpye blížia a rútia k zemi. Videl, ako ich ľudské tváre hltajú vzduch, ani čo by požierali hmyz, a počul ich krik – odpudzujúce, špinavé nadávky na jeho matku, slová, pri ktorých mu zamrelo srdce. Ale časť jeho mysle bola celkom chladná, akoby to nevnímala, a zvažovala, pozorovala. Harpye sa nechceli priblížiť k nožu.

Vstal, aby videl, čo sa stane. Jedna z nich – možno sama Bezmenná – sa mu musela prudko vyhnúť, pretože bola nízko pri zemi a chcela mu preletieť tesne nad hlavou. Neohrabane trepotala ťažkými krídlami a on sa poľahky mohol načiahnuť a nožom jej odseknúť hlavu.

Vtedy už dorazili Gallivespijčania a obaja chceli na harpye zaútočiť, ale Will zakričal: „Tialys! Poďte sem! Salmakia, poďte ku mne!“

Usadili sa mu na pleciach a on povedal: „Dávajte pozor. Všimnite si, čo robia. Len poletujú a škriekajú. Myslím, že Lýru zranili len omylom. Pochybujem, že nám chcú ublížiť. Môžeme ich ignorovať.“

Lyra rozšírenými očami pozrela hore. Tie bytosti lietali Willo-vi okolo hlavy, niekedy len štvrť metra od neho, ale vždy v poslednej chvíli uhli nabok alebo hore. Will videl, že obaja špehovia by najradšej bojovali a vážkam sa až tak chveli krídla, čo túžili vyraziť do vzduchu so svojimi smrtiacimi jazdcami, ale tí ich zadržali: videli, že Will má pravdu.

Zapôsobilo to aj na duchov: keď zbadali, že Will neohrozene stojí a ony mu neubližujú, začali sa vracať k cestovateľom. Os-

230

tražito pozorovali harpye, ale napriek tomu ich teplo mäsa a krvi, tých dvoch pulzujúcich sŕdc, priveľmi lákalo, aby odolali.

Lyra sa zdvihla zo zeme a postavila sa Willovi po boku. Rana sa jej znova otvorila a po líci jej stekal pramienok čerstvej krvi, ale zotrela si ho.

„Will,“ povedala, „som veľmi rada, že sme sem prišli spolu…“

V jej hlase počul tón a na tvári jej videl výraz, ktorý poznal a mal zo všetkého najradšej: Prezrádzal, že Lyra myslí na niečo odvážne, ale ešte nie je pripravená o tom hovoriť.

Prikývol, aby dal najavo, že chápe.

Duch dievčatka povedal: „Poďte tadiaľto s nami, nájdeme ich!“

A obaja mali veľmi zvláštny pocit, akoby im tie drobné ruky ducha siahli do tela a poťahali ich za rebrá, aby ho nasledovali.

A tak sa vydali po rozľahlej bezútešnej planine, harpye krúžili vysoko nad nimi a škriekali a škriekali. Ale zachovávali si odstup a Gallivespijčania im poletovali nad hlavami, držiac stráž.

Kým kráčali, duchovia sa s nimi rozprávali.

„Prepáčte,“ ozval sa duch istého dievčatka, „ale kde máte démonov? Odpustite, že sa pýtam, ale…“

Lyra si každú jednu sekundu uvedomovala, že opustila úbohého Pantalaimona. Nezmohla sa na slovo, preto odpovedal Will:

„Nechali sme démonov vonku,“ vysvetľoval, „kde je to pre nich bezpečné. Vyzdvihneme ich neskôr. Mala si démona?“

„Áno,“ odvetil duch, „volal sa Sandling… ach, veľmi som ho milovala…“

„A už mal stálu podobu?“ spýtala sa Lyra.

„Nie, ešte nie. Kedysi si myslel, že bude vtákom, ale ja som dúfala, že nebude, lebo sa mi páčilo, keď mi ležal chlpatučký v posteli. Ale čoraz častejšie bol vtákom. Ako sa volá tvoj démon?“

Lyra jej to prezradila a duchovia sa znova natisli bližšie. Každý z nich sa chcel rozprávať o svojom démonovi.

„Môj sa volal Mitapan…“

„Hrávali sme sa spolu na skrývačku a ona sa menila ako chameleón, takže som ju vôbec nemohol nájsť, bola veľmi dobrá…“

„Keď som si raz zranila oko a nič som nevidela, doviedol ma až domov…“

„Nikdy sa nechcel ustáliť v jednej podobe, ale ja som chcela vyrásť, a tak sme sa hádali…“

231

„Moja sa mi zvinula na ruke a zaspala…“

„Sú ešte vždy niekde tam? Uvidíme ich znova?“

„Nie. Keď umrieš, tvoj démon zhasne ako plameň. Videla som, ako sa to stalo. Zato Castora som nevidela zhasnúť… Ani som sa s ním nerozlúčila…“

„Nie je možné, aby nikde neboli. Musia byť niekde! Môj démon je ešte vždy niekde tam, viem to!“

Duchovia akoby ožili, dychtivo do seba narážali, oči im žiarili a líca sa im rozpálili, akoby si požičali teplo od cestovateľov.

Vtom sa Will spýtal: „Je tu niekto z môjho sveta, kde nemáme démonov?“

Duch chudého chlapca asi v jeho veku prikývol a Will sa obrátil k nemu.

„Veru áno,“ povedal. „Nechápali sme, čo sú démoni, ale cítili sme, aké je to byť bez nich. Sú tu ľudia z najrozličnejších svetov.“

„Ja som poznala svoju smrť,“ ozvalo sa jedno dievčatko, „poznala som ju po celý čas, čo som rástla. Keď som ich počula hovoriť o démonoch, napadlo mi, že myslia čosi, ako je naša smrť. Teraz mi chýba. Už nikdy viac ju neuvidím. Skončila som, povedala mi ešte naposledy a viac som ju nevidela. Keď bola pri mne, vždy som vedela, že je pri mne niekto, komu môžem dôverovať, niekto, kto vedel, kam ideme a čo budeme robiť. Ale už ju nemám. Teraz neviem, čo sa stane.“

„Už sa nič nestane!“ povedal ktosi iný. „Nikdy nič!“

„To ty nemôžeš vedieť,“ namietol ďalší. „ Oni predsa prišli, či nie? Nikto nevedel, že sa to stane.“

Myslela na Willa a Lýru.

„To je prvá vec, ktorá sa tu stala,“ ozval sa duch chlapca. „Možno sa teraz všetko zmení.“

„Čo by ste robili, keby ste mohli?“ spýtala sa Lyra.

„Vrátili by sme sa do sveta živých!“

„Aj keby to znamenalo, že ho môžete vidieť iba raz? Aj tak by ste to chceli urobiť?“

„Áno! Áno! Áno!“

„No, ja musím nájsť Rogera,“ povedala Lyra a celá sa rozpálila pri novom nápade. Ale najprv o ňom musí vedieť Will.

Na rozľahlej planine nastal medzi nespočetnými duchmi pomalý pohyb. Deti ho nevideli, ale Tialys a Salmakia letiaci nad nimi pozorovali, ako sa drobné bledé postavy pohybujú asi ako

232

obrovské kŕdle vtákov alebo stáda sobov. Stredobodom pohybu boli dve deti, ktoré neboli duchovia a vytrvalo napredovali. Neviedli duchov ani ich nenasledovali, ale akosi sústreďovali ten pohyb, aby sa stal cieľom všetkých mŕtvych.

Špehovia, ktorých myseľ pracovala ešte rýchlejšie, ako sa pohybovali ich vážky, si vymenili pohľad a usadili sa s hmyzom na zoschnutej vetve.

„My máme démonov, Tialys?“ spýtala sa lady.

„Odkedy sme nastúpili do toho člna, mám pocit, akoby mi vytrhli srdce a hodili ho bijúce na breh,“ odvetil. „Ale ešte vždy mi bije v hrudi. Takže tam zostalo s démonom dievčaťa čosi iné, čo bolo mojou súčasťou, a čosi, čo bolo tvojou, Salmakia, pretože máš strhanú tvár a ruky bledé a napäté. Áno, máme démonov, nech je to čokolVek. Možno ľudia v Lyrinom svete sú jediné žijúce bytosti, ktoré vedia, že ich majú. Možno preto jeden z nich začal so vzburou.“

Sklzol z chrbta vážky, bezpečne ju pripútal a potom vytiahol magnetitový rezonátor. Ale sotva sa ho dotkol, prestal.

„Nijaká odpoveď,“ povedal pochmúrne.

„Takže si úplne mimo?“

„Rozhodne mimo pomoci. Napokon, vedeli sme, že ideme do krajiny mŕtvych.“

„Ten chlapec s ňou pôjde aj na kraj sveta.“

„Myslíš, že nôž mu otvorí cestu späť?“

„Iste si myslí, že áno. Ale neviem, Tialys.“

„Je veľmi mladý. Hm, obaja sú mladí. Vieš, ak dievča toto neprežije, otázka, či sa rozhodne správne, keď bude v pokušení, nikdy nevyvstane. Už to bude jedno.“

„Myslíš, že sa už rozhodla? Keď nechala démona na brehu? Bolo to ono rozhodnutie, ktoré mala urobiť?“

Rytier pozrel na milióny pohybujúcich sa duchov v krajine mŕtvych, ktorí sa uberali za jasnou a živou iskrou Lyry Zlatoústej. Videl iba jej vlasy, najjasnejšiu vec v tom pochmúrnom svete, a vedľa nich čiernu hlavu chlapca, spoľahlivého a silného.

„Nie,“ odvetil, „ešte nie. To ešte len príde, nech je to čokoľvek.“

„Tak potom ju k tomu musíme bezpečne doviesť.“

„Oboch. Teraz sú navzájom spätí.“

Lady Salmakia trhla pavučinkovými opratami a jej vážka okamžite vystrelila z vetvy a náhlila sa k živým deťom. Rytier vyštartoval tesne za ňou.

233

Ale nezastavili sa pri nich. Klesli nižšie, aby sa ubezpečili, že deti sú v poriadku, a potom leteli vpred, sčasti preto, že vážky boli nepokojné, a sčasti preto, že chceli zistiť, ako ďaleko sa rozkladá tá pochmúrna planina.

Lyra videla, ako sa mihli nad nimi, a priam bolestne sa jej uľavilo, že niečo sa pohybuje tak rýchlo a žiari krásou. Potom už v sebe dlhšie neudržala ten nápad a obrátila sa k Willovi. Musela však šepkať. Priložila mu pery k uchu a on v prívale jej teplého dychu počul:

„Will, chcem, aby sme odtiaľto odviedli všetkých úbohých duchov detí – aj dospelých – a aby sme ich oslobodili! Nájdeme Rogera a tvojho otca a potom otvoríme dvere do vonkajšieho sveta a pustíme ich na slobodu!“

Obrátil sa k nej a usmial sa na ňu tak srdečne a šťastne, až cítila, ako sa v jej vnútri čosi potkýna a tacká, aj keď bez Pantalai-mona sa nemohla spýtať, čo to znamená. Možno len jej srdce bilo novým spôsobom. Nesmierne prekvapená si povedala, že musí potlačiť ten závrat.

A tak postupovali ďalej. Meno Roger sa šeptom šírilo rýchlejšie, ako kráčali, slová „Roger – Lyra prišla – Roger – Lyra je tu…“ prechádzali od jedného ducha k druhému ako elektrický odkaz, ktorý jedna bunka tela pošle druhej.

A Tialys a Salmakia, ktorí im krúžili nad hlavami na svojich neúnavných vážkach a pritom sa obzerali okolo seba, si nakoniec všimli nový pohyb. Neďaleko nastalo akési oživenie. Keď sa spustili nižšie, po prvý raz im nikto nevenoval pozornosť, lebo mysle duchov sa sústredili na čosi zaujímavejšie. Vzrušene sa zhovárali tichým šeptom, ukazovali pred seba a posielali kohosi dopredu.

Salmakia zletela celkom nízko, ale nemohla pristáť: tlačenica bola veľká a ruky ani plecia duchov by ju neudržali, ani keby sa na to podujali. Všimla si ducha malého chlapca, ktorý sa tváril nešťastne, omráčené a nechápavo počúval, čo mu hovoria, a zvolala:

„Roger? Ty si Roger?“

Chlapec nervózne a zmätene zdvihol pohľad a prikývol.

Salmakia sa vrátila k svojmu spoločníkovi a spolu sa náhlili k Lyre. Bola to dlhá cesta a ťažko sa im udržiaval smer, ale pozorovaním pohybu ju nakoniec našli.

„Tam je,“ povedal Tialys a zakričal: „Lyra! Lyra! Tu je tvoj priateľ.

234

Lyra zdvihla pohľad a nastavila ruku, aby na nej mohla pristáť vážka. Veľký hmyz sa okamžite zniesol dolu, červeno-žlté telo sa mu ligotalo ako email a priesvitné krídla meravo sklopil po bokoch. Tialys udržiaval rovnováhu, keď si ho zdvihla do úrovne očí.

„Kde je?“ spýtala sa, celá bez dychu od vzrušenia.

„Asi hodinu cesty odtiaľto,“ odvetil rytier. „Ale vie, že prichádzate. Ostatní mu to povedali a my sme sa uistili, či je to on. Len choďte ďalej a čoskoro ho stretnete.“

Tialys videl, ako sa Will usiluje kráčať vystretý a núti sa vydolovať z tela viac energie. Lyra zahrnula Gallivespijčanov otázkami: Ako vyzeral Roger? Rozprával sa s nimi? Zdal sa im šťastný? Uvedomovali si ostatné deti, čo sa deje, a pomáhali mu, alebo skôr prekážali?

A tak ďalej. Tialys sa snažil odpovedať na všetko pravdivo a trpezlivo a živé dievča sa krok za krokom blížilo k chlapcovi, ktorého priviedlo k smrti.

23

Niet cesty von

A POZNÁTE

pravdu

A PRAVDA VÁS

vyslobodí.

SV. JÁN

Will,“ povedala Lyra, „čo podľa teba urobia harpye, keď vypustíme duchov?“

Okrídlené bytosti škriekali čoraz hlasnejšie, lietali nižšie a bolo ich čoraz viac a viac, akoby sa šero sústreďovalo v malých kŕd-ľoch zlomyseľnosti a dávalo jej krídla. Duchovia stále s obavami hľadeli hore.

„Už sa ta blížime?“ spýtala sa Lyra lady Salmakie.

„Nie je to ďaleko,“ zakričala jej, vznášajúc sa nad nimi. „Keby si vyliezla na tamtú skalu, videla by si ho.“

Ale Lyra nechcela strácať čas. Z celého srdca sa usilovala nasadiť kvôli Rogerovi veselú tvár, ale celý čas ju v duchu prenasledoval desivý pohľad na Pána v podobe psíka, ako opustený stojí na móle a zahaľuje ho hmla, a mala čo robiť, aby nekvílila. Ale musí dúfať už kvôli Rogerovi, vždy dúfala.

Náhle sa ocidi zoči-voči. Zrazu sa vynoril z tlačenice medzi ostatnými duchmi a známe črty mal poblednuté, ale tváril sa tak nadšene, ako len duch mohol. Rýchle k nej pribehol, aby ju objal.

Ale prešiel jej cez ruky ako studený dym, a hoci cítila, ako jej jeho drobná ruka zovrela srdce, nemala silu, aby ho udržala. Už sa nemohli znova skutočne navzájom dotknúť.

Roger však mohol šepkať a jeho hlas hovoril: „Lyra, nikdy som si nemyslel, že ťa ešte niekedy uvidím – nazdával som sa, že hoci sem prídeš, keď umrieš, budeš oveľa staršia, dospelá a nebudeš sa chcieť so mnou rozprávať.“

„Prečo nie?“

„Pretože som urobil nesprávnu vec, keď Pan vyslobodil môjho démona z pazúrov démona lorda Asriela! Mali sme utiecť, ne-

236

mali sme proti nej bojovať! Mali sme bežať k tebe! Potom by sa nebola mohla znova zmocniť môjho démona, a keď sa zrútila tá skala, mal by som ho pri sebe.“

„Ale to nebola tvoja vina, ty hlupáčik!“ namietla Lyra. „V prvom rade som ťa ta priviedla ja, a mala som ťa poslať s ostatnými deťmi a cigojínmi. Bola to moja vina. Tak veľmi ma to mrzí, Roger, bola to mojavina., inak by si nebol tu…“

„No, neviem,“ odvetil. „Možno by som umrel nejakým iným spôsobom. Ale vieš, Lyra, určite to nebola tvoja vina.“

Už tomu aj sama začínala veriť. Ale napriek tomu jej trhalo srdce, keď videla toho chudáka takého studeného tak blízko, a predsa bol pre ňu nedosiahnuteľný. Pokúsila sa chytiť ho za zápästie, ale prstami zovrela len prázdny vzduch. On však pochopil a prisadol si k nej na zem.

Ostatní duchovia sa trochu odtiahli, nechali ich samých a Will takisto odstúpil, sadol si a ošetroval si ruku. Znova mu krvácala, a zatiaľ čo Tialys odháňal duchov, Salmakia pomáhala Willovi ošetriť ranu.

Ale Lyra a Roger si to nevšímali.

„Lenže ty nie si mŕtva,“ hovoril Roger. „Ako si sa sem dostala, keď si ešte živá? A kde je Pan?“

„Ach, Roger – musela som ho nechať na brehu – nikdy v živote som nič horšie neurobila, strašne to bolelo — veď vieš, ako to bolí — a on tam len stál, díval sa, ach, cítila som sa ako vrah, Roger, ale musela som ho tam nechať, ináč by som sem nemohla prísť!“

„Celý čas, odkedy som umrel, som si predstavoval, že sa s tebou rozprávam,“ odvetil Roger. „Želal som si, aby som sa mohol s tebou rozprávať, tak veľmi som si to želal… Želal som si, aby som sa odtiaľto dostal, ja aj všetci títo mŕtvi, pretože toto je hrozné miesto, Lyra, celkom beznádejné, keď si mŕtva, viac sa nič nezmení, a tie vtáky… Vieš, čo robia? Počkajú, kým oddychuješ -nikdy tu nemôžeš poriadne spať, iba driemať, potom tichučko podídu k tebe a šepkajú ti do ucha všetky hrozné veci, ktoré si urobila zaživa, aby si na ne nezabudla. Vedia o tebe tie najstrašnejšie veci. Presne vedia, ako ťa donútiť, aby si sa cítila nanič pri pomyslení na všetky hlúpe a hrozné veci, ktoré si kedy urobila. A pripomínajú ti všetky chamtivé a nepekné myšlienky, ktoré ti kedy preblesli mysľou, všetky ich poznajú, a tak ťa zahanbujú

237

a nútia ťa, aby ti bolo zo samej seba zle… Ale nemôžeš pred nimi uniknúť.“

„Vieš čo,“ povedala Lyra, „počúvaj.“

Stíšila hlas, naklonila sa bližšie k tomu drobnému duchovi ako kedysi, keď spolu plánovali šibalské kúsky na Jordánskom kolégiu, a pokračovala:

„Pravdepodobne to nevieš, ale bosorky – pamätáš sa na Sera-finu Pekkalu – poznajú o mne akési proroctvo. Nevedia, že o tom viem, nikto to nevie. Nikdy som sa o tom s nikým nerozprávala. Ale keď som bola v Trollesunde, cigojín padre Coram ma vzal za konzulom bosoriek doktorom Lanseliom a ten ma podrobil akejsi skúške. Povedal mi, aby som šla von a vybrala spomedzi všetkých borovicových konárov ten správny, aby som dokázala, že skutočne viem čítať z alethiomeru.

Urobila som to a potom som sa rýchlo vrátila, lebo bolo chladno a trvalo mi to iba sekundu, pretože to bola hračka. Konzul sa rozprával s padrem Coramom a ani jeden z nich nevedel, že ich počujem. Povedal mu, že bosorky o mne poznajú proroctvo, podľa ktorého vraj urobím čosi veľké a významné a stane sa to v inom svete…

Ibaže som o tom nikdy nehovorila a zrejme som na to aj zabudla, lebo sa udialo priveľa vecí. Takže to viac-menej zapadlo do hlbín môjho vedomia. Nerozprávala som sa o tom dokonca ani s Pánom, pretože by sa mi asi vysmial.

Ale neskôr ma chytila pani Coulterová a uspala ma drogou a mne sa o tom aj o tebe snívalo. A spomínam si, že cigojínka mamka Costa – iste sa na ňu pamätáš — to jej čln sme ukradli v Jerichu so Šimonom, Hughom a ostatnými…“

„Áno! A takmer sme sa doplavili do Abingdonu! To bola najlepšia vec, akú sme kedy urobili, Lyra! Na to nikdy nezabudnem, aj keby som tu bol mŕtvy tisíc rokov…“

„Áno, ale počúvaj – keď som prvý raz utiekla od pani Coulte-rovej, znova som vyhľadala cigojínov a oni sa o mňa starali a… Ach, Roger, zistila som toho tak veľa, až by si bol prekvapený -ale najdôležitejšie je toto: mamka Costa mi prezradila, že mám v srdci olej bosoriek, povedala, že cigojíni sú vodní ľudia, ale ja som ohnivá osoba.

Myslím, že ma viac-menej pripravovala na proroctvo bosoriek. Viem, že musím vykonať čosi významné, a konzul doktor

238

Lanselius povedal, že je dôležité, aby som sa nikdy nedozvedela, aký osud ma čaká, až kým sa to nestane – chápeš, nesmiem sa na to vypytovať… A tak som sa ani nevypytovala. Nikdy som ani nerozmýšľala, čo to môže byt'. Dokonca som sa nespýtala ani ale-thiomeru.

Ale teraz si myslím, že to viem. A to, že som ťa znova našla, je toho dôkazom. Mojím osudom, Roger, je pomôcť všetkým týmto duchom a navždy ich dostať z krajiny mŕtvych. Ja a Will vás musíme všetkých zachrániť. Musí to tak byť. Aj preto, čo povedal môj otec lord Asriel… Smrť umrie, vyhlásil. Ale neviem, čo sa stane. Sľúb mi, že zatiaľ im to nepovieš. Chápeš, možno tam hore nevydržíš. No…“

Roger chcel zúfalo čosi povedať, preto zmĺkla.

„Presne to som ti chcel povedať!“ zašepkal dychtivo. „Hovoril som im, hovoril som všetkým mŕtvym, že prídeš! Tak ako si prišla a zachránila deti z Bolvangaru! Hovoril som im, že ak je niekto schopný to urobiť, potom Lyra. Túžili, aby to bola pravda, chceli mi veriť, ale videl som, že neveria.

A to preto, že každé jedno dieťa, ktoré sem príde, hneď hovorí: stavím sa, že môj ocko alebo mama po mňa prídu, len čo sa dozvedia, kde som, a odvedú ma znova domov. A ak nie ocko alebo mama, potom priatelia alebo starý otec, ale niekto už len príde a zachráni ich. Lenže nikdy nikto neprišiel. A tak mi neverili, keď som im hovoril, že prídeš. No ja som sa nemýlil!“

„Áno,“ súhlasila, „ale bez Willa by som to nezvládla. Tamto je Will a vedľa neho rytier Tialys a lady Salmakia. Tak veľa ti toho musím porozprávať, Roger!“

„Kto je Will? Odkiaľ pochádza?“

Lyra mu začala všetko vysvetľovať a neuvedomovala si, ako sa jej hlas zmenil, ako sa vystrela a dokonca aj v očiach sa jej zračil iný pohľad, keď hovorila o svojom stretnutí s Willom a o tom, ako bojovali o magický nôž. Ako by to mohla vedieť? Ale Roger si to všimol s tichou závisťou nemeniaceho sa mŕtveho.

Will a Gallivespijčania medzitým sedeli obďaleč a ticho sa zhovárali.

„Čo vy dvaja s dievčaťom chcete robiť?“ spýtal sa Tialys.

„Otvoriť tento svet a vypustiť z neho duchov. Nato mám ten nôž.“

Jakživ nevidel také prekvapené tváre, najmä nie u ľudí, kto-

239

rých názor si vážil. Títo dvaja si uňho získali veľký rešpekt. Chvíľu mlčky sedeli a potom Tialys povedal:

„Tým sa všetko zmení. To je najväčší úder, aký môžete zasadiť. Vládca bude po tomto bezmocný.“

„Nebudú mať o tom ani tušenia!“ zvolala lady. „Príde to sčis-ta-jasna!“

,A čo potom?“ spýtal sa Tialys Willa.

„Čo potom? No, potom sa odtiaľto budeme musieť dostať aj my a zrejme vyhľadať svojich démonov. Ale nemyslite na. potom. Stačí myslieť na to, čo je teraz. Duchom som ešte nič nepovedal pre prípad… pre prípad, že by to nevyšlo. A preto ani vy nič nehovorte. Teraz skúsim nájsť svet, ktorý sa dá otvoriť, ale harpye nás sledujú. Takže ak chcete pomôcť, choďte ich rozptýliť, kým to ja budem skúšať.“

Gallivespijčania okamžite popchli vážky do šera nad hlavami, kde sa harpye vznášali nahusto ako roje mäsiarok. Will pozoroval, ako sa na ne veľký hmyz bez obáv vrhol, ani čo by harpye boli muchy a on ich mohol chytiť do čeľustí, bez ohľadu na to, aké boli veľké. Pomyslel si, ako veľmi by sa tým trblietavým bytostiam páčilo, keby boli nebesá otvorené a ony sa mohli znova vznášať nad žiarivou vodou.

Potom vytiahol nôž. A okamžite sa mu vynorili slová, ktoré harpye povedali o jeho matke, a zarazil sa. Ruka s nožom mu ovisla a on sa usiloval vyjasniť si myseľ.

Znova to skúsil s rovnakým výsledkom. Počul, ako hore škre-kocú, a napriek odhodlaniu Gallivespijčanov ich bolo priveľa, aby ich zastavili tí dvaja jazdci.

Teda takéto to bude. Ani o trochu ľahšie. A tak sa Will v duchu uvoľnil a len tam sedel s nožom v ruke, až kým nebol znova pripravený skúsiť to.

Tentoraz sa nôž zaboril rovno do vzduchu – a narazil na skalu. Okno v tomto svete otvoril do podzemia iného sveta. Zatvoril ho a skúsil znova.

A stalo sa to isté, hoci vedel, že to je iný svet. Keď predtým otváral okná do iných svetov, vždy sa ocitol nad zemou, nemalo by ho teda prekvapovať, že tentoraz je pre zmenu pod zemou, ale hnevalo ho to.

Nasledujúci raz opatrne hmatal nožom, ako ho naučili, nechal špicu, aby našla odozvu, ktorá by odhalila svet, čo by bol na tej is-

240

tej úrovni. Ale nikde sa mu to nepodarilo. Nikde nenašiel svet, ktorý by mohol otvoriť. Kde sa len dotkol, všade bola tvrdá skala.

Lyra vycítila, že čosi nie je v poriadku, prerušila rozhovor s Rogerovým duchom, vyskočila a pribehla k Willovi.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ticho.

Povedal jej to a dodal: „Musíme sa presunúť inam a tam možno nájdem svet, ktorý sa bude dať otvoriť. Ale tie harpye nám to nedovolia. Už si povedala duchom, čo chceme urobiť?“

„Nie. Iba Rogerovi, ale kládla som mu na srdce, aby to zachoval v tajnosti. Urobí, čo mu poviem. Ach, Will, bojím sa, veľmi sa bojím. Čo ak tu zostaneme trčať naveky?“

„Nôž vie preťať aj kameň. Ak to bude nutné, vysekáme tunel. Potrvalo by to dlho a dúfam, že k tomu nebudeme nútení, ale dalo by sa to urobiť. Neboj sa.“

„Áno. Máš pravdu. Pravdaže by sa dalo.“

Ale pomyslela si, že vyzerá veľmi zle – tvár mal strhanú bolesťou, pod očami tmavé kruhy, ruka sa mu triasla a prsty mu znova krvácali. Vyzeral tak zle, ako sa ona sama cítila. Dlho to už bez svojich démonov nevydržia. Cítila, ako sa jej vlastný duch chveje v tele a pevne sa objala rukami, túžiac po Pánovi.

Ale úbohí duchovia sa medzitým pretlačili bližšie a najmä deti nenechávali Lýru na pokoji.

„Prosím,“ ozvalo sa jedno dievčatko, „nezabudnete na nás, keď odídete, však?“

„Nie,“ ubezpečila ju Lyra, „nikdy.“

„Porozprávate im o nás?“

„Sľubujem. Ako sa voláš?“

Ale úbohé dievčatko sa hanbilo a bolo v rozpakoch: zabudlo vlastné meno. Odvrátilo sa, skrylo si tvár a nejaký chlapec povedal:

„Myslím, že je lepšie zabudnúť. Ja som na svoje meno zabudol. Niektorí sú tu dlho a ešte vedia, kto sú. Niektoré deti sú tu už tisíc rokov. Nie sú staršie ako my, ale na všetko zabudli. Iba na slnko nie. Na to nikto nezabudne. A na vietor.“

„Áno,“ ozvalo sa iné dieťa, „porozprávaj nám o tom!“

A čoraz viac sa ich domáhalo, aby im Lyra porozprávala o veciach, na ktoré sa pamätali, o slnku, vetre, oblohe, aj o veciach, na ktoré zabudli, a tak sa obrátila k Willovi a zašepkala: „Čo mám robiť, Will?“

„Rozprávaj im.“

241

„Bojím sa. Po tom, čo sa mi stalo s harpyami…“

„Povedz im pravdu. A harpye zadržíme.“

Pochybovačné naňho pozrela. Bolo jej až zle od strachu. Znova sa obrátila k duchom, ktorí sa tlačili bližšie a bližšie.

„Prosím!“ šepkali. „Práve si prišla z toho sveta! Rozprávaj, rozprávaj! Povedz nám o ňom niečo!“

Neďaleko bol strom — iba mŕtvy kmeň s bielymi konármi trčiacimi do mrazivého sivého vzduchu, a keďže Lyra sa cítila slabá a pochybovala, že bude vládať chodiť aj rozprávať zároveň, zamierila k nemu, aby si mala kam sadnúť. Dav duchov sa pomkol bokom a urobil jej miesto.

Keď boli takmer pri strome, pristál Willovi na ruke Tialys a naznačil, aby Will sklonil hlavu a počúval.

„Tie harpye sa vracajú,“ povedal ticho. „Je ich čoraz viac. Maj nôž pripravený. Lady a ja ich budeme zadržiavať, kým sa bude dať, ale možno budeš musieť bojovať.“

Will nepovedal Lyre nič, aby sa nebála, uvoľnil nôž z pošvy a ruku mal na rukoväti. Tialys znova vzlietol do výšky a vtedy Lyra došla k stromu a usadila sa na hrubý koreň.

Okolo nej sa zhrčilo toľko mŕtvych postáv a s nádejou a rozšírenými očami sa tlačili, až ich Will musel donútiť, aby odstúpili a nechali jej trochu voľného priestoru. Ale Rogerovi dovolil zostať nablízku, lebo uprene hľadel na Lýru a vášnivo počúval každé jej slovo.

A tak Lyra začala rozprávať o svete, ktorý poznala.

Vyrozprávala im, ako sa s Rogerom vyštverali na strechu Jordánskeho kolégia, našli havrana so zlomenou nohou a ako sa oň starali, kým znova nemohol lietať. A ako skúmali vínne pivnice, plné pavučín a prachu, a pili kanárske víno, alebo možno tokajské, to sa nikdy nedozvedeli, a akí boli opití. A Rogerov duch počúval, hrdý a zúfalý, prikyvoval a šepkal: „Áno! Áno! Presne tak sa to stalo, je to pravda, presne tak!“

Potom im porozprávala o veľkej bitke medzi deťmi oxfordských mešťanov a tehliarov.

Najprv opísala Hliniská a dbala na to, aby spomenula všetko, čo si pamätala, široké okrové odplavovacie jamy, vlečné lopaty, tehliarske pece ako veľké tehlové úle. Porozprávala im o vŕbach na brehu rieky, ktorých lístie bolo naspodku striebristé, aj o tom, že keď slnko svietilo niekoľko dní, hlina začala praskať a vytvori-

242

la veľké pláty a medzi nimi hlboké pukliny, spomínala, aké to bolo, keď človek ponoril prsty do tých puklín a pomaly vytiahol zasušený kus blata, pričom sa usiloval, aby zostal čo najväčší. Naspodku bola hlina ešte vždy vlhká, takže sa ňou dalo vynikajúco hádzať po ľuďoch.

A opisovala vône v okolí toho miesta: dym z pecí, zápach zhnitého lístia od rieky, keď vietor fúkal od juhozápadu, teplú vôňu pečúcich sa zemiakov, ktoré tehliari jedávali. Zvuk vody pomaly vtekajúcej prítokovými kanálmi do vyplavovacích jám. Pomalý čvachtavý zvuk, keď ste sa usilovali vytiahnuť si nohu z blata. A ťažké plieskanie plavebných vrát vo vode hustej od hliny.

Keď rozprávala a hrala na všetky ich zmysly, duchovia sa tisli bližšie, hltali jej slová, spomínali na časy, keď mali mäso, kožu, nervy a zmysly, a chceli, aby nikdy neskončila.

Potom im porozprávala, ako deti tehliarov vždy bojovali s mestskými, no pritom boli pomalé a hlúpe, ani čo by mali namiesto mozgu hlinu, a aké boli mestské deti bystré a rýchle ako vrabce. A ako jedného dňa mestské deti zabudli na všetky vzájomné rozpory, sprisahali sa a z troch strán zaútočili na Hliniská, pričom zatlačili deti tehliarov k rieke, hádzali po sebe hrste ťažkej ílovitej hliny, zrúcali im hrad z blata a menili opevnenia na zbrane, až sa zem, voda a vzduch zmiešali v jedno a každé dieťa vyzeralo rovnako, zablatené od hlavy po päty. A žiadne z nich sa jakživ tak dobre nebavilo.

Keď dohovorila, vyčerpané pozrela na Willa. Potom zažila šok.

Okrem duchov, mlčky stojacich dookola, a jej živých spoločníkov obďaleč mala ešte jedno publikum. Vetvy stromu boli obsypané tmavými vtákmi, ktorých ženské tváre na ňu vážne, očarene hľadeli.

Zrazu vystrašene vstala, ale ony sa ani nepohli.

„Predtým, keď som sa usilovala niečo vám povedať,“ ozvala sa zúfalo, „pustili ste sa do mňa. Čo vám v tom teraz bráni? No tak, len ma roztrhajte pazúrmi a premeňte ma na ducha!“

„To určite neurobíme,“ povedala harpya v strede, sama Bezmenná. „Počúvaj. Pred tisíckami rokov, keď sem začali prichádzať prví duchovia, dal nám Vládca moc vidieť v každom to najhoršie a odvtedy žijeme z toho najhoršieho, až nám z toho páchne krv a máme choré srdcia. Lenže nič iné sme nemali, museli sme žiť z toho. A teraz sme sa dozvedeli, že plánuješ

243

otvoriť cestu do vonkajšieho sveta a vyviesť všetkých duchov na

svet…

Jej drsný hlas zanikol v milióne šepotavých výkrikov, keď každý duch, ktorý to počul, zvolal od radosti a nádeje. No všetky harpye sa rozškriekali a trepotali krídlami, až kým duchovia znova nezmĺkli.

„Áno,“ pokračovala Bezmenná, „vyviesť ich von! Co teraz urobíme? Poviem ti, čo budeme robiť: odteraz nás nič nezadrží. Budeme ničiť a trhať každého ducha, ktorý sem príde, až zošalejú od strachu, výčitiek a sebanenávisti. Toto je teraz pustatina. My z nej urobíme peklo!“

Každá jedna harpya zaškriekala, zacerila sa a mnohé z nich zleteli zo stromu rovno na duchov, ktorí sa od strachu roztratili. Lyra zovrela Willovi rameno a povedala: „Už to prezradili, a my to nemôžeme urobiť – budú nás nenávidieť – budú si myslieť, že sme ich zradili! Len sme všetko zhoršili, a nie zlepšili!“

„Ticho,“ zvolal Tialys. „Len nijaké zúfalstvo! Zavolaj ich späť a donúť ich, aby nás počúvali!“

A tak Will vykríkol: „Poďte sem! Všetci sem! Poďte a počúvajte!“

Harpye sa jedna po druhej s dychtivým výrazom tváre, lacnejúc po nešťastí, obrátili, prileteli na strom a duchovia sa takisto vrátili. Rytier zveril svoju vážku do rúk Salmakie a jeho malá postavička celá v zelenom, s tmavými vlasmi, vyskočila na skalu, kde ho mohli všetci vidieť.

„Harpye,“ povedal, „môžeme vám ponúknuť čosi lepšie. Odpovedzte na moje otázky pravdivo, počúvajte, čo vám poviem, a potom súďte. Keď sa vám Lyra prihovorila pred múrom, vrhli ste sa na ňu. Prečo ste to urobili?“

„Klamstvá!“ vykríkli všetky harpye. „Klamstvá a fantázie!“

„Ale keď hovorila teraz, všetky ste počúvali, mlčky a nehybne. Znova sa pýtam prečo?“

„Pretože to bola pravda,“ odvetila Bezmenná. „Lebo hovorila pravdu. Boli to výživné slová. Zasýtili sme sa nimi. Nemohli sme si pomôcť. Bola to pravda. Netušili sme, že existuje aj niečo iné okrem zloby. Dozvedeli sme sa všeličo nové o svete, slnku, vetre a daždi. Pretože to bola pravda.“

„Tak potom,“ pokračoval Tialys, „urobme obchod. Odteraz namiesto toho, aby ste videli v každom duchovi, ktorý sem príde, len jeho zlobu, krutosť a chamtivosť, budete mať právo po-

244

žiadať každého ducha, aby vám vyrozprával svoj životný príbeh, a oni vám budú musieť povedať pravdu o tom, čo videli, čoho sa dotýkali, čo vo svete počuli, milovali a poznali. Každý z týchto duchov má príbeh a každý z tých, ktorí sem prídu v budúcnosti, vám o svete povie pravdivé veci. A vy budete mať právo ich vypočuť a oni vám to budú musieť porozprávať.“

Lyra obdivovala odvahu malého špeha. Ako sa opovážil rozprávať sa s tými bytosťami, akoby on mal moc udeľovať im práva? Ktorákoľvek z harpyí ho mohla v okamihu roztrhať v pazú-roch na kúsky alebo vyniesť do výšky a potom vrhnúť na zem, takže by sa roztrieštil na kúsky. A predsa tam stál, hrdý a nebojácny, a uzatváral s nimi obchod! A ony počúvali, radili sa a tichým hlasom sa k sebe obracali.

Všetci duchovia to mlčky, vystrašene pozorovali.

Potom sa Bezmenná obrátila k nemu.

„To nestačí,“ vyhlásila. „Chceme viac. Podľa predchádzajúceho nariadenia sme mali úlohu. Mali sme miesto a povinnosť. Usilovne sme plnili rozkazy Vládcu a za to nás uznávali. Čo bude teraz s úctou? Prečo by si nás duchovia mali vôbec všímať, ak sa jednoducho môžu znova vrátiť do sveta? Máme svoju hrdosť a o tú by ste nás nemali pripraviť. Potrebujeme dôstojné miesto! Potrebujeme povinnosti a úlohy, ktoré nám získajú zaslúženú úctu!“

Zahniezdili sa na vetvách, mrmlúc a mávajúc krídlami. Ale o chvíľu už k rytierovi priskočila Salmakia a zakričala:

„Máte pravdu. Každý by mal mať dôležitú úlohu, ktorá mu získa úctu iných a ktorú môže vykonávať s hrdosťou. Preto budete mať za úlohu, a je to úloha, ktorú môžete splniť iba vy, lebo vy ste strážkyne a opatrovateľky tohto miesta. Vašou úlohou bude sprevádzať duchov celou cestou od prístaviska pri jazere cez krajinu mŕtvych až k novému otvoru do sveta. Za to vám vyrozprávajú svoje príbehy, čo bude spravodlivá odmena za vašu službu. Ako sa vám to pozdáva?“

Bezmenná pozrela na svoje sestry a tie prikývli. Potom povedala:

„A budeme mať právo odmietnuť ich sprevádzať, ak budú klamať alebo niečo zatajovať, alebo ak nám nebudú mať čo povedať. Ak žijú vo svete, mali by vidieť, dotýkať sa, počuť a milovať veci. V prípade malých detí, ktoré nemali čas sa nič naučiť, urobíme výnimku, ale inak toho, kto nič neprinesie, nevyprevadíme von.“

245

„To je spravodlivé,“ odvetila Salmakia a ostatní cestovatelia súhlasili.

A tak uzavreli dohodu. A výmenou za príbeh, ktorý si práve od Lyry vypočuli, sa harpye ponúkli, že zavedú cestovateľov aj s nožom do tej časti krajiny mŕtvych, kde je horný svet blízko. Bude to ďaleká cesta tunelmi a jaskyňami, ale ony ich budú verne sprevádzať a všetci duchovia ich môžu nasledovať.

No prv ako mohli vykročiť, vykríkol ktosi tak hlasno, ako sa len šeptom dalo. Bol to duch chudého muža s nahnevanou, rozvášnenou tvárou a kričal:

„Čo sa stane? Keď opustíme svet mŕtvych, budeme znova žiť? Alebo zmizneme ako naši démoni? Bratia, sestry, nemali by sme nikam nasledovať toto dieťa, kým sa nedozvieme, čo sa s nami stane!“

Ostatní sa pridali k jeho otázke: „Áno, povedz nám, kam ideme? Povedz, čo máme očakávať! Nepôjdeme, kým sa nedozvieme, čo sa s nami stane!“

Lyra sa zúfalo obrátila na Willa, ale on odvetil: „Povedz im pravdu. Spýtaj sa alethiomeru a povedz im, čo hovorí.“

„Dobre,“ súhlasila.

Vytiahla zlatý prístroj. Odpoveď prišla okamžite. Odložila ho nabok a vstala.

„Stane sa toto,“ vyhlásila, „a je to pravda, absolútna pravda. Keď odtiaľto vyjdete, častice, z ktorých sa skladáte, sa uvoľnia a rozletia, celkom ako vaši démoni. Ak ste videli umierať ľudí, viete, ako to vyzerá. Ale vaši démoni teraz nie sú ničím. Sú časťou všetkého. Všetky atómy, z ktorých sa skladali, unikli do vzduchu, do vetra, do stromov, do zeme a do všetkých živých vecí. Nikdy sa celkom nevyparia. Sú jednoducho súčasťou všetkého. A presne to sa stane aj s vami, prisahám. Sľubujem vám to na svoju česť. Je pravda, že sa rozplyniete, ale vo svete živých budete súčasťou všetkého živého.“

Nikto neprehovoril. Tí, ktorí sa pamätali, ako sa ich démoni rozplynuli, si na to spomínali, a tí, ktorí to nevideli, si to predstavovali. Nikto sa neozval, až kým nevystúpila dopredu mladá žena. Pred mnohými storočiami umrela ako mučenícka. Poobze-rala sa okolo seba a povedala:

„Kým sme žili, hovorili nám, že po smrti pôjdeme do neba. A hovorili, že nebo je miesto radosti a slávy a strávime večnosť

246

v spoločnosti svätých a anjelov, v stave požehnania chváliac Všemohúceho. To nám hovorili. A to viedlo niektorých z nás k tomu, že sme obetovali svoj život, a iní strávili celé roky v osamelých modlitbách, zatiaľ čo všetka radosť zo života okolo vychádzala nazmar, a my sme o tom ani nevedeli.

Pretože krajina mŕtvych nie je miesto odmeny ani trestu. Je to miesto ničoho. Prichádzajú sem dobrí aj zlí a všetci tu spolu naveky zostávame v tomto šere bez nádeje na slobodu, na radosť alebo na spánok, odpočinok či pokoj.

Teraz nám však toto dievča ponúka cestu von a ja ho budem nasledovať. Aj keď to znamená zabudnutie, priatelia, vítam ho, pretože to nebude ničota, znova budeme žiť v tisíckach stebiel trávy, miliónoch listov, budeme padať ako dažďové kvapky, budeme sa v podobe rosy ligotať pod hviezdami a mesiacom na tom fyzickom svete, ktorý je a vždy bol naším skutočným domovom. Preto vás vyzývam: poďte s týmto dieťaťom von k oblohe!“

Jej ducha však odsotil nabok duch muža, ktorý vyzeral ako mních: bol chudý a bledý aj v smrti, mal tmavé oči so zápalistým pohľadom. Prežehnal sa, zamrmlal modlitbu a potom povedal:

„Toto je trpké posolstvo a smutný, krutý vtip. Vari nevidíte pravdu? To nie je dieťa. Toto je posol zla! Svet, v ktorom sme žili, bol údolím skazenosti a slz. Nič nás tam nemohlo uspokojiť. Ale Všemohúci nás prichýlil na tomto požehnanom mieste na večné veky. Tento raj sa zdá padlým dušiam pochmúrny a pustý, ale oči viery ho vidia taký, aký je, prekypujúci mliekom a medom a ozývajúci sa príjemným spevom anjelov. V skutočnosti toto je nebo! Co sľubuje toto zlé dievča, sú iba klamstvá. Chce vás zaviesť do pekla! Choďte s ňou, ale na vlastné riziko. Ja a moji spoločníci pravej viery zostaneme tu v našom požehnanom raji a strávime tu večnosť v chválospevoch na Všemohúceho, ktorý nám dal múdrosť rozoznať faloš od pravdy.“

Znova sa prežehnal a potom sa so svojimi spoločníkmi zhrozene, nenávistné odvrátil.

Lyra bola zmätená. Vari sa mýlila? Vari sa chce dopustiť veľkej chyby? Poobzerala sa okolo seba: všade videla len šero a zúfalstvo. Ale už aj predtým sa mýlila, keď dôverovala pani Coulterovej, lebo sa krásne usmievala a vznášala sa okolo nej príjemná vôňa. Človek sa môže ľahko pomýliť. A keď nemá démona, ktorý by ju viedol, možno sa mýli aj v tejto veci.

247

Ale Will jej zatriasol ramenom. Potom jej priložil ruky na tvár a pevne ju zovrel.

„Ty predsa vieš, že to nie je pravda,“ povedal, „nevšímaj si to! Aj oni všetci vidia, že klame. Spoliehajú sa na nás. Poďme, dajme sa do toho!“

Prikývla. Musí dôverovať svojmu telu a tomu, čo jej hovoria zmysly. Vedela, čo by urobil Pan.

A tak sa vydali na cestu a nespočetné milióny duchov ich nasledovali. Za nimi, priďaleko, aby to deti videli, sa iní obyvatelia sveta mŕtvych dozvedeli, čo sa deje, a pridali sa k tomu obrovskému zástupu. Tialys a Salmakia zaleteli dozadu pozrieť sa a boli od radosti bez seba, keď v zástupe uvideli aj svojich ľudí a všetky ďalšie uvedomelé bytosti, ktoré kedy Vládca potrestal vyhnanstvom a smrťou. Boli medzi nimi aj bytosti, čo vôbec nevyzerali ako ľudia, napríklad mulefovia, ktorých by bola spoznala Mary Maloneová, a ešte čudnejší duchovia.

Ale Will a Lyra nemali silu obzerať sa dozadu. Boli schopní len kráčať za harpyami a dúfať.

„Je možné, že sme to takmer zvládli, Will?“ zašepkala Lyra. „Je už skoro po všetkom?“

Nevedel. Ale obaja boli takí slabí a vyčerpaní, že povedal: „Áno, už je skoro po všetkom, takmer sme to zvládli. Čochvíľa budeme vonku.“

24

Pani Coulterovd v Ženeve

aká matka, TAKÁ dcéra.

EZECHIEl

Pani Coulterová počkala do súmraku, až potom sa priblížila ku Kolégiu svätého Hieronyma. Keď nastala noc, klesla s intenciostrojom cez oblak a pomaly sa pohybovala popri brehu jazera vo výške vrcholcov stromov. Kolégium sa výrazne vynímalo medzi ostatnými starobylými budovami Ženevy a ona čoskoro našla vežu, tmavú prázdnotu kláštorov, štvorhrannú vežu, v ktorej sídlil predseda Cirkevného disciplinárneho súdu. Kolégium už navštívila tri razy, dobre vedela, že hrebene, štíty a komíny strechy poskytujú množstvo úkrytov, dokonca aj pre čosi také veľké, ako je intenciostroj.

Pomaly sa vznášala nad škridlami, ktoré sa po nedávnom daždi ligotali, a zabočila so strojom do malej medzery medzi strmou strechou a stenou veže. Miesto bolo viditeľné iba zo zvonice neďalekej Kaplnky svätého pokánia. To jej dokonale vyhovovalo.

Opatrne so strojom klesla a nechala ho, aby si sám našiel pevný podklad pre svojich šesť nôh. Mala ten stroj čoraz radšej: vyskočil na jej povel rýchlosťou myšlienky a bol nesmierne tichý. Mohol sa vznášať niekomu nad hlavou tak nízko, až sa ho takmer dotýkal, a dotyčný pritom vôbec nemusel vedieť, že tam je. Za ten deň, odkedy ho ukradla, sa pani Coulterová naučila ovládať páky, ale ešte vždy nemala predstavu, odkiaľ zdroj čerpá energiu, a to jediné ju trápilo. Nemohla vedieť, kedy sa palivo minie alebo batérie vybijú.

Len čo si bola istá, že stroj sa pevne usadil a strecha je dosť silná, aby ho uniesla, odložila si prilbu a zliezla dolu.

Jej démon už odstraňoval jednu ťažkú starú škridlu. Pridala sa k nemu a čoskoro ich odložili zo päť, potom pani Coulterová

249

zlomila lišty, na ktorých boli zavesené, takže urobili dosť veľkú dieru, cez ktorú sa mohli prepchať.

„Choď dnu a poobzeraj sa tam,“ zašepkala a démon skočil do tmy.

Počula, ako mu pazúry klopkajú na dlážke podkrovia, a po chvíli sa v otvore zjavila jeho čierna tvár lemovaná zlatou srsťou. Okamžite pochopila a nasledovala ho. Vnútri chvíľu počkala, kým si jej oči privyknú na tmu. V šere sa jej postupne vynáralo dlhé podkrovie plné tmavých tvarov skriniek, stolov, knihovni-čiek a rozličného iného nábytku, ktorý tam bol uskladnený.

Pani Coulterová v prvom rade zatlačila k diere, kde boli škridly, vysokú skrinku. Potom po prstoch prešla k dverám v stene na opačnom konci a skúsila kľučku. Samozrejme, bolo zamknuté, ale ona mala sponku a zámka bola jednoduchá. O tri minúty už stála aj s démonom na jednom konci dlhej chodby, kam cez zaprášený svetlík prenikalo trochu svetla, takže na druhom konci videli úzke schodište.

O päť minút už otvorili okno na komore pri kuchyni o dve poschodia nižšie a vyšli von do zadnej uličky. Brána kolégia bola hneď za rohom, a ako pani Coulterová povedala zlatému opičia-kovi, bolo dôležité, aby prišli tradičným spôsobom, bez ohľadu na to, ako chcú odísť.

„Dajte tie ruky preč,“ povedala pokojne strážnikovi, „a správajte sa ku mne slušne, lebo si to odskáčete. Povedzte predsedovi, že prišla pani Coulterová a rada by sa s ním okamžite streda.“

Muž odstúpil a jeho démon – suka, ktorá čerila zuby na umiernene sa správajúceho zlatého opičiaka, sa okamžite skryla a čo najviac stiahla svoj kýpeť chvosta.

Strážnik pokrútil rúčkou telefónu a ani nie o minútu pribehol na strážnicu mladý kňaz so sviežou tvárou a utieral si dlane do rúcha pre prípad, že by mu chcela podať ruku. Ale nechcela.

„Kto ste?“ spýtala sa.

„Brat Louis,“ povedal muž a upokojoval svojho démona – zajačicu, „administratívny pracovník sekretariátu Disciplinárneho súdu. Keby ste boli taká láskavá…“

„Neprišla som sa sem dohadovať s pisárom,“ vyhlásila. „Zaveďte ma k otcovi McPhailovi. A to okamžite.“

250

Muž sa bezmocne uklonil a odviedol ju preč. Strážnik si za jej chrbtom od úľavy vydýchol.

Brat Louis sa dva či tri razy pokúšal nadviazať rozhovor, ale nakoniec to vzdal a bez slova ju viedol do predsedových miestností vo veži. Otec McPhail sa práve venoval modlitbám a úbohému bratovi Louisovi sa až tak chveli ruky, keď zaklopal. Počuli vzdych, ston a potom na dlážke zazneli ťažké kroky.

Predsedovi sa až rozšírili oči, keď videl, kto prišiel, a zaceril sa ako vlk.

„Pani Coulterová,“ povedal a podal jej ruku. „Veľmi ma teší, že vás vidím. V mojej pracovni je chladno a naša pohostinnosť je skromná, ale poďte, poďte.“

„Dobrý večer,“ odvetila, nasledovala ho do pochmúrnej miestnosti s kamennými múrmi a dovolila mu, aby ju zaviedol k stoličke. „Ďakujem,“ povedala bratovi Louisovi, ktorý tam ešte vždy stál, „dala by som si pohár chokolatl.“

Nič jej neponúkal a ona vedela, ako ho urazila tým, že sa k nemu zachovala ako k sluhovi, ale on sa správal tak opovrhnutia-hodne, že si to zaslúžil. Predseda prikývol a brat Louis musel na svoju zlosť odísť a splniť jej želanie.

„Samozrejme, ste zatknutá,“ povedal predseda, sadol si na druhú stoličku a zažal svetlo.

„Ach, prečo kaziť rozhovor ešte prv, ako sme začali?“ ozvala sa pani Coulterová. „Prišla som sem dobrovoľne, len čo sa mi podarilo uniknúť z Asrielovej pevnosti. Skutočnosť je taká, otec predseda, že pre vás mám množstvo informácií o jeho bojových jednotkách aj o dieťati a prišla som, aby som vás o všetkom poinformovala.“

„Tak teda dieťa. Začnite dieťaťom.“

„Moja dcéra má teraz dvanásť rokov. Čoskoro dospeje a potom bude neskoro zabrániť katastrofe. Príroda a príležitosť sa stretnú ako iskra a práchno. Vďaka vašej intervencii je to teraz viac ako pravdepodobné. Dúfam, že ste spokojný.“

„Vašou povinnosťou bolo priviesť ju sem do našej starostlivosti. Namiesto toho ste sa rozhodli ukrývať v horskej jaskyni – hoci je pre mňa stále záhadou, ako mohla taká inteligentná žena ako vy dúfať, že zostane utajená.“

„Pravdepodobne je pre vás záhadou veľa vecí, pán predseda, počínajúc vzťahom medzi matkou a dcérou. Ak vám čo i len na

251

okamih napadlo, že zverím svoju dcéru do starostlivosti – starostlivosti! — mužov horúčkovito posadnutých sexualitou, mužov so špinou za nechtami, páchnucich starým potom, mužov, ktorých kradmé predstavy by sa plazili po jej tele ako šváby – ak ste si mysleli, že vystavím svoje dieťa čomusi takému, pán predseda, potom ste hlúpejší, ako som podľa vás ja.“

Prv ako stihol odpovedať, ozvalo sa klopanie na dvere a vstúpil brat Louis s dvoma pohármi chokolatl na drevenom podnose. Položil ho na stôl, nervózne sa uklonil a usmial sa na predsedu v nádeji, že mu navrhne, aby zostal. Ale otec McPhail kývol hlavou k dverám a mladý kňaz neochotne odišiel.

„Takže čo ste chceli robiť?“ spýtal sa predseda.

„Chcela som, aby bola v bezpečí, kým nepominie nebezpečenstvo.“

„Aké nebezpečenstvo?“ zaujímal sa a podal jej pohár.

„Ach, myslím, že viete, čo mám na mysli. Kdesi existuje pokušiteľ, takpovediac had, a ja som jej chcela zabrániť stretnúť sa s ním.“

„Je s ňou chlapec.“

„Áno. A keby ste neboli zasiahli, mala by som ich oboch pod kontrolou. Teraz môžu byť kdekoľvek. Ale aspoňže nie sú u lorda Asriela.“

„Nepochybujem, že ich bude hľadať. Ten chlapec má nôž s mimoriadnou mocou. Už len preň by sa ich oplatilo prenasledovať.“

„To si uvedomujem,“ pripustila pani Coulterová. „Podarilo sa mi ho zlomiť, ale jemu sa podarilo ho znova opraviť.“

Usmievala sa. Hádam len neschvaľuje konanie toho mizerného chalana?

„Vieme,“ povedal krátko.

„No toto,“ odvetila. „Brat Pavel sa musel zlepšiť. Keď som ho poznala, bolo by mu trvalo najmenej mesiac, kým by to všetko prečítal.“

Popíjala riedky a slabý chokolatl. To je pre týchto únavných kňazov typické, pomyslela si, že vnucujú svoju pokryteckú abstinenciu aj hosťom.

„Porozprávajte mi o lordovi Asrielovi,“ vyzval ju predseda. „Povedzte mi o ňom všetko.“

Pani Coulterová sa pohodlne uvelebila a začala rozprávať – nie síce všetko, ale nikdy mu ani na um nezišlo, že by mu povedala

252

všetko. Povedala mu o pevnosti, spojencoch, anjeloch, baniach a vyhniach.

Otec McPhail len sedel, ani sval sa mu na tvári nepohol a jeho démon – jašterica si vrýval do pamäti každé slovo.

„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal sa.

„Ukradla som gyropter. Ale minulo sa mi palivo a musela som ho nechať v poli neďaleko odtiaľto. Zvyšok cesty som prešla peši.“

„Neviete, či lord Asriel aktívne pátra po dievčati a chlapcovi?“

„Prirodzene.“

„Predpokladám, že mu ide o ten nôž. Viete, že má aj meno? Útesoví duchovia na severe mu hovoria ničiteľ bohov,“ pokračoval, prešiel k oknu a pozrel von ponad kláštor. „Presne to chce urobiť aj Asriel, však? Chce zničiť Vládcu? Niektorí ľudia tvrdia, že Boh je už mŕtvy. Asriel k nim zrejme nepatrí, ak má ambíciu zabiť ho.“

„Tak kde je Boh,“ spýtala sa pani Coulterová, „ak žije? A prečo už nehovorí? Na počiatku sveta Boh vstúpil do záhrady a rozprával sa s Adamom a Evou. Potom sa začal uťahovať do ústrania a Mojžiš počul len jeho hlas. Neskôr v Danielových časoch zostarol – stal sa z neho Starec dní. Kde je teraz? Je ešte nažive a má nepredstaviteľný vek, je vetchý, dementný, neschopný myslieť, konať, hovoriť aj umrieť, prehnitá troska? A ak je v takom stave, nebolo by milosrdným, pravým dôkazom našej lásky k Bohu vyhľadať ho a dať mu dar smrti?“

Pani Coulterová bola pri tých slovách pokojná. Uvažovala, či sa odtiaľ vôbec dostane živá, ale opájalo ju takto sa rozprávať s týmto mužom.

„A čo prach?“ spýtal sa. „Aký je váš kacírsky názor m. prach?“

„Nemám nijaký názor m prach, „odvetila. „Neviem, čo to je. Nikto to nevie.“

„Ach tak. Nuž, začal som upozornením, že ste zatknutá. Myslím, že je najvyšší čas nájsť pre vás miesto na spanie. Budete mať dostatočné pohodlie, nikto vám neublíži, ale neodídete odtiaľto. A zajtra sa porozprávame trochu dlhšie.“

Zazvonil a brat Louis takmer vzápätí vstúpil.

„Zaveďte pani Coulterovú do najlepšej hosťovskej izby,“ povedal predseda. „A zamknite ju.“

Najlepšia hosťovská izba bola ošarpaná, nábytok lacný, ale aspoň tam bolo čisto. Keď za ňou cvakla zámka, pani Coulterová

253

sa okamžite začala obzerať po mikrofóne a jeden našla v dômyselne upravenom svietidle a druhý pod rámom postele. Obidva odpojila a potom zažila hrozné prekvapenie.

Z bielizníka za dverami ju pozoroval lord Roke.

Vykríkla a oprela sa o stenu, aby nespadla. Gallivespijčan sedel s prekríženými nohami, dokonale uvoľnený, a ani ona, ani zlatý opičiak si ho nevšimli. Keď jej prestalo prudko búšiť srdce a dych sa jej spomalil, povedala: „Kedy by ste mi boli láskavo dali na vedomie, že ste tu, mylord? Predtým ako by som sa vyzliekla, alebo až potom?“

„Predtým,“ odvetil. „Povedzte svojmu démonovi, aby sa upokojil, inak ho znehybním.“

Zlatý opičiak ceril zuby a celú srsť mal zježenú. Spaľujúca zloba jeho výrazu by bola nahnala strach každému normálnemu človeku, ale lord Roke sa iba usmieval. Ostrohy sa mu v šere len tak blyšťali.

Malý špeh vstal a vystrel sa.

„Práve som sa rozprával so svojím agentom v pevnosti lorda Asriela,“ povedal. „Lord Asriel vás úprimne obdivuje a prosí vás, aby ste mu oznámili úmysly týchto ľudí, len čo sa ich dozviete.“

Vyrazilo jej to dych, akoby ju lord Asriel pri zápasení hodil prudko na zem. Oči sa jej rozšírili a pomaly si sadla na posteľ.

„Prišli ste ma sem špehovať, alebo mi pomáhať?“ spýtala sa.

„Oboje a máte šťastie, že som tu. Len čo ste prileteli, spustili dolu v pivnici akýsi antarický stroj. Neviem, čo to je, ale momentálne na ňom pracuje tím vedcov. Akoby ste ich zelektrizovali.“

„Neviem, či sa mám cítiť polichotená, alebo vystrašená. Mimochodom, som vyčerpaná a idem spať. Ak ste mi prišli pomôcť, môžete ma strážiť. A začnite tým, že sa odvrátite.“

Uklonil sa a obrátil sa k stene, kým sa neumyla v otlčenom umývadle, nevyutierala tenkým uterákom, nevyzliekla a nevklzla do postele. Jej démon hliadkoval v izbe, skontroloval skriňu, závesy, vyzrel von oknom na kláštor. Lord Roke ho ani na sekundu nespustil z očí. Napokon sa zlatý opičiak vrátil k pani Coul-terovej a obaja okamžite zaspali.

Lord Roke jej neprezradil všetko, čo sa dozvedel od lorda Asriela. Spojenci sledovali let všetkých bytostí vo vzduchu nad hranicami republiky a na západe si všimli koncentráciu čohosi, čo

254

mohli byť anjeli, ale mohlo to byť aj čosi celkom iné. Poslali ta hliadky, aby to zistili, ale zatiaľ sa nedozvedeli nič: nech tam viselo čokoľvek, zahalilo sa to do nepreniknuteľnej hmly.

Špeh však považoval za najrozumnejšie neznepokojovať tým pani Coulterovú. Bola vyčerpaná. Nechám ju, aby si pospala, usúdil a ticho sa pohyboval po miestnosti, načúval pri dverách, vyzeral z okna, bdelý a ostražitý.

Hodinu po tom, čo pani Coulterová prišla do izby, začul pred dverami tichý zvuk: škrabot a šepkanie. V tej istej chvíli spoza dverí preniklo tlmené svetlo. Lord Roke sa presunul do najvzdialenejšieho kúta a postavil sa za nohu stoličky, na ktorú si pani Coulterová prehodila šaty.

Prešla minúta a potom sa v zámke veľmi ticho skrútol kľúč. Dvere sa otvorili na dva centimetre a vzápätí svetlo zhaslo.

Lord Roke v tlmenom svite prenikajúcom cez tenké závesy videl dosť dobre, ale votrelec musel počkať, kým si jeho oči privyknú na šero. Nakoniec sa dvere veľmi pomaly otvorili a dnu vstúpil mladý kňaz brat Louis.

Prežehnal sa a po špičkách podišiel k posteli. Lord Roke sa pripravil na skok, ale kňaz iba načúval pravidelnému oddychovaniu pani Coulterovej, skontroloval, či skutočne spí, a potom sa obrátil k nočnému stolíku.

Prikryl žiarovku baterky rukou a zapol ju, takže mu pomedzi prsty prenikalo jemné svetlo. Pozrel sa na stolík tak zblízka, až sa ho takmer dotkol nosom, ale nech hľadal čokoľvek, nenašiel to. Pani Coulterová tam pred spaním položila pár vecí: nejaké mince, prsteň, hodinky, ale tie brata Louisa nezaujímali.

Potom sa znova obrátil k nej a vtedy zbadal, čo hľadal, a ticho zasyčal pomedzi zuby. Lord Roke videl, aký je rozladený: predmetom jeho hľadania bol prívesok na zlatej retiazke, ktorú mala pani Coulterová okolo krku.

Lord Roke sa ticho presunul k dverám.

Kňaz sa znova prežehnal, pretože bol nútený sa jej dotknúť. Zadržal dych, sklonil sa nad posteľ – a zlatý opičiak sa zahniezdil.

Mladý muž stuhol s vystretými rukami. Jeho démon – zajačica, sa mu chvel pri nohách a nebol mu nanič: mohol aspoň strážiť toho chudáka mladého muža, pomyslel si lord Roke. Opičiak sa prehodil v spánku a znova znehybnel.

Mladý kňaz stál minútu ako vosková figurína a potom trasú-

255

cimi sa rukami zamieril ku krku pani Coulterovej. Trvalo mu to tak dlho, až si lord Roke pomyslel, že začne svitať, kým rozopne zapínanie, ale nakoniec opatrne zdvihol prívesok a vystrel sa.

Lord Roke rýchlo a ticho ako myška vykĺzol z dverí, prv ako sa brat Louis stihol obrátiť. Počkal v tmavej chodbe, a keď mladý muž po špičkách vyšiel von a zamkol dvere, Gallivespijčan sa ho pustil prenasledovať.

Brat Louis šiel do veže, a keď predseda otvoril dvere, lord Roke rýchlo skočil dnu a zamieril ku kľačadlu v kúte miestnosti. Tam našiel výčnelok, kde sa učupil a počúval.

Otec McPhail nebol sám: bol tam alethiometrik brat Pavel, ktorý usilovne čítal z kníh, a pri okne nervózne postávala ďalšia postava. Bol to doktor Cooper, experimentálny teológ z Bolvan-garu. Obaja zdvihli pohľad.

„Dobrá práca, brat Louis,“ povedal predseda. „Dajte to sem a sadnite si. Ukážte, ukážte. Ste šikovný!“

Brat Pavel odložil niektoré svoje knihy a brat Louis položil zlatú retiazku na stôl. Ostatní sa sklonili, zatiaľ čo sa otec MacPhail hral s uzáverom. Doktor Cooper mu ponúkol vreckový nožík a vtedy sa ozvalo tiché šťuknutie.

„Ach!“ vzdychol predseda.

Lord Roke vyliezol na dosku stola, aby aj on videl. Vo svetle kerosínovej lampy sa zaligotalo zlato: bola to kader vlasov a predseda ju držal v prstoch a obzeral zo všetkých strán.

„Sme si istí, že patria dieťaťu?“ spýtal sa.

„Ja som si istý,“ odvetil unaveným hlasom brat Pavel.

,A je ich dosť, doktor Copper?“

Muž s bledou tvárou sa sklonil a vzal vlasy z rúk otca Mac-Phaila. Podržal ich pri svetle.

„Ach, áno,“ povedal. „Stačil by aj jediný vlas. Týchto je dosť.“

„To rád počujem,“ vyhlásil predseda. „Tak, brat Louis, teraz musíte vrátiť prívesok na krk tej dobrej dámy.“

Kňazovi ovisli plecia: dúfal, že jeho úloha sa skončila. Predseda zvinul kader Lyriných vlasov do obálky, zatvoril prívesok, poobzeral sa dookola a lord Roke musel rýchlo zmiznúť z dohľadu.

„Otec predseda,“ ozval sa brat Louis, „samozrejme, urobím, ako rozkážete, ale smiem vedieť, načo sú vám vlasy dieťaťa?“

256

„Nie, brat Louis, lebo by vás to rozrušilo. Tieto záležitosti nechajte na nás. Choďte.“

Mladý muž vzal prívesok a odišiel, potláčajúc rozladenosť. Lord Roke najprv uvažoval, že sa s ním vráti a zobudí pani Coul-terovú, práve keď sa kňaz bude usilovať pripnúť jej retiazku, aby videl, čo urobí. Bolo však oveľa dôležitejšie zistiť, čo majú títo ľudia za lubom.

Keď sa dvere zatvorili, Gallivespijčan sa vrátil do tieňa a počúval.

„Ako ste vedeli, kde ich má?“ spýtal sa vedec.

„Pri každej zmienke o dieťati,“ odvetil predseda, „jej ruka vyletela k prívesku. Tak kedy to môže byť hotové?“

„V priebehu pár hodín,“ povedal doktor Cooper.

„A tie vlasy? Čo s nimi urobíte?“

„Uložíme ich do rezonančnej komory. Chápete, každý jednotlivec je jedinečný a usporiadanie jeho genetických častíc je odlišné… Len čo budú vlasy rozanalyzované, informácia bude zakódovaná do radu antarických impulzov a odoslaná do zameriavacieho prístroja. Ten vyhľadá… ehm, pôvodného vlastníka materiálu, čiže vlasov, nech bude kdekoľvek. Je to proces, pri ktorom sa v skutočnosti využíva